Na okraj Františkovej návštevy – 6. časť: Odpoveď Petrovi Weissovi a podobným

Františkova návšteva nás mala zjednocovať, takto nám to sľúbili natešení arcipastieri a ich hovorca a najmä Grasalkovičov palác. Nemám taký pocit. A ak zjednotila, tak predovšetkým liberálov a neznabohov vo vynášaní Františka priam do neba. Oslavný text na jezuitu Františka napísal ateista Samuel Marec, aj Magda Vášaryová: „Na niektorých z nás zanechal veľký dojem, na mňa určite“, naši liberálni europoslanci sú nadšení do nohy. Podľa Eugena Jurzycu dokonca František dokázal reagovať na rozdeľujúce otázky konštruktívne. Ešte pred príletom ho Schmögnerová označila za „socialistu“ a ku „svojim“ sa 21. septembra pridal aj bývalý vplyvný komunistický funkcionár, marxista, ba možno už aj neomarxista Peter Weiss. Svoj text nadpísal „Pápež skoncoval s ľudáckou legendou o mučeníkovi Tisovi“. Potešilo ho, že čo nebola KBS schopná urobiť za takmer 32 rokov, musel prísť vykonať pápež František – „ostro sa dištancovať od politiky, ktorú v mene Boha presadzoval Jozef Tiso“ – pričom František nikoho nemenoval, dokonca na Rybnom námestí ani raz nemenoval ani svojho „šéfa“, Ježiša – a urobil tak „pár dní po 80. výročí prijatia tzv. Židovského kódexu.“ Pristavil sa na Rybnom námestí, kde František odsúdil tých, čo „používajú náboženstvo ako svoj nástroj a robia z neho záležitosť nadvlády,“ pripomenul prejav Jozefa Tisa v Holíči v auguste r. 1942, po deportáciách 55-tisíc slovenských židov do nacistických koncentrákov so záverom „A urobili sme tak podľa príkazu Božieho: Slovák, zhoď, zbav sa svojho škodcu!“ Peter Weiss pripomenul Františkove slová: „Tu, pred tvárou židovského národa na tomto historickom mieste sa hanbím priznať, koľkokrát bolo použité nevysloviteľné meno Najvyššieho na neopísateľné činy neľudskosti! Koľko utláčateľov vyhlásilo: „Boh je s nami“; ale pritom oni neboli s Bohom. Vaše dejiny sú našimi dejinami, vaše bolesti sú našimi bolesťami“. Pozabudol však upozorniť na Františkove číslo „vyše 100-tisíc obetí slovenských židov“, čím počet obetí nepravdivo zvýšil – kto mu to len dal na papier? – o takmer polovicu. A to už je mýlka ako Brno!

Jeho text ešte obsahuje kritiku arcibiskupa Sokola, biskupa Tondru, „voľakedajšieho hovorcu KBS J. Kováčika.“ Weiss sa pustil aj do svojich bývalých partnerov KDH, SNS, osobitne skritizoval poslanca KDH A. Neuwirtha, ktorý označil za 29. augusta 1944 za čierny deň a navrhoval, aby sa 29. august stal Dňom národného zmierenia a „jeho dcéra A. Záborská, poslankyňa za OĽaNO, sa vlani k tomu vrátila.“ Nuž, patrí sa na niektoré dátumy v dejinách zabúdať? Veď ako tvrdila známa Eva Kristínová, v mladosti partizánka, „bez 14. marca by nebolo 29. augusta, Slovensko by nemalo armádu a Karvaš peniaze.“

Zlatý klinec na koniec: „Po Františkových slovách je zrejmé, že načase je neklásť znamienko rovnosti medzi povstalcami a príslušníkmi Hlinkovej gardy, prestať vydávať J. Tisa za mučeníka národných a morálnych cností, zastaviť úsilie o blahorečenie člena Štátnej rady biskupa Jána Vojtaššáka a člena Slovenského snemu Jánosa Esterházyho, vyznávačov antisemitizmu a arizácií židovského majetku. A prestať pestovať hlinkovské národovectvo postavené na obdive k Tisovej Slovenskej republike.“ Nič v zlom, akurát že partizánom treba nalepiť anjelské krídla a príslušníkom HG rohy.

