Vo väčšinovej – západnej spoločnosti sa za roky našej novej politickej spoločnosti zásadne zmenil hodnotový svet, zmenili sa politické pomery, zmenili sa politické elity, ubudlo z demokratických princípov a predovšetkým samotný kapitalizmus prerástol do svojho finančného ( možno barbarského ) štádia. Európskou integráciou sa podarilo spojiť štáty do územia vhodného pre veľkú ríšu či impérium a za pomoci NATO začať militarizovať Východ Európy. V súčasnosti ide o to, že všetko obyvateľstvo členských krajín EÚ, teda aj západnej spoločnosti sa musí ( ! ) podriadiť a teda začleniť pod novo formujúcu sa nadnárodnú moc. Tomuto procesu výdatne pomáhajú, až na malé výnimky, predstavitelia národných štátov, mnohé mimovládne organizácie, masmediálna sféra a dostatok prívržencov európskej integrácie ( bez ich schopnosti kritického myslenia ).
Môžem tvrdiť, že idea globalizácie, ktorá bola výrazná v nacistickej ideológií, našla svoje uplatnenie v novodobej Európe a vo svete a k jej ďalšiemu naplneniu bolo potrebné zvoliť taký projekt európskej integrácie, ktorého charakter umožní vybudovať nadnárodnú moc so sídlom v Bruseli, pod ktorou sa ocitnú obyvatelia všetkých členských krajín. Obyvatelia Veľkej Británie sa v minulom roku rozhodli, že spod jarma donucovania začleniť sa pod totalitnú nadnárodnú moc vykĺznu. Je dôležité si uvedomiť, kto prevzal úlohu za každú cenu presadzovať spomínané začleňovanie. Sú to vlády Nemecka a Francúzska. Premiér Róbert Fico bez zaváhania vedie Slovenskú republiku s jej obyvateľmi, aby bola čo najskôr a čo najefektívnejšie začlenená pod politickú moc nového európskeho super štátu.
Podstata jeho politiky je z určitého pohľadu „zradcovská“, pretože sa pasoval do role verného sluhu patrónov globalizácie, bezohľadného kapitalizmu, nadnárodnej moci, ktorá sa vydala na cestu rozbiť Európu ako spoločenstvo národov. Ako predstaviteľ sociálnej demokracie úplne podľahol extrémnej forme neoliberalizmu a zabudol, že liberalizmus v Európe môže mať aj ľudskú tvar, rešpektujúc tak spoločenstvo národov a skutočné ľudské a občianske role ich obyvateľov. Projekt európskej integrácie s cieľom začlenenia obyvateľov Európy pod nadnárodnú moc treba zastaviť. Tento projekt musí prejsť kritickou analýzou všetkých vrstiev spoločnosti a spoločenstiev v Európe a má byť v svojej podstate zredukovaný na projekt takej zmysluplnej integrácie, ktorý nedovolí ustanoviť žiadny európsky super štát, zreformuje EÚ podľa nových pravidiel demokratický posudzovaných a prijatých.
Keď budeme iba počúvať frázy o tom, že naša EÚ je garanciou slobody, demokracie a nezávislosti, tak si vôbec nedokážeme včas uvedomiť, ako je to s projektom európskej integrácie v súčasnosti. A aby sme tomuto projektu ( programu ) porozumeli, je potrebné si všimnúť tieto fakty:
1. Samotná integrácia, teda začlenenie sa do väčšieho celku – západnej spoločnosti vo formáte EÚ bola už zrealizovaná. Slovenská republika predložila žiadosť o členstvo v EÚ ešte v júni 1995 a na základe toho bolo potrebné splniť kodanské kritéria ( politické a ekonomické ), ktoré pokladám za I. etapu prevzatia pravidiel väčšiny.
