Vládna moc úmyselne nehovorí občanom, čo chystá EÚ. Časť VIII.

Najme v takých otázkach ako je problematika EÚ je potrebná zásadná zmena k rešpektovaniu politickej rovnosti za každých okolnosti, pretože od tejto zásady sa potom odvíjajú ďalšie politické kroky. Pri osobnej voľbe nemôže v prípade otázok EÚ existovať medzi občanmi žiadna úplná zhoda. Keďže každý má právo použiť kritérium osobnej voľby, názory a postoje jednotlivcov a skupín sa budú rozchádzať a tým vzniká problém menšín a ich vzťah k väčšinám. Profesor dochádza k záveru, že pri kritériu osobnej voľby ako ďalší politický krok je dôležité použiť väčšinový princíp, ktorý uzmieruje rôzne názorové rozdiely, pretože pri kolektívnom rozhodovaní ľudia politickí seberovní sú naučení rešpektovať tento väčšinový princíp hlasovania.

Už referendum o vstupe SR do EÚ ukázalo, že problém väčšiny a menšiny je skoro z hľadiska kvantity v rovnováhe. V našej situácií väčšinu predstavovala iba tá časť z celku, ktorý sa zúčastnil referenda. Väčšina a menšina sa cez slobodu slová, tlače, zhromažďovania, debatné politické arény majú právo ovplyvňovať, aby sa nakoniec väčšina sformovala a rozhodla, čo má tvoriť legitímne kolektívne rozhodnutie. Je bežné, že občan uznáva politickú rovnoprávnosť a s ňou aj právo ostatných držať sa kritéria osobnej voľby, ale nevie sa zmieriť s kolektívnym rozhodnutím väčšiny za situácie, že si myslí, že väčšina ohrozuje jeho a ďalších občanov v určitom smere.

Profesor R. Dahl venuje tomuto problému zvýšenú pozornosť, pretože tento problém v spoločnosti je pomerne bežný a je potrebné, aby sa dal aj rozumne riešiť. Uvedomuje si, že iba pri dokonalej zhode u ľudí dochádza k úplnému zmiereniu medzi osobnou voľbou, politickou rovnoprávnosťou a vládou väčšiny. V živote sa môže stať, že sa stratí dôvera k väčšine. Vzniká konflikt medzi menšinou a väčšinou a potreba, ako sa chrániť pred väčšinou. Menšina sa nesmie jednoducho odpísať, pretože musí mať priestor slobody k tomu, aby mohla presviedčať iných o svojej pravde, názoroch, alternatívach a tým sa stať väčšinou, čo je nevyhnutné k fungovaniu princípu majoritnej spoločnosti. Podobne sloboda slová, tlače, zhromažďovania sa musia chrániť a odsúvať z dosahu väčšiny, pretože sú dobre samy od seba.

Profesor R. Dahl jasne zdôrazňuje, že ak nedôjde k uzmiereniu kritéria osobnej voľby s väčšinovým princípom, je potrebné v oblasti politiky vytvoriť ( ustanoviť )systém vzájomných záruk pre menšinu. Tento systém z môjho pohľadu už vychádza z toho, že aj pri rozhodovaní väčšinou nemôžeme brať menšinu ako nepotrebný „komunálny odpad“, ktorý nás nezaujíma a nemá právo na spoločenskú ochranu. V demokratickej spoločnosti ide o možnosť zameniteľnosti väčšiny a menšiny a preto je dôležité, ako je možné obmedziť moc väčšiny. Preto je potrebné hľadať mechanizmus ako v prospech spoločnosti dosiahnuť prijateľné obmedzenie moci väčšiny. Tento mechanizmus profesor R. Dahl nazval systémom vzájomných záruk, ktorý odsúva niektoré požiadavky mimo dosah väčšiny a je charakteristický pre demokratický politický systém.

