Najvýznamnejšie prúdy islamu

Dejinné tragédie ľudí často priviedli k náboženstvu a viere. V nich hľadali odpovede na rôzne druhy nevysvetliteľných udalostí. Hľadali iný rozmer existencie, taký ktorý zachádza za naše životy, no človek ho môže stretnúť len vo fyzických javoch, hľadali transcedentno.[1] Poznanie a potreba neustále vedieť viac sú faktory, ktoré prispievajú k spoznaniu okolitého sveta, ale aj samého seba. Sú to faktory, ktoré oslobodzujú myseľ a dušu človeka od všetkého, čo by ich zastieralo alebo obmedzovalo.

Moslimské[2] spoločenstvo nie je homogénne a existujú značné rozdiely aj medzi jednotlivými moslimami. Dá sa rozlíšiť široká škála osobnej religiozity: od fundamentalistov a tradicionalistov, k reformne alebo silno sekulárne zmýšľajúcim moslimom až k moslimom „štatistickým“, teda iba evidovaným podľa rodinného pôvodu, ktorí je na strednom východe primárnym kritériom náboženskej identity.[3]

V spleti dnešných udalostí na svetovej politickej scéne sa za posledné roky objavilo mnoho podstatných zmien. Jednou z nich bola túžba väčšiny ľudí v arabských krajinách po zmene vnútorných pomerov, najmä ekonomických a politických. V uvedenom prostredí začali v mnohých krajinách silnieť hlasy volajúce po založení islamského štátu riadiaceho sa islamským právom. No aj medzi tými, čo volali po takomto štáte existovali rôzne prúdy a názory, na akých princípoch a základných prameňoch islamského práva, by mal založený štát fungovať.[4]

Aby sme mohli správne pochopiť vznik jednotlivých prúdov  a názorov, ale aj túžbu po spoločnom štáte niektorých hnutí v islame,  je dôležité oboznámiť sa s históriou islamu, a uvedomiť si skutočnosť, že islam v sebe nezahŕňa len náboženské učenie a prax, ale aj politicko-právne a etické normy. Cieľom tejto práce je oboznámiť sa s hlavnými prúdmi islámu.

1.   VZNIK, EXPANZIA A PRVÁ PARADIGMA ISLAMU

Samotný Muhammad – Posol Boží sa narodil okolo roku 570, mal Božie zjavenia prostredníctvom archanjela Gabriela. Muslimovia veria, že bol posledný prorok, ktorý zavŕšil Boží odkaz zdedený po predchádzajúcich prorokoch, veria v  aj v Ježiša ale iba ako v proroka a nie Boha, a tiež v ostatných starozákonných prorokov. Za krátky čas si získal veľa prívržencov, hlavne z nižších sociálnych vrstiev ale  tiež veľa odporcov, keďže sa snažil presadzovať monoteistické náboženstvo a odsudzoval vieru v polyteizmus. Následkom toho bol Muhammad označený za blázna a jeho stúpenci boli prenasledovaní, čo viedlo celú ich komunitu v roku 622 k emigrácii z Mekky do Mediny(hidžra[5]). V Medine vytvorili nové politické spoločenstvo, založené na islamskej súdržnosti – islamsku obec(ummu[6]).[7]  Počas 10 rokov vypracoval hlavné zásady kultu, rodinných a spoločenských vzťahov. Ciele Mohamedovho učenia boli nielen náboženské ale aj politické.[8]  V roku 630 bola už Muhamedova armáda solídne zorganizovaná a vybavená, o sile desaťtisíc mužov sa vybral dobyť Mekku. Mekkánci sa však bez boja vzdali. Po nečakanej chorobe Mohamed zomiera 8. Júla 632. [9]

Po smrti proroka Muhammada dochádza k prvej občianskej vojne – fitne[10], kde sa paradoxne nejedná o vieroučné spory ani o pravovernosť, ale o nárok na pravé nástupníctvo Muhammada. Dochádza k paradigme a rozdeleniu ummy na tri frakcie, sunnitsku, šíitsku a  charidžsku. [11]

2.   SUNNITI, ŠÍITI A CHÁRIDŽOVCI

Po Mohamedovej smrti nastal boj o panovnícky trón. Nastalo tak rozdelenie na sunnitov a šiitov. Oba znepriatelené tábory sa opierali o sunnu [12]– tradíciu. Sunniti  sú pôvodom z kmeňa Kurajšovcov. Bojovali o to, aby sa k moci nedostal priamy potomok Mohameda. Sunna sa časom rozvinula do ortodoxie. Rozdiel však spočíval v tom, že sunniti za svojho právoplatného vodcu uznali najschopnejšieho člena spomedzi seba, pričom šíiti tvrdili že moci sa má ujať rodinný príslušník z Mohamedovej rodiny. Šía v doslovnom preklade znamená prívrženci. Veria, že verejne pôsobí šesť imámov a siedmy príde až ako spasiteľ. Šiiti boli v histórii ako opozitum voči sunne a vždy tvorili menšinu.[13]

