Prečo odišiel Ivan Hudec práve teraz?

Zomierajú aj bývalí ministri. Lászlo Szigeti, ktorý hlučne protestoval, keď matičiari osádzali v roku 2015 základný kameň pamätníka Ľudovíta Štúra v Štúrove, aj Eduard Kukan, ktorý ako minister zahraničných vecí mal prsty v bombardovaní Srbska v roku 1999. A práve v tomto týždni odišiel spomedzi nás aj Ivan Hudec. Rodák z Nitry, hlavného mesta slávnej Nitravy, ktorej dejiny sa začínajú už v druhom storočí a neskončili sa smrťou kráľa Svätopluka, slovenský spisovateľ, ktorý ako medik spoluzakladal divadlo malých javiskových foriem U Rolanda, ako lekár pracoval v Žiline, Čadci a v Bratislave, ktorý v rokoch 1990–1994 bol poslancom Národnej rady, v rokoch 1994–1998 ministrom kultúry, a medzitým napísal viac ako 50 odborných prác, je spoluautorom dramatickej trilógie Knieža (1986), Bratia (1988), Kráľ Svätopluk (1990), autorom historizujúcej grotesky Praotec Samo (1990), napísal Báje a mýty starých Slovanov (1994), jeho prozaické diela vyšli v českom, maďarskom, poľskom, ruskom či ukrajinskom preklade, napísal knižku politických komentárov Slovensko vlasť moja (1994), vykonával aj súkromnú lekársku prax a bol majiteľom vydavateľstva Print-Servis v rokoch 1992–2012, bol nositeľom najvyššieho štátneho vyznamenania Rad Andreja Hlinku I. triedy (1998)…

Naposledy sme sa lúčili v bratislavskom trolejbuse, na ktorý sme nasadli pri parlamente, on vystúpil na Kozej. Hodnotili sme našu poslednú spoločnú akciu, konferenciu, ktorá sa konala 27. novembra 2019 pri príležitosti 30. výročia udalostí z novembra 1989 a organizoval ju v mene Andreja Danka Tibor Mikuš. Svedectvo o ceste Slovenska k samostatnej štátnosti. Za predsedníckym stolom sedeli dvaja exprezidenti, Schuster a Gašparovič, dvaja predsedovia Národnej rady, Danko a Hrušovský, dvaja expodpredsedovia Prokeš a Klepáč. Ivan Hudec hovoril o tom, ako v priebehu jednej noci vedno s Petrom Jarošom upravil niekoľko pripravených textov Deklarácie o zvrchovanosti v júli 1992 do finálnej podoby. A ja o tom, k čomu by mala slovenská štátnosť dospieť: k odvahe hovoriť pravdu o našej minulosti, napríklad aj o tom, že v sále, kde sa konala konferencia nielenže prijali ústavu 1. septembra 1992, ale tiež vyhlásili 14. marca 1939 prvú Slovenskú republiku, a to demokratickým spôsobom, totiž hlasovaním.  

Na zastávke i v trolejbuse nadchýnal sa Ivan svojím najnovším koníčkom, spracúvaním rodokmeňov. Chceli sme sa ešte stretnúť, veď mali sme takmer identické záujmy – históriu i pestovanie slovenského vlastenectva, boli sme zakladajúcimi členmi iniciatívy Šesťdesiatjeden krokov z októbra 1990, chceli sme ešte raz prebrať kritické dní v roku 1994, keď on jediný hlasoval proti môjmu odvolaniu z funkcie viceguvernéra NBS – ale potom prišla takzvaná pandémia a všetko nám zakazovali.

A prečo odišiel Ivan práve teraz, keď statočných Slovákov potrebujeme tu na zemi? Veď v nebi je ich dostatok, aj nitrianskych rodákov a ľudí, ktorých kariéra sa spája s Nitrou. Raz sme si to uvedomili pred hrobom jedného z nich. Prečo, Ivan? Neprežilo by tvoje statočné slovenské srdce to, čo sa udialo dva dni po tvojej smrti? Schválenie zmluvy odobrujúcej príchod amerických vojsk, vlastne okupáciu tvojho milovaného Slovenska? A ešte všetko to, čo nás ešte čaká a čo ešte ani nešípime? Odišiel si práve teraz preto, aby si sa pridal k zástupu Slovákov, ktorí orodujú u našej Patrónky za budúcnosť dobrých ľudí pod Tatrami? My tu dolu na teba nezabudneme, aj keď je nám bez teba oveľa smutnejšie.

11. 2. 2022.


Blogy

René Pavlík

Milan Šupa

Erik Majercak

Peter Lipták

Zdeno Drdol

Miroslav Iliaš

Životný štýl

Armáda, konflikty, vojenská technika