Systém vzájomných záruk je zároveň odpoveďou na otázku, ako sa vysporiadať s nesúhlasom menšiny v spoločnosti. Čo tvorí tento systém ? Neexistuje univerzálna odpoveď. Profesor R. Dahl iba naznačuje možné prvky systému, nedáva vyčerpávajúcu odpoveď, pretože každé spoločenstvo má svoje špecifické možnosti. Tak napríklad to môže byť právo veta pri ohrození určitých záujmov menšiny. Konsociáčne systémy zmierňujú oficiálnu politickú rovnosť so zvláštnosťami subkultúr. Prijímanie rôznych písaných či nepísaných dohôd, ktoré sú zameraní na ochranu práv jednotlivcov a menšín rôzneho druhu. Niekedy je možné konflikt medzi menšinou a väčšinou riešiť arbitrážou alebo rozhodnutím súdu. Niektoré dohody môžu mať články Ústavy, niektoré môžu byť mimo Ústavy. Tiež je možné kolektívne rozhodnutie, ktoré otázky sa presunú do autonómneho rozhodovania, aby sa zbytočne neproblematizovali niektoré funkcie vlády.

Pri existencií systému vzájomných záruk si vláda nemôže dovoliť prehlasovať, že menšina je extrémistická a väčšina proeurópska. Čo to môže v politickej praxi doriešiť ? Že vládna moc v záujme fiktívnej väčšiny sa bude oháňať potrebou boja proti extrémizmu. Toto sa deje tak na národnej ako aj na európskej úrovni. Expertom na tieto záležitosti je na Slovensku vládna moc a za aktívnej pomoci prezidenta Andreja Kisku.

Druhé kritérium, ktoré profesor R. Dahl pokladá za dôležité k rozlíšeniu, ktorá autorita ( demokratická či nedemokratická ) je lepšia, je kritérium kompetencie. V prípade problematiky kompetencie ide iba o znalosti a schopnosti ? A čo záujmy ? Nielen politikov, ale aj občanov SR. Kto je kompetentný rozhodovať o záujmoch ? Dá sa kritérium kompetentnosti zmieriť s politickou rovnoprávnosťou, ktorú som už spomínal ? Vládna moc si myslí, že najskôr nie a tak občana pokladá za nekompetentného.

Ak vychádzame z toho, čo tvrdí profesor, tak každý občan má právo použiť kritérium osobnej voľby pre posúdenie problematiky ( či reformy ) EÚ a platnosti rôznych rozhodnutí, ktoré sa ho dotýkajú ( napríklad migrácia, zahraničná politika ). Prax vládnej moci či EÚ je taká: neumožňovať občanom, aby sa usilovali o svoje ciele s rovnakou politickou rovnoprávnosťou. Osobná voľba občana mocenské štruktúry na národnej a nadnárodnej úrovni nezaujíma. Tieto štruktúry kritérium kompetencie riešia iba z pozície toho, že momentálne disponujú politickou mocou, zásluhou ktorej väčšinu či všetkých občanov vyčleňujú z kolektívneho rozhodovania.

Je logické, že v mnohých veciach sa občania celkom rozumne podriaďujú politikom a inštitúciám, ktoré majú väčšie znalosti, príslušné materiálno – technické, finančné a a personálne zabezpečenie a dávajú im priestor na rozhodovanie v rámci zákonných kompetencií. Lenže toto všetko nezbavuje vládnu moc povinnosti vytvoriť podmienky pre naplnenie zásady politickej rovnoprávnosti. Profesor R. Dahl v tomto smere sformuloval jasnú požiadavku. Citujem: „Podmienkou prijatia zásady politickej rovnoprávnosti je presvedčenie, že v otázkach týkajúcich sa spoločenstva sú všetci jeho členovia približne rovnako kompetentní.“ ( str. 13 ).

Zdôrazňujem, že občania každého členského štátu EÚ sú rovnako kompetentní aj k tomu, aby posúdili jeden z najväčších problémov súčasnosti a to: v akej EÚ chcú žiť a pracovať. K tomu potrebujú, aby vládna moc pripravila v záujme naplnenia kritéria kompetencie dostatočné množstvo potrebných informácií o aktuálnom stave v EÚ a verejne zdôvodnila svoju politickú líniu v otázkach integrácie do EÚ. Môžeme si teraz už jasnejšie uvedomiť, že kritériu osobnej voľby a kritériu kompetencie môžeme súčasne vyhovieť, ak nie je nikto spôsobilejší rozhodnúť, respektíve neexistujú výraznejšie rozdiely v spôsobilosti. Tak nás v tomto smere poučuje profesor R. Dahl.