Abú Bakr, otec obľúbenej manželky Muhammada bol zvolený za jeho nástupcu aj s počiatočným nesúhlasom Alího[14] a jeho stúpencov, ktorý mal najbližšie k Muhammedovi, keďže bol manželom jeho dcéry Fatimy a otec jediných žijúcich vnukov Hasana a Husajna. Vláda  Abú Bakra však bola krátka, vládol od roku 632 do 634. V poradí druhý kalif Umar, svoje lúpežné výpravy zameral proti nemuslimským etnikám v susedných krajinách. Za svojej vlády ustanovil skupinu šiestich mužov, ktorá mala ustanoviť jeho nástupcu. V roku 644 kalifa Umara dobodal na smrť perzský zajatec. Po jeho smrti bol bol vybraný za tretieho kalifa Uthmán, opäť nevzali ako možnosť Áliho. Práve za Uthmanovej vlády sa urobila recenzia Koránu. Keďže hrozilo, že sa rozšíri viacero verzií, čo by mohlo narušiť samotnú existenciu jednotnej ummy. Pri vzbure egyptských vojakov bol nič netušiaci kalif vo svojom dome zavraždený. Onedlho bol za štvrtého kalifa zvolený‚ Alí inb Abí Talib. Nebol však prijatý u všetkých. Onedlho bol napadnutý Mohamedovou obľúbenou ženou Áišou a jej spojencami za to, že nepotrestal Uthmánových vrahov. V tzv. Ťavej vojne porazil rebelov bez väčších problémov. Áli ani naďalej nepotrestal Utmánových vrahov. Neprajníci si však hľadali zámienky ako získať kalifát, medzi nimi aj  sýrsky Arabi, ktorých viedol Utmánov príbuzný tiež Umajjovec,  Mu’áviju..[15]

Áli však nepodnikal žiadne kroky proti jeho rozpínavosti, nevedel si totiž predstaviť aby Prorokovi príbuzní mali bojovať proti sebe. Mu’ávija neskrýval ambície stať sa kalifom. Áliho ústupčivosť odsúdili viacerí jeho stúpenci. Podľa ktorých Uthmán nekonal v duchu Koránu a Áli ustúpil nespravodlivým požiadavkám. Spomedzi seba si ustanovili vodcu a zriadili si tábor.  Hnutie sa začalo nazývať charídža a odštiepenci charídžovci.  Zastávali názor že vodca musí byť bezúhonný moslim  a nie politik. Mu’ávaja, Utmán a Áli zradili islam, keďže Allah je spravodlivý, potresce hriešnikov. Pri voľbe ďalšich kandidátov na kalifa, charídža zdôrazňovala etické kvality na kandidáta, bez ohľadu na jeho pôvod. Charídža sa začala neskôr štiepiť, dodnes existuje hlavne v Ománe umiernená skupinu ibádíja. Prívrženec tejto extrémistickej sekty v roku 661 zavraždil Áliho.[16]

Od tých čias moslimovia, ktorí nesúhlasili s kalifom, opúšťali komunitu podobne ako charídžovci a vyzývali všetkých naozajstných moslimov aby sa s nimi spojili do boja o džihád. [17]Mnohé odštiepenecké skupiny hlásali, že sú stúpencami Áliho a jeho potomkov a nazvali sa ši’at’Áli, strana Aliho – Šíiti.[18]  V súčasnosti predstavujú druhú najrozšírenejšiu formu tohto náboženstva. Tvoria 10 až 15% z celkovej muslimskej populácie. Mu’ávaja nebol ideálny vodca,   no moslimovia mu verný nechceli rozbiť obec – ummu a uvedomovali si, že zmenou centra moci do Damasku to bude mať väčšie ako len politické následky. Časom si však obdobie prvých štyroch kalifov –rášidún [19]idealizovali, a tragické udalosti prípísali  zlým ľuďom a nežičlivcom.[20] Označujú sa teda slovom sunniti ako stúpenci sunny. To znamená, že odmietajú každú odchýlku od pravidiel, stanovených v koráne a sunne. Táto samozrejmosť je predovšetkým namierená proti šíitom, ktorí z ich pohľadu sunnu opustili.  [21]