2. V decembri 1999 Európska komisia konštatovala, že Slovenská republika plní kodanské kritéria a prizvala SR k rokovaniam o vstupe do EÚ. Na základe toho sa vo februári 2000 uskutočnila konferencia o pristúpení, na ktorej sa Slovenská republika zaviazala zosúladiť svoju legislatívu s právom EÚ a vytvoriť podmienky – administratívne kapacity. Zároveň SR súhlasila s akceptáciou Amsterdamskej zmluvy. Prístupové rokovania sa uskutočnili v rokoch 2000, 2001, 2002. Celkové bolo otvorených 31 negociačných kapitol a 31 ich bolo aj uzatvorených. Toto obdobie rokov 2000 až 2002 pokladám za II. etapu prevzatia pravidiel väčšiny.
3. Po podpise Zmluvy o pristúpení v apríli 2003 bolo zrealizované v máji 2003 referendum o vstupe Slovenskej republiky do EÚ. Na základe referenda vyslovila so Zmluvou o pristúpení súhlas Národná rada SR. Od 1.mája 2004 Slovenská republika sa stala členom EÚ. Zmluva o pristúpení k EÚ sa skladá z dvoch základných častí: a) z úvodnej časti ako Zmluvy medzi členskými a pristupujúcimi krajinami, b )zo záverečného aktu k Zmluve, ktorý definuje podmienky pristúpenia desiatich kandidátskych krajín do EÚ. Potom sú to prílohy, dodatky a protokoly. Od vstupu Slovenskej republiky do EÚ praktický ide o III. etapu prevzatia pravidiel väčšiny – 15 členských štátov EÚ, v ktorej sa začali riešiť ekonomické a sociálne súvislosti rozvoja 25 krajín. Išlo teda o súvislosti týkajúce sa vnútorného trhu, finančných, menových, daňových a colných súvislosti, súvislosti v poľnohospodárstve a rybnom hospodárstve, o vonkajšie vzťahy, spravodlivosť a vnútorné záležitosti, o kultúrno – spoločenské súvislosti.
Za obdobie od vstupu Slovenskej republiky do EÚ sa v oblasti ekonomických a sociálnych súvislosti urobil veľmi veľký kus práce. Nepochybujem, že účasť SR na európskom integračnom procese bol v záujme jej posilnenia v rámci Európy a v prospech jej obyvateľov. Ale aj integračný proces musí mať svoje limity. V knihe „Slovensko a EÚ“ je hneď v úvode uvedená veľmi dôležitá veta: „Európska únia je inštitucionálnym vyjadrením integrácie členských krajín do spoločenstva, ktorého prvotným cieľom bolo a zostáva zabezpečenie mierovej spolupráce členských štátov.“ Ekonomická integrácia bola zrealizovaná. Boli predpokladané určité prínosy tejto integrácie a aj určité riziká. Analýzu tejto ekonomickej integrácie by mala zabezpečiť vláda Slovenskej republiky.
Lenže v EÚ došlo po prijatí Lisabonskej zmluvy k obratu v jej politike, pretože sa zmenila na samostatne fungujúce Spoločenstvo, ktoré preberá od svojich „členských rodičov“ moc a chce sa vydať na vlastnú životnú cestu – európsky super štát ako impérium. Začal sa tvrdý boj o politickú integráciu v rámci EÚ. A preto v dokumente „Das neue Európe“ sa pripomína, že je potrebné si všimnúť aj druhý pohľad na problematiku integrácie: integrácia do akých právnych a štrukturálnych pomerov v rámci EÚ ?
