Pre neveriacich Tomášov. Ozvali sa. Neveria, že prekrúcať históriu kvôli manipulácii verejnej mienky je ľahké, a bežné. Všetko závisí od politickej situácie. Pri zmene orientácie, ako veterná strelka dokážu šikovní, moci bažní politici s málo charakternými mediátormi ruka v ruke s podobne ladenými historikmi aj nemožné. Najľahšie sa to potom, keď vymrú pamätníci. Preto sa politici orientujú na mládež. Oni ešte nič nezažili, nič si nemôžu pamätať a ak režim trvá dosť dlho, aj učebnice sa prispôsobia.
Už na základnej škole sme sa dozvedeli o Júldovi Fučíkovi – statočnom novinárovi; o Klementovi Gottwaldovci – usilovnom stolárskom učňovi, ktorý študoval pri poulične lampe a stal sa prezidentom, o Timurovi a jeho družine. O Jozefovi Gabčíkovi a Miroslavovi Kubišovi. Hrdinov bolo neúrekom. Neskôr sa väčšinou ukázalo, že ich hrdinstvo a statočnosť nebola až tak veľmi hodna obdivu. Čas a politici privodili zmenu a historici – často tí istí – obrátili. Fučík kolaboroval s gestapom, Gottwald pochoval tisíce nevinných ľudí. Neobstál ani ten Timur.
Kotrmelce historikov si odtrpel aj naslovovzatý hrdina – Dr. Milan Rastislav Štefánik. Sám som vytrhával jeho farebnú fotografiu v modrej generálskej uniforme z učebnice dejepisu. Dnes to znie nepochopiteľne, ale doba bola taká.
A taká je aj dnes. Legenda o nebojácnom Gabčíkovi prežila a utešene rastie. Chlapec z malej dedinky za nešpecifikovaný čin je oslavovaný, povyšovaný, stavajú mu pomníky, na jeho počesť behajú maratón, jeho meno nesie obec – je generál slovenskej armády rovnako ako M. R. Štefánik. Pritom udalosť kvôli ktorej sa všetko deje má bez počet opisov v knihách literatúry faktu aj v odborných publikáciách. Každý, čo len trochu zvedavý sa s celou udalosťou môže poľahky oboznámiť. Dopodrobna ju opisuje Karel Sýs, Jaroslav Andrejs, Miroslav Ivanov, Jaroslav Čvančara aj Callum MacDonalda. V žiadnej z týchto publikácii som nenašiel ani jeden dôvodov pre ktorý by legenda nebola falošná.
Obrátil som sa preto na inštitúciu najpovolanejšiu a požiadal som o vyjadrenie. Minister obrany bol ústretový, sebakritický, opatrný a dôsledný – požiadal Vojenský historický ústav o odhalenie pravdy. Žiadal odpoveď na moje dopodrobna charakterizované otázky: bol Gabčík veliteľ akcie?, zvládol jej plánovanie (prípravu, priebeh aj ukončenie)?, nezapojil do akcie civilné obyvateľstvo?, bol si vedomý, že koná napriek nesúhlasu domáceho odboja?, vystrelil na Heydricha?, mal pri sebe a mohol použiť záložnú zbraň?, ušiel z miesta atentátu bez výstrelu?, opustil druhov v akcii?, zanechal na mieste činu samopal a iný dôkazový materiál?, mal pripravenú ústupovú cestu?, ukrýval sa dva týždne po akcii?, chodil v tom čase na vychádzky?, vedel o terore ktorý akciou spôsobil a nekonal?.
Aj minister aj ja sme odpoveď dostali – klasickú, všeobecnú, nič nehovoriacu. Naopak, historik obvinil mňa, že som zaujatý a znevážil som odbojovú činnosť J.G. v hlbokom tyle nepriateľa. Ani na jednu otázku neodpovedal. Ja som vychádzal z údajov uverejnených v literatúre faktu aj vo vyšetrovacích správach kriminalistov. Ak má byť niekto oslavovaný, sú to najmä nevinné obete ktoré Gabčíka ukrývali, ošetrovali, živili, šatili, vystavovali falošné doklady. Všetci boli popravení. V priamej súvislosti ich bolo 250 a v nepriamej niekoľko desiatok tisíc. Ešte jedna vec ma zaujala. V protektoráte popravil takmer každú osobu ktorá niesla meno Kubiš, na Slovensku, vraj v područí Hitlera, sa nikomu z rodiny Jozefa Gabčíka neskrivil ani vlas na hlave.
Veru. Doba praje pripraveným. Preto je potrebné masírovať verejnú mienku tým správnym smerom. Od nepamäti vládcovia určovali ktoré knihy, ktoré informácie a ktorí ľudia môžu masáž vykonávať. Od nepamäti boli niektoré knihy na indexe (zakázané), kľúčové fakty zamlčané a niektoré osobnosti dehonestované. Nie iné je to aj v dnešných časoch “otvorenej spoločnosti”.
Brezová, 14. februára 2021 R.Pavlík – člen združenia Rastic