     2.1 Rozdiely medzi šíitmi a sunnitmi

Z hľadiska náboženského nie sú odlišnosti šía príliš veľké. Šíiti uznávajú podobne ako sunniti päť základných pilierov viery pre každého moslima: 1. Vyznanie viery, 2. Modlitba, 3. Almužna, 4. Pôst a 5. Púť do Mekky. Šíiti niektoré povinnosti modifikovali, napr. k vyznaniu viery pridali dodatok vymedzujúci Aliho zvláštny vzťah k Bohu. Šíitsky islam kladie zvláštnu úctu regionálnym – miestnym „svetcom“ a imámom a to hlavne púťou k ich hrobom. Výrazné a od sunny líšiace sa rysy šíitského dogmatu:

1. Šíiti zúžili voľbu kalifov na Aliho potomkov.
2. Dedične na nich prechádzali Bohom dané schopnosti a oprávňovali ich k duchovnému vedeniu obce
3. Dedičná línia imámov je uzatvorená vierou v skrytého imáma a v prenesení jeho duchovných schopností na tvorcov šíitského práva – fukáha a mudžatahidy
4. Mesiášstvo
5. Označenie Aliho za Božieho druha, a imámov za svetcov neporušuje podľa šíi princíp Božej jedinosti
6. Tradície – hadith(sunniti) a achbar(šíiti), základným zdrojom práva
7. Právne školy madhaby, jednotiaci prvok, keďže formálna cirkev neexistuje – štyri sunnitské a jedna šiítska [22]

3.   ISLÁMSKY FUNDAMENTALIZMUS

Fundamentalizmus ako návrat ku „koreňom“ (sola scriptura),  má svoj pôvod  na začiatku 20. Storočia  u amerických protestantov, ktorí tak nazvali samy seba aby sa odlíšili od liberálnejších protestantov. Islámsky fundamentalizmus sa do povedomia dostáva v 80. rokoch 20. storočia v súvislosti s bombovými útokmi. Hlavným znakom je združovanie aktivistických hnutí alebo politických strán v rámci náboženský formulovaných programov(Hamas, Hnutie oslobodenia), ktorých hlavným cieľom je obroda skazenej spoločnosti pred despotickými režimami zo strany západných nepriateľov islámu. Náprava sa objavuje v rôznych formách:

• dlhodobá trpezlivá agitácia (Moslimské bratstvo)
• pasívna rezistencia voči nemu, odchod do ústranie(hidžra) a následný džihád
• hnutia radikálnej akcie vrátane samovražedných atentátov(Hamas, al-Qáida, ISIS)a následná destabilizácia režimu

Hnutia sú zväčša reprezentované charizmatickými laickými kazateľmi s vulgárnou interpretáciou vybraných islamských znakov a nemajú systematickú väzbu na uláma konkrétneho štátu. Kvalifikovaný učenci nie sú ochotní integrovať sa do radikálnych skupín, i keď ho môžu podporovať. Šíitske hnutia a ich duchovní predstavujú iný typ aktivizmu, postavený na hierarchii v štátnom aparáte a priamej podpore hnutí zo strany vzdelaných nábožensko – právnych znalcov.[23]

4.   HLAVNÉ SMERY ŠÍA

Z pojmu šíiti vychádzajú v podstate všetky skupiny a sekty, ktoré uznávajú Aliho ako jediného právoplatného Mohamedovho nástupcu.[24]

4.1  Ismá’ílíja

Hnutie Ismá’ílíja siaha do 8. storočia, kedy vtedajší v poradí šiesty imám Dža’far as-Sádik vybral za svojho nástupcu svojho syna Músa al-Kízima a nie najstaršieho  Ismá’íjíja, ako chcela menšia časť hnutia. Táto skupina sa preto oddelila, a položila základ hnutia ismá’ílíji, tiež sa nazývajú aj ší’á siedmych imámov, a tým sa oddeľujú od tzv. dvanástnikov, ktorí uznávajú za pravého imáma Sádikovho mladšieho syna Músa. Presné vzniky ismá’ílíjskej dogmatiky nie sú známe, dodnes však tvoria rôznu zmes mýtov a dohadov. Učenie  sa vyznačuje silnou dávkou ezoteriky, rozdelenej na vonkajšiu(bátin) t.j. šáriu a vierouku, a vnútornú(záhir), t.j Korán a šáriu ale záhir v sebe zhŕňa aj najvzdialenejšiu pravdu, ktorú je možno študovať len so súhlasom duchovenstva. Väčšej a trvalejšej moci hnutie nadobudlo za vlády Fatimovcov, v 10.-12- storočí, kedy ovládli Maghribu, Egypt a Sýriu[25].

