Ako sa rodil 17. november 1989 alebo kto režíroval „mŕtveho študenta“ na Národnej triede v Prahe – fakty, ktoré sa doteraz ľuďom zamlčujú. I. diel

Pamäte študenta Růžičku alias poručíka Zifčáka I. diel

Uvedomujem si, že tento materiál je dlhší, ale patrí do zlatého fondu udalostí, ktoré sa udiali práve preto, lebo odhaľuje zákulisie týchto udalostí a vypovedá o tom, kto skutočne režíroval štátny prevrat v roku 1989. Nechcel som ho ani skracovať, pretože pravdivá mozaika sa skladá z malých udalostí, ktoré majú vplyv na veľké udalosti. Uverejňujem ho v troch dieloch.

Zdroj: Špígl, vyšlo v týždni od 4. do 11. novembra 1991

Preklad: Ivan Štubňa

Úvod 1.

Rozhodli sme sa. Pamäte upravíme tak, aby sme zachovali čo najpresnejšiu reprodukciu s minimálnymi úpravami. Išlo o gramatické a štylistické úpravy textu do podoby, aby mohol byť publikovaný.

Nie sú to naše pamäte, naše názory. Verte však, že o mnohých veciach, v ktorých Zifčák pôsobil a ktoré ovplyvňoval, sme mali a máme nejasno doteraz.

Na rozdiel od študenta Bartušku o zákulisí 17. novembra nemáme ani štvrťjasno…

Nedávne udalosti v Sovietskom zväze, nezdarený puč proti Gorbačovovi, rozpad druhej veľmoci sveta a jej prechod k demokracii iba zvyšuje našu túžbu po poznaní. Kto stál v pozadí onoho dňa, ktorý zmietol bývalú totalitu a nastolil nový režim? KGB? CIC? SIS? BND? Mossad? Hegenbart? Lorenc? Štěpán? Havel? Dienstbier? Alebo niekto úplne neznámy?

Možno, že si ani po prečítaní tejto trilógie (postupne ako publikácie poludníka Špígl výjdu tri pokračovania Pamätí), ktorých rukopis sa nám dostal tak nečakane a v pravú chvíľu na redakčný stôl, nebudete mať celkom jasno, ani polo či štvrťjasno. Ale za pokus stojí, povedali sme si, dať slovo človekovi, jeho spomienkam, jeho životným a politickým názorom, ktorému by vlastne nový režim a ľudia našej krajiny mali byť vďační za zmeny, ktoré nastali.

Nehovoríme, že by ho mali  hneď vyznamenať za to, že v onen historický piatok okolo deviatej večer líhal na dlažbu Národnej triedy v Prahe. Jeho trojfarebná taška symbolizovala našu štátnu vlajku.

Čitatelia by sa však mali aspoň zamyslieť nad tým, či tento človek má sedieť vo väzení za niečo, čo bolo spúšťacím mechanizmom prevratných zmien.

Vyhrážajú sa mu Tí i Tí…Fyzickou likvidáciou i smrťou jeho rodiny. Kto má záujem na tom, aby mlčal a nerozprával?

Rozhodli sme sa vydať jeho Pamäte i pod hrozbou smrteľných vyhrážok. Ludvík Zifčák nám povolenie nedal. On sám na začiatku roku iba sondoval, či na jeho ponuku nakladatelia zareagujú. Stretol sa iba s jedným z nich a ten ukážku rukopisu doručil ihneď riaditeľovi FISu. Nás sa Zifčák nepýtal, my sme sa nepýtali jeho. Ani sme nežiadali jeho povolenie. Právo na poznanie onej historickej skutočnosti má totiž celý náš národ, študenti, herci, všetci, ktorí vtedy vyšli do ulíc a na námestia. Sme totiž skalopevne presvedčení o tom, že nemá právo svoje spomienky pred ľuďmi a históriou tajiť! Vedení novinárskym citom a prianím čo najviac odhaliť tajomstvo prevratu 17. novembra 1989 vám predkladáme útlu publikáciu. Iste má aj mnoho nedostatkov, ale mala by prispieť k širokému prúdu publikácií a tisícom článkom na tému: 17. november v pavučine tajomstiev a legiend.

Motto:

Karel Čapek: Neexistuje dôkaz neviny

Tak, ako sa pán Bartuška vo svojej knihe „Polojasno“ opiera o fakty, ktoré získal počas doby svojho pôsobenia v Nezávislej vyšetrovacej komisii Federálneho zhromaždenia pre dohľad na vyšetrovanie udalostí 17. novembra 1989 a končí ju niektorými svojimi závermi, tak aj ja by som sa chcel v tejto knihe držať faktov, s ktorými som prišiel do styku počas doby svojho pôsobenia v zložke, ktorá je dnes označovaná tlačou a niektorými poslancami za „zločineckú organizáciu“ a zaoberala sa v dobe svojej existencie v podstate tým, čím sa zaoberajú tajné služby iných štátov: americká CIA a FBI, britská SIS (MI5 a MI6), izraelský Mossad, nemecká BND a ďalšie služby tzv. demokratického sveta. Podobne ako tieto služby i štátna bezpečnosť verbovala agentov, sledovala opozíciu, prenikala do ich organizácií a umožnila ich tak postihovať.

V mnohých krajinách vrátane USA, boli a zostávajú stovky politických väzňov, obrancov mieru, bojovníkov za práva národnostných menšín, i keď uväznených pod kriminálnymi zámienkami.

Proti Štátnej bezpečnosti sa rozpútala kampaň v tom zmysle, že za všetko, čo to v tomto štáte bolo zlého, nesie vinu len a len ona sama.

Aj tak by som bol rád, aby aj v tomto prípade postupoval čitateľ podobným spôsobom ako pri prečítaní knihy „Polojasno“. Teda zoznamoval sa nestranne s poznatkami, s ktorými som sa mal možnosť počas doby svojho pôsobenia v Štátnej bezpečnosti zoznámiť a bral všetko tak, ako mu to predkladám z mojej strany, t.j. že sa tak mohlo, ale i nemuselo stať. O nič iného mi v tomto prípade nejde. Chcem tak verejnosti predložiť druhú stránku celého prípadu, udalostí 17. novembra 1989, to, čo mu predchádzalo, ale i nasledovalo.

Ešte než začnem zo svojimi spomienkami, dovoľte mi uviesť ešte jeden problém. Zúfalú túžbu nových mocných získať moje poznámky, pamäte.

Vojenská prokuratúra nariadila dve domové prehliadky u mňa v byte aj v dome môjho svokra.  Mnohokrát som si kládol mučivú otázku. Čoho sa niekto bojí? Čo môže mať obyčajný pešiak ŠtB ako som bol ja, schované doma za komínom či pod kobercom?

V uznesení o domovej prehliadke sa hovorí, že „ …má byť vykonaná v byte a nebytových priestoroch prideleného manželke obvineného, a to v Bruntále, ulici….pretože je dôvodné podozrenie, že v byte či inej miestnosti alebo priestoroch k nim náležiacim, sú veci dôležité pre trestné konanie. Domovú prehliadku vykonajú orgány VB Severomoravského kraja…“

Ešte pred uznesením o novej domovej prehliadke nahliadneme do výsledkov predchádzajúcej prehliadky.

V zdôvodnení Obvodnej vojenskej prokuratúry Praha sa píše:

„ V priebehu vyšetrovania bolo zistené, že obvinený Zifčák spísal v literárnej podobe materiál, v ktorom popisuje svoje pôsobenie príslušníka ŠtB a uvádza ďalšie podstatné skutočnosti dôležité pre trestné stíhanie.“

„Po vyzvaní obvineného na vydanie veci…Zifčák vydal časť kópií originálu tohto listového materiálu a súčasne uviedol, že materiál zničil…Materiál mal obsahovať okrem iného fotografie dvoch občianskych preukazov znejúcich na meno Růžička a zrejme fotokópiu časti operatívneho zväzku…“

Po ďalšej obšírnej pasáži zdôvodnenia ďalšej domovej prehliadky dokument VOP Praha obsahuje, že „…vyššie uvedený materiál nebol nájdený!“

Skupina polície hľadá dve fotografie Zifčáka…Preboha! To je ale dôkazový materiál pre súdne konanie! Čo ešte chcela nájsť? Mená tých, ktorí mu velili? Ktorí mu zabezpečovali krycí občiansky preukaz? Krycie falošné vysvedčenie z priemyslovky? Alebo si to všetko Zifčák zorganizoval sám? Alebo nedajbože materiál, o ktorom písal pán Dolejší? Či dokonca o riadiacich rukách pána Hegenbarta, ktorý dirigoval spojenie starých a nových štruktúr?  Ohrozujú literárne pamäte obyčajného pešiaka ŠtB pozíciu dnešných mocných?

