NATO sa na Ukrajine prejavuje ako zdochýnajúca kobyla

Uvádzam v preklade časť z komentára Scotta Rittera (zdroj) o tom, že NATO sa stalo nepohodlným prežitkom, doplnený o komentár k bezprostredným udalostiam v Donecku a Luhansku.

Gambling o rozširovanie NATO

K súčasnej kríze na Ukrajine je treba poznamenať jednu dôležitú vec. Jadro problému spočíva výlučne v rozširovaní NATO, ale načasovanie tejto krízy je plne v réžii Ruska a zohľadňuje len ruské ciele a zámery. Cieľom Ruska nie je zničiť Ukrajinu – toto by sa dalo uskutočniť kedykoľvek. Cieľom Ruska je zničiť NATO.

Nie je v pláne vykonať to priamym použitím vojenskej sily. Namiesto toho sa použije nepriama hrozba vojenskej akcie, tá prinúti NATO reagovať spôsobom, ktorý naplno odhalí impotenciu tejto organizácie. NATO už dávno stratilo zo zreteľa svoj raison d-etre, ktorým bola kolektívna obrana, a namiesto toho sa utápa pod bremenom inej misie – zadržiavania Ruska. Táto misia je jednak nad sily aliancie a jednak pri jej plnení nie sú všetci členovia zajedno.

Jednotliví členovia NATO sa postupne prebúdzajú do reality, že ich organizácia je sotva viac než len impotentný nástroj globálnej hegemónie USA. Maďarsko podpísalo s Ruskom vlastnú zmluvu o dodávkach plynu, napriek príkazom USA, aby sa toho zdržalo. Chorvátsko a Bulharsko sa jasne vyjadrili, že sa nezúčastnia rozmiestňovania vojsk NATO na Ukrajine.

Turecko má o kríze na Ukrajine vlastný názor, že je to priehľadná zámienka NATO a USA oslabiť Turecko tým, že ho vtiahne do vojny proti Rusku na Čiernom mori. Ale vari najvýrečnejšie momenty sa ukázali vtedy, keď dvaja najsilnejší európski členovia NATO, Nemecko a Francúzsko, museli zoči-voči USA prehltnúť horkú pilulku svojho podradného postavenia.

Keď francúzsky prezident Emmanuel Macron letel do Ruska, aby sa rokovaním pokúsil nájsť nejaké riešenie ukrajinskej krízy, musel čeliť realite, že Rusko s Francúzskom nebude rokovať bez toho, aby USA najskôr výslovne nevyjadrili podporu návrhom, ktoré prednáša francúzsky prezident. Dôležité sú USA; na Francúzsku nezáleží.

Podobne aj nemecký kancelár musel počas svojej návštevy v Bielom dome mlčky počúvať, ako prezident USA Joe Biden „sľuboval“, že on jednostranne zruší projekt plynovodu NordStream 2, hoci pri stavbe a prevádzke tohto plynovodu nemajú USA žiadnu rolu. Biden tým povedal, že Nemecko je fakticky sotva niečo viac ako kolónia USA.

Posledný klinec do rakvy NATO sa zatĺkol 4. februára, keď sa ruský prezident stretol s čínskym Si Ťin-pchingom na otvorení olympiády v Pekingu. Títo dvaja štátnici podpísali rozsiahle spoločné vyhlásenie (5000 slov), v ktorom sa Čína poslavila za protesty Ruska proti rozširovaniu NATO na Ukrajinu.

Spoločné rusko-čínske vyhlásenie bolo de facto deklaráciou, že ani Rusko, ani Čína, nepripustí USA diktovaný „medzinárodný poriadok založený na pravidlách“, ktorý sa snaží presadzovať Bidenova administratíva. Namiesto toho sa tieto dva štáty zaviazali, že budú dodržovať „medzinárodný poriadok založený na práve“, ktoré právoplatne vyplýva z Charty OSN, na rozdiel od jednostranných pravidiel, ktoré slúžia len záujmom USA a malému bloku ich spojencov.

