V Rusku je Vladimír Iľjič Lenin veľmi milovaný. Oveľa viac ako na Západe a v mnohých bývalých sovietskych republikách. V. I. Lenina dokonca nazvali „najlepším Rusom“, pretože pre ruský národ urobil obrovský historický čin. Založil Sovietsky zväz. Ale zničil svoju vlastnú reputáciu.
Sovietsky zväz bol rozdelený v dôsledku celosvetového demokratizačného hnutia a nacionalistických tendencií v jednotlivých republikách. A dokonca aj existencia Ruska v osekanej podobe sa ukázala ako zázrak. Rusi sa ukázali ako príliš nejednotní a Američania ako príliš ušľachtilí, že nepodporovali na začiatku 90. rokov separatistické tendencie Baškirska, Tatarstanu, Tuvy, či Čečenska. Koniec koncov, za to, čo Rusi urobili na pôde tejto severokaukazskej republiky, mal kolektívny Západ úplné morálne právo nenechať v Rusku kameň na kameni. A nikto by sa to neodvážil odsúdiť. A takisto mohlo byť Rusko ako štát úplne zrušené. Podobnú možnosť ponúkali dokonca aj niektorí politickí komentátori. Nikto by sa neodvážil namietať.
Rusko bolo v tom čase štátom páchajúcim vojenské zločiny, krajina príšer. Veľmi veľa čečenských vojakov, ktorí sa začali brániť ruskej invázii, stratilo doma všetko – svojich rodičov, manželky a deti. Ich domy sa zmenili na ruiny. Pomsta je v tomto prípade bežná vec. Ale títo Čečenci sú veľmi zvláštni ľudia. Nielenže sa nepomstili, ale ich vodca Achmat Kadyrov sa nechal podplatiť v druhej čečenskej vojne a prešiel na ruskú stranu.
A Rusko zostalo vo forme federácie. Vďaka kolektívnemu Západu, ktorý privrel oči nad obludnosťami čečenských vojen. A opäť, vďaka Západu a jeho protežantovi Borisovi Jeľcinovi sa k moci dostal akýsi nevýrazný úradníček, šedá myška z KGB. Vladimír Vladimirovič Putin zjednotil rozdelený ruský ľud a stal sa národným hrdinom Ruska.
Ale kvôli V. V. Putinovi sa oddelili a vymedzili ďalšie národy – Gruzínci, Ukrajinci, či Lotyši. Stalo sa, že mnohé bývalé zväzové republiky dostali územie v administratívnych hraniciach od Sovietskeho Zväzu, kde vtedy okrem iného vďaka Stalinovej politike násilných deportácií v zmysle hesla “Rozdeľuj a panuj” boli iné etniká vo väčšine. Teritóriá obývané abcházskym, osetínskym, arménskym, či ruským ľudom. A vďaka rozpadu ZSSR všetci títo ľudia naraz skončili v cudzej krajine. A hlavnou ideológiou bývalých sovietskych republík, ktoré získali nezávislosť, bol nacionalizmus. Bol okorenený obmedzením používania ruštiny či dokonca ľudských práv rôznych menšín, niekde viac, niekde menej, no bol prítomný najmä v Lotyšsku, na Ukrajine, v Moldavsku, v Azerbajdžane a v Gruzínsku.
Obyvatelia Krymu v roku 2014 v referende len dva týždne po invázii neoznačených vojakov Ruskej Federácie odhlasovali pripojenie k Rusku. Tí, ktorí tvrdia, že referendum sa konalo “so zbraňou v ruke,” majú teda zjavne pravdu. Referendum bolo bez akejkoľvek prípravy, kampane, pod dohľadom okupačných vojsk, a najmä v príkrom protirečení s Budapeštským memorandom, ako aj Dohodou o priateľstve medzi Ruskom a Ukrajinou z r. 1997. Krymčania v podstate ani nemali na výber. Od roku 1991 sa niektorí chceli vrátiť domov od svojej nevlastnej matky, ale tento spôsob zvyšok sveta nemohol uznať a akceptovať.
A niektorí Rusi, ktorí dlhodobo kritizovali Putina za korupciu, obohacovanie sa a potláčanie opozície, pretože obmedzoval slobodné voľby, v tomto prípade odsúdili toto nelegitímne pripojenie. Boli uvalené sankcie a Západ to nazval anexiou, pretože Rusko odmietlo brať do úvahy vlastné záväzky o neporušiteľnosti hraníc Ukrajiny a poslanci Krymského parlamentu narýchlo odhlasovali referendum doslova pod hlavňami kalašnikovov – všetko bolo vynútené, a teda ľahko spochybniteľné, hoci aj nemálo Krymčanov malo záujem stať sa súčasťou Ruska. A ruský ľud, ktorý sa ešte koncom roku 1991 ukázal ako jeden z najviac rozdelených na svete, sa ešte markantnejšie rozdelil na dve časti. Väčšina sa tešila z hoci pochybného, avšak zaiste nekrvavého imperialistického zväčšovania územia už beztak najrozsiahlejšej ríše sveta a menšina poukazovala na Ukrajincov a Krymských Tatárov, ktorých názory nikto nebral do úvahy.
Nedá sa však povedať, že by došlo k „znovuzjednoteniu Ruska“. Bolo to normálne prevzatie. Rusko prevzalo Krym. So všetkými dôsledkami medzinárodného opovrhnutia a vylúčenia. Boli aj porušenia v občianskych právach, represálie, perzekúcie a uväznenie Ukrajincov a krymských Tatárov. Na rôznych úrovniach to platilo aj pre učiteľov.
Asi stojí za to pripomenúť to Rusom, keď pochovali demokratizátora Gorbačova. Chápem, že táto výčitka sa pravdepodobne nedotkne čitateľov Hlavných Správ. Áno, ani Robert Fico, bývalá iskrička, pionier a SZM-ák z ČSSR, ktorý vyliezol na samotný Olymp slovenskej politiky a určite by mal byť teda liberálnej demokracii bezpochyby vďačný, si – podobne ako November – ruskú agresiu ako keby ani nevšimol. Ale Slováci musia vedieť, že naša krajina je jednotná a existuje ako národ už od stredoveku. A presne to isté právo chcú z nejakého dôvodu odoprieť Ukrajincom.
Mimochodom, viete, že súčasný prezident Ruska Vladimir Putin v mladosti nasadil špióna KGB na svoju priateľku, aby zistil, či mu nie je neverná? A že patrí k najbohatším ľuďom sveta so svojím palácom Gelendžik na brehu Čierneho mora?
# # #
Toto je pokračovanie parodovania propagandistických článkov z dôvodu poukazovania na pokrytectvo.
Adaptované z https://www.armadnymagazin.sk/2022/09/04/nemecko-odmieta-rusom-to-co-mu-dali-pred-tridsiatimi-rokmi/
.JPG)
.jpg)