Že ani pri opakovanej domovej prehliadke nič nenašli, potvrdzuje protokol polície zo 16. mája 1991.

Vypovedá manželka, Jana Zifčáková.

„V byte nie je vôbec nič, čo by vás mohlo zaujímať a nemám čo vydať. Nie sú tu žiadne písomnosti z doby pracovnej činnosti môjho manžela v ZNB, žiadne jeho fotografie…“

    1. Zifčák do protokolu vypovedal:

 

„Vydávam dobrovoľne celkom päť listov, ktorých obsah je získaný z dokumentárneho snímku televízie BBC „Československý mat“. Ďalej z týchto sú dva listy osobných poznámok… Tieto listy mám odfotografované a originály dobrovoľne vydávam na posúdenie, či sú pre prokuratúru potrebné alebo nie…“

Major Valdík a ďalší svedkovia museli konštatovať že:

„Pri domovej prehliadke neboli odňaté žiadne veci. Nič sa nenašlo z toho, čo bolo dôvodom domovej prehliadky“.

Neponúka sa sama od seba myšlienka, že písomnosti pamätí Zifčáka by mala prokuratúra poznať skôr ako sa dostanú do rúk novinárov?

Nebojí sa niekto, čo Zifčák vie o príprave a skutočnom priebehu udalostí okolo 17. novembra? Nezasahuje do vyšetrovania vojenskej prokuratúry parlamentná komisia J. Rumla, ktorá si po dvoch prvých kolách lustrácií „urobila“ konečne čas a keď sa sama nechce dopátrať skutočnej pravdy, nepraje ju ani iným?

V každom prípade je podozrivý záujem získať písomné spomienky najnižšieho pešiaka v hre, ktorá bola pre november 1989 rozohraná.

Nesúhlas L. Zifčáka s domovou prehliadkou vyjadruje jeho sťažnosť zo dňa 2. mája 1991:

„Domová prehliadka bola vykonaná na základe zaistených písomností, ktoré som spísal pre svoju vlastnú potrebu a na pamiatku i napriek tomu že som uvedené písomnosti na vyzvanie vyšetrovateľa VOP Praha dobrovoľne vydal. V tomto prípade došlo zo strany VOP k porušeniu Ústavného zákona  zo dňa 9.1. 1991 o Ľudských právach, oddiel 2., čl. 2., kde sa hovorí, že každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, atď…“

Vyšetrovateľ VOP sťažnosť proti domovej prehliadke bytu, ktorý je vedený na manželku obvineného ako i dome jeho svokra, proti ktorým nie je vedené trestné konanie, zamietol.

Starší prokurátor Vyššej vojenskej prokuratúry podplukovník Vl. Novák schválil postup vyšetrovateľa i domovej prehliadky a taktiež sťažnosť L. Zifčáka zamietol.

„Paradoxná je v tomto kontexte predstava, aké sú veci relatívne. Nedávno robila domové prehliadky ŠtB a teraz ich robí ich bývalými druhmi u nich…

V päťdesiatych rokoch posielali súdy politických odporcov pracovať do baní. Rovnako tak robí nová vládna moc s porazenými protivníkmi dnes. Jedným z prvých miest, kde bol nezamestnaný exporučík Zifčák poslaný, bola ostravská baňa.

Často vidíme na obrazovke televízie zákroky juhokórejskej polície, polície Francúzska, Anglicka, JAR. Neviem či by tamojšie policajné sily počúvli svojich veliacich dôstojníkov  k zákrokom proti študentom či stávkujúcim, neodlišným od zákroku na Národnej triede, keby nad nimi hrozil  Damoklov meč súdu. Pešiakom je velené a ja v hodnosti poručíka som bol skutočne obyčajným pešiakom. Ani ten plat nebol nič moc…! Nebolo by teda správnejšie brať na zodpovednosť tých, ktorí nám rozkazy vydávali? Alebo mám byť umlčaný, aby nedajbože z mojich literárnych zápiskov nevyšlo niečo najavo, čo komisia pána Jiřího Rumla starostlivo zatajuje?

Nepovzbudzuje ma k týmto myšlienkam i posudok námestníka náčelníka Vojenskej obvodovej prokuratúry Praha kapitána JUDr. Pečinku, ktorý v zázname píše:

„Dnes som na základe časti Pamätí obvineného Zifčáka, ktoré boli tunajšej prokuratúre doručené  FZ ČSFR a na základe ich ďalších častí, ktoré vydal obv. Zifčák, uskutočnil porovnanie oboch týchto materiálov. Zistil som, že tieto sa v niektorých častiach prekrývajú, v niektorých  sa navzájom doplňujú, avšak i tak nie sú celkom kompletné!“

Zo všetkých takto získaných materiálov som zložil jeden výtlačok týchto „pamätí“, ktoré logicky i vecne tvoria jeden celok….“

Získať moje zápisky sa dnešná moc naozaj veľmi usilovala. Svedčí o tom i môj prvý pokus vydať, zverejniť tieto moje poznámky formou publikácie.

Skôr ako sa  začítate, vážení čitatelia  do deja, poprosím Vás láskavo, aby ste venovali  pozornosť ako sa okrem vojenskej prokuratúry chcela zmocniť mojich poznámok dnešná všemocná FBIS a predvčerajšia tá naša, pôvodná ŠtB…

„Asi tak od jari 1990,“ vypovedá istý dr. Herman Lejduk, „poznám spolumajiteľa časopisu HOST Dušana Skálu, ktorý nejakú dobu používal môj telefax. Vďaka tomu mi často telefonoval a bolo sme pomerne vo frekventovanom styku.

Prostredníctvom svojej známej Janiny Pejskarovej, ktorá pracuje v KETES, Hubená 39, som sa zoznámil niekedy v novembri alebo decembri 1990 s pánom Daňkom. K tomuto stretnutiu došlo preto, že môj klient pán Gonzáles z Chile hľadal v Brne niekoho, kto ovláda španielčinu a má vzťah k počítačom a slečna Pejskarová ma zoznámila s pánom Daňkom, ktorý tieto predpoklady spĺňal. Myslím, že pán Daněk pre pána Gonzálesa nepracuje, ale videl som ich neskôr spoločne rokovať.

Myslím, že niekedy v polovici alebo na konci januára 1991 ma pán Daněk telefonicky opakovane žiadal o schôdzku a stretli sme sa v hoteli Internacionál. Tam mi povedal, že má známeho, ktorý chce vydať knihu o udalostiach 17. novembri 1989 a ich zákulisí, kde sú uvedené fakty o.i. i o dnešných významných politických osobnostiach. Varoval som ho a poukázal som na to, s akou kritikou a ťažkosťami sa stretla Analýza udalostí 17. novembra pána Dolejšího vydaná predtým v stredočeskom Exprese. Tiež, že by bolo treba, aby autor, ktorý chce niečo takého vydať, mal pre svoje tvrdenia vierohodné dôkazy. Pán Daněk ma ubezpečil, že autor dôkazy má a na to som zareagoval tým, že takéto dôkazy môže mať jedine človek, ktorý pracoval pre Štátnu bezpečnosť. Pán Daněk mi to nakoniec po výhovorkách potvrdil.

K veci mi ďalej povedal, že sa obrátili na niekoho v Prahe, ale neviem či išlo o jednotlivca alebo nejakú firmu, či agentúru, ktorej túto knihu ponúkli. Uviedol ďalej, že v Prahe im ponúkli (hovoril v množnom čísle) preklad tejto knihy do angličtiny a jej vydanie vo Švédsku a Veľkej Británii. Začudoval som sa, že akurát vo Švédsku, kde bolo sídlo Nadácie Charty 77, pretože z nášho rozhovoru bolo zrejmé, ako Daněk hovoril, že to má byť „bomba“ a že tam budú obsiahnuté zrejme veľmi kritické údaje o súčasných politikoch.

