Komu patrí demokratický a právny štát v kapitalizme ? Časť IV.

V predchádzajúcej časti som uviedol, že vízia politického dobra musí počítať s určitým politickým konaním, ktoré vytvorí podmienky pre konkrétne a zásadné zmeny. Okrem toho som uviedol, že s vytvorením vízie politického dobra je potrebné sformovať politickú stranu nového typu a vyriešiť otázku, ako zaktivizovať politický rovnoprávnych občanov. Potreba vytvorenia a realizovania vízie politického dobra akosi úplne uniká pozornosti politických strán a samotných občanov, ktorí pred voľbami a vo voľbách berú iba to, čo je momentálne k dispozícií. Tento únik pozornosti je sústavne vyvolávaný ( živený ) rituálom, že žijeme ( ako občania ) v demokratickom a právnom štáte.

Toto neustále konštatovanie, tento rituál má za úlohu zakryť niečo podstatného – určitý zásadný rozpor, ktorý je charakteristický pre život celej spoločnosti. Uvedený propagandistický rituál nás, občanov, doslova metie. A na tento rituál nadväzujú zo strany štátnej moci represívne prvky. Pod vedením Bruselu a za aktívnej účasti zástupcov členských štátov v EÚ bol vyhlásený boj proti extrémizmu a dezinformáciám, ktorého zvláštnosťou je to, že extrémistov štát potrebuje nachádzať iba v radoch obyčajných občanov, ktorí vraj môžu rozkladať demokratický a právny štát a v tomto smere potláčať základné ľudské práva a slobody. Prečo to spomínam ?

Boj proti extrémizmu a dezinformáciám, ktorý organizuje vládna moc, sa propagandistický stotožňuje s ochranou demokratického a právneho štátu. Boj proti extrémizmu a dezinformáciám, z pohľadu vládnej moci, je tak politickým dobrom, ktoré slúži všetkým občanom a teda celej spoločnosti. V skutočnosti to tak nie je. Boj proti extrémizmu a dezinformáciám má za úlohu tlmiť politické nálady občanov a odvádzať pozornosť od tých skupín ľudí, ktorí extrémizmus a dezinformácie v politike organizujú a presadzujú, a preto v skutočnosti nemôže byť žiadnym politickým dobrom. Čitateľ mi dá za pravdu, keď zdôrazním, že bežne sa občan stretáva s konštatovaním, že žijeme v demokratickom a právnom štáte, ktorý zo všetkých síl vraj posilňuje a bráni iba vládna moc. Boj proti extrémizmu a dezinformáciám svedčí o tom, že vládna moc tento náš spoločný štát bráni pred určitými skupinami z radov občanov. Ale môžu jednotlivci či určité skupiny občanov ozaj rozvrátiť demokratický a právny štát, či majú na tomto rozvrate záujem ?

Myslím si, že položiť nejaké dôkazné bremena na plecia radových občanov, že to len z ich strany rozvrátenie demokratického a právneho štátu hrozí, je z ľudského a politického hľadiska veľmi nezodpovedné a aj nebezpečné. V prípade politiky boja proti extrémizmu a dezinformáciám nejde iba o neschopnosť vládnej moci v otázkach poznávacích procesov, ktoré sa odohrávajú v spoločnosti, ale skôr ide o jasný zámer na odvedenie pozornosti od tých skupín ľudí v globálnom a národnom rozmere, ktorí potieranie štátnej suverenity a zničenie národných štátov postupne presadzujú a realizujú. EÚ nebola založená a nemá plniť úlohy, ktoré pomôžu k rozkvetu jej členských štátov, ale ktorá krok za krokom organizuje politický život v Európe takým smerom, aby nad národnými štátmi vládla a postupne ich zničila, „roztopila“ v svojom európskom super štáte.

V skutočnosti demokratický a právny štát – hoci patrí do kapitalistickej spoločnosti – sa môže rozvíjať a účinne chrániť len za predpokladu silného národného štátu a jeho suverenity, ktorú podporujú a posilňujú občania svojimi rozhodnutiami. Naši politici, ktorí s pozície reprezentantov Slovenskej republiky postupne sa podriaďujú Bruselu a jeho administratíve, rovnako ako právnemu systému, potom celý problém svojej zrady na národe zametú „pod koberec“ a prijímajú zákonné opatrenia, ako postihovať občanov za určité slová, názory a postoje.