V rámci druhého pohľadu chcem upriamiť pozornosť na existenciu dokumentu, o ktorom vládna moc na čele s Róbertom Ficom sa na verejnosti pred občanmi – voličmi vôbec nezmieňuje a o ktorom samotný premiér musí vedieť najmenej rok, ak nie viac. Tento dokument má názov „Správa o možnom vývoji a úpravách súčasnej inštitucionálnej štruktúry EÚ“, uverejnenej pod číslom A8 – 0390/2016 s dátumom 20.12.2016. O tomto dokumente sa hlasovalo dňa 16.2.2017 v Európskom parlamente a bol prijatý ! Tento dokument si kladie za úlohu „…odstrániť nedostatky v riadení EÚ prostredníctvom rozsiahlej a hlbokej revízie Lisabonskej zmluvy…“
Európsky parlament „…konštatuje, že reforma Únie by nemala priniesť návrat k zvýšenému vplyvu národných vlád a medzivládnej spolupráce, ale mala by smerovať k modernizácií EÚ prostredníctvom vytvorenia nových nástrojov, účinných nových európskych kapacít a väčšej demokratizácií rozhodovacieho procesu.“ Európsky parlament je presvedčený, že občania EÚ si plne uvedomujú význam skutočných európskych riešení, okrem iného v oblasti bezpečnosti, obrany a migrácie. Európsky parlament je znepokojený tým, že „…rastúci počet podskupín členských štátov spôsobuje nedostatok transparentnosti, čím oslabuje jednotu Únie a znižuje dôveru ľudí.“
Podľa parlamentu vhodným formátom na diskusiu o budúcnosti Únie je EÚ 27, rozdrobené diskusie na rôzne skupiny členských štátov by boli kontraproduktívne. Európsky parlament zdôraznil, že „komplexná demokratická reforma zmlúv sa musí dosiahnuť prostredníctvom úvah o budúcnosti EÚ a dohody o vízií pre súčasné a budúce generácie európskych občanov, čo povedie ku konventu ktorý zaručuje inkluzívnosť, lebo pozostáva zo zástupcov národných parlamentov, vlád členských štátov, Komisie, Európskeho parlamentu a poradných orgánov EÚ…“
Čo vyplýva z uvedených stanovísk Európskeho parlamentu ?
A. Že „hlbšia integrácia“ v skutočnosti nepredstavuje nič iné ako plán reformy EÚ, aby sa odstránili nedostatky v jej riadení prostredníctvom hlbokej a rozsiahlej revízie Lisabonskej zmluvy. Ešte sa dá pamätať na čas Predsedníctva Slovenskej republiky v Európskej rade v druhom polroku 2016, keď Róbert Fico zdôrazňoval, že nič také ako revízia zmlúv sa nebude otvárať.
B. Lenže hlboká a rozsiahla revízia Lisabonskej zmluvy nebude mať za úlohu posilniť postavenie národných štátov – členských štátov EÚ. Uznesenie európskeho parlamentu je v tomto smere veľmi jasné: reforma EÚ by nemala priniesť návrat k zvýšenému vplyvu národných vlád a medzivládnej spolupráce. Európsky parlament v tomto prípade vystupuje ako nástroj novej nadnárodnej moci. Európsky parlament si neželá, aby národné štáty a ich medzivládna spolupráca mala silný vplyv na politiky a riadenie EÚ, čo je úplne zvláštna pozícia. Je zaujímavé, že Róbert Fico proti takémuto postoju osobne alebo so svojou vládou vôbec neprotestoval.
C. Je potrebné si všimnúť, aký smer má dať reforma EÚ. Smerovanie EÚ ( ako hlbšia integrácia ) Európsky parlament skryl pod dobre znejúci pojem „modernizácia EÚ“. V tomto dokumente sa nepoužívajú také pojmy ako „federálna Európa či Únia“, respektíve „vybudovania európskeho super štátu.“ Proti modernizácií EÚ totiž verejnosť nemôže nič namietať. Ako sa má dosiahnuť modernizácia EÚ ? Európsky parlament najprv konštatuje, že sa majú vytvoriť nové nástroje, nové európske ( nie národné ) kapacity a vraj má dôjsť k väčšej demokratizácií rozhodovacieho procesu v EÚ( nie však od občanov smerom hore ). Do popredia sa dostáva význam „skutočných európskych riešení“ v oblasti bezpečnosti, obrany a migrácie. Európsky parlament je presvedčený, že občania tieto riešenia podporujú, pričom sa opiera o akési prieskumy robené cez Eurobarometer 84 ( jeseň 2015 ) a Eurobarometer EP ( jún 2016 ).
V ďalšej časti článku si dovolím uviesť stručný prehľad o tom, čoho sa má týkať reforma EÚ, respektíve jej modernizácia.
Koniec IV. časti.
Pokračovanie v časti V.
Dušan Hirjak