Viac som sa s pánom Daňkom nestretol. Asi pred mesiacom, teda na začiatku marca 1991 som sa pri náhodnom telefonáte Skálu opýtal, ako to s tou knihou vyzerá a Skála mi povedal, že je to veľmi zaujímavé, že mu Daněk priniesol nejaké úryvky a že by si to on chcel prečítať všetko, ale že by to bolo treba prepracovať lebo je to napísané laicky. Pýtal som sa kto je autorom a Skála mi povedal, že Daňkovi prisľúbil meno uchovať v tajnosti a nemôže mi to prezradiť, že ide o človeka, ktorý pracoval v Prahe, keďže som sa pýtal či je to brňák. Formuloval to tak, že som si urobil úsudok, že autorom môže byť niekto z I. správy ZNB, pretože som mal dojem, že v knihe sú informácie zo zahraničia. Dokonca som so svojou sekretárkou zažartoval, že to tak ešte chýbalo, aby autorom bol „slávny“ kpt. Minařík.

Tridsaťsedemročný Dušan Skála, súkromný nakladateľ a vydavateľ okrem iného i časopisu HOST potvrdil slová JUDr. Heřmana Lejduka a povedal:

„Koncom roku 1990 mi povedal JUDr. Lejduk, že ho navštívil pán, ktorý sa predstavil ako Daněk a požiadal ho o radu, či by nemohol jeho priateľovi, bývalému príslušníkovi ŠtB – meno mu však nepovedal – vydať jeho knihu pamätí. Dokonca v zahraničí. Údajne javila záujem BBC. Z dôvodu ochrany autorských práv chcel tieto Pamäte najprv vydať v Československu. Dr. Lejduk sa ma opýtal, či sa na to nechcem pozrieť, nebol som proti.  Asi o šesť týždňov sa pán Daněk ozval telefonicky do redakcie HOSTA a potom ma prišiel navštíviť. Išlo o muža asi 171,5 cm vysokého, s vysokým čelom, dlhšie vlasy čiernej farby, s okuliarmi a fúzmi.  Hovoril česky, skôr s moravským prízvukom. Vtedy mi nepovedal o koho ide v prípade autora, ale od začiatku chcel nejakú záruku, že napríklad Pamäti nevydám v tlači bez jeho súhlasu resp. že ich nedám k dispozícii niekomu inému. Povedal som mu, že si to musí autor rozmyslieť sám, pretože je to jeho riziko , že som nie schopný mu dať nejakú záruku.

Asi po ďalších desiatich dňoch sa objavil Daňek, predtým sa telefonicky ohlásil a priniesol 40 strán Pamätí bez názvu na formáte A4 z oboch strán písanú strojom. Medzi nimi boli rôzne xeroxované stránky ako občiansky preukaz, časti vyšetrovacích spisov, dosť nezreteľné a zle čitateľné. Skôr ako dal Pamäte, požadoval záruku ako som už uviedol vyššie.

Na záver mi povedal, že autorom je Zifčák. Toto meno som poznal ako meno príslušníka ŠtB. Táto informácia ma zarazila, spýtal som sa Daňka, v akom vzťahu je k Zifčákovi a on uviedol, že sa už poznajú dlho, že Zifčák je inteligentný a prostý človek, ktorý sa vo svojej práci v ŠtB nechal čiastočne zneužiť a uveril tomu, čo vtedy Štátna bezpečnosť hlásala a praktikovala. Túto časť Pamätí som si od neho zobral a prečítal. Začínala zaujímavo. Tak asi desať strán, zbytok už tak zaujímavý nebol.

Mal som ich týždeň až desať dní, na konci tejto doby som sa telefonicky spojil s Františkom Stárkom, pretože pre mňa z Pamätí vyplynulo, že je to chystaná provokácia. Nedivil by som sa, keby to bola tímová práca. Nevšímame si hrubý rozpor, ako zo štyridsiatich stránok vyčítal, že sú zaujímavé, avšak provokačné. Nebol pán súkromný vydavateľ už pri vyslovení mena Zifčák rozhodnutý sa okamžite spojiť s priateľom chartistom z disentu, terajším tlačovým hovorcom FBISu, majorom Františkom Stárkom?

„Po dohode s pánom Daňkom ma mal pán Zifčák tak asi v polovici februára 1991 – vo štvrtok navštíviť v redakcii.

V ten deň som sa o 16.00 hod. stretol v Brne s Františkom Stárkom, ktorý mi predstavil príslušníkov súčasnej ŠtB. Tí redakciu okolo Engelsovej ulice v Brne obstúpili a čakali na večerný príchod Zifčáka, ktorý mal byť asi o šiestej večer. Pôvodne mal prísť o desiatej dopoludnia, ale údajne z dôvodu výsluchu to musel presunúť na večer.

Asi o 17.45 telefonicky zavolal pán Daněk do redakcie Hostu s tým, že pán Zifčák do redakcie nechce prísť a že čaká u pána Daňka na jeho pracovisku na telefónnej klapke 593.

Na adresu som šiel i s príslušníkmi FBIS, ktorí šli za mnou. V budove Chirany, kam sme boli Daňkom pozvaní, som sa pokúsil dovolať na danú klapku. Nikto to nebral. Potom som zistil v zozname podnikov, umiestnených v tejto budove, že pán Jaroslav Daněk  sídli na ôsmom poschodí, dvere č. 803. Keď som znovu volal – teraz už na správnu klapku, tak už telefón zdvihol a potom na mňa na ôsmom poschodí pri výťahu čakal.

V kancelárii ma predstavil mužovi, ktorý povedal, že je Zifčák, vysoký asi 180 cm, vlasy mal doryšava, miernu briadku, redšie vlasy. Pri rozhovore na tému záruk sa opakovala situácia z predchádzajúcich rozhovorov. Pôsobil veľmi sugestívne a presvedčivo. Povedal mi, že mu niekto viackrát vypustil za tu dobu čo pracuje u MV pneumatiky, povolil koleso na aute a naznačil, že to môže byť akcia súčasnej ŠtB, to znamená FISu. Tiež mi povedal, že má niekde register zväzkov. Nepovedal však kde, pýtal sa ma či som v príbuzenskom pomere s básnikom Ivanom Skálom a že v tomto registri nie som uvedený ako spolupracovník ŠtB.

Potom sme sa dohovorili na tom, že mi zbytok Pamätí požičia do druhého dňa do        7. 30. O tejto hodine si ich skutočne vyzdvihol v redakcii pán Daňek. Toto sa stalo niekedy v polovici februára 1991. Ako Daňka, tak Zifčáka by som poznal.

Z Chirany som odišiel a povedal vedúcemu skupiny ŠtB teda FISu, bol to nejaký kapitán, ale meno si nepamätám, čo sa hore odohralo a dal som mu názov podniku, meno a klapku p. Daňka. Potom som odišiel do redakcie. Pri odchode mi príslušníci povedali, že prídu ešte dnes do redakcie.

Asi o pol deviatej večer skutočne prišli príslušníci FBISu s fotografiami na rekogníciu.

Na fotografiách som nikoho nepoznal, na nich totiž nebol ani Daněk ani Zifčák a asi o týždeň nato prišiel fax od Stárka, ktorý priviezol Petr Zeman, šéf súčasného brnenského FISu. Na faxe bola fotka muža, ale ani na tejto fotke nebol Zifčák alebo Daněk.

Druhá časť Pamätí obsahovala približne popis 17. novembra 1989 z pohľadu pána Zifčáka s tým, že celú akciu s údajne mŕtvym Šmídom zorganizoval Petr Uhl, Václav Benda starší zo synom a Dana Němcová. Zabitého Šmída po dohode s vyššie uvedenými zahral na Národnej triede Zifčák. Všetko vraj bolo dokonale pripravené Chartou 77.

Bola tam tiež zmienka o poloteroristickej organizácii s názvom ROSA (mal na mysli ČAS).