Peter Weiss potvrdzuje, že svet vníma čierno-bielo, vlastne červeno-bielo, a všetko, čo nie je červené, je zlé. Akoby zabudol, že to „červené“ sa do našich dejín dostalo importom na prelome 19. a 20. storočia, a to z krajov „zadunajských“ a „zamoravských“. „Peršu Radovu Repuľiku“ vyhlásila na našom východe maďarská červená armáda (Vörös Hadsereg) a do čela posadila Čecha Antonína Janouška – Slováci takého nemali, Peter Weiss ešte nežil. V úzadí stál György Lukács (1885-1971), vlastným menom György Bernát Löwinger, maďarský marxistický filozof židovského pôvodu, agent Kominterny, minister kultúry vo vláde Bélu Kuna, ktorý v máji 1919 ako veliteľ piatej divízie maďarskej červenej armády dal zastreliť v obci Poroszlo šesť vojakov na výstrahu pred sympatiami s postupom česko-slovenskej armády. A podľa vlastného životopisu, ktorý napísal v Moskve 2. decembra 1940, „biela vláda Maďarska ma naháňala za viac ako 200 vrážd a požadovala moje zatknutie a trest smrti pre mňa.“ Zapísal aj svoje krédo, ktoré sa potom stalo krédom Frankfurtskej školy neomarxizmu, ktorú zakladal: „Videl som v revolučnej deštrukcii spoločnosti jediné riešenie“, zmena nemôže prebehnúť bez zničenia starých hodnôt, a tak uplatnil „kultúrny terorizmus“, súčasťou ktorého bolo zavedenie radikálneho sexuálneho vzdelávania v maďarských školách. Deti sa učili o voľnej láske, slobodnom pohlavnom styku, archaickej povahe zákonov rodiny, zastaranosti monogamie, nezmyselnosti náboženstva, ktoré človeka pripravuje o všetky rozkoše. A ženy vyzýval, aby sa búrili proti sexuálnym zvyklostiam doby. Tak mala byť zničená rodina, kľúčová inštitúcia kresťanstva.

A o demkratických spôsoboch „zamoravských“ červených svedčia kamene a siahovice, ktorými českí sociálni demokrati napadli 28. marca 1921 pokojné zhromaždenie zakladateľov Kresťanského roľníckeho združenia, a Andreja Hlinku – toho, ktorý chcel zmeniť „červené“ Slovensko na Slovensko „biele“ – išli zabiť siahovicou. Na jeho obranu sa postavil roľník Štefan Mikuš, pričom utrpel zranenia, ktoré boli príčinou jeho smrti. Repliku sochy chceli Mikušovci vrátiť na pôvodné miesto v centre Trnavy, kde stála od roku 1944, ale nepochodili, lebo trnavské mestské zastupiteľstvo sa už asi riadi Weissovou radou: „Prestať pestovať hlinkovské národovectvo!“

Hlinku nemá Weiss rád „od nepamäti“. Keď ma na jar 1994 NRSR odvolávala z funkcie viceguvernéra NBS, moju údajnú „nekompetentnosť“ mi vysvetlil Peter takto: „Čuduješ sa? Veď si dal na tisíckorunáčku toho fašistu Hlinku!“ Len som pokrútil hlavou: „A čo som mal tam dať Saddáma Husajna?“ – žeby naozaj nevedel, že Hlinka s gardami mal nie svojou vinou „spoločné“ iba meno?

