O neschopnosti chápať tajomstvá jednoduchosti

Najzásadnejšie veci nášho bytia sú v skutočnosti tak jednoduché, že práve pre ich, až neuveriteľnú jednoduchosť, im neprisudzujeme veľký význam a úplne ich prehliadame. Ale na takýchto, z nášho pohľadu maličkostiach, stojí a padá všetko.

Pozrime sa na konkrétny príklad. Trebárs na dýchanie. Je tak prirodzené, že nikto z nás si ho ani neuvedomuje. Pritom je ale tak zásadné, že bez neho neprežijeme ani desať minút.

A presne takým istým spôsobom, akým je dýchanie zásadné pre našu pozemskú existenciu, sú naše chcenie a myslenie zásadnými pre našu duchovnú existenciu, pretože v ich znamení sa formuje naša prítomnosť i náš budúci osud.

Nevedomosť o týchto zásadných veciach činí ľudí duchovne nevedomými. Stoja nevedome vo stvorení a nevedomým spôsobom v ňom používajú svoje chcenie a myslenie, čoho dôsledkom je neustále kolísanie medzi šťastím a nešťastím, s prevahou nešťastia.

Ak ale chceme žiť v trvalom šťastí, musíme sa stať vedomí, čo znamená vedomú prácu s vlastným chcením a myslením. Znamená to ich vedomé používanie.

Nie je to vôbec zložité, ale je k tomu predsa len potrebná ochota poznávať seba samého, ako i fungovanie základných dejov vo stvorení.

Odhalme si teda teraz zásadné tajomstvá nášho chcenia a myslenia.

Najzákladnejšou vlastnosťou ľudskej bytosti je, že neustále niečo chce. Naše chcenie je od nás neoddeliteľné rovnako, ako dýchanie. Presne tak, ako dýchame, v každej chvíli niečo chceme, i keby to malo byť iba určité podvedomé nutkanie.

Svojim chcením, či už veľkým, alebo malým, však vždy vysielame do vesmíru žiarenie, ku ktorému začnú okamžite prúdiť rovnaké žiarenia, prichádzajúce z vesmíru.

Naše chcenie k sebe priťahuje tieto žiarenia ako magnet a celé to funguje na báze rovnorodosti. Na báze vzájomnej rovnorodej magnetickej príťažlivosti toho najjemnejšieho odstupňovania dobrého, alebo zlého chcenia.

Naše stvorenie môžeme pripodobniť k bohato prestretému stolu najrozličnejších žiarení, z ktorého si podľa svojho uváženia berieme svojim chcením. Pri výbere z tohto bohato prestretého stola žiarení nášho univerza prostredníctvom nášho chcenia dochádza k okamžitému splneniu, pretože príslušné žiarenia k nám začnú okamžite prúdiť.

Znamená to teda, že v jemnejšej úrovni dostávame okamžite to, čo chceme. Rovnorodé žiarenia z vesmíru k nám okamžite prichádzajú. Čo sme chceli, toho sa nám okamžite dostáva. Či už je to dobré, alebo zlé. To dobré nám na vnútornej báze, v prežívaní našej duše prináša radosť, šťastie a mier. To zlé nám vo vnútornom prežívaní prináša nespokojnosť, nenaplnenie, bolesť, strach, depresiu, hnev a podobne.

Dôsledky toho, čo chceme, sa takmer okamžite premietajú do nášho vnútorného prežívania. A pretože ľudia chcú raz niečo dobré a raz zase niečo zlé, ich psychický stav je ustavičným kolísaním medzi prežívaním vecí pozitívnych a negatívnych, s tendenciu prepadu do čoraz väčšej negativity.

Súhrnne to teda znamená, že len trvalé dobré chcenie prináša človeku radosť, šťastie a mier. A ak je naozaj trvalé, začne sa zvnútra navonok prejavovať aj v našej materiálnej realite a náš život i naše okolie sa začnú meniť k lepšiemu.

Aby sme vedeli, v čom vlastne spočíva ono dobré chcenie, bolo nám darované Desatoro a Ježišovo učenie, kde je jasne definované, čo máme chcieť, aby sme boli šťastní, a čo nemáme chcieť, ak nechceme byť nešťastní.