Údajne na to prišla vtedajšia ŠtB pri kontakte jedného zo skínov, ktorý im povedal, že je členom tejto organizácie, ale že ďalšie informácie im nepovie, že by ho to mohlo stáť život.

Celá druhá časť Pamätí ma otrávila a utvrdila v názore, že ide o provokáciu. Že si ma buď Zifčák alebo jeho priatelia vytipovali ako chartistu a použili na uverejnenie Pamätí.

To isté som povedal ráno pri odovzdaní druhej časti Pamätí asi do strany 120 pánu Daňkovi, ktorý si pre ne do redakcie prišiel. (Čo ale nepovedal bolo, že všetky stránky oxeroxoval a pripravil pre Stárkovu FIS!)

„Daněk mi povedal, že Pamäte nečítal a odišiel. Asi o dva dni ma volal do redakcie a pýtal sa ma či som na vydanie Pamätí nezmenil názor. Mal som dojem, že telefón na druhej strane ešte niekto počúva. Poznal som to podľa zacvaknutia pred skončením rozhovoru.

Povedal som to tiež majorovi Stárkovi a po vzájomnej dohode som sa pokúsil dovolať do Chirany na vyššie uvedenú klapku. Tam mi k môjmu úžasu povedali, že tam žiadny pán Daněk nepracuje. To som sa dozvedel priamo na klapke, kam som sa dovolal. Je vraj možné, že tam bol niekto z iného podniku, pretože miestnosti prenajímajú.

Predtým však v zozname u vrátnika, keď som zháňal Daňkovu klapku, respektíve si ju overoval, tak Daněk v zozname bol!

Pokiaľ sa týka Pamätí, predložená kópia zodpovedá originálu včítane toho, že číslovanie listov nejde presne za sebou. Niektoré čísla sú vynechané…

Z originálu ktorý som dostal od Daňka som urobil iba jednu kópiu a tú som odovzdal majorovi Fr. Stárkovi. Sám som si žiadnu kópiu nevyrábal“. (Ako sme sa presvedčili, kópií bolo vyhotovených viac nie iba jediná pre FIS!)

Stárkovi som kópiu odovzdal, pretože sa s ním poznám už dlho z Vokna a využil som, že dnes zastáva funkciu vo FISe.

Zoznam dokumentov obsahuje napríklad listy Růžičkovi, občianske preukazy, ale všetko bolo dosť nečitateľné s nezreteľnými fotografiami a podľa mňa ani jeden z mužov na fotografiách nebol ten muž, ktorý sa mi predstavil ako Zifčák v Chirane.

Kto riadil akciu v Chirane? Musím uviesť, že František Stárek bol za mnou v Brne, stretli sme sa na Českej ulici, kde som mu odovzdal kópiu prvej časti Pamätí. On ma zoznámil so svojím podriadeným, meno si žiaľbohu už nepamätám. Tento pán so mnou odišiel do redakcie. Bolo to v deň, keď Zifčák mal za mnou prísť do redakcie. Ten istý človek a ďalší jeho spolupracovníci FISu potom išli so mnou i do Chirany. Ako som sa dozvedel, ale hlavu za to dať nemôžem, akciu vraj organizoval pražský FIS. Skupine šéfoval nejaký kapitán. Mužov z FISu vtedy bolo na love Zifčáka asi osem.

FISu sa vtedy nepodarilo zistiť nič, ani napriek obetavosti pána súkromného vydavateľa a nakladateľa HOSTa. Nezískali ani jedinú fotografiu, ani jediný zvuk na magnetofónovom zázname. Nám sa podarilo všetko. Napríklad kompletný magnetofónový záznam celého rozhovoru i márne snahy FIS. Že Pamäte existujú to vedeli…

Pre úplnosť a plastičnosť pohľadu na neúspešnú akciu FISu (že by predzvesť podobne zakončenej akcie na letisku v Mošnove) uvádzam, čo si o Pamätiach i činnosti prepadového komanda myslí sám major F. Stárek, svojimi priateľmi dôverne prezývaný Čuňas.

„Dňa 25. februára 1991 sa so mnou spojil Dušan Skála, redaktor brnenského časopisu HOST, ktorého poznám z našej spolupráce v období samizdatu. Skála mi povedal, že do ich redakcie prišiel muž, ktorý sa predstavil ako prostredník Zifčáka – Růžičku a ponúkol na publikovanie tzv. Zifčákove Pamäte.  Skála charakterizoval prvých štyridsať strán, ktoré mu návštevník zanechal v redakcii ako text, ktorý má podobný charakter s tzv. senzačným odhalením…Odcitoval niektoré pasáže, z ktorých tento názor vyplýval. Dohodli sme sa, že mi dá vedieť, keď dostane ďalšiu časť resp. pripraví mi kópiu prvej časti.

    1. februára mi opäť volal, ze sa Zifčákov sprostredkovateľ telefonicky ozval a dohodol s redakciou návštevu v ten istý deň medzi 17.30 a 18.30 s tým, že dodá zbytok textu.

 

Po dohode s majorom Vostrým z FIS sme požiadali Pátraciu službu FMV o ustanovenie tohto sprostredkovateľa.

O 15.30 hod. (27.2.) som sa stretol v Brne s Dušanom Skálom, ktorý mi odovzdal fotokópiu uvedenej prvej časti. (42 strán textu).

Na druhý deň 28. februára sa so mnou Skála opäť telefonicky spojil a informoval ma, že zostávajúci text od strany 43 po stranu 128 mu sprostredkovateľ Zifčáka zapožičal iba cez noc na preštudovanie, aby sa vyjadril, či tieto spomienky redakcia zverejní. 28. februára  po 7.00 hod. si text vyzdvihol pričom mu Skála povedal, že text redakcia nezverejní.

Redakcia časopisu HOST (Engelsova 10a, Brno) bola zrejme veľmi dôkladne vybraná tak, aby pri prípadnom zverejnení textu bola daná jeho určitá vierohodnosť tým, že ho uverejňuje časopis, ktorý vyšiel zo samizdatu. Na druhej strane hrala určitú úlohu i úvaha o tom, že časopis HOST ešte v dobe svojho vydávania v samizdatovej podobe kritizoval popredných signatárov Charty a viedol v tejto oblasti s pražským centrom Charty určitú polemiku. (viď hlavne rozsiahly rozhovor HOSTUu s Petrom Cibulkom v 4. čísle , ktoré vyšlo asi koncom roku 1988).

O zbytku textu (43 – 128) sa Skála vyjadril, že to sa nedá v žiadnom serióznom časopise publikovať, pretože sú tam také tvrdenia ako napríklad, že Charta mala svoje teroristické výcvikové stredisko na území Československa, ktoré malo zhruba 300 ľudí, ktorí potom na Národnej triede 17. novembra provokovali príslušníkov ZNB. Z dôvodu zlej technickej vybavenosti časopisu, Skála bohužiaľ neurobil kópie zostávajúcich strán.

Ako opatrenie navrhujem zoznámenie sa (nám známeho textu) niektorou z popredných redakcií našich novín, napr. Lidové noviny, Zemědělské noviny, alebo Občanský deník, aby vhodným využitím tohto materiálu predišli publikovaniu v neserióznych tlačovinách Špígl, Expres, Mladá fronta dnes alebo Práca, poprípade dnes už aj Rudé právo atď.“

Teraz nám vážení čitatelia, dovoľte krátky redakčný vstup. Stále viac nás vzrušovala naháňačka novej štátnej moci po neupravených, ale emocionálne písaných spomienkach človeka, ktorý o zákulisí 17. novembra vie určite viac ako študent Bartuška i s celým Polojasnom…

Tiež sme sa rozhodli Pamäte upraviť a vydať preto, aby ich nevydali skreslene tendenčné denníky, ktorým to pán major Stárek priamo vnucuje.

Stále viac nás lákalo zistiť, prečo tak FIS naháňa Zifčáka, prečo sa verejnosť nemá dozvedieť v období porevolučnej demokracie a slobody názory človeka, ktorý žil niekoľko mesiacov pod cudzím menom Růžička a stýkal sa s disidentami, dnešnými politikmi a štátnikmi.

