Rusko-podnestersko-moldavský pat a efekt kindervajca

Vyjadrenie novozvolenej prezidentky Moldavska Maii Sandu o stiahnutí ruských vojakov z medzinárodne neuznanej Podnesterskej moldavskej republiky /PMR/, nachádzajúcej sa na území Moldavska, je možné brať len ako politický folklór, nie ako reflektovanie politickej reality. Prečo požaduje ich stiahnutie, aké budú následné kroky a prečo si touto aktivitou môže Moldavsko uškodiť?

Aj keď to znie pre niekoho neuveriteľne, v tomto prípade ide skutočne o ruské mierové jednotky, ktoré na území PMR pôsobia od roku 1992. Z oficiálnych zdrojov sa môžete napríklad dozvedieť : „Medzinárodne neuznané Podnestersko sa odtrhlo od Moldavska po rozpade Sovietskeho zväzu na začiatku 90. rokov, keď separatistov aktívne podporili ruskí vojaci. Konflikt si vyžiadal asi 1500 mŕtvych“.

Fakty z druhej strany

V rokoch 1989-1991 bola ruská, moldavská a ukrajinská menšina žijúca v tejto oblasti vystavená útokom agresie zo strany Moldavskej republiky, kde prebiehali nacionalistické nálady hlavne voči rusko-jazyčnému obyvateľstvu. (podobne ako v roku 2014 za strany Ukrajincov voči rusky hovoriacemu obyvateľstvu na západe Ukrajiny)

Jedným z politických nátlakov bolo schválenie zákona zakazujúceho ruštinu ako úradného jazyka a prechod na latinskú abecedu. Je nutné dodať, že približne z pol milióna obyvateľov PMR, je tretina ruskej národnosti, zhruba tretina ukrajinskej národnosti a necelá tretina moldavskej a inej národnosti. Tí istí Moldavci stáli na strane Rusov a Ukrajincov pri bojoch o dosiahnutie nezávislosti od Moldavskej republiky. A rovnako tak v referende v roku 2006 hlasovali za samostatnosť Podnesterskej moldavskej republiky a za pripojenie k Rusku. Účasť bola 97,2%.

Uznanie PMR, ako nezávislého štátu je nereálne. Vznikol by tak „precedens“ kde by následne Moskva volala po uznaní nezávislosti Južného Osetska a Abcházska, atď.

Príchod ruskej armády v roku 1992 pomohol ukončiť konflikt a tvrdenie, že ide o mierové jednotky podporuje fakt, že od roku 1992 už k bojovým stretom nedošlo. Prítomnosť mierových jednotiek, sediacich na veľkom množstve arzenálu je aj dôvod, prečo ešte moldavská armáda nevstúpila na územie PMR.

Netreba si ale naivne myslieť, že Ruská federácia nevyužíva Podnesterko, na presadzovanie svojho vplyvu. Konkrétne dôvody prečo nechce a neopustí enklávu, si rozoberieme v tomto článku.

Po Kryme sa očakávala ruská intervencia v Moldavsku

Často prezentovaná agresia Ruska v prípade Moldavska, nie je na mieste. Rusko mohlo využiť chaotickú situáciu na Ukrajine v roku 2014, keď nikto nečakal obsadenie Krymu. Dňa 30.marca 2014, pár dní po jeho obsadení „zelenými mužíkmi“ bolo do pohotovosti uvedené velenie USA, NATO, Ukrajiny a Moldavska. Predseda amerického domu pre spravodajské informácie Mike Rogers informoval Fox News, že ruské jednotky pozdĺž západných hraníc Ukrajiny sú pripravené preniknúť do proruskej enklávy Podnesterska, pod zámienkou na ochranu etnických rusov, tak ako to urobili na Kryme, čím by sa posilnil vplyv Ruska v regióne Čierneho mora. Rovnako tak bola obava, že Rusko zasiahne v Gruzínsku, kde bola podobná situácia v Južnom Osetsku a Abcházsku. Predpokladané scenáre, ako napadnúť Moldavsko boli nasledovné:

1. dobyť veľkú časť Ukrajiny s cieľom prerezať cestu do enklávy
2. vysadiť jednotky v ukrajinskom čiernomorskom prístave Odesa a smerovať na juh do Podnesterska
3. vysadiť vzdušné špeciálne sily v enkláve.

Prezident Putin, minister zahraničných vecí Lavrov a ruský veľvyslanec v USA Kislyak odmietali, že by mala Moskva po obsadení Krymu ďalšie vojenské plány s Ukrajinou. Ako už dnes vieme, k napadnutiu Moldavska nedošlo.

Zákon „O obrane“

Je dôležité spomenúť, že Rusko môže použiť formácie ozbrojených síl, mimo územia Ruskej federácie v prípadoch agresie, politického prenasledovania, porušovania práv a slobôd svojich občanov v zahraničí, pre ochranu záujmov Ruskej federácie a pre zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti. Odvolávajúc sa na federálny zákon „O obrane“. Obyvatelia ani bezpečnostné a ekonomické záujmy Ruska neboli v prípade Podnesterka v ohrození, ako v prípade Krymu, Donbasu a Luhanska.