4.2  Drúzovia

Označenie ghulát dávajú muslimský hereziografovia šíitským sektám, ktoré pokladajú Aliho alebo iných za reinkarnáciu božstva a veria v sťahovanie duší.  Najextrémnejším výhonkom ismá’ílíjskej sekty sú drúzovia. Vznikli za vlády šiesteho kalifa fatimovskej dynastie al-Hákima bi-amri-lláh. Jeho často menené rozkazy a nariadenia sú dodnes nevyriešenou záhadou. Zrušil h (1) (2) (3) (4)adždž, zboril jeruzalemský chrám a prenasledoval kresťanov a na konci svojej vlády sa prehlásil za vtelené božstvo. Drúzske učenie ma ezoterickú povahu.  Drúzska dogmatika ďalej nadväzuje na  ismá’ílíjske učenie o tzv. vyžarovaní  univerzálneho rozumu a rozvíja ho vlastným spôsobom. Šáriu vykladajú alegoricky a nezáväzne, päť pilierov nahradzujú svojimi siedmimi. Manželstva sú prevažne monogamné. Drúzovia majú zakázané obracať iných na svoju vieru. Drúzovia sa neznášajú s ostatnými arabmi o čom svedčí aj fakt, že v súčasnosti žijú väčšinou v Izraeli a dobrovoľne slúžia v izraelskej armáde[26].

4.3  Alawiti

Alawiti sú tiež považovaný za ghulát.  Jej vznik siaha do 9. Storočia, nazývana aj nusajríja  podľa Ibn Nusajra, pobočníka jedenásteho imáma. Názov je spojovaný aj s kresťanmi, vzhľadom k množstvu kresťanských prvkov v živote sekty(slávenie vianoc a veľkej noci a iných kresťanských sviatkov, liturgické prvky podľa sv. omše). Alawitská vierouka predstavuje Božskú moc ako trojicu, ktorú tvorí Ali, Muhammad a Salmán al-Fárisí. Ako jediná islamska sekta pripúšťajú prvotný pád človeka s dlhodobými dôsledkami.[27] Osmani ich nepovažovali za moslimov, preto boli podobne ako židia a kresťania nútený platiť džizju[28]. Z hľadiska politickej organizovanosti tvorí sekta alawitov od nástupu Hafíza al-Assada v roku 1970, politickú a armádnu elitu v Sýrii. Náboženstvo je Sýrii zastúpene z 87% islamom, 10% kresťania a 3% drúzi. Islam v pomere 85% sunnitov a 15% šíitov. Žijú aj v horských oblastiach Libanonu. [29]

4.4  Dvanástinici

Najväčší politický úspech však dosiahlo hnutie Ithná’ašaríja v angličtine twelver alebo v preklade dvanástnici, ktoré je v Iráne oficiálnou formou islámu.  Patria k umierneným smerom šíi a tvoria asi 80% šíitov. Uctievajú dvanásť Imámov a odmietajú prvých troch kalifov ako neprávoplatných. Veria, že posledný dvanásty imám nezomrel, a na konci času sa vráti, jeho neprítomnosť zastupujú najvyšší duchovní. [30]Najvýznamnejší duchovný vodca tohto smeru, označovaný tiež imám, je po víťazstve prvej islámskej revolúcie(štátny prevrat) v roku 1979 ajatolláh Ruholláh  Chomejní. Monarchiu vystrieda republika. Šíitskemu fundamentalistickému duchovnému  sa podarilo zmeniť proamericky orientovanú sekulárnu monarchiu zmeniť v teokratický štát. Chomejní sa stal fakticky až do smrti v roku 1989 najvyšším predstaviteľom štátu – duchovným a politickým. Chomejní zmenil tvár Iránu, ženy sa museli maximálne zahaľovať, uplatňoval tvrdé tresty podľa šárije. Začal súdy s proti predchádzajúcim generálom, prostitútkam, homosexuálom a židovským obchodníkom. [31] Známa je Chomejního  nenávisť k  západu, no jeho výdobytky vedel maximálne využiť, jeho učenie sa totiž do Iránu v čase jeho exilu pašovalo nahraté na kazetách, a tak sa vlastne rozšírilo. V súčasnosti sa ním inšpirujú hlavne extrémistické hnutia, využívajú hlavne sociálne siete.

Na tieto skutočnosti s veľkou nevôľou pozerali sunitské monarchie a sekulárne socialistické bloky. V aliancii sunitských moslimských štátov namierených proti iránskemu expanzionizmu so do vedúcej pozície postavila Saudská Arábia.