O svojich stretnutiach s Růžičkom alias skutočným Zifčákom vypovedajú dnes veľmi striedmo, cudne a väčšinou jeho tvrdenia popierajú. Niekedy úspešne, niekedy vôbec nie. Niekedy musia s trápnym a previnilým úsmevom pripustiť, že tomu tak je, či podobne bolo.

Je logické, že najväčší nesúhlas vyslovujú manželia Anna Šabatová a Ing. Petr Uhl. Ľudia, ktorí mu otvorili dvierka do disidentského sveta. To oni mu umožnili preniknúť do uzavretého priestoru bývalých kuričov, umývačov okien a výkladov, ktorí dnes sedia v ministerských kreslách.

„Asi pred mesiacom…“spomína Petr Uhl, „na presný dátum si už nepamätám odovzdal istý priateľ, o ktorom nechcem hovoriť, aby som mu nespôsobil problémy v práci,“ (nikto iný to nemôže byť ako pán major FIS, Stárek), „mojej manželke kópiu asi 42 strán textu, ktorý je písaný v tretej osobe a popisuje činnosť pána Zifčáka v Štátnej bezpečnosti v roku 1989. Všetky udalosti popísané v tomto texte končia niekoľko týždňov pred 17. novembrom.

Ten priateľ nám povedal, že autorom tohto textu je hádam niekto iný ako pán Zifčák, vychádzal zrejme z toho, že text je písaný v tretej osobe. Každopádne sa pán Zifčák na spracovaní tohto textu zrejme podieľal.

„Mám pocit, že ten priateľ, ktorý manželke kópiu (v rozpore so zákonom!) odovzdal, hovoril, že do celej veci boli nejakým spôsobom zapojení pracovníci FIS v Brne, resp. z brnenského úradu. Tiež mi povedal, že sa im zbytok textu nepodarilo v tej dobe zaistiť. Ako som už povedal, meno priateľa neprezradím a možno, že by som za toto tajomstvo mohol dostať poriadkovú pokutu, pokiaľ by niekto jeho meno vymáhal.“ (Kópiu mohol, ako sme si z vierohodných zdrojov zistili, dodať aj pán Skála i keď tvrdil, že vyrobil iba jednu kópiu pre pána Stárka z FISu).

„To, čo sme s manželkou v texte čítali,“ pokračuje Ing. Uhl, „nás poriadne pobúrilo, pretože okrem jednej veci, je to všetko hromada lží.

Tou jedinou vecou, ktorá je pravdivá, je zoznámenie sa pána Zifčáka s mojou manželkou niekedy v lete 1989 pri hlavnom súdnom pojednávaní v trestnej veci pani Marvanovej. Ďalej sa v texte popisuje, že sa mala moja manželka stretnúť so Zifčákom v reštaurácii Berjozka, že Zifčák chodil k nám do bytu, že sa stýkal so mnou, so Sašom Vondrom a jeho prostredníctvom i s Václavom Havlom. To sú všetko výmysly a nič na tom nie je pravda.

Z textu vyplýva dojem, že nezávislé hnutie bolo v roku 1989 i pred tým infiltrované Štátnou bezpečnosťou a že bolo vytvorené akési fiktívne študentské združenie. Už si nepamätám na názov, ale zrejme išlo o Nezávislý študentský zväz. Zakladateľom tohto združenia mala byť ŠtB.

Vyplýva to z textu, že celé nezávislé hnutie bolo rozdelené na dve rovnako veľké časti. Jednak vlastná skutočná opozícia, jednak nezávislé študentské hnutie organizované štátnou bezpečnosťou, ktoré malo zohrávať rovnako významnú úlohu ako opozícia.

O nezávislom študentskom hnutí viem, sám som o tom vydával správu prostredníctvom VIA. Táto organizácia však bola jednou z desiatok ďalších…

Nemali sme s touto organizáciou žiadne bližšie kontakty. Na podrobnejší obsah tohto textu si už nespomínam, ale viem určite, že v texte nebola zmienka o 17. novembri, ani o prípravách na tú manifestáciu.

Text bol časovo datovaný, aspoň mám taký dojem, do októbra 1989. Ten text rukopisu už k dispozícii nemám, niekomu som ho poskytol. Myslím, že Alexandrovi Vondrovi alebo Václavovi Havlovi“.

Pán Uhl sa vyjadril i k ďalším častiam Pamätí a popiera pravdivosť niektorých údajov. Napríklad k tretej schôdzke Růžičku s paňou Šabatovou a Petrom Uhlom. Na nej sa mala prejednávať situácia v Ostrave medzi študentmi. Růžička bol vyzvaný na založenie študentského hnutia a na spracovanie programového vyhlásenia. Na jednej zo schôdzok, ktorej sa zúčastnil Růžička a študent Váňa, sa o tomto prehlásení hovorilo a na ďalšej schôdzke bol vypracovaný dokument, posudzovaný p. Uhlom a schválený návrh vypracovaný ŠtB.

V tomto texte Pamätí vystupujú Petr Fiala a tiež študentka Pedagogickej fakulty Ivana Růžičková. Pán Uhl k týmto údajom Pamätí hovorí:

„K žiadnym schôdzkam so študentmi u nás v byte ani nikde inde nedochádzalo, okrem jediného prípadu, kedy za mnou boli študenti z Pedagogickej fakulty, ktorých mená nepoznám. Bolo to asi začiatkom novembra 1989. Informovali ma o svojich problémoch so zástupcami Demokratickej iniciatívy, s ktorou toho dňa rokovali. Ako mi oznámili, od tejto organizácie sa oddelili, keď do tej doby tvorili mládežnícku súčasť.

Niekoľko dní pred tým som v spravodajstve Slobodnej Európy počul programové prehlásenie, ktoré sa mi nepáčilo. Preto som ho podrobil pri rokovaní so študentami pedagogickej fakulty kritike. Oni mi na to povedali, že už z DI odišli. Nešlo o schôdzku, ale o neohlásenú návštevu u nás v byte. Študenti boli myslím traja, z toho jedno dievča. Pokiaľ ide o študentov z Ostravska, s nikým som nerokoval.

Zo študentov som samozrejme poznal synov Václava Bendu a Jiřího Dienstbiera mladšieho, ale nikdy som s nimi neprejednával otázky študentského hnutia. S Milanom Růžičkom som sa nikdy nestretol a pokiaľ áno, jedine pri takej príležitosti, kde sa ľudia vzájomne nepredstavujú a kde sa nič dôležitého neprerokováva. Taktiež mi nič nehovoria ďalšie mená študentov vymenovaných v Pamätiach: Fiala, Váňa, Růžičková….Tento text sa mi zdá absurdný a politicky slaboduchý. V Pamätiach sa hovorí tiež o schôdzke s poľskými študentmi zo Solidarity. Tiež o schôdzke v reštaurácii Deminka. Vraj som mal požadovať, aby bol zorganizovaný zjazd nezávislých študentov zo socialistických štátov u nás na Morave. K tomuto účelu som mal vydať Fialovi adresy všetkých študentských hnutí. Tvrdím, že k žiadnemu takému stretnutiu nedošlo. Nikdy sme ani nerokovali s poľským študentským hnutím a nikdy sme neuvažovali o nejakom zjazde nezávislých študentských hnutí zo štátov Strednej a Východnej Európy. Nikdy by som si na prerokovávanie dôležitých záležitostí nedojednával schôdzku v nejakej kaviarni Deminka.

V Pamätiach sa hovorí i o schôdzke v byte Václava Bendu, kde sa mali prerokovávať otázky organizácie 17. novembra. Z prítomných osôb, ktoré figurujú v Pamätiach, Fialu nepoznám a Martina Litomiského som videl asi dvakrát v živote. Žiadnej schôdzky, na ktorej by sa mala prerokovávať organizácia pochodu 17. novembra som sa nezúčastnil,“(!?!)

„Je pravdou, že do bytu V. Bendu  som chodieval pomerne často, ale hovoril som s ním vo väčšine prípadov sám a vždy o veciach, ktoré sa už stali. Nie o tých, ktoré sa majú stať, pretože sme predpokladali, že byt je odpočúvaný.“

Od Pamätí sa dištancuje i exminister vnútra, inak veľmi bystrý, matematicky presný JUDr. Richard Sacher, ktorý v úlohe všemocného ministra vnútra hovoril s maličkým poručíkom v olomouckom väzení.

