Božie zjavenie

Božie zjavenie

(Peter Kohút)

Keď duša v tela úkryte

zrak zaostrí, pred Bohom sa skloní,

tu OKO v nebies blankyte

obzor jej zacloní.

Vpíjajúc blankyt do seba

odchádza v diaľ, svoj rozmer kráti,

v obrysoch tvár však nadhodí,

čo pozdravom je z neba.

I rozčlení sa vo dvoje

to OKO Božskej krásy,

by vtlačilo sa do tváre

Syna, čo Otca zračí.

To Kristus hľadí uprene

do duše tvojej očí

a srdce tvoje nadšene

radosťou podskočí.

Keď úsmevom ťa pohladí

dôverne známa tvár,

nuž slzu oko vyroní,

zažehnaný je žiaľ.

Pohľadom Priateľ ťa vzpruží

a duše rozvibruje struny,

tá, ver sa celá zachveje

a krásne rozozvučí tóny.

A v tomto duše vytržení,

v odlesku Božej slávy,

vieš, že si navždy zachránený,

zrieš v diaľke nebies brány.

Vo svete a v prírode je toľko nádhery a my okolo nej chodíme ako slepí. Otvorme svoje oči (duchovný zrak) a uši a prehlbujme svoje vnímanie krásy – lebo je to tá radostná cesta do kráľovstva Ducha a prejav nášho tvorivého úsilia. Nadchnime sa a opájajme touto nádherou, nech duša začne spievať Bohu svoj najkrajší chorál vďaky a nech sa rozozvučia všetky jej struny radosťou z toho, že sám Boh našiel v nej svoje zaľúbenie, útočisko a zakotvenie. Naša duša vtedy nepatrí už len nám, ale celá patrí Bohu a zároveň patrí aj nám spolu s Bohom, ktorý je v nej prítomný. Vtedy už nevnímame svet iba svojimi, ale aj Jeho očami a Kráľovstvo Božie je v nás samých a my telesnými zmyslami vnímame a cítime celý svet a hlavne prírodu okolo nás ako jeho manifestáciu. Čo naše zmysly vnímajú v prírode, to náš duch spoznáva v Božom kráľovstve, a tak príroda a jej krása je hmotným stelesnením a obrazom Božieho kráľovstva. Čo v prírode vidíme ako boj o prežitie, to v duchovnom svete je zápasom, kde iba silní duchom sa stávajú víťazmi – to je ten prirodzený výber. Čo v živej prírode je tvorivým vývojom, vzájomnou spoluprácou, závislosťou a podmienenosťou (symbiózou) nekonečného množstva rozličných životných foriem, to v kráľovstve Božom je tvorivým aktom, láskou, pomocou a vzájomnou spoluprácou pri vytváraní ešte krajších a bohatších podôb tohto kráľovstva. Boh potrebuje do svojho kráľovstva ľudí, ktorí budú mať s ním podiel na jeho večne trvajúcom tvorivom akte stanúc sa spolutvorcami ďalších jeho podôb a nie lenivé, zlé, pyšné a chamtivé ľudské bytosti znečisťujúce nádheru jeho kráľovstva svojimi jedovatými výparmi.  Boh nás pozýva k neustálemu tvorivému procesu, lebo v tvorivosti nachádza duch svoju skutočnú tvár a plody prinášajúce pravú duchovnú radosť.