5.   HLAVNÉ SMERY SUNNY

5.1  Wahhábizmus

Prvé výraznejšie reformné hnutie v islame po dobytí abbásovského Bagdádu roku 1258, pomenované po jeho zakladateľovi Muhammadovi ibn Abdul Wahhábovi. Pochádzal z rodiny vážených právnikov hanbálovskej školy, ktorá je jedna z najprísnejších a najrigoróznejším, podobné vzdelanie dostal aj zakladateľ Abdul Wahháb. V tom čase, približne v prvej polovici 18. Storočia, sa v centrálnej časti Arabského polostrova rozmohli praktiky ľudovej viery a benevolencia k islamskému právu. Tieto praktiky prudko napádal a označil ich za neprípustné. Bol veľmi striktne rigorózny až priam asketický nielen k pitiu alkoholu, kávy ale aj voči pôžitkom ako je tanec, hudba ale aj nosenie šperkov. Jeho nasledovníci  neostali len pri slovách, ale prikročili k aktívnemu boju za očistu islamu. [32]V roku 1744 sa Wahháb ktorý mal náboženskú autoritu,  spojil inb Saúdom ktorý mal vojenské a politické prostriedky. I keď samotné Saudské kráľovstvo vzniklo až v roku 1932, samotná rodina ibn Saúd patrí k najmocnejším už tri storočia. Saudská Arábia, je vnímaná veľmi kontroverzne, i keď wahhábizmus ostáva štátnou ideológiou s pôvodným hnutím ma už spoločné máločo. Kráľovstvo nemá ústavu ani volený parlament, platí v nej islámske právo šaríja a je často obviňované z porušovania ľudských práva a slobôd. [33] Saudi sú spájaní aj s financovaním organizácii akými sú palestínsky Hamas, Moslimské bratstvo v Egypte, Islamský štát, ale aj iné extrémistické skupiny. Financovanie sa deje prostredníctvom zakatu[34], toky sú následne ťažko kontrolovateľné. Saudská Arábia odmietla podpísať deklaráciu ľudských práv a kráľovská rodina je pod ochranou USA. Wahhábizmus je matka všetkých moslimských teroristických organizácii. Západ ich však financuje a zbrojí.[35]

5.2  Saláfizmus

V súčasnosti nielen veľmi obľúbený pojem, ale aj najviac rozvíjajúci sa smer saláfizmus, označuje prúd v sunnitskom hnutí islamu, založený na koráne a sunne si zakladá  na požiadavke návratu islamu k jeho prvopočiatkom, avšak v prítomnsti ho vnímamé ako hnutie ultrafundamentalistov. Mnohokrát je saláfizmus synonymizovaný s wahhábizmom, i keď niektorí odborníci toto tvrdenie striktne odmietajú. Dokonca ani saudskoarabskí salafisti sa nezhodujú na výklade pojmov saláfizmus a wahhábizmus, no v zásade by sme mohli povedať, že rozdiel je hlavne medzi náboženskou povahou saláfizmu a nenáboženskou povahou wahhábizmu(učnie vytvoril človek nie boh).[36] S rozmachom nových komunikačných prostriedkov druhej informačnej revolúcie – rozhlasom, neskôr hlavne internetom, sa objavila nová paradigma moslimskej náboženskej spisby – noví moslimský intelektuáli bez klasického, formálneho náboženského vzdelania, operujúci saláfistickým konceptom aktívne sa hlásiacim  k odkazu saláf[37]. Povrchné a často radikálne výklady nábožensky nevzdelaných  intelektuálov s diplomom z medicíny alebo technického oboru sú miestnou podobou výkladu islámskych náuk. Toto odvolávanie sa na tzv. neskazený islám nie je len sunnitské, dokonca prekračuje aj rámec sunnizmu a odvoláva sa na šíitske nespoškvrnené vzory – Proroka, jeho dcéru Fátimu, jej manžela Alího aj ich syna Husajna. Tí všetci patrili k salaf. Salaf tak tvorí ideál spoločnosti prijímaný v rôznej forme prakticky všetkými moslimami, bez rozdielu na jednotlivé prúdy.[38]

