Ľudstvo musí prežiť skúsenosť bezdomovca

To, čo v súčasnosti prezentuje a predvádza naša civilizácia, je bezohľadné a nevďačné branie. Branie bez úcty a bez pokory. Branie, ako trvalá a nikdy nekončiaca požiadavka.

Pravú veľkosť a skutočnú výšku svojej osobnosti však môžeme dosiahnuť len prijímaním. Len prijímaním, plným úcty, pokory a vďačnosti. Len vďačným prijímaním všetkých milostí Božích, ktoré sme si zvykli vo svojej arogancii považovať za samozrejmosť, avšak ony žiadnou samozrejmosťou nie sú a nikdy neboli.

Aby sme lepšie pochopili ďalekosiahly dosah týchto vážnych skutočností, ukážme si to na názornom príklade.

Svojho času som chodil na obedy do školskej jedálne, kde mi v pamäti zvlášť utkvela jedna príhoda. V škole prebiehal nejaký turnaj a všetci jeho účastníci dostali zadarmo obedy. Prichádzali do jedálne v dresoch, rozjarení, veselí, suverénni a sebavedomí.

A takýmto spôsobom pristupovali aj k jedlu. Bez záujmu a s arogantnou suverénnosťou si ho hádzali na tácky, pobabrali sa v ňom, niektorí zjedli viac, iní menej, a nakoniec všetko ľahostajne odniesli preč.

Utkvelo mi to v pamäti preto, lebo takú mieru neuveriteľnej neúcty a arogantnej samozrejmosti som doposiaľ ešte nevidel. Lebo jedlo je nielenže Božím darom a darom prírody, ale je v ňom zahrnutá i práca poľnohospodárov, ktorí ho dorobili, ako i práca kuchárov, ktorí ho navarili. Absolútna ľahostajnosť a arogantné opovrhovanie týmto všetkým bolo však tak očividné, že z toho bolo človeku zle.

To je prvý obraz. A teraz, v ostrom kontraste s ním, si ukážme druhý obraz.

Raz som bol v zime v čakárni na železničnej stanici. Na radiátore sedel bezdomovec. Prišla železničná polícia a vyhnala ho von. Po dvadsiatich minútach, keď boli policajti preč, sa bezdomovec vrátil a opäť si sadol na radiátor. Z igelitky vytiahol chlieb, paštétu, cibuľu a začal jesť. Nožom si krájal chlieb na malé kúsky, natieral si ich paštétou, odkrajoval si z cibule a vkladal si to do úst. Jedol priam s posvätnou úctou. Ja osobne som videl ľudí, ktorí sa pred jedlom modlili, ale toto bolo ešte niečo viac. Toto bola premena samotného jedenia v modlitbu. V živú modlitbu vďaky a úcty za každé sústo jedla, ktoré nie je vôbec nijakou samozrejmosťou, ale Božím darom. Toto je druhý obraz.

Prvý obraz je obrazom ľudstva a ľudí v ich súčasnom stave, a druhý obraz je obrazom ľudstva a ľudí v stave, ku ktorému sa budú musieť dopracovať. A žiaľ, budú sa k nemu musieť dopracovať tak, že prídu o veci, ktoré dnes považujú za samozrejmosť, aby pochopili, že nie sú žiadnou samozrejmosťou. Že sú Božou milosťou a darom, ku ktorému treba mať úctu, za ktorý treba byť vďačný, a ktorý je treba prijímať s pokorou. Nie s požadovačnou samozrejmosťou, ako je tomu dnes.

Lebo kto si nevie vážiť všetko naozaj hodnotné, čo dostáva, musí o to prísť. A on o to aj príde! A príde o to preto, lebo mu chýba pokora, úcta a vďačnosť, čo mu znemožňuje vnímať veľkú Božiu Lásku, ktorá ho obklopuje a každodenne zahŕňa svojimi darmi a milosťami.

Len sa napríklad zamyslime nad tým, kto cíti vďačnosť za to, že vôbec existuje. Za to, že mu bol darovaný ďalší deň. Za to, že vyšlo opäť slnko. Za to, že je zdravý. Za to, že môže neustále a donekonečna čerpať z krásy prírody. Za to, že má dostatok jedla v dnešný deň. Za radosť, ktorú smie prežívať. Za svojich priateľov a blízkych. A tak ďalej, a tak ďalej. Všetko považujeme za samozrejmosť, bezmyšlienkovite po tom siahame a úplne sme sa odnaučili s vďakou prijímať.

Avšak jedine vo vedomom prijímaní všetkých milostí Božích spočíva skutočná veľkosť človečenstva! Jedine vedomé prijímanie milostí Pána vedie k pravému a správnemu rozvoju ľudskej osobnosti i ľudskej civilizácie.

Ako pomoc nám všetkým však prichádza veľké očistné dianie, ktoré zasiahne ľudstvo takým spôsobom, že zmení jeho súčasné vnútorné nastavenie požadovačného brania, plného pýchy, arogancie, nevďačnosti a domýšľavosti, na radostné prijímanie vo vďačnosti, úcte a pokornej otvorenosti duše, mysle a srdca. Priepastný je dnes rozdiel medzi týmito dvomi pólmi a každý pochopí, že bude musieť prísť niečo naozaj zásadné, bolestné a ľudí hlboko zasahujúce, čo nakoniec správnym spôsobom zmení ich osobnosť. Kto sa che toho vyvarovať a ušetriť si bolesť z nedobrovoľného naprávania skrivenej osobnosti, nech sa začne už teraz učiť vedomému, úcty plnému, pokornému a vďačnému prijímaniu. Osobnostne, ľudsky a duchovne tým môže iba získať.

A ešte veľmi dôležitá vec na záver. Kto sa chce naučiť správne prijímať, musí mať ochotu dávať. Lebo vo stvorení platí veľký zákon Lásky, že len ten, kto dáva, môže skutočne prijímať.

Môžeme dávať materiálne, duchovne, alebo čisto ľudsky. Môžeme dávať zo srdca a z lásky. Môžeme rozdávať úsmev, radosť, dobro, súcit, nádej, porozumenie, ohľaduplnosť, úctu a lásku.

Zároveň sa učme dávať nezištne a bez vyhliadok na odmenu. Učme sa dávať pre radosť z dávania samotného.