Bieda a plač dnešných žien +18

Sú nádherné. O tom potom. Krásne. Svieže. Pekne oblečené. Štíhle. Pružné. Voňavé. Skvelé účesy. Emancipované. Múdre. Vzdelané. Samostatné. Silné. A predsa nešťastné.

Samé nechápu ako je to možné. Ako je také niečo možné?

Nemajú chlapa. Nemajú lásku. Nemajú vzťah. Nemajú rodinu. A ak náhodou majú, tak sa takmer iste rozpadne. No des. Majú psa, prípadne kocúra. 

Nadávajú na chlapov. Že sú to kreténi. Že to už nie sú muži. Že sa boja zodpovednosti. Že sú to svine. Že na nich niet spoľah. Že sú to sebci. Že džentlmeni vymreli. Že sú to mamičkini maznáčikovia. 

Niekde sa stala chyba. Ale kde?

Ako to už zvykne v takých prípadoch byť, tých chýb bude viac. 

V prvom rade sa zmenil celkovo životný štýl, nielen žien. 

Vydávajú sa neskoro. Majú iba jedno, dve deti. Netreba skôr. Dovtedy si užívajú.

Dovtedy si užívajú v preklade znamená, že márnia čas vysedávaním s kamoškami, cestovaním, športovaním a podobne. Tridsiatka ich potom prekvapí nepripravené. Odrazu vedia, že je málo času a že ak chcú stihnúť aspoň to málo detí, tak potrebujú chlapa, manželstvo, ale kde teraz narýchlo? Muži sa ženiť nechcú, lebo oni tých málo detí stihnú aj neskôr (teda si to myslia). Takže medzi rovesníkmi bieda.

Užívať si znamená aj veľa nezáväzného sexu. Dnešné dievčatá sa už na strednej škole naučia všetky možné aj nemožné praktiky a odšukajú si toľko, ako pred tridsiati rokmi ani pornohviezdy nie. Kým skončia svoje vzdelávanie vystriedajú toľkých partnerov, že ich babky do toľko nevedeli ani počítať a ich matky toľkých chlapov nestihli za celý život. Takže ak si beriete babu okolo tridsiatky a nie je to práve praktizujúca kresťanka, tak máte šancu, že si beriete veľmi zbehlú praktikantku. 

Pritom to vôbec nie je tak, že by sa vyspali s každým koho stretnú. Teda väčšina určite nie. Spávajú väčšinou iba s chalanmi s ktorými chodia. V dnešnej dobe sú od zoznámenia po sex potrebné asi štyri schôdzky. Tak mi to príde. Vyjadrené v čase dva týždne až mesiac. Toľko dnes musí chalan investovať do baby, ak si chce vrznúť. Sex dnes dievčatá chápu ako automatickú súčasť vzťahu. Chodíme spolu = spávame spolu. 

Vrcholom zúfalstva i sadomasochizmu je, ak s vytúženým chlapom aspoň spávajú, keď už si ho nedokážu získať. Ako milenky, ako kolegyne, ako kamarátky s výhodami. Nahovoria si s plačúcim srdcom, že sú silné, samostatné, že nepotrebujú city, lásku, že presne toto potrebujú, uspokojiť seba a partnera fyzicky. Ženy bez lásky? Iba sex? Môžu si ženy ublížiť viac? A muži to s chuťou využívajú. Doma majú manželku, čo sa im stará o deti, v práci milenku a na služobkách ešte pár chudiniek, čo im podržia, keď majú chuť.

A to tí chlapi nemusia ani platiť, teda na dievčatá míňať. Tie emancipované, silné ženy platia aj im. A nemusia ich ani loviť. Tie krásne a reklamou popletené dievčatá dnes lovia samé. Niekedy šli baby na diskotéku a snívali o tom, že ich niekto osloví, vezme niekto tancovať a že by to mohol byť začiatok lásky. Dnes idú na diskotéku a veľmi aktívne vyhľadávajú chlapov, ktorí by ich pretiahli. Zážitok je kompletný až po kopmletke. Robia to tak ako to niekedy robili muži, keď ešte lovili. Ženy lovia a robia si do pažby zárezy za každého muža, ktorého dostali do postele. Lovia a neuvedomujú si jednu vec. Muži sú iní ako ženy. 