6.   Islamská mystika

Podobne ako mnohé iné náboženstvá má aj islam svoj mystický rozmer neobsahujúci žiadne dogmy – súfizmus. Korene tohto hlboko spirituálneho učenia vychádzajú z pôdy starého Egypta, no vstrebali do seba aj vplyvy kresťanského gnosticizmu, novoplatonizmu, hermetizmu, ale aj učenia véd, zoroastrianizmu či budhizmu. Názov súfizmus sa odvodzuje od gréckeho sophia predstavujúceho múdrosť a arabského sof označujúceho čistotu. V súfizme je mimoriadne dôležitým osobný rozmer nasledovníctva – teda vzťahu duchovného učiteľa(muršida) so svojím žiakom(murídom). Je to preto, lebo duchovné žiarenie v tichu medzi oboma prináša živú podstatu pravdy a jej prežitie oveľa intenzívnejšie ako slová a teoretické zdôvodňovania. Prvou dôležitou postavou súfizmu je Dhul-Nun al-Misri žijúci v 9. storočí n. l. Podľa renomovaného britského orientalistu R. A. Nicholsona vedel al-Misri čítať egyptské hieroglyfy. Prostredníctvom jeho učenia sa božská jednota prejavovala v celom vesmíre.[39] Novosúfijskí reformátori šírili myšlienky podobné európskemu osvietenstvu, hoci ním neboli ovplyvnení. Trvali na tom, aby sa ľudia spoľahli na vlastnú intuíciu a nie na rady ulamá[40]. Ibn Idris odmietal akúkoľvek autoritu okrem Proroka a posmelil moslimov aby sa zbavili úctivého rešpektu pred všetkým starým a ocenili aj to, čo je nové. [41] V súčasnej dobe nájdeme priaznivcov súfizmu hlavne v Egypte, Iráku, Turecku a Indii.

SLOVO NA ZÁVER

Jednou z častých tém moslimskej sektárskej polemiky je hadís prisúdený Muhammadovi, ktorý predpovedal rozdelenie ummy na 73 sekcií, no len jedna z nich bude zachránená a ostatné sú určené na zatratenie. [42]V súčasnosti je už tento počet  určite vyšší, aj preto  nie je jednoduché, alebo je skôr nemožné nájsť spoločnú reč medzi jednotlivými hnutiami. Odveká nenávisť pravoverných voči odpadlíkom – kacírom je príliš silná, čo potvrdzujú nekonečné konflikty bez spoločného dialógu. Ničím výnimočným nie sú bombové masakry na šíitske mešity, tržnice a pod. [43]  V minulosti tu síce bol jeden pokus o pridanie šíitskej dža’farí právnej školy medzi ortodoxné, čiže k štyrom sunnitským madhabom,  no ešte v zárodkoch bol pokus zastavený.

Aj súčasná situácia v Sýrii, či Iraku, nedávno v Líbyi, vlastne celá tzv. Arabská jar  je v mnohom kontroverzná. Pozerať sa na ňu cez okuliare mainstreamových médií,  ktoré v nich vidia len nebezpečného diktátora, ktorého je potrebné odstrániť, je zlý nekritický a jednostranný pohľad. Predstava, že sunnitské krajiny, ale hlavne Saudská arábia chcú investovať enormné miliardy dolárov na nastolenie demokracie v šíitskych krajinách  je naivná. Áno, ľudské práva sú častou zámienkou politikov na dosiahnutie svojich cieľov. Alebo kde sa dvaja bijú tretí víťazí? Je na rade Irán? Destabilizácia krajín blízkeho východu, však môže mať korene úplne niekde inde.

Nepokoje vyvolané Arabskou jarou, môžeme vnímať v Európe, hlavne vo forme moslimských migrantov. Keďže Slovensko je súčasťou Európskej únie, ktorá svojou kontroverznou politikou voči migrantom vyvoláva nielen na Slovensku rôzne rozporuplné reakcie, je dôležitá informovanosť obyvateľstva. Práve nevedomosť a nedostatočná znalosť islámského náboženstva a rôzne jednostranne interpretované informácie mainstreamom, bez možnosti demokratickej diskusie či už v odborných kruhoch ale aj verejnosti, spôsobili a naďalej spôsobujú oprávnenú nespokojnosť a strach Slovákov. Je to prirodzená a opodstatnená obava  pre silne kresťanský štát, akým nepochybne Slovensko doposiaľ je.  Otázne však je, aké by Slovensko a kresťanská  Európa  boli dnes, nebyť 11. septembra roku 1683?