V ďalších častiach svojho príspevku orientujem svoju pozornosť k tomu, že je potrebné skúmať spoločenské procesy a javy z hľadiska toho, komu pomáhajú k presadzovaniu jeho záujmov a potrieb, teda dôležité je vrátiť sa k triednemu hľadisku, pretože veľmi dôležitú a nebezpečnú politickú úlohu zohráva trieda kapitalistov. Z tohto dôvodu sa musíme učiť hovoriť pravdu o všetkom, čo sa deje v spoločnosti a patrí nám všetkým. Lebo iba z triedy kapitalistov pochádzajú tí, ktorí si pod svoju moc a bohatstvo podriadili národné vlády a spustili globálnu politiku organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu.

Táto politika priniesla niečo veľmi nebezpečného pre život každej národnej spoločnosti: rozvrat demokratického a právneho štátu. A zase môžeme vidieť, že globálna moc veľmi rafinované celý problém hľadania nepriateľa presunula na „plecia“ koronavírusu. Iba ON, taký nepoznaný, neviditeľný, nehmatateľný, taký nikto, sa akosi zázrakom rozprestrel nad veľkou časťou planéty, aby škodil celej ľudskej populácií a ohrozoval ich na zdraví a životoch. My, ľudia, máme sa tešiť z toho, že trieda kapitalistov za takejto ťažkej životnej situácie našla ten správny morálny postoj a chce nás všetkých zachrániť a uzdraviť.

A k tomu nepotrebujeme takmer nič mimoriadne – iba mať ochotu bojovať proti „pandémii“ koronavírusu, pričom tento boj vyžaduje tvrdú disciplínu: nosiť rúška či respirátory, neustále sa testovať, dodržiavať všetky pokyny a nariadenia, neustále sa očkovať, očkovať a očkovať, hoci človek nie je chorý, ale má cítiť s inými ľuďmi kvôli ich a svojej bezpečnosti. A tí občania, ktorí sa nechcú zmieriť s tým, čo trieda kapitalistov v záujme globálnej ochrany zdravia a životov vymyslela, sú už označovaní za nepriateľov spoločnosti, ktorých treba oddeľovať od poslušných občanov.

Podľa trestného práva nie je problémom prenasledovať jednotlivcov ( skupiny ), obžalovať ich a potrestať, hoci nemajú v skutočnosti žiadnu moc a nedisponujú žiadnym bohatstvom. Dochádzam k záveru, že politici ( až na výnimku ) sú vyňatí z toho, aby mohli byť obvinení z rozvratu demokratického a právneho štátu. Prečo sú vyňatí z možnosti obvinení z rozvratu demokratického a právneho štátu ? Veď v súhrnne ide o zločiny proti ľudskosti, porušovanie ústavných práv. Dôkaz ? Súčasná situácia s „pandémiou“ koronavírusu a opatrenia vládnej a zákonodarnej moci dôsledne podporujúce globálnu diktatúru triedy kapitalistov.

Čitateľ mi dá za pravdu, keď zdôrazním, že občan sa bežne nestretáva s konštatovaním, že žijeme v kapitalistickej spoločnosti. Nie je to žiadna náhod, že sa nehovorí o kapitalistickej spoločnosti, pretože v tomto prípade možno by boli nastoľované rôzne zaujímavé otázky, ktoré sa týkajú jeho zlých ( negatívnych ) stránok. Americký filozof David Schweickart v svojej knihe „Po kapitalizme ekonomická demokracia“ medzi zlé stránky kapitalizmu zaradil okrem nerovnosti, nezamestnanosti, prepracovanosti, chudoby, environmentálnej degradácie aj problém demokracie. V tomto probléme sa skrýva zásadný rozpor medzi požiadavkou zabezpečiť pre občanov politickú rovnoprávnosť a na strane druhej ide o zachovanie a navyšovanie bohatstva a moci minoritnej privilegovanej triedy. Filozof zdôraznil otázku súžitia politickej rovnosti s materiálnou nerovnosťou a z tohto dôvodu si položil otázku, či môže rozšírenie demokracie viesť k tomu, že nemajetní môžu ohroziť majetok bohatých. Môžu, ale aj vôbec nemusia. Záleží to v skutočnosti od poctivej politickej hry a politického konania, v ktorom dôležitú rolu majú zohrávať aj občania.