Zifčák vo väzení zostal. Na pána ministra zažiarili blesky fotografov a namierili objektívy televíznych kamier…

Každý stál na svojej parkete… Zifčák svoje protesty mohol šepkať do prednej či zadnej steny špinavej cely väzenia. Pán minister Sacher, Uhl, Šabata, Benda, Payne a ďalší, o ktorých je v memoároch reč, ich mohli slobodne tlmočiť novinárom a vyšetrovateľom vojenskej prokuratúry…

Úvod autora:

Túto knihu som sa rozhodol napísať, aby som pomohol vytvoriť pravdivý obraz o tom, aký skutočný podiel mala ŠtB na udalostiach 17. novembra 1989 a pred nimi.

Chcel by som pravdivo a seriózne charakterizovať vtedajšiu moc KSČ a jej predĺženú ruku ŠtB. Rovnako chcem poukázať na činnosť niektorých tzv. disidentských vodcov pred          17. novembrom a ich úlohu, ktorú zohrali v príprave na tento deň, znamenajúci ďalší dejinný obrat v histórii nášho štátu.

Vzhľadom k tomu, že o týchto udalostiach už bolo zverejnené množstvo rôznych publikácií ako v dennej tlači, tak aj v knižnom spracovaní (napr. „Polojasno“, „Jak pukali ledy“, „Sametová revoluce“ a pod.) a v uvedených knihách boli uvádzané väčšinou nepravdy a skreslený pohľad o udalostiach 17. novembra chcel by som čitateľovi umožniť nahliadnuť pod pokrievku tajomstva ako to asi oného 17. novembra roku 1989 skutočne bolo.

Ak si vážený čitateľ, venoval svoj čas a zaujímal si sa o tieto publikácie a články v dennej tlači, máš možnosť zoznámiť sa s týmito skutočnosťami tak, ako ich videli radoví príslušníci čsl. kontrarozviedky, resp. i tí, ktorí pracovali na bázi vnútorného spravodajstva a ktorých hlavnou úlohou bolo prenikať agentúrnou cestou do disidentských kruhov a získavať informácie o ich zámeroch a cieľoch. Výsledky potom odstupovali funkcionárom.

Oproti Poľsku a Maďarsku, v Československu rozsiahla organizovaná opozícia neexistovala, až na výnimky, o ktorých sa zmienim v priebehu tejto knihy.

Z intelektuálov sa utvorilo niekoľko pomerne malých disidentských skupín, ktorých jadrom bola Charta 77. Svoju činnosť orientovali hlavne na Prahu a Bratislavu, inde bol ich vplyv nepatrný. Vo vnútri Charty 77 mala Štátna bezpečnosť mnoho svojich agentov a vedela o každom ich kroku. Možných organizátorov demonštrácií bola schopná preventívne  izolovať. Spravodajské metódy sme nevymysleli. Existovali ďaleko pred nami a budú existovať i po nás. FIS, FBIS bude používať rovnaké formy a metódy ako my.

Napríklad už teraz sú známe skutočnosti o snahe tejto služby infiltrovať svojich ľudí do výborov KSČM. Prečo asi? Alebo sú hádam charakterovo lepší ako my? Rovnako tak aj spravodajská technika (odpočúvanie telefónov, kancelárie alebo bytov funkcionárov jednotlivých politických strán v čele s KSČM včítane poslancov) je i napriek tvrdeniu súčasných predstaviteľov FMV znovu v permanencii. Ľudia sú opäť sledovaní zvláštnou sledovacou správou FMV pri sebamenšom náznaku nevôle so súčasným politickým  a štátnym vedením.

Slovo totalita sa teda začína obracať proti tým, ktorí sa podieľali na jej búraní. Opäť za to môžu radoví príslušníci FISu? Vykonávajú predsa prácu, ktorú s i vybrali a ktorá ich baví. Navyše postupujú podľa platných zákonov, ktoré si táto nová demokratická spoločnosť pre tento účel vypracovala. Aký vzor bol pre vznik demokracie v našej krajine vybraný? Americký, nemecký či anglický? A čo slovo „totalita“ vlastne znamená?

Slovo „totalita“ zaviedli dnešní vládcovia tzv. demokratického Československa a zrejme si ani neuvedomili význam tohto slova. „Totalita“ vzťahovaná na Československo do 17. novembra nepredstavuje seriózne definovaný politický pojem, hodnotenie opierajúce sa o kritický rozbor, ale je skôr politickou nadávkou. Súhlasím, v Československu postupne narástla byrokracia, bujnela korupcia, zneužívanie moci, kádrovanie a previerky, uplatňovali sa nedemokratické metódy moci. (Dnes toto všetko hádam nie je?). Na druhej strane si treba všimnúť ako sa postupuje v demokratických štátoch, kde existujú prepracovanejšie a technicky dokonalejšie prostriedky na sledovanie občanov. Mám na mysli kádrovanie pomocou personálnych útvarov a elektronických kartoték podchycujúcich detaily i zo súkromného života temer každého občana. A to všetko sa deje v tzv. najvyspelejších demokratických štátoch, teda u našich najväčších vzorov – USA, Nemecku, Francúzsku a Veľkej Británii.

Obrovské peniaze hrajú v týchto krajinách kľúčovú úlohu a korupcia politikov je tu bežná…

Protikladom slova „totalita“ je dodržiavanie ľudských práv a tie nie sú dodržiavané ani v týchto demokratických kolosoch. Politickí väzni sú aj v Severnom Írsku, dodnes okupovanom Veľkou Britániou. Tou Britániou, na čele ktorej donedávna stála Margaret Tchatcherová, ktorá nám udeľovala lekcie z demokracie.

A čo činnosť neototalitnej spravodajskej služby Spojených štátov amerických, CIA, ktorá okrem vojenskej, vedecko-technickej a politickej špionáže v zahraničí, organizovala desiatky štátnych prevratov po celom svete, pripravovala a uskutočnila vraždy zahraničných štátnikov? Viedla a financovala najrôznejšie podvratné a vojenské operácie proti Nikarague, Kube, Iránu, Angole, Chile a v neposlednom rade i v štátoch bývalej východnej Európy.

Krátko povedané slovo „totalita“ je prežitok. Nedá sa pridávať adjektívum „totalitný“ k systému, ktorý si na ochranu svojich záujmov (pred možným vonkajším nepriateľom) vybuduje svoju vnútornú spravodajskú službu, teda kontrarozviedku.

Na celom svete, v rozvojových a vyspelých demokratických štátoch je tento proces rovnaký a prirodzený. Ako som už uviedol, výnimkou nie je ani náš najväčší vzor – vyspelá demokratická spoločnosť USA.

V tomto najdemokratickejšom štáte sveta využívajú na tento účel Federal Bureau of Investigation – FBI (Federálny vyšetrovací úrad). FBI nie je nič iného, ako kontrarozviedka USA a okrem vyšetrovania kriminálnych trestných činov sa zaoberá vnútorným spravodajstvom, teda aj sledovaním svojho potencionálneho vnútorného nepriateľa.

Sú ľudia, ktorí určujú smer politiky a naopak ľudia, ktorý tento smer v jeho jednotlivých častiach v určitých úsekoch uskutočňujú. Tak tomu bolo, je i bude, kým sa štáty na celom svete nepretvoria na inú formu štátneho usporiadania.

My sme túto službu vykonávali na ochranu socialistického štátneho zriadenia v ČSSR, na čele ktorého stála KSČ.

Vykonávali sme ju v medziach zákona, ktorý bol pre tento spôsob riadenia našej činnosti platný a uzákonený najvyšším zákonodarným zborom ČSSR – Federálnym zhromaždením.

Na legislatíve vtedajších zákonom sa najväčšou mierou podieľal i súčasný premiér federálnej vlády ČSFR a vtedajší predseda legislatívneho výboru JUDr. Marián Čalfa, vraj údajný spolupracovník I. správy ŠtB.