MIRKO KAŠUBJAK

Zoznam použitej literatúry a ďalšie zdroje:

1. Al-Sbenaty, Abdulwahab. Islam- veiera a náboženstvo. Bratislava : ALJA, 2002. s. 162. ISBN 80-968262-1-2.
2. Armstrongová, Karen. ISLAM. Bratislava : Slovart, 2002. s. 264. ISBN-80-7145-683-7.
3. Dudáš, Ján. Lexikón menej známych a mätúcich sekulárnych a náboženských pojmov. Turany : P+M, 2017. s. 582. ISBN-978-80-972644-3-7.
4. Ľuboš, Kropáček. Duchovní cesty islámu. Praha : Vyšehrad, 2006. s. 294. ISBN 80-7021-821-5.
5. Kropáček, Luboš. Islámský fundamentalismus. Praha : Vyšehrad, 1996. s. 264. ISBN 80-7021-168-7.

[1]      Porov. ARMSTRONGOVÁ, K.: Islam. Bratislava : Slovart, 2002. s. 7 – 9.

[2]      S otázkou ako správne používať slová islám a muslim sa zaoberala a vyjadrila aj JÚ ĽŠ SAV, jej odporúčaním je používať v textoch slová islam a moslim, dodáva však, že v odborných textoch určených pre odborné fóra je v kompetencii autora, či uprednostní islám a muslim, ktoré zrejme presnejšie zodpovedajú zvukovej podobe slov v arabčine. V práci ponechávam pôvodný autorský zápis.

[3]      Porov. KROPÁČEK, L.: Islámský fundamentalismus. Praha : 1996. s. 110 – 111.

[4]      Porov. AL-SBENATY, A.: Islam- viera a náboženstvo. Bratislava : ALJA, 2002. s. 5 – 9.

[5]      Hidžra – znamená odchod Proroka z Mekky do Mediny v roku 622, ale aj počiatok islámského letopočtu, ktorý ustanovil druhý kalif Umar a tak sa rok 638 sa oficiálne stal 17. rokom éry hidžry. Islámsky rok vychádza z lunárneho kalendára, ktorý je kratši ako solárny

[6]      Umma – arabský znamená národ či komunita, v kontexte islámu označuje moslimskú obec vo svete, vrátane tých čo žijú v diaspóre.

[7]      Porov. HEGROVÁ, J.: Politické změny v arabském světě na přelomu 20. A 21. Století. Diplomová práca. Dostupne na webe:  < https://theses.cz/id/07ukd3/diplomova_prace_hegrova.pdf  > (9.12.2017).

[8]      Porov. DUDÁŠ, J.: Lexikón menej známych a mätúcich sekulárnych a náboženských pojmov. Turany : P+M, s.r.o, 2017. s. 486.

[9]      SULÍK, R.: Mohamedov život. < https://dennikn.sk/594122/mohamedov-zivot/ > (9.12.2017).

[10]     FITNA – arabské slovo  môže mať niekoľko významov. Medzi najzaužívanejšie významy patrí: vystaviť skúške, vyvolať rozkol medzi dvoma alebo viacerými osobami alebo odkloniť niekoho od správneho smeru

[11]     Porov. HEGROVÁ, J.: Politické změny v arabském světě na přelomu 20. A 21. Století. Diplomová práca. Dostupne na webe:  < https://theses.cz/id/07ukd3/diplomova_prace_hegrova.pdf  > (10.12.2017).

[12]     SUNNA – zvyk, cesta arab., ústne tradované legendy o Mohamedovi, písomný súbor islamských pravidiel a zvykov, ktoré netvoria súčasť Koránu, spísaných v 8. a 9. storočí na základe spomenutých legiend. Taktiež dodržiavanie tradície vzorcov správania sa a právnych obyčajov a praktík moslimskej komunity.

[13]     Porov. BLAZSEKOVÁ, T.: Islam a demokracia: súčasný dialóg medzi islamom a demokraciou. Bakalárska práca. Dostupné na webe. < https://old.bisla.sk/sk/wp-content/uploads/2015/05/Blazsekova_Tatiana-Bakalarska-praca.pdf > (10.12.2017).

[14]     ‘Ali ibn Abí Talib – jeho najbližší mužský príbuzný, mnohí  poprední muži tvrdili, že Muhammed by si práve Aliho želal za svojho nástupcu

[15]     Porov. ARMSTRONGOVÁ, K.: Islam. Bratislava : Slovart, 2002. s. 61 – 75.

[16]     Dosupné na webe: < https://www.mystika.info/products/charidzovci/ > (11.12.2017).

[17]     Džihád – svätá vojna na šírenie islamu; podľa koránu obranná vojna proti neveriacim, ale aj šírenie viery mečom.

[18]     Porov. ARMSTRONGOVÁ, K.: Islam. Bratislava : Slovart, 2002. s. 75.