Ak pripustíme existenciu uvedeného rozporu v globálnom kapitalizme, potom môžeme skôr pochopiť, komu vládna moc nadržiava, keď prijala zákonné opatrenia na boj proti extrémizmu a dezinformáciám. Rovnako môžeme potom pochopiť, komu naša vládna moc nadržiava, a to jednoznačne, v prípade globálnej politiky organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu. Všetky opatrenia vlády SR, ktoré sú potrebné k efektívnemu boju proti koronavírusu, sú prijímané so zámerom, aby škodili občanom SR, pretože ich je ( bolo ) potrebné prinútiť k niečomu, čo požadujú rôzne nadnárodné korporácie či nadnárodné entity, ktoré v skutočnosti predstavujú stranu globálneho kapitálu, teda stranu bohatých a mocných.

Mne a mnohým občanom je jasné, komu vláda SR nadržiava, ale o tom sa nesmie verejne diskutovať. Vyzerá to tak, že v dobe vyhlásenej „pandémie“ koronavírusu vláda SR cieľavedomé pomáha majetným a mocným tak v SR ako aj vôbec vo svete, aby k horšiemu zmenili životy nemajetných a zároveň aby majetní posilnili svoje bohatstvo a moc nad nemajetnými. V tomto smere americký filozof správne predpovedal, že bezuzdný kapitalizmus bude ďalej prehlbovať priepasť medzi globálne majúcimi a globálne nemajúcimi, takže život obyčajných ľudí bude ešte zúfalejší, dokonca aj v bohatých krajinách. Americký filozof mal všetky dôvody tvrdiť, že kapitalizmus je nezlučiteľný s demokraciou vo vyspelých priemyselných spoločnostiach a že v skutočnosti ide o polyarchiu, ktorá existuje vo všetkých priemyselných spoločnostiach na svete. Citujem filozofa, čo je podľa neho demokracia.

„Definujme si demokraciu ako systém, v ktorom: a) platí všeobecné hlasovacie právo, b) voličstvo je suverénne. Voličstvo je suverénne, keď: a) sú jeho účastníci dobre informovaní a argumentačne vyzbrojení v súvislosti so všetkými otázkami, o ktorých sa bude rozhodovať v politických procesoch, a ktorí sa budú môcť aktívne zúčastniť na ich riešení, b) neexistuje nijaká menšinová trieda, ktorá by bola privilegovaná. Trieda je privilegovaná ( ide o kľúčový pojem ), keď má v rukách aspoň takú politickú moc, ktorá sa rovná moci volených úradníkov a je nedosiahnuteľná pre inú stabilnú skupinu.

Skrátka, demokracia predstavuje systém, v ktorom sú voliči aktívni a dobre informovaní a nemôže na nich svojimi obštrukciami vplývať privilegovaná minoritná trieda. Z toho jednoznačne vyplýva, že kapitalistická trieda v kapitalistickej spoločnosti je privilegovanou minoritnou triedou. Ide o stabilnú minoritnú triedu, ktorá požíva prinajmenej takú politickú moc ako zvolené politici a nepripustí k sebe žiadnu inú skupinu.“ ( Viď knihu „Po kapitalizme ekonomická demokracia“ str. 128 ). Ak filozof spomenul polyarchiu, tak uviedol vlastne názor amerického politológa Roberta Dahla, podľa ktorého ide o taký politický poriadok, v ktorom je občianstvo rozšírené na pomerne veľkú časť obyvateľstva a občianske práva zahŕňajú možnosť byť v opozícií a hlasovaním odvolať najvyšších úradníkov vlády. Je teda na čitateľovi, ako si to všetko porovná a vysvetlí, ale samotný rozdiel medzi demokraciou a polyarchiou je zásadný, pretože v prípade nášho poňatia demokratického a právneho štátu platí, že voličstvo nie je suverénne a minoritná kapitalistická trieda má nepredstaviteľnú moc a nepripustí, aby sa akékoľvek dôležité otázky života spoločnosti prejednávali v politických procesoch za aktívnej účasti voličstva.

Zásadný rozpor medzi požiadavkou na politickú rovnosť všetkých občanov a neustálym úsilím o navýšenie bohatstva a moci na strane minoritnej kapitalistickej tried sa v živote kapitalistickej spoločnosti ešte viacej prehlbuje. Teraz sa tento rozpor posilňuje, prehlbuje vďaka naplánovanej „pandémii“ koronavírusu. Zásadná otázka: kto má povinnosť riešiť otázku súžitia politickej rovnosti s materiálnou nerovnosťou ? Túto povinnosť môže mať iba štátna moc, ktorej základom sú samotní občania, čo znamená, že je to základná povinnosť poslancov NR SR a vlády SR ! Túto povinnosť majú v zásade podporovať všetky existujúce politické strany, pričom občania si nemajú myslieť, že je to niečo, čo treba ponechať na ich ľubovôli.