Má zmysel dookola písať, že prezident odmietol podpísať Židovský kódex a presadil do naozaj neľudského protižidovského vládneho nariadenia ako európsku zvláštnosť paragraf o výnimkách, na základe toho zachránil aj minimálne niekoľko tisíc nevinných židov. Má zmysel písať pravdu najmä vtedy, ak ju iní dookola prekrúcajú. Ešte raz uveďme slová „Petra“: „Židia boli vysťahovaní na nátlak Nemecka a na tento nátlak boli vysťahovaní aj z iných krajín. Tento nátlak sa prejavil aj v pomníchovskom Česko-Slovensku. Aj vtedajšia česko-slovenská vláda neopovážila sa úplne nesplniť požiadavku Nemecka a preto napr. prepustila Židov zo štátnych služieb. Nemecko oznámilo slovenským činiteľom, že vysťahuje Židov do východných oblastí vtedajšieho Poľska, kde si vytvoria vlastnú domovinu s možnosťou žiť podľa svojich zvykov. Slovenskí činitelia sa obávali, že odmietnutia tejto (i iných požiadaviek) Nemecka by malo za následok obsadeniu Slovenska Nemeckom. To by nebolo dobré nielen pre Slovákov, ale aj pre Židov, ako to názorne ukázal vývoj po povstaní v r. 1944. Cirkevní činitelia sa opakovane postavili proti protižidovským opatreniam, vrátane ich vysťahovaniu, (evanjelická aj katolícka cirkev vydávala pastierske listy v roku 1942 i 1943, a tie listy v bánovskom kostole čítal aj kňaz – prezident). S vysťahovaním Židov Tiso nemal nič spoločného, nebolo to v jeho právomoci. Naopak, mnohých zachránil pred vysťahovaním; Po preniknutí správ, že vysťahovaní Židia hynú, slovenská vláda sa snažila tieto správy preveriť. Pretože Nemecko túto previerku neumožnilo, slovenská vláda, vraj na podnet Tisa, vysťahovanie Židov zastavila a neobnovila ho napriek nátlaku Nemecka. Vysťahovanie Židov obnovilo Nemecko po povstaní v r. 1944. Aj z toho vidno, že pre Nemecko to bol jeden z jeho hlavných cieľov.“

Po tom, čo vo francúzskom meste Evian sa na podnet US-prezidenta Roosevelta zišli 9. júla 1938 pohlavári sveta z 32 štátov, vrátane Nemecka, ako aj predstavitelia 21 židovských organizácií a po deviatich dňoch rokovaní o tom, ako pomôcť státisícom utečencov, ohrozených režimom Adolfa Hitlera, sa nedohodli a vystavili na čele s USA „bianko šek“ Hitlerovi, lebo sa naplno prejavila nechuť mocných sveta efektívne Židom pomôcť; po tom, čo veľmoci odovzdali nemeckému diktátorovi Hitlerovi voľnú ruku nad celým stredoeurópskym priestorom na jeseň 1938, nebolo možné nebrať nemecké požiadavky do úvahy. Iba odstúpiť. Alebo prísť 13. marca 1939 do Berlína s dýkou? Peter Weiss by tak konal? Prezident chcel niekoľkokrát odstúpiť, ale biskupi i rabíni ho uprosili, aby tak nerobil, že bude ešte horšie. Navyše nemecký historik Wolfgang Venohr uvádza, že aj sestra prezidenta s jeho vedomím ukrývala židovskú rodinu, súhlasil by keby bol antisemita?

A existuje nezodpovedaná otázka, prečo sa svedectvo Vrbu a Wetzlera, ktorým sa podarilo ujsť z Osvienčimu 10. apríla 1944, nedostalo do rúk tým, ktorých mohlo zachrániť, totiž maďarských židov. Slovenská vláda na tom vinu neniesla. Rovnako práve niektoré židovské skupiny (sionisti) nevyužili ani možnosť odsťahovať 50-tisíc slovenských židov do Palestíny, a zachrániť ich, ako o tom svedčí Aron Grünhut v knihe „Katastrofa slovenských židov“. Pravda nás oslobodí.

Pokiaľ ide o holíčsky prejav z 15. augusta 1942, nezachoval sa jeho originál, ani magnetofónová nahrávka, iba prepis novinárov (Tiso nezvykol prejavy čítať). A jestvuje svedecká výpoveď Imricha Karvaša pred Národným súdom, ktorý v Holíči bol. Povedal, že si na obsah prezidentov reči nepamätá, „možno že to povedal, ale ja si na taký výrok nepamätám… Pochybujem, že by sa jeho rečou dala dedukovať jeho podpora alebo súhlas s deportačnou akciou. Nakoľko som ho poznal, toto som pokladal u neho za vylúčené.“ Nuž, človek, ktorý chce poznať pravdu, vyhľadá ju, a kto ju nechce poznať, tvrdohlavo ju obchádza.

Pravda je to jediné, o čo nám ide. A tak nabudúce uzavrieme naše úvahy o Františkovej návšteve odpoveďou na otázku: kto bol a je Jorge Mario Bergoglio?

Dňa 27. septembra 2021.