Svet sa zmenil

Svet je už zásadne iný. NATO už nie je relevantné. Doslova. Jeho posledné vzdorovité gesto spočíva v presune vojsk do východnej Európy na posilnenie obranyschopnosti tohto regiónu v súlade s Článkom 5. Rozmiestnené vojenské sily – niekoľko tisíc amerických výsadkárov a zlomkové kontingenty z iných krajín NATO – nielen nie sú schopné poraziť vojenskú silu Ruska, ale nepredstavujú ani žiadnu vážnu silu, ktorá by mohla zabrániť Rusku preniknúť niekam hlbšie do Európy, napríklad do Poľska alebo Pobaltia.

NATO si neuvedomuje, že Rusko nemá žiaden úmysel na inváziu ani na Ukrajinu ani do východnej Európy. Rusko v skutočnosti len demonštrovalo, aká prázdna sa stala škrupina NATO, zvýraznením faktickej bezobsažnosti Článku 5, záväzku kolektívnej obrany.

V tomto zmysle je súčasné napínanie svalov NATO obdobou Pickettovho útoku a je to podobná konečná méta tejto transatlantickej aliancie. (Pozn. prekl.: Narážka na udalosti z vojny Únie proti Konfederácii. Pickettov útok bol poslednou fázou bitky pri Gettysburgu. Jeho krach znamenal prehru v bitke a koniec nádejí na celkové víťazstvo vo vojne. Z druhej svetovej sa to dá prirovnať k dôsledkom bitky pri Kursku.) V nasledujúcich týždňoch a mesiacoch bude musieť NATO čeliť realite, že Rusko nevykoná žiadnu inváziu a že to napínanie svalov bolo nielen zbytočné, ale čo je horšie, nevedie to k žiadnym dlhodobým výsledkom.

Fraktúry, ku ktorým NATO prišlo pri svojom koketovaní s Ukrajinou sa časom budú len zväčšovať. Ešte to môže trvať roky, kým sa NATO definitívne rozpadne. Ale nenechajte sa mýliť tým, čo sa deje – NATO ako aliancia už nemá budúcnosť.

Scott Ritter je bývalý spravodajský dôstojník U.S. Marine Corps, ktorý má skúsenosti zo služby v kontrolných zložkách kontroly odzbrojenia v armáde ZSSR, zúčastnil sa operácie Púštna búrka počas vojny v Perzskom zálive a bol súčasťou kontrolnej skupiny odzbrojenia v Iraku.

Preklad: Marián Moravčík

Toľko Scott Ritter. Jeho komentár bol publikovaný 11. 2., teda ešte nevedel, čo sa stane o necelé dva týždne. Rozhľadení čitatelia však aj tak sú schopní urobiť si názor na to, ktoré z jeho záverov sú platné aj po včerajšom uznaní DĽR a LĽR zo strany Ruska. Pre istotu však nižšie uvádzam niekoľko vecí, ktoré treba brať do úvahy pri hodnotení situácie, a ktoré v hlavnom prúde nezazneli.

Dodatok k aktuálnym udalostiam na Ukrajine

Najväčším kameňom úrazu je slovo „invázia“. Všetky svetové agentúry informujú o vstupe regulárnej ruskej armády do Doneckého a Luhanského regiónu, ktoré Rusko včera uznalo za nezávislé a stalo sa garantom ich nezávislosti od Ukrajiny. Treba si uvedomiť, že o vstupe ruskej armády do týchto regiónov písala tlač hlavného prúdu už od leta 2014. Spomeňme si, koľkokrát prezident Porošenko na medzinárodnom fóre hovoril, že hrdinská ukrajinská armáda chráni Európu pred inváziou z Ruska. Takže čo sa včerajším vstupom ruskej armády formálne zmenilo? Je to podobné, ako keď nastúpeným vojakom veliteľ omylom druhý raz za sebou zavelí „Pozor!“ Čo by sa malo zmeniť? Už sú všetci v pozore, na druhý povel sa ani nehnú. Ale NATO bude napínať svaly znovu…

