Marec

Čo nepoznáme, to nemôžeme milovať.

Dátum, 14. marec, pôsobí na niektorých spoluobčanov ako muleta. Stúpne im tlak a sú v ohrození života. Zatnú päste a hrabú sa v slovníku vlastnej nenávisti. Najväčšia skupina si tento dátum ani nevšimne. Nevedia čím je významný, ale ak treba, zachovajú sa ako cikády. Iba minimálny počet Slovákov vie, čo sa v tento deň stalo, prečo a ako.

Kto za to môže? Odpoveď na legitímnu otázku znie – politici ruka v ruke s predajnými historikmi a úplatnými médiami. Je nespochybniteľné, že tieto tri skupiny dokážu v každom štáte na svete tvarovať verejnú mienku ako plastelínu. Stačí prebrať udalosti ako popoluška, hrach vyšmariť a šošovicu rozhodiť do priestoru a učebníc. Každá ďalšia generácia už hrach ani hľadať nebude. Ak by predsa len, hľadačov znemožnia a pre šošovicu ostane viacej miesta. Vedel to aj tatíček Masaryk. Vyhlásil “Když stát vydrží padesát let, Slováci pochopí, že jejich řeč je jen nářečí češtiny”.

Sme unikát medzi národmi. Dokážeme nenávidieť vlastný štát. Prečo? Už niekoľko generácií nechápe, čo bola maďarizácia a aké mala dôsledky. Nevie čo je Washingtonská deklarácia a nešípi čo je Pittsburská dohoda. Cez ružové okuliare sa pozerá na postavenie Slovákov v spoločnom štáte s Čechmi. Nevedia nič o slovenskej autonómii a čo bol Homolov puč. Nevedia, aký nevýznamný  vplyv mali slovenskí politici na spolužitie s Nemcami a na tvorbu podkladov pre Mníchovskú dohodu a na riadenie štátu vôbec.

Nechcem byť osobný, ale zalovte vo vlastnej pamäti. Ak vám tieto pojmy hovoria málo, alebo aj nič, nie je to Vaša vina. To je práve ten starostlivo ukrytý hrach. Čo ste o tejto dobe povedali svojim nasledovníkom?  Koľko úsilia ste venovali hľadaniu hrachu?

Nie iné je to s osobnosťami našej minulosti. Krčia sa v hrnci popola s hrachom. Neveríte? Prelistujte si dejepis vašich detí . Samá šošovica. Ak by ste aj našli zrniečko hrachu, bude scvrknuté, vysušené a plesnivé.  Ak máte možnosť, porovnajte učebnicu dejepisu slovenského žiaka s dejepisom žiakov v Česku, alebo v Maďarsku. Tam vedia, že hrdosť na vlastný národ sa buduje najmä v škole. Vedeli to Maďari keď budovali veľké  Uhorsko. Parafrázujem – “škola musí fungovať ako mlynček. Na začiatku doň hodíme Slováka a na konci vylezie Maďar”. Vedeli to aj Česi, keď písali učebnice  rovnaké aj pre slovenské deti – bez hrachu.

Položme si otázku: “chceme mať vlastný štát”? Ja áno, ale nie som prvý, kto na takto položenú otázku odpovedal. V júli 1938 ju novinári položili Andrejovi Hlinkovi. Odpovedal ” Pýtate sa ma či my, Slováci, túžime po samostatnom štáte? Odpovedám vám otázkou: Či jesto na svete vôbec národa, ktorý by netúžil po samostatnosti”? Veľká časť národa to dokázal aj v roku 1993.

Asi každý vie, že o vynorenie nášho národa z hlbočiny felvidéku Uhorska sa najväčšou mierou pričinil Milan R. Štefánik. Už menej sú známe okolnosti a peripetie s tým spojené. Takmer neznáme sú však donekonečna odkladané , prekrúcané a nikdy nesplnené sľuby hoc aj dohodami garantované o rovnoprávnom  postavení Slovákov v spoločnom štáte s Čechmi. Hlboko poddimenzovaná skupinka zástupcov Slovákov v spoločnom zákonodarnom zbore viedla podobne stratený boj o dôstojné postavenie v novom štáte, ako Ľ. Štúr a Ferdiš Juriga v Uhorskom sneme. Kto vie, že Česi uzavreli (28. X. 1918) sobáš nie len bez vedomia, ale dokonca aj bez prítomnosti  ženícha, že originál prístupovej zmluvy Slovákov bol sfalšovaný a originál sa stratil, že 256 členný Český národný výbor nevolených poslancov vydal dočasnú ústavu a dodatočne si pribrali až 14 nevolených “reprezentantov”  Slovenska. V tom mini počte poslancov zastupovali Slovákov aj Česi – napríklad dcéra prezidenta Masaryka. Počet zástupcov Slovákov v parlamente sa časom menil, ale nikdy nezískali takú silu, aby presadili oprávnené nároky. Napočítal som viacej ako 60 neúspešných pokusov.

