Ako Rusko obchádza sankcie Západu

Sankcie? Aké sankcie? Ruské letectvo sa spolieha napríklad aj na transportéry An-26. A kde sa do nich vyrábajú náhradné diely? V ukrajinskom Charkove a rovnako ukrajinskom Záporoží. Nikde inde. Prečo teda doteraz “Antonovy” lietajú?

Čert aby sa v tom vyznal. Západ uvalil sankcie na Rusko už v roku 2014 a v Rusku sa teplovízory, šampanské, ako aj iPhony veselo predávajú naďalej, aj po nepokrytom februárovom vtrhnutí na ruskej armády na územie Ukrajiny, a to nezriedka aj lacnejšie než predtým. Ako je to možné, kladiete si snáď otázku. Rozmeňme si tému na drobné.

Jednoducho dané produkty akože “zakúpi” spoločnosť z tretej krajiny, povedzme Turecka, Saudskej Arábie, či Bahrajnu. Na hulváta aj z Európskej krajiny, len menej exponovanej a priateľskejšej k Rusku (napríklad Taliansko, Rumunsko, Moldavsko, alebo Bulharsko). Náklaďáky potom prechádzajú cez hranicu Lotyšska s Bieloruskom, len treba fyzicky preložiť náklad z európskeho na bieloruský tirak. Alebo kontajner prepojiť z európskeho ťahača na ruský, pričom všetky môžu patriť jednej a tej istej firme. A hlavne, aj keď ťa načapajú, právnická osoba (firma) do väzenia nepôjde. Aké jednoduché, že?

A kto za tovar zaplatí? No povedzme že nejaká firma z daňového raja či ofšóru mimo Európskej únie (Srbsko, Hong Kong…). Koho trápi, kto platí – keď platí – ako by povedal Kočner, no nie? Ako bankový prostredník na tom mastne zarábajú turecké banky. Berú komisiu 5%, zatiaľčo do vojny to neboli ani dve percentá.

Životne dôležitý trh

Ak viac než desatina tvojej produkcie odchádzala do Ruska, tak ťažko môžeš v pokovidovom období prežiť – aspoň tak velí neúprosná obchodná logika. Na ceruzky a syry ešte nájdeš odberateľov inde, ale čo také turbíny do motorov pre lietadlá, ktoré na celom svete prevádzkuje len Aeroflot?

Dobre, lenže turbíny sa sakra dobre kontrolujú, to nie je len taký akýsi syr mliečny produkt s dierkami. Fajn, vyvezieme do Spojených Arabských Emirátov. Veď zo SAE si onú turbínu objednali, tak ju tam aj akiste potrebujú, či nie? Kto bude pátrať po tom, že tam žiadne lietadlá s takými motormi nelietajú! Aby sa to však celé zamaskovalo ešte lepšie, turbína pokračuje do Indie. Vydá India informácie Amerike, odkiaľ ten tovar pochádza a kam smeruje? Samzorejme! Je to predsa poctivo vedené v papierovej databáze, podajte si žiadosť na colné riaditeľstvo v Hyderabáde, pridajte desaťtisícový kolok, päťdesiat podporných dokumentov, na každý z nich štempeľ od pobočky v Kalkate a tiež v Kanpure a počkajte 360 dní na oficiálnu dopoveď, v ktorej sa napíše čosi ako že to je obchodné tajomstvo, tough luck. V Indii sa tovar navyše beztak ani nevylodí, ale importér ho obratom predá iránskej firme.

Aj cez iránsky prístav v Perzskom zálive Abbas prechádza západný tovar pod sankciami do Ruska
(Zdroj: Abed – GFDL 1.2)

Tá ho v Abbase preloží na vlak do Enzeli na brehu Kaspického mora, odkiaľ lodnou prepravou putuje do dagestánskeho Kaspijsku, alebo sa vylodí v ruskej Astrachani. A nezabudnite, že každý prostredník si pritom odhryzne 10-12% na marži. 

A teraz skús odsledovať papierovú stopu!

Samozrejme takéto turbíny, iPhony, alebo HáPečka – prichádzajú načierno. Čiže bez akejkoľvek záruky či technickej podpory, o lokalizácii ani nehovoriac. To, paradoxne, môže konečnú cenu znížiť. Nie je exkluzívny importér, nie je podpora, nie je záruka – to sú všetko služby, čo neboli zadarmo, a tak sa aj odrážali na cene. A na nich sa nabaľoval nielen Apple či HP, ale aj oficiálni distribútori so svojou logistickou reťazou a skladmi či servis. To všetko teraz zmizlo z ruského trhu šmahom jednej západnej, sankcieuvaľujúcej ruky. Takže aj keď sa teraz elektronika neoficiálne dováža cez Čínu, prípadne s prestupom cez Indiu či Irán – a každý prostredník si uchmatne nemalú províziu – celková cena vyjde hoc’ aj o pätinu lacnejšie než pred vojnou.

Lenže turbíny, exkavátory, motory do lietadiel, alebo vysokotechnologické vrtné zariadenia – na rozdiel od smartfónov a počítačov – si za klobúk nestrčíš. To jest, dajú sa celkom dobre odkontrolovať prostredníctvom GPS čipov či certifikátov konečného používateľa. A v Peru či Saudskej Arábii, kam ich “predávajú”, ich zaručene nepotrebujú, to vedia všetci. Či?

V angličtine sa teno koncept volá “plausible deniability”, čo nemá vhodný preklad do slovenčiny. Je to čosi ako nevyvrátiteľné nepotvrdenie – Američania nemôžu dokázať, že ich zariadenie na ťažbu ropy v Saudskej Arábii skutočne nepotrebujú bez toho, že by porušili ústavné práva saudskoarabskej poločnosti, zatiaľčo firma môže relatívne dôveryhodne argumentovať – aspoň pred súdom – že prístroj nikde nevyviezla bez toho, že by bol nutný súdny príkaz na fyzický prieskum ich priestorov. Stačí odmonotovať GPS čip zo zariadania a napojiť ho na smartfón prepojený cez internet so reálnym zariadením na ropnom vrte v Rusku.

Komplikované, ale v tomto cirkuse ako každom inom platí od nepamäti ľudstva staré – kto zaplatí, ten je pánom. A prečo to funguje? Lebo peniaze. Každý chce zarobiť chcechtáky – od Indie, cez Pakistan, bývalé sovietske republiky strednej Ázie či Kaukazu, Mongolsko, Irán, Turecko, SAE…. Keď ide o peniaze, etika, princípy, náboženstvo – to všetko ide bokom. Čo tam po akýchsi západných sankciách. S Amerikou môžeme byť kamarátmi, ale keď sa Allah nedíva, aj pravoverný Moslim si uhne.

Problémom sa však napokon môže ukázať práve absencia podpory a záručného servisu. Uvidíme na budúci rok…

Zdroje:
https://telegra.ph/Iz-Harkova-i-Zaporozhya-do-sih-por-idut-zapchasti-dlya-samoletov-v-Rossiyu-EHkspert-po-seromu-importu-o-torgovyh-shemah-vo-vremy-07-27
https://spravy.pravda.sk/svet/clanok/636574-iskander-je-plny-zapadnych-suciastok-rusko-stale-dostava-elektroniku-zo-zapadu/