Treba si uvedomiť, že z otázky súžitia politickej rovnosti a majetnej nerovnosti vychádza aj samotná Ústava SR, keď vo všetkých dôležitých štátnych aktoch vyžaduje, aby bola splnená podmienka zloženia sľubu. Obsah každého sľubu, vrátane sľubu policajta SR, je spojený s ochranou záujmov občanov a zároveň aj sľubom, že uvedený rozpor a úsilie o jeho riešenie bude mať každý sľubujúci na vedomí a odzrkadlí sa to v jeho politickom konaní či v plnení si určených povinnosti. Keď sa teda hovorí o demokratickom a právnom štáte, tak je v záujme občanov, aby boli vytvorené podmienky pre výrazné prehĺbenie demokracie, aby sa dodržiavali základné práva a slobody.

Ak to zhrniem, tak zo strany vládnej moci ( vlády SR, NR SR ) boj proti extrémizmu a dezinformáciám , rovnako ako realizácia globálneho plánu „pandémie“ koronavírusu, spojeného s úsilím úplne si podriadiť obyvateľstvo SR totálnej kontrole a povinnému očkovaniu v mene ochrany zdravia a životov , tak to sú politické činy, ktoré požiadavku určitého súžitia politickej rovnosti s materiálnou nerovnosťou potláčajú do úzadia a ktoré výrazne pomáhajú globálne majetným a mocným v presadzovaní ich plánov.

V tomto svojom príspevku som zdôraznil, že zásluhou našich ústavných činiteľov a poslancov sme sa podriadili tomu, aby nám s prevahou vládla nadštátna tvorba vôle. To, že vládna moc rozvinula boj proti extrémizmu a dezinformáciám a že bezohľadne presadzuje globálnu politiku spojenú s „pandémiou“ koronavírusu, svedčí o tom, že bez mihnutia oka nadržiava nadnárodnej moci, nadnárodným korporáciám či nadnárodným entitám. Je to teda absolútne v rozpore s Ústavou SR. Postoj prezidentky SR k otázke referenda o vyhlásení predčasných volieb do NR SR ako aj rozhodnutie Ústavného súdu SR, že predmet referenda s postavenou otázkou nie je v súlade s Ústavou SR, možno rovnako zaradiť medzi tie politické akty, ktoré súžitie politickej rovnosti ( rovnoprávnosti ) s materiálnou nerovnosťou neriešia, ale iba možnosť dôstojného súžitia rozvracajú.

Ešte jednoduchšie, globálne nemajetní nesmú mať vytvorené podmienky, aby politická rovnoprávnosť sa z ich strany mohla efektívne využívať v politickom konaní ! „Pandémiou“ koronavírusu sa na plecia globálne nemajetných – obyvateľov národných štátov – spustil silný útok, aby základné ľudské práva a slobody boli čo najviac potlačené. Silný útok na obyvateľstvo národných štátov je podporovaný súkromnými mediálnymi skupinami, ktoré získali práve vďaka ľudským právam a slobodám v každej spoločnosti dominantné postavenie ako inštitúcie, ktoré nikto nekritizuje a nesmie kritizovať a ktoré v ničom sa nemýlia a všetkému rozumejú. Svoje dominantné postavenie v spoločnosti zneužívajú. Príkladom je ich absolútna podpora tomu, čo vládna moc v rámci globálnej politiky „pandémie“ koronavírusu vystrája.

Súkromné mediálne skupiny svoje dominantné postavenie v spoločnosti využili pre svoju mediálnu dominanciu, ktorá je založená na tom, ž sa z ich strany neodporujú aktivity a názory patriace k rozumnej pluralitnej spoločnosti, že v otázke „pandémie“ koronavírusu a vôbec života v kapitalistickej spoločnosti zásadne obmedzili diverzitu zdrojov a názorov. Priestor pre slobodu slová a názoru je umožňovaný len tým jednotlivcom a skupinám, ktoré jasne „šľapu“ za ideológiu neoliberalizmu. Otázka súžitia politickej rovnoprávnosti s majetkovou nerovnosťou súkromné média zaujíma iba z hľadiska toho, ako oklamať občanov, že záujmy bohatých a mocných sú aj v ich záujme. Svoju snahu využívajú v smere zrežírovať určité politické javy a procesy tak, aby ich výsledkom nebolo posilnenie moci občanov a teda pozitívne naplnenie myšlienky politickej rovnoprávnosti.