Po prijatí Mníchovskej dohody (30.IX.1938) takmer neobmedzenú moc nadobudol Hitler. Hľadal spojencov. Prezident republiky Beneš demobilizoval armádu, podal demisiu (5.VIII. 1938) a zbabelo opustil vlasť . Vláda varila z vody. Slováci vyhlásili autonómiu v rámci  česko-slovenského štátu, na ktorú mali právo už 20 rokov. Pražská vláda tento krok prijala a v ten istý deň vymenovala Dr. Jozefa Tisu za ministra pre správu Slovenska spolu so štyrmi ministrami. Hneď začali rokovať s Maďarmi o územných nárokoch. Žiadali Bratislavu, Levice, Nitru, R. Sobotu, Rožňavu a Košice. Ich požiadavky sa zakladali na sčítaní obyvateľstva z roku 1910 (maďarizácia). Tiso nereálne nároky založené na nereálnej štatistike odmietol. Maďari rokovanie opustili a oslovili signatárov Mníchovskej dohody. Signatári Nemecka a Talianska (bez Spojeného kráľovstva a  Francúzska), Maďarom vyhoveli. Získali Senec, Galantu, N. Zámky, Levice, Komárno, Lučenec, R. Sobotu, Rožňavu a Košice. Slovensko stratilo vyše 10 000 km² územia a 860 000 obyvateľov. Hitler bol zdržanlivý, ale obsadil Petržalku a robil si nárok na Devín. Územie žiadalo a aj získalo Poľsko. Jeho armáda obsadila niekoľko  obcí na Orave a Spiši .

Do autonómneho slovenského Snemu viacej ako 93% voličov zvolilo 63 poslancov (18. XII.1938). Predsedom vlády sa stal Dr. Jozef Tiso. Niekoľko dní v Tatranskej Lomnici pobudol aj prezident Č-SR Dr. Emil Hácha. V januári, po prvý raz, zasadol Slovenský snem aj za účasti vládnej delegácie z Prahy a 20. januára prezident republiky  vymenoval vládu Slovenskej krajiny. Predsedom bol opäť Dr. Tiso. Vláda, so sídlom v Bratislave,  mala päť ministrov.

Českým politikom sa autonómia Slovenska začala čoskoro zajedať.  Slováci požadovali proporcionálne rozdelenie moci a prostriedkov. Požadovali plnenie sľubov s ktorými vstupovali do spoločného štátu zakotvené v Pittsburskej dohode. Začali obštrukcie na každej úrovni. Predseda česko-slovenskej vlády Beran, zvolal zasadnutie vlády do Prahy (9.III.1939), kde pozbavil autonómnu vládu Slovenska legitimity. České vojsko prebralo moc na Slovensku a vyhlásilo  stanné právo. Do väzníc v Česku odviezli 250 slovenský ch politikov vrátane poslancov. Dnes by sme povedali, že doba bola hektická.

Prezident Hácha vymenoval novú slovenskú vládu, Dr. Tisu nahradil Karol Sidor. Situáciu za hranicami sledoval aj Hitler. Poveril sekretára ministerstva zahraničia Dr. Wilhelma Kepplera, aby dohodol stretnutie. Účelom rokovania malo byť okamžité vyhlásenie samostatnosti Slovenska. Sidor to odmietol. Preto Dr. Keppler , opäť na príkaz Hitlera, oslovil zosadeného predsedu vlády, Dr. J. Tisa a požiadal jeho o stretnutie. Odmietol aj Dr. Tiso. Keď naliehanie Dr. Keplera pokračovalo, Dr. Tiso sa spojil s predsedom vlády K. Sidorom. Na spoločnej porade s  členmi vlády a predsedníctva parlamentu pozvanie do Berlína prijal.

Z Viedenského letiska, spolu s poslancom Š. Danihelom a Dr. Ďurčanským, sa 13. marca 1938 presunul do Berlína. Po rozhovore s ministrom zahraničných vecí von Ribbentropom a jeho diplomatmi, nasledoval viacej ako hodinový rozhovor s ríšskym kancelárom Hitlerom.

Tiso odoprel okamžité (cez rozhlas) vyhlásenie samostatnosť Slovenskej republiky napriek tomu, že von Ribbentrop prečítal telegram o presune maďarských vojsk na hranice Slovenska. Vyžiadal si dvadsaťštyrihodinový odklad. Telefonicky informoval o situácii K. Sidora a následne požiadal prezidenta Československej republiky Dr. Hácha o zvolanie snemu Slovenskej krajiny na nasledujúci deň.