Pochopiteľne, že sa našli výnimky porušenia zákona, ale tie sú všade, neexistuje nič úplne ideálne. To je utópia…

V novej forme štátneho a politického usporiadania ČSFR vznikajú nové zákony, ktorými sa bude spoločnosť riadiť. Ich akékoľvek porušenie bude sankcionované. Bude teda spoločnosť po štyridsiatich rokoch opäť zatracovať tých, ktorí iba vykonávali svoju profesiu zameranú na ochranu demokracie?

Budú opäť braní na zodpovednosť ľudia, ktorí sa podieľajú v rámci ochrany a obrany demokracie na vytváraní rôznych projektov zameraných na tento účel ako napríklad v minulosti projekty „NORBERT“, (vytypované osoby z disentu mali byť v rámci tejto akcie internované do zhromažďovacích táborov, čím sa malo zabrániť ich ďalšej politizácii), „ASANÁCIA“ (podrobne rozpracovaný projekt ako nepohodlných a vytypovaných ľudí, známymi svojimi postojmi k režimu dostať do emigrácie) a projekt „KLÍN“. O tomto projekte sa zmienim neskôr.

V tejto knihe by som chcel tiež vysvetliť činnosť poručíka Ludvíka Zifčáka alias Růžičku. Chcel by som obhájiť svoju vlastnú osobu. Vyvrátiť tvrdenia niektorých novinárov, že som bol dublér, vraj som pracoval pre obe strany, čo nie je pravda. Pracoval som iba pre tú stranu, ktorá ma zamestnávala a ako profesionálovi mi umožnila realizovať moje pôsobenie v radoch čs. opozície, teda v disente a v študentskom hnutí v rámci akcie „KLÍN“.

Tento projekt vznikol v roku 1987, kedy Charta 77 vydala k 10. výročiu svojho vzniku dokument „Slovo k spoluobčanom“. V ňom bola okrem iného zakotvená výzva, aby sa ľudia prebudili do svojho občianstva, aby sa konečne začali zbavovať strachu. Svojim spôsobom sa týmto dokumentom Charta 77 oficiálne začlenila do politiky a vstúpila na otvorenú politickú scénu. To bolo dôvodom vypracovať uvedený projekt, ktorý by zmobilizoval agentúrne tykadlá v celej spoločnosti , teda i v Charte, s cieľom rozložiť sily opozície.

Projekt „KLÍN“ bol rozpracovaný do všetkých podrobností a Štátna bezpečnosť sa ním riadila až do konca novembra 1989.

„V rámci projektu akcie KLÍN“, hovorí sa v dokumente, „dôsledne presadzovať diferencovaný prístup k existencii zoskupení, urýchlene budovať agentúrnu sieť a preniesť ťažisko kontrarozviedky do utajovaných foriem pôsobenia. Vytvoriť nami riadené nezávislé skupiny“ (v mojom prípade založenie Nezávislého študentského združenia – NŠZ, pozn. autora), pôsobiace vo vnútri nezávislých zoskupení ako ich vlastná opozícia…Proti hlavným organizátorom nepriateľských aktivít organizovať skryté aktívne opatrenia s cieľom minimalizovať ich materiálno – technickú základňu a obmedzovať ich aktivity. Tieto opatrenia sústrediť na Václava Havla, Petra Uhla, Ladislava Lisa, Jana Urbana, Jaroslava Šabatu a ďalších.“

Zo smerníc O agentúrno – operatívnej činnosti, schválenej ministerstvom vnútra okrem iného vyplýva:

„Ak sa nedá splniť úloha „klasickými“ prostriedkami, to znamená vlastnou agentúrou alebo technikou, je možné na prienik do radov protivníka využiť i vlastné prostriedky, t.j. i osoby spravodajského pracovníka čs. kontrarozviedky…“

Novembrové zmeny privítala väčšina občanov našej krajiny, s výnimkou tých, ktorí na chorobných procesoch parazitovali. Väčšina si priala ozdravenie československej spoločnosti, ale skutočne chceli naše národy zničiť v Československu socializmus? Určite sa chceli zbaviť skostnatených vedúcich vládnych činiteľov. Vadil však skutočne väčšine ľudí v tejto krajine socialistický systém?

Po revolúcii došlo k celkovému uvoľneniu a k ďalším pozitívnym zmenám. Rozšíril sa priestor pre názorové a politické hľadanie a porovnávanie stanovísk. Môžeme slobodne cestovať do zahraničia, väčšia pozornosť sa venuje ekológii i keď doteraz iba slovne…

Ľudia s dychtivosťou načúvajú veľkým slovám o slobode, práve, láske a morálke a súčasne s tým sme však aj svedkami znepokojivých javov. Rýchle premeny v presvedčení, nenávistných kampaní a štvaníc, nových čistiek a kádrovanie podľa politickej príslušnosti a zmýšľania…Je možné vidieť narastajúce sebavedomie a mnohokrát aroganciu, ale tiež časté prekvapivé zaváhania a nerozhodnosť nových činiteľov moci.

Porovnávame predvolebné sľuby s povolebným správaním. Vidíme opäť narastajúce rozpory medzi slovami a činmi. Už teraz sa ukazuje, že sa nevyhli ani tej politickej sile, ktorá z prevratných udalostí vznikla a prebrala zodpovednosť za ďalší vývoj v krajine.

Predstavy o tom, že sa v priebehu krátkej doby zdvihneme na úroveň našich južných susedov a iné optimistické očakávania už nenávratne miznú. Životná úroveň nielen stagnuje, ale v niektorých vrstvách sa už začína citeľne znižovať. Celá rada ľudí dnes žije na hranici biedy. Máme výraznú infláciu a narastajúcu nezamestnanosť, ktorá hrozí ešte katastrofálnejším nárastom.

V tomto smere si dovolím citovať známeho marxistu Egona Bondyho: „Ľudia v novembri minulého roku nechceli žiadny návrat ku kapitalizmu, ale naopak, že sa socializmus bude rozvíjať bez deformácií a potom naraz bola predložená ako jediná alternatíva cesta späť ku kapitalizmu. Začalo sa autoritatívne vyhlasovať, že akákoľvek socialistická alternatíva je vylúčená, začalo sa hovoriť, že je to vedecky zistené a dokázané. Žiadny iný návrh predložený nebol.“

Obyčajní ľudia možno i týmto sľubom verili. Hádam aj uverili ekonomickému demagógovi, federálnemu ministrovi financií Ing. Václavovi Klausovi, CSc., ktorý v roku 1990 tvrdil, že je pre nás ekonomickejšie ak budeme obchodovať s našim odvekým obchodným partnerom ZSSR za svetové ceny. Možno tomu skutočne veril, ale v súčasnej dobe kupujeme od ZSSR barel nafty päťkrát drahšie ako v roku 1989. Je to však za vytúžené „svetové ceny“ a to je podstata nášho ekonomického „víťazstva“. Čo na tom, že ešte v roku 1989 bola v Moskve podpísaná premiérom vtedajšej vlády Ladislavom Adamcom zmluva o tom, že až do roku 1995 budeme so Sovietskym zväzom obchodovať podľa starého spôsobu, teda platbou v rubľoch , čo ako som už uviedol, bolo pre nás zhruba päťkrát lacnejšie ako v súčasnej dobe.

Cieľom mojej knihy nie je hodnotiť jednotlivých štátnikov a ministrov. Minister Klaus je osobne negatívne hodnotený odborníkom ďaleko fundovanejšími, napr. profesorom M. Zeleným, ktorý napísal:  „Pán Klaus je zrejme génius a veštec, keď v Chicagu v roku 1989 vystupoval ako budúci minister financií ČSSR.“ Pán profesor šiel ešte ďalej a vyjadril sa, že „minister Klaus by bol na Západe vyhodený už z prípravného kurzu študentov ekonómie.“

Tak teda naozaj neviem, čo si myslieť o geniálnych schopnostiach nášho súčasného ministra financií.