Chcem zdôrazniť, že vládnu moc, ktorá nerešpektuje zásadu politickej rovnosti a uvedené tri kritéria, treba pokladať za nedostatočne kompetentnú, pretože tým vedomé nevytvára podmienky, aby občania – voliči mohli uplatňovať svoju autoritu nad vládnou mocou. Tá istá moja pripomienka je adresovaná aj pre EÚ. To, čo absentuje v práci na národnej úrovni a na nadnárodnej úrovni v Bruseli, to sú práve tie otázky, ktoré pripomínam z práce profesora R. Dahla „Demokracia v právnom štáte ?“ pri rozhodovaní o rôznych dôležitých veciach totiž nejde iba o rešpektovanie vyšších schopnosti a znalosti a znalosti napríklad u tých, ktorí sa začlenili k politickej elite. Sú dôležité ešte záujmy najmä obyčajných ľudí a tie treba presadiť, aby boli riešené v rámci zákonných kompetencií a s výrazným vplyvom tých, ktorých sa záujmy týkajú.

Bez politickej rovnoprávnosti nie je možné kompetentne posúdiť návrh reformy EÚ, ktorý bol v Európskom parlamente schválený. Dávať rozhodujúcu pozíciu v debate o reforme EÚ na európsky konvent znamená iba to, že Brusel má záujem len o debatu na úrovni politických elít a zástupcov členských krajín a bruselskej administratívy. Je dobre si uvedomovať vopred, že nerešpektovanie zásady politickej rovnoprávnosti nemožno jednoducho nahradiť rešpektovaním práva občanov protestovať. Samotný protest sa totiž najčastejšie objavuje vtedy, keď občania nie sú spokojní s určitým výsledkom či postupom vládnej moci. Takže mám jednu otázku: Ak sa občania členských krajín EÚ prebudia jedného rána do nového dňa a zistia, že boli vyhlásené nejaké Spojené štáty európske, budú spokojní a šťastní ?!

Za tretie kritérium posudzovania profesor R. Dahl pokladá hospodárnosť. Z jeho textov som pochopil, že ak sa má v politickej praxi zvládnuť kritérium osobnej voľby a kritérium kompetencie, tak si musí vládna moc osvojiť kritérium hospodárnosti. Naplniť zásadu politickej rovnoprávnosti a vládu väčšiny v rôznych dôležitých otázkach ( hodnotách ) spoločnosti znamená zaujímať sa o racionálnosť, účinnosť a hospodárnosť toho, čo musíme zrealizovať. Racionálnosť by nás mala usmerniť v predstave, čo chceme dosiahnuť. Účinnosť zdôrazňuje význam určitého zisku či hodnoty pri menších nákladoch. A hospodárnosť upozorňuje, že existujú rôzne veci, ktorých si ceníme a preto plytvaním vzácnosťami iba znižujeme celkovú hodnotu našich výsledkov.

Ak napríklad pokladáme EÚ za životne dôležitý priestor pre obyvateľov SR, potom si nemôžeme dovoliť ignorovať túto hodnotu tak, že otázku reformy EÚ „odflakneme“ na spôsob formálnych aktivít, najskôr bez rešpektovania zásady politickej rovnoprávnosti. O čom sú tieto poznámky o racionálnosti, účinnosti a hospodárnosti ? Iba o tom, že k určitej prejednávanej záležitosti sa musí nájsť optimálny systém pre rozhodovanie, do ktorého majú byť zapojení rôznym spôsobom aj občania. Pre tento systém sú podľa profesora R. Dahla dôležité dve vzácne hodnoty. Ide tu o čas a energiu.

Optimálny systém pre rozhodovanie, ktorý sa v určitom smere musí plánovať, nie je možné dosiahnuť bez kritéria hospodárnosti. Aj z tohto dôvodu profesor R. Dahl tvrdí, že systém rozhodovania, ktorý je podľa kritéria osobnej voľby a kompetencie najlepší, môže byť podľa kritéria hospodárnosti ten najhorší systém. Autorita štátu ( vládnej moci ) je demokratická vtedy, ak systém pre rozhodovanie vyhovuje všetkým trom kritériám. Musia sa v ňom porovnávať výhody a nevýhody, námaha a prínos, zisky a straty.

Koniec ôsmej časti

Pokračovanie v záverečnej deviatej časti

Dušan Hirjak