Pred jedenástou hodinou začalo 57 poslancov rokovať. Prijali demisiu Karola Sidora a vypočuli si informáciu Dr. Tisu o jednaní v Berlíne. Po krátkej prestávke predseda snemu Martin Sokol, vyzval poslancov, aby hlasovaním vyjadrili svoj názor a rozhodli, či sú za samostatný štát, alebo nie. Všetci poslanci povstaním prijali prvú možnosť.

Následne prijali zákon O samostatnom štáte Slovenskom, čím premenili Snem Slovenskej krajiny na zákonodarný Snem Slovenského štátu a vytvorili novú vládu. Predsedom sa stal Dr. Jozef Tiso, Dr. Vojtech Tuka podpredsedom, Karol Sidor min. vnútra, Ferdinand Čatloš min. obrany, Jozef Sivák min. školstva, Gejza Medrický min. hospodárstva, Dr. Ferdinand Ďurčanský min. zahraničia, Dr. Gejza Fritz min. pravosúdia, Dr. Mikuláš Pružinský min. financií a Július Stano min. dopravy a verejných prác.

Prvé zasadnutie vlády zvolal jej predseda na 16. hodinu.  1. Slovenský štát vznikol legálnym, zákonodarným spôsobom. Nemecký konzul v Bratislave E. von Druffel oznámil, že Nemecká ríša uznáva samostatný Slovenský štát. Ako druhý uznali jeho existenciu Maďari a neskôr ešte 26 ďalších štátov celého sveta.

Cieľavedomá a obetavá vláda dokázala bez počiatočného kapitálu, fungujúceho bankovníctva, pri strate najúrodnejšej pôdy Žitného ostrova, bez konsolidovaného pôdohospodárstva, bez vlastnej armády, v energeticky a priemyselne poddimenzovanom prostredí vybudovať prosperujúci štát o ktorom poznáme iba šošovicu. Ako dôkaz schopnosti štátu by som mohol menovať vlastnú menu, budovanie ciest, železničných tratí , tunelov,  priehrad a elektrárni, ale asi najlepší bude fakt, že napriek tomu, že štát vznikol v polovici marca, učebnice pre všetky školy mali žiaci už v septembri vrátane dejepisu. Slovenský štát zachránil existenciu národa a zabezpečil mu prežitie vojny v relatívne pokojnom stave. Slováci, prvý krát v histórii dokázali svetu, ale najmä sami sebe životaschopnosť Aj tento hrach leží v popole.

Je ťažké si predstaviť čo hrozilo triapól miliónovému Slovensku? Aj posledný historik musí priznať, že vznik Slovenskej republiky zabránil jej úplnému rozdeleniu medzi Poľsko a Maďarsko. Nemať štát znamená smrť nie je iba heslo. Decimovanie národov v cudzích štátoch je toho dôkazom (Lužickí Srbi, Slováci v Maďarsku, Poľsku a aj v Česku).

Všetky štáty na svete vznikli buď násilím, alebo prospechom pre nich. Ani Česko-slovensko nevzniklo iba z vôle ľudu. Medzinárodnú politiku vždy diktovali mocnosti, v tom čase to bolo najmä Nemecko. Slováci mali iba dve možnosti. Zvolili si vlastný štát.  Je paradoxné, že ešte aj po viacej ako sedemdesiatich rokoch  vyslovenie názvu “Slovenský štát” je toxické. Viete si predstaviť, že by rovnaký prístup k vlastné štátu mali Nemci, ktorí stvorili smrtonosnú podobu národného socializmu (nacizmus), alebo Taliani so svojim vyspelým fašizmom?  Oni potrestali vinníkov, zavrhli systém, ale kolísku svojho národa dvíhali s popola.

Naša národná osobitosť spočíva v tom, že na každý hrášok si pleseň lepíme sami. Je to každodenný syndróm pochybovania, závisti a nevedomosti, obohatený o ziskuchtivosť, malomeštiactvo a snobizmus. Netýka sa to iba histórie. Strukoviny sa zbabelo, dôsledne a usilovne preberajú aj dnes. V opačnom prípade by naše vlády aj média aspoň po roku 1993, keď sme opäť získali vlastný štát, hľadali pravdu a nepokračovali by v hystérii očierňovania prvého vlastného štátu. Na svetlo pravdy by už dávno vyniesli aj hrach. Ukazujú iba šošovicu, neraz geneticky modifikovanú.

Plesňou zababraná história vedie k nedostatku národnej hrdosti. Ak spochybníme každú obetavú osobnosť, ak nájdeme blato na každom čine národovca, ak znevážime každú prežitú dobu, stratíme minulosť. Ak sa nespamätáme, spochybníme a stratíme aj súčasnú štátnosť. Lepiči na tom usilovne  pracujú od prvého dňa. Poznáme ich, a počúvame. Beztrestne šíria pleseň do sebavedomia národa. Kríza posledných niekoľko mesiacov dokazuje, že sme na pokraji priepasti. Jej dno je temné.

Brezová 13. marca 2021                                                                                              René Pavlík