Zdroj obrázka: commons.wikipedia.org, autor : Nicolay Sidirov

Efekt kindervajca

V roku 2016 sa moldavský prezident Dodon snažil o navrhnutie dohody v Bruseli, ktorá by uznala neutralitu Moldavska zo strany NATO. Dodon chcel odolávať pokusom o zatiahnutie republiky do vojenských blokov. Anti NATO postoj samozrejme podporovala Moskva. Proruský prezident sa dostal do sporu s prozápadne orientovanou vládou, po tom čo predseda vlády Moldavska a generálny tajomník NATO podpísali dohodu o otvorení styčného úradu NATO v Kišiňove. Kvôli dohode s NATO odvolal Dodon ministra obrany, nakoľko je Moldavsko podľa ústavy neutrálny štát.

V súčasných prezidentských voľbách bol proruský Dodon porazený prozápadnou Maiou Sandu. Rusko, ktoré údajne ovplyvňovalo voľby v USA v roku 2016, nedokázalo ovplyvniť voľby v malom Moldavsku a zabezpečiť výhru Dodona. Doba plná paradoxov.

Novozvolená prezidentka podporuje vstup Moldavska do NATO a zároveň prebieha snaha o začlenenie Moldavska do Rumunska. Technicky to nebude možné, nakoľko by Rumunsko integrovalo Moldavsko, na ktorého území sa nachádza Podnesterko s ruskou vojenskou základňou. Pri tomto efekte kindervajca, by vznikol paradox, kde členský štát NATO, má na svojom území ruské jednotky. Vstup Moldavska do NATO, či už ako samostatného štátu, alebo ako súčasť Rumunska, je dôvodom snahy o vytlačenie ruských mierových síl.

Vojna v ekonomickej a hospodárskej rovine

Ekonomický a hospodársky tlak na PMR sa zo strany Moldavska sa zvyšuje. Príkladom je rozhodnutie Moldavska odmietnuť prijať platby podnesterských podnikov v moldavskej mene Lei. Čím bránia Podnestersku kupovať tovar v krajinách EÚ. Alebo blokovanie dodávok určitých tovarov do PMR. Podnesterské firmy sú zdaňované dva-krát, platia dane v PMR a následne v Moldavsku.

Zatiaľ má Moldavsko s ruským Gazpromom podpísanú zmluvu o dodávkach plynu na sezónu 2020-2021. Po skončení kontraktu bude na Moldavsko vyvíjaný tlak na nákup drahšieho plynu cez plynovod Ungheni, vďaka ktorému sa odpojí od ruských dodávok. Otázkou je, aký to bude mať dopad na jednu z najchudobnejších ekonomík v Európe. Tlak na tento krok bude zvyšovať Rumunsko, následne Brusel a Washington.

Podnestersko je dôležité skôr politicky ako ekonomicky. Prinútiť Rusko k stiahnutiu z tohto regiónu, by bola politická facka Putinovi a veľké víťazstvo západu.

Ekonomické páky na strane Ruska

Začlenením Moldavska do jedného zo štátov Európskej únie /čo sa v najbližších rokoch nestane/, by sa k európskym pasom dostalo cez 500 tisíc Moldavských občanov, ktorí v súčasnosti pracujú v Rusku. Pracujúci migranti posielajú domov ročne asi 1 miliardu dolárov, čo je viac ako všetky zahraničné investície v Moldavsku. Zároveň je to jednou z odpovedí na otázku, čo môže urobiť Rusko v prípade vyostrenia konfliktu. Jednoducho zmeniť normy na povolenie dočasného pobytu Moldavcov v Rusku a krehká moldavská ekonomika sa dostane do problémov.

Ako odpoveď na podpísanie asociačnej dohody Moldavska s EÚ, zakázalo Rusko v roku 2013 dovoz ovocia a alkoholických nápojov. Tento významný segment hospodárstva, kde sa do ruskej federácie dovážalo ročne cez 600 tisíc fliaš vína, ostal paralyzovaný a z embarga sa spamätával dlhý čas. Podiel ovocia a vína na moldavskom vývoze do Ruska je v súčasnosti 58,1%. Bude Moldavsko riskovať opätovné zavedenie embarga ?

Jedným z ruských podnikov na území PMR je Moldavskaya GRES, elektráreň, ktorá v roku 2019 dodávala 68% z celkového množstva elektriny dodanej do moldavského Kišiňova. Okrem politického hľadiska je Podnestersko zdrojom príjmu pre ruské spoločnosti. Samotný MGRES priniesol v minulom roku Rusku 8,5 miliardy rubľov /cca 100 mil. EUR/.

Na základe týchto informácii je zjavné, že Rusko môže použiť ktorýkoľvek z týchto faktorov na vyjednávanie a na blokovanie vstupu Moldavska do NATO, aj v prípade, že sa tlak na odchod ruských jednotiek bude zvyšovať. V otázke PMR tak vzniká politický pat, ktorý sa dá vyriešiť buď, za cenu ťažkých ekonomických strát, alebo za cenu ozbrojeného konfliktu. Podľa môjho názoru sa súčasné status quo najbližšie roky nezmení.

Ale to neznamená, že sa pre oslabenie Ruska nepripravuje ďalší lokálny konflikt. Odhadujem opätovne Gruzínsko s enklávami Abcházska a Južného Osetska, eskalovanie konfliktu v Donecku a Luhansku, ako aj Kazachstan, na ktorého území je ruská vojenská základňa a plynovod, následne Tadžikistan a Kirgistan. V Kazachstane už prebieha snaha o „derusáciu“, zavedením latinskej abecedy namiesto azbuky. Žeby Déjà vu ?