[19]     Ar-rášidum – prvý štyria kalifovia uznávaný sunnitmi (nazývaní aj pravoverní, ortodoxní)

[20]     Porov. ARMSTRONGOVÁ, K.: Islam. Bratislava : Slovart, 2002. s. 74 – 75.

[21]     Dostupné na webe: < https://www.mystika.info/products/sunnite/ > (11.12.2017).

[22]     KUBEŠ, J.: Islám – sunnité a šíité. Dosutpné na webe: <            https://is.muni.cz/el/1423/jaro2005/MVE413/um/islam_sunite_siite.pdf > < https://www.ceskatelevize.cz/ct24/svet/1421563-nastup-ajatollaha-chomejniho-postupne-premenil-iran-v-kralovstvi-strachu  >(14.12.2017).

[23]     PETRÍK, M.: Náboženské a politické hnutia islamského aktivizmu. Dostupné na webe: https://is.muni.cz/el/1421/podzim2013/RLB379/um/Nabozenske_a_politicke_hnutia_islamskeho_aktivizmu.pptx (19.12.2017).

[24]     Dostupné na webe: https://www.koran.sk/Temy_suvisiace_s_islamskym_pravom/Sunniti%20a%20Siiti.pdf > (11.12.2017).

[25]     Porov. KROPÁČEK, L.: Duchovní cesty islámu. Praha : Vyšehrad, 2006. s. 191 – 194.

[26]     Porov. KROPÁČEK, L.: Duchovní cesty islámu. Praha : Vyšehrad, 2006. s. 197 – 199.

[27]     Porov. KROPÁČEK, L.: Duchovní cesty islámu. Praha : Vyšehrad, 2006. s. 196.

[28]     Džizja – náboženská daň pre nemoslimské obyvateľstvo

[29]     Porov. ŠIMEK, D.: Šítsky extrémizmus a jeho formy v Iraku a Sýrii. Dostupné na:  https://despiteborders.com/sitsky-extremizmus-a-jeho-formy-v-iraku-a-syrii/ (17.12.2017).

[30]     Dostupné na webe: https://www.koran.sk/Temy_suvisiace_s_islamskym_pravom/Sunniti%20a%20Siiti.pdf   (11.12.2017).

[31]     Dostupné na webe: < https://encyklopedia.sme.sk/c/1624288/chomejni-ajatollah.html > (15.12.2017).

[32]     Dostupné na webe: < https://referaty.atlas.sk/vseobecne-humanitne/nabozenstvo/18971/?print=1 > (15.12.2017).

[33]     Dostupné na webe: < https://zivot.aktuality.sk/clanok/31021/saudska-monarchia-sposobom-vlady-by-sucasny-kral-zatienil-aj-stredovekych-panovnikov > (15.12.2017).

[34]     Jeden z piatich základných pilierov muslimskej viery, milodar moslimom

[35]     Porov. DUDÁŠ, J.: Lexikón menej známych a mätúcich sekulárnych a náboženských pojmov. Turany : P+M, s.r.o, 2017. s. 506.

[36]     Dostupné na: https://svetvpreklade.sk/salafizmus-dzihadizmus-co-to-je/ (17.12.2017).

[37]     SALAF – znamená v Arabčine predchodca alebo predkovia a v isláme odkazuje na prvých troch kalifov tzv. správne vedených

[38]     Porov. VĚTROVEC, A: Salaf, Salafíja, Salafizmus: Vnitřní a vnější perspektívy. Dostupné na: https://e-islam.cz/sites/default/files/salafija%20.pdf (17.12.2017).

[39]     Dostupné na webe: https://zemavek.sk/wp-content/uploads/2017/09/0716.pdf?x24219 (18.12.2017).

[40]     ULAMÁ-sing. Álim, je vykladač náboženskej múdrosti a zákonov. Spravidla je to teológ a právnik. Môže pôsobiť aj ako učiteľ a ochránca islámskej tradície.

[41]     Porov. ARMSTRONGOVÁ, K.: Islam. Bratislava : Slovart, 2002. s. 170 – 171.

[42]     Dostupné na webe: https://www.dawn.com/news/1035023 (20.12.2017).

[43] Dostupné na webe: https://www.google.sk/search?dcr=0&source=hp&ei=EJI6WpLpJJHYwQKyoLawBg&q=bomb+attack+shia+mosque&oq=bomb+attack+shia+mosque&gs_l=psy-ab.3..0i22i30k1l3.1277.1277.0.1618.3.2.0.0.0.0.223.223.2-1.2.0….0…1c.2.64.psy-ab..1.2.386.6..35i39k1.163.C0Vjt6uDWps (20.12.2017).