V prípade politiky „pandémie“ koronavírusu súkromné mediálne skupiny a vládna moc postupujú spoločne a jednotne a proti občanom SR. Pritom samotná vládna moc nemá byť partnerom mediálnej sfére, ale štátnym orgánom, ktorý má svoje povinnosti. Súkromné mediálne skupiny a samotná vládna moc sú povinné rešpektovať Medzinárodný pakt o občianskych a politických slobodách. Lenže samotný štát má si plniť určitú kontrolnú funkciu vo vzťahu k médiám a ak to je potrebné, má prijímať aj určité opatrenia vo vzťahu k médiám. V akom zmysle ?

Dovolím si upozorniť, že Výbor OSN pre ľudské práva na svojom zasadaní v júli 2011 prijal k článku 19 uvedeného Paktu dokument s názvom „Všeobecná pripomienka č. 34.“ Táto všeobecná pripomienka je o tom, ako štát má postupovať pri nakladaní so slobodou názoru a slobodou prejavu. V bode 40 uvedeného dokumentu Výbor OSN pre ľudské práva jasne zdôraznil, že štát nemá mať monopolnú kontrolu nad médiami, ale má podporovať pluralitu médií. Štát má prijímať primerané opatrenia na zabránenie nenáležitej mediálnej dominancie alebo sústredeniu súkromných mediálnych skupín v monopolistických situáciách, ktoré môžu poškodzovať diverzitu zdrojov a názorov.

Je potrebné zo strany čitateľa pochybovať o tom, že v médiách je diverzita zdrojov a názorov týkajúca sa napríklad „pandémie“ koronavírusu potláčaná ? Podľa môjho úsudku nie je možné o tom pochybovať. Je potrebné poznamenať, že štát neprijal žiadne primerané opatrenia vo vzťahu k súkromným mediálnym skupinám, aby došlo k skončeniu mediálnej dominancie a aby diverzita zdrojov a názorov bola zachovaná ! Mediálna sféra má voľnú ruku a úspešne ďalej pracuje na realizácií politiky strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu. Mediálna sféra spoločne aj s vládnou mocou tak v spoločnosti vytvorili podmienky pre vznik schizoidnej psychózy u obyvateľstva. Podľa ruského vedca – epidemiológa Gundarova je potrebné liečiť ľudí práve na schizoidnú psychózu.

V bode 40 „Všeobecnej pripomienky č. 34“ je uvedená ešte jedna dôležitá pripomienka. Štátne dotácie médiám a uverejňovanie reklám financovaných vládou nesmú byť využívané za účelom obmedzovania slobody prejavu. Práve toto sa deje. Peniaze v miliónoch eur tečú niektorým médiám do ich mešcov a súvisia iba s jedným povoleným prístupom: dajte sa očkovať, vakcína je víťazstvo ! Vládna moc a súkromné média si teda vzájomne pomáhajú v tom, aby obmedzovanie slobody prejavu spojené so slobodou názoru bolo zabezpečené a efektívne plnilo svoju úlohu. Štát teda koná opačne ako má a spoločne so súkromnými mediálnymi skupinami pomohol zredukovať diverzitu zdrojov a názorov na minimum.

V bode 10 „Všeobecnej pripomienky č. 34“ ide o to, že akákoľvek forma snahy donútiť, aby osoba zastavala alebo nezastavala akýkoľvek názor, je zakázaná ! Myslím si, že to plne platí pre politikov vládnej koalície, aby pochopili, čo si môžu dovoliť podnikať vo vzťahu k občanom či obyvateľstvu SR. Bod 11 „Všeobecnej pripomienky č. 34“ zaväzuje štát k tomu, aby garantoval právo na slobodu prejavu a ochraňoval všetky formy prejavu a prostriedky ich šírenia. Medzinárodný pakt o občianskych a politických slobodách je teda dokumentom, ktorý je dobrom pre našu spoločnosť a ktorý významne umožňuje pomáhať k súžitiu politickej rovnosti s materiálnou nerovnosťou v kapitalistickej spoločnosti. Patrí teda do tej skupiny dôležitých dokumentov, ktoré umožňujú, aby národné vlády vytvárali podmienky pre naplnenie občianskych a politických práv a tým aj praktické uplatnenie zásady politickej rovnosti.

Koniec časti IV.

Pokračovanie v časti V.

Dušan Hirjak