Na diplomatickom fóre sa v súvislosti s východnou Ukrajinou skloňovali najmä Minské dohovory. Bolo zjavné, že hlavne Ukrajina nemá záujem na plnení týchto dohovorov a okrem symbolických prímerí sa nikdy úplne neaplikovali. Na ukrajinskej strane bolo dôvodom aj to, že plným uznaním Minských dohôd by uznali legitimitu predstaviteľov samozvaných republík, ktorí tieto dohody podpísali. Ukrajinské vedenie však uznávalo americkú zásadu, že „s teroristami sa nevyjednáva“.

Hoci niektorí komentátori hovoria o definitívnom krachu Minských dohôd, uznanie právnej subjektivity DĽR a LĽR by práve mohlo byť novým impulzom na obnovenie rokovaní Minského formátu. Nehovoriac už o tom, že v jadre Minských dohôd bol aj zvláštny status a autonómia oboch regiónov v rámci Ukrajiny, o čom ale unitaristická Ukrajina nechcela ani počuť. Ak je určite po včerajšku niečo minulosťou, tak je to vízia Ukrajiny ako unitárneho štátu.

Na rozdiel od prvých štádií ukrajinskej krízy v roku 2014 dnes, hlavne po podpise spoločného rusko-čínskeho vyhlásenia, už nehrozí Rusku diplomatická izolácia. Predstavitelia Číny sa veľmi diplomatickým jazykom, ale celkom jednoznačne postavili za komplexné riešenie krízy rokovaniami a na pôde OSN. Vyhlásili jasne, že k eskalácii situácie výraznejšie prispel tlak NATO a Čína teda pravdepodobne nebude vystupovať v Bezpečnostnej rade OSN proti Rusku. Okrem toho vyjadrenie, že je nutné „zobrať do úvahy a zvážiť záujmy všetkých zainteresovaných strán“ je veľmi opatrným, ale tiež zreteľným krokom k uznaniu samozvaných republík.

Dôležitá je aj prvá reakcia USA. Krátko po polnoci nášho času oznámila hovorkyňa Bieleho domu Jen Psaki, že s takýmto vývojom udalostí sa počítalo a USA už majú pripravené zničujúce sankcie, ktoré sa uplatnia okamžite. Nemecký kancelár už ohlásil zastavenie projektu NordStream2, ekonomicky teda pôjde o úplné víťazstvo USA nad EÚ.

V neposlednom rade, v záľahe rozhorčených reakcií politikov a médií Západu, je dôležité stanovisko oficiálneho vedenia Ukrajiny. Prezident Zelenskij mal prejav k spoluobčanom, v ktorom okrem povinného kydania špiny na Rusko a vyjadrovania odhodlania nakoniec zvíťaziť a všetko si zobrať späť, je najdôležitejšia tá časť, kde hovorí: „Teraz nie je absolútne čas na žiadne chaotické činy. Všetko budeme riešiť diplomatickou cestou.“ Dôležité bolo aj zdôraznenie toho, že prezident nemá v úmysle vyhlásiť vojnový stav, len ak by došlo k rozsiahlej invázii na územie Ukrajiny mimo separatistických regiónov.

Zdržanlivosť prezidenta Zelenského je pochopiteľná. Nechcel poslať do boja svoju armádu, keď proti nej stáli len „neoznačení zelení mužíci“. Proti plnokrvnej ruskej armáde by to urobil len šialenec. Z tohto dôvodu môže vstup ruskej armády na ihrisko znamenať skutočnú kvalitatívnu zmenu smerom k mieru a sústavné 8-ročné ostreľovanie Donbasu a Luhanska by mohlo skončiť. Minimálne v očiach obyčajných pracujúcich ľudí by to dodatočne tento krok úplne oprávnilo.

Že ide o ďalšie fiasko spravodajských médií hlavného prúdu, je aj zbytočné podrobne rozoberať.

https://belobog.sk/