Neuvedomujú si, že muži prirodzene chcú, túžia zasúvať. Že ich na to netreba presviedčať. Ženy nechápu, že muž, keď je nadržaný, pretiahne aj smetnú bedňu, o to radšej nejakú fasa nastailovanú pipinu. Nechápu, že ich víťazstvo nemá žiadnu cenu. Že je prázdne. 

Ženy – chúdaťka zblbnuté dobou tiež nechápu, že keď chodia s chalanom nemali by s nim spať. Nechápu, že pre muža sú krásne, záhadné, inšpiratívne. Že ich túži spoznávať a dostať sa im do nohavičiek. Že kým sa mu to nepodarí, tak sú preň snom, múzou, láskou, že ho povznášajú a inšpirujú. 

Nechápu, že akonáhle mu dajú, tak toto všetko je preč. Stanú sa obyčajnými, lacnými, všednými. Nie úplne bezcennými. Lebo teraz majú cenu pravidelného sexu. Ale dá sa to porovnať s tým, čim boli predtým? 

A tak sa stále opakuje tá istá schéma. Narazia na seba dve iskriace bytosti. Nežne sa spoznávajú, sondujú, ovoniavajú sa. To trvá tak asi štyri rande. Potom mu dievča dá. A nie len že mu dá. Ukáže mu, že nemá len tak hocakú pipinu, že má dračicu. Takže najprv fajka, potom zasúvanie. Škriabanie a kúsanie, no „plnohodnotný“ sex. Potom spolu chodia a „milujú sa“. Po pol roku sa nasťahujú do spoločné prenajatého bytu. Stále ešte plno sexujú, ale už nie tak veľa ako predtým. A po pol roku je akosi stále menej doma. Po čase už nepomáha ani plač ani výčitky. A potom je koniec. On našiel niekde zase jednu iskriacu bytosť. Vráti sa byt. Žena začína odznova a roky plynu. 

Muži už nie sú to čo boli, to je pravda. Ale môžu byť iní ako sú? Ženy prevzali ich rolu. Niekedy vábili dnes lovia. A prečo by sa muži mali brániť? Je im zle? Určite nie. Ešte nikdy to muži nemali tak ľahké ako dnes.   

Tieto riadky sú povrchné, lebo o tomto probléme by sa dalo napísať plno hrubých kníh. A ešte o tom, ako sú dnešné emancipované ženy neverné, ako sú im nevrní muži. O tom ako zostávajú samé s deťmi a prečo je to tak a ešte o mnohých ďalších vzťahových veciach. A nepíšem ich preto, aby som dnešné ženy odsudzoval alebo posudzoval. A už vôbec nie preto, aby som sa im vysmieval. Koniec koncov, sú to aj moje ženy. 

Píšem to preto, lebo mi je ich ľúto. Lebo mi je ľúto tých krásnych, vzdelaných, inteligentných, emancipovaných žien, čo nevedia nájsť šťastie, lebo doba ich pomýlila. Nahnala ich do role, kde šťastie nie je. Nie je tam a preto sa tam ani nedá nájsť. Doba ich natlačila do správania, ktoré nevedie k šťastiu ani spokojnosti, a ony to nevedia. Nevedia na to prísť, kde robia chybu. Majú nesprávne nastavené hodnoty a ciele a tým pádom prostriedky sú automaticky tiež zlé. A ony nechápu. Nechápu prečo nemajú nárok na trošku šťastia. Nevedia a väčšinou sa ani za celý život nedozvedia, že hrali spôsobom, ktorý k šťastiu nevedie a ani nemôže viesť.