Nechajme sa nadchnúť silou a nádherou Ježišovho Slova Pravdy ako nám ju sprostredkúvajú zachované Evanjelia. Nech neprajní analytici a historici zaoberajúci sa spochybňovaním ich pravosti a priznávajúci im nanajvýš tak status bájok, či povier pokračujú v suchopárnych analýzach svojich mŕtvolných pitevných nálezov. My vykročme a vstúpme do sveta živých, otvorme svoje srdcia a napriahnime svoju myseľ na príjem Ježišových priamych výrokov či poetických opisov sformovaných do úchvatných podobenstiev a obrazov. Hlboko sa nad nimi zamýšľajme a pri nasávaní ich pravdy a krásy povoľme uzdu našej obrazotvornosti a predstavivosti. Hlavne nech náš duch je pritom živý a veľmi aktívny a naša duša plná radostného očakávania. Samozrejme, neohraničujme svoje aktivity len na hlboké štúdium toho, čo Ježiš hovorí v Evanjeliách, veď jeho Slovo je odrazovým mostíkom a kormidlom na našej ceste životom, na ceste za poznávaním pravdy o našej existencii a kráse celého vesmíru, hlavne živej prírody. Vedie nás k odhaleniu podstaty procesov odohrávajúcich sa jak v súčasnej spoločnosti, tak aj v jej historickom kontexte, lebo história vývoja ľudskej spoločnosti a jej zápasu o Pravdu a Spravodlivosť je odrazom vývoja ľudského vedomia (ducha), odzrkadľujúceho drámu a boj odohrávajúci sa aj na nebesiach – v duchovných sférach. Na svete je toľko nádherných výtvorov ľudského ducha, majstrovských diel alebo čo i len tvorivých remeselných produktov či umeleckých artefaktov, že nie je možné sa nimi nenadchnúť a neinšpirovať pre vlastné tvorivé aktivity, ak človek prejaví aspoň nepatrný záujem. Tvorte, pomáhajte, poznávajte a vzdelávajte sa, čiňte, čo vám prináša pravú radosť, zušľachťujte váš cit pre pravdu, krásu a spravodlivosť, prehlbujte svoje estetické cítenie a vnímanie, hlboko si vážte a oceňujte  prácu iných ľudí, pozerajte na nich ako na svojich milovaných bratov a sestry, povzbudzujte ich, nikým nepohŕdajte, ak môžete, pomôžte biednym a uboleným, neposudzujte a hlavne nikoho neodsudzujte, lebo neviete, čo sa skrýva za ich zlyhaním. Obracajte sa so svojimi prosbami priamo k Bohu a v podobe Ježiša Krista ho prijímajte nielen ako svojho Spasiteľa, ale aj ako svojho verného spoločníka a priateľa, a tak sa aj vy staňte jeho vernými priateľmi uvedomujúc si, že On pre vás vždy chce len to najlepšie. Nikdy na vás nebude naliehať, ale iba inšpirovať, zaplavovať a objímať svojou nekonečnou láskou, pozývať a povzbudzovať na vašej ceste – plavbe do prístavu, ktorým je On sám. Verte, nie je to cesta do prázdnoty, ničoty – nirvány, ale nebeského kráľovstva. Otvorte svoje oči, zbystrite svoj sluch a vykročte na túto cestu smelo! Ak sa obraciate s vrúcnymi prosbami na Boha, neproste len za seba, ale hlavne za iných, veď vidíte, že v najdôležitejšej modlitbe k Otcovi sa neobraciame s prosbami za seba, ale za nás. Aj keď sme si v Božích očiach všetci rovní, obdaril nás rôznorodými schopnosťami, povahami, temperamentmi. Koho viac obdaril, od toho aj viac očakáva: “kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať, a komu veľa zverili, od toho budú viac žiadať.” Ak som teda dostal dar poznania Pravdy, nemôžem mlčať, ale mojou povinnosťou je podeliť sa oň so všetkými, ktorí majú otvorené oči a uši a chcú Pravdu odhaliť a spoznať v jej podstate a rôznorodých prejavoch.

Od každého sa však očakáva, že bude rozvíjať talenty, ktoré dostal do vienka. Keby sme boli všetci rovnakí, bola by to nuda, len v rôznorodosti je bohatstvo a krása. Aj keď sme rôznorodí, všetci sme si rovní v hodnote našej ľudskej dôstojnosti v Božích očiach. Uvedomme si svoju ľudskú dôstojnosť, ktorá pochádza od Boha a nedovoľme, aby bola ponížená a pošliapaná! Preto neslobodno zhadzovať ľudskú dôstojnosť ani nikoho iného, práve naopak. Toto však neznamená našu toleranciu voči zlu, lži a ich šíriteľom, ak sú pre nás zrejmé. Vtedy sa musíme snažiť zabrániť tomu, aby sa páchalo zlo a šírila lož. Sekulárni humanisti – ateisti apelujú na kresťanov, aby boli tolerantní, pod čím majú na mysli hlavne toleranciu voči ich humanisticko-ateistickým názorom, pričom sami vykazujú veľkú mieru názorovej intolerancie a výsmechu voči našej viere v Boha. V tejto názorovej oblasti nemôže a ani nikdy nebude vzájomná tolerancia názorov, ale práve naopak, ten najtvrdší boj Pravdy a Lži. A tento boj prebieha aj medzi nami kresťanmi, aj v nás samých. Nech naši ateistickí humanisti pochopia, že tento náš nekompromisný zápas o Pravdu proti Lži, je prejavom našej lásky k nim a podávaním pomocnej ruky v beznádeji, aby aj oni našli tú správnu cestu, ktorá dáva pravý zmysel žitiu a odvracia od životnej drámy ústiacej do ničoty, kde krásne slová o hrdinskom a statočnom vzdorovaní neodvratnému osudu sú len slabou náplasťou a útechou v beznádeji. Viera pre nás pravoverných kresťanov nie je barličkou, ale istotou, že radostná zvesť Ježiša Krista je pravým zmyslom a pravdou nášho žitia.

Človek, ktorý si naplno uvedomuje svoju hodnotu a ľudskú dôstojnosť, je šťastný a nič mu nechýba, za ničím svetským sa nepachtí a jeho duša túži hlavne po duchovnom pokrme a tvorivej sebarealizácii. Taký človek nikomu nezávidí. Naopak, teší sa z úspechu a radosti druhých, každému úprimne praje len to najlepšie, hlavne, aby každý našiel ten svoj správny smer a cestu. Bolí ho, ak vidí svojich blížnych, národ, ba takmer celý svet rútiť sa do záhuby cítiac sa bezmocným pomôcť.

Ja srdce svoje do Tvojho vkladám,

by Tvoje v mojom zrodil si

a ono rozkvitlo mi do krásy.

Ja v Tvojom usínam náručí,

čo útechu mi zaručí,

tiež privlastniť si Ťa chcem,

nech naplní sa môj sen:

Teba v sebe vidieť chcem,

by žiaril si mi noc i deň –  môj Pane !

Ing. Peter Kohút, CSc.