Rozdiel medzi nevedomým a vedomým človekom spočíva v tom, že človek vedomý sa snaží vedome usmerňovať svoje chcenie iba k dobrému. Človek nevedomý podceňuje silu vlastného chcenia a necháva mu úplne voľný prietok, bez akýchkoľvek usmernení, čo predstavuje nevedomú cestu k prežívaniu stále väčšieho nešťastia, ktoré si človek nevedomky priťahuje zo žiarení vesmíru svojim kolísavým, nedobrým a nečistým chcením.

My ľudia môžeme na základe svojej slobodnej vôle chcieť to najvyššie a najvznešenejšie, ale aj to najhoršie a najnečistejšie. Jedno i druhé k nám začne okamžite prichádzať vo forme vyžarovaní, aby nám prinieslo prežívanie šťastia, alebo prežívanie bolesti.

Znamená to teda, že náš osud a všetko, čo prežívame, je len dôsledkom hodnoty, alebo nehodnoty nášho chcenia. Kto je schopný tieto jemné skutočnosti chápať, ten sa stane kapitánom, ktorý bude vedome a cielene viesť loď vlastného chcenia iba k dobrému, svetlému, čistému a spravodlivému, pretože vie a je si toho vedomý, že v úrovni žiarení sa všetko to, čo chceme, stáva skutočnosťou. A táto jemná skutočnosť prerastá napokon i do vonkajšej, materiálnej reality a tvorí náš osud.

A na záver tejto časti ešte zodpovieme otázku, aké chcenie prináša človeku najväčšie šťastie a najvyššiu radosť?

Je to túžba po blízkosti Božej, prejavujúca sa chcením stále dokonalejšie poznávať a napĺňať jeho Vôľu. O tomto chcení, ako o prvoradom, hovorí prvé prikázanie Desatora i Pán Ježiš Kristus.

A teraz sa pozrime z tohto uhla pohľadu na myslenie. Myslenie je pre nás tiež úplne rovnako prirodzené, ako dýchanie. Neuvedomujeme si, že v našej mysli neustále tečie prúd najrozličnejších myšlienok. Myšlienok najrozličnejšej kvality. Myšlienok na veci krásne a dobré, alebo na veci nízke, zlé a nečisté.

„Myslím, teda som!“ Ak tieto Descartove slová zmeníme do podoby: „Akým spôsobom myslím, taký som,“ alebo inak vyjadrené: „Aké myšlienky sa mi preháňajú mysľou, taký som,“ získame pochopenie významu kvality myslenia vo vzťahu ku kvalite našej osobnosti. Ak chceme byť osobnosťou čistou, svetlou, dobrotivou, spravodlivou a láskavou, musíme začať vedome dbať o to, aby iba takéto myšlienky prúdili našou mysľou.

Vedomý človek je ten, kto sa snaží udržiavať svoju myseľ čistú, pretože vie, že myseľ reprezentuje charakter a kvalitu našej osobnosti. Pretože vie, že z mysli vychádzajú slová a činy, ktoré sú odrazom jej kvality.

Na rozdiel od človeka vedomého, nevedomý človek necháva svoju myseľ napospas všetkému a je mu jedno, aký druh myšlienok mu ňou prúdi. A pretože vedome nedbá o čistotu svojich myšlienok a nedáva si na to pozor, jeho osobnosť musí byť charakterizovaná ako nie veľmi čistá a nie veľmi svetlá. A tomu budú potom samozrejme zodpovedať aj jeho slová a činy, ktoré sa rodia v jeho mysli.

Záverečné zhodnotenie je preto nasledovné:

Keď nebudeme dýchať, zomrieme fyzicky. Keď nebudeme vedome usmerňovať svoje chcenie k dobrému a snažiť sa o čistou svojich myšlienok, zomrieme duchovne. Lebo po Veľkej očiste, ktorá v súčasnosti prebieha vo vesmíre, budú môcť zostať na zemi a v jej blízkosti len ľudia pevného chcenia k dobrému a ľudia, snažiaci sa o zachovávanie krbu svojich myšlienok čistým.

Preto sa v dnešnej zlomovej dobe stáva pevné chcenie k dobrému a snaha o udržiavanie čistoty svojich myšlienok tým najdôležitejším pre naše ďalšie bytie, alebo nebytie v tomto stvorení.