Ponovembrový režim sa vzdal hľadania až príliš skoro. Nenadväzuje citlivo ani na rôzne vývojové trendy v súčasnej Európe. Ani sa nepokúša s väčším nadhľadom preskúmať doterajší vývoj v krajine. Nehľadá pôvodné riešenia, ale skôr sa obracia k minulosti, v hospodárstve k autentickým, dnes už v rade európskych krajín značne modifikovaným formám kapitalizmu, v politike k parlamentarizmu a štátu, ktorý sa prílišnej sociálnej záťaže vedome zbavuje. V ideológii mieri k čistému, alebo skôr k hrubému idealizmu, ale tiež k antikomunizmu, antisocializmu, k filozofickému idealizmu a náboženstvu. Podľa všetkého skoro dôjde k hlbokému prepadu ekonomickej výkonnosti, ktorá prinesie veľké materiálne straty. Doplatia na ne predovšetkým tí ľudia, ktorí sa dnes z politiky sťahujú. Doplatia na ne ľudia práce a vôbec ľudia horšie situovaní. Nechcem sa ďalej zaoberať budúcim ekonomickým vývojom v našej krajine. Nie som ekonóm a možné je, že moje vysvetlenie je celkom scestné. Radšej pristúpme k tomu, ako to asi onoho 17. novembra vlastne bolo…

 

Zoznámenie s krásavicou v súdnej sieni

Všetko začalo celkom náhodou a nevinne.  V marci 1989 sa konalo v budove Obvodného súdu pre Prahu 1 súdne konanie proti JUDr. Hane Marvanovej a Tomášovi Dvořákovi, aktivistom Nezávislého mierového združenia.

Vzhľadom k tomu, že agentúrnou cestou boli získané poznatky o snahe zneužiť toto konanie tzv. antisocialistickými živlami, bolo rozhodnuté zorganizovať v tomto prípade bezpečnostné opatrenia na zaistenie verejného poriadku a nepovoliť narušenie priebehu súdneho konania. Na realizáciu tohto opatrenia bol určený o poručík Zifčák. Jeho úlohou bolo zisťovať prípadné negatívne javy priamo v súdnej sieni, kde nebol sám. Vo vnútri i v okolí súdnej budovy sa pohybovali operatívni pracovníci ŠtB i kriminálnej služby, ktorí mali podobné úlohy.

Pri sledovaní priebehu súdneho konania si poručík Zifčák robil podrobné zápisky, aby sa tak neodlišoval od ostatných účastníkov. Hádam náhoda tomu chcela, že akurát vedľa neho si sadla signatárka Charty 77 pani Anna Šabatová, manželka jedného z popredných disidentov čs. opozičného hnutia Ing. Petra Uhla.

V dobe keď bol Petr Uhl vo výkone trestu, viedla redakciu INFOCHu – Informačný vestník o Charte a tiež vykonávala funkciu redaktorky Východoeurópskej informačnej agentúry – VIA.

V celej republike boli iba štyria ľudia, ktorí pracovali v tejto agentúre a boli zmocnení odovzdávať oficiálne správy za opozičné hnutie do oznamovacích prostriedkov na Západe. Medzi tieto masmédiá  patrili predovšetkým Rádio FREE Europe, Rádio Liberty, VOICE AMERICA, BBC, Rádio Vatikán a ďalší. Zloženie redaktorov sa veľmi často z bezpečnostných dôvodov obmieňalo. Iba v Prahe zostávalo nezmenené niekoľko rokov. Ich najčastejším spojením bolo predovšetkým Rádio Slobodná Európa a hlásateľky pani Čeřovská a pani Rakušanová.

Z druhej strany si vedľa Zifčáka sadol jeden z členov Helsinského výboru, ktorý sa v rozhovore s ním zmienil o tom, že „JUDr. Marvanovú dnes nemôžu zavrieť, pretože by v roku 1990 mohla kandidovať do parlamentu“. (Doktorka Marvanová skutočne v roku 1990 kandidovala do Federálneho zhromaždenia a v súčasnej dobe je poslankyňou).

Že by už vtedy vedel kam politický vývoj v spoločnosti speje? Keď si pani Šabatová k Zifčákovi prisadla, ešte nevedel o koho sa jedná. Po chvíli, zrejme z čisto ženskej zvedavosti, pani Šabatová prejavila záujem o to, čo si vlastne do svojho poznámkového bloku zapisuje a spýtala sa ho na to. Odpoveď bola strohá, ale asi uspokojivá. Tak sa začal odvíjať príbeh, ktorého vyvrcholením bol 17. november…

Pani Šabatová toho mladého muža pozvala na schôdzku, na ktorej by jej vysvetlil dôvody svojho správania a účel návštevy súdnej budovy. Dohodli sa spolu, stanovili si termín schôdzky hneď na nasledujúci deň vo vinárni Berjozka, Na příkopech v Prahe 1.

Zifčák po návrate z akcie informoval nadriadených o priebehu súdneho konania a predložil na kontakt s pani Šabatovou úradný záznam. To sa vždy vyžadovalo…Ešte predtým ako ho napísal, sa ho jeden z kolegov opýtal, či vie, že krásavica, s ktorou rozprával sa volá Anna Šabatová a že jej manželom je významný disident Petr Uhl?

Oveľa neskôr sa pán Ing. Uhl k Zifčákovi nepriznáva, ale absolútne nepriznáva…Potom to cudne priznáva a svodky dokazujú…Určite u nás v tom prípade nebol sám, ale iba v sprievode nejakej dôveryhodnej osoby, alebo s niekým z okruhu známych. V každom prípade si na neho nepamätám…

Od svojej manželky pani Šabatovej viem, že s poručíkom Zifčákom alias Růžičkom sa stretla na Obvodnom súde pre Prahu 1 niekedy v lete 1989, kedy prebiehalo hlavné pojednávanie s Tomášom Dvořákom a Hanou Marvanovou. Niekedy v marci alebo neskôr tohto roku som sa od nejakého známeho, na meno si už nemôžem spomenúť(!), dostal údajne obsah výpovede obvineného Zifčáka; časť výpovede, ktorá sa týkal mňa a mojej ženy bola celkom nepravdivá. Pokiaľ si spomínam vtedy údajne pán Zifčák mal uviesť, že ho moja žena kontaktovala prvá, že ma osobne poznal a že bol dokonca u nás doma. Vtedy som to s manželkou konzultoval a ona vravela, že si na neho spomína, že sa jej zdal podozrivý.“ (!?!) Až teraz?

„Na základe rozhovoru s ním potom usúdila, že je to skutočne tak, ako hovorí a z rozhovoru nevycítila moja manželka žiadne podozrenie. Moja manželka pri rozhovore mi tiež povedala, že mu nikdy nezadávala úlohy a ani si nespomenula, že by nás niekedy pán Zifčák alias Růžička navštívil…“

Od zoznámenia Růžičku s Annou Šabatovou, dcérou známeho brnenského disidenta Jaroslava Šabatu a manželky Petra Uhla uplynulo pekných pár dní, ale že by mala Anička takú zlú pamäť? A ako teraz cudne spomína na naše zoznámenie v rokovacej sieni súdu…A ako si nepamätá na ďalšie a ďalšie stretnutia. To je odvaha zaprieť i nos medzi očami! Akoby ona i jej manžel nepoznali heslo i spôsob odovzdania správy o „smrti“ Martina Šmída na Národnej…

Vypočujme si čo táto zábudlivá krásavica a energická dáma, vedúca odboru na ministerstve Petra Millera, hovorí o rok a pol neskôr:

„S menom Milan Růžička, o ktorom dnes už viem, že to bol príslušník ŠtB  Ludvík Zifčák, som sa stretla krátko pred 17. 11. 1989. Podľa mňa to boli dva až tri týždne pred tým dátumom, keď som s manželom Petrom Uhlom, spracovávala text pre agentúrne správy VIA.“ (Súd s Marvanovou bol Anička v marci! Pozor na dátumy nepliesť sa!)

„Asi pred tromi týždňami som sa od jedného známeho, ktorého meno radšej nebudem uvádzať, možno by mal problémy a možno, že i ja, dozvedela, že som sa mala údajne so Zifčákom stretávať. Išlo predovšetkým o situáciu pri hlavnom pojednávaní s Hanou Marvanovou a Tomášom Dvořákom. Vtedy Tomáš súhlasil s tým, aby som bola prítomná ako dôverník v pojednávaní. Tak som sa tiež dostala do pojednávacej siene. Vo vnútri som si všimla vedľa mňa sediaceho mladíka v riflovom obleku, ktorý si v priebehu pojednávania písal dosť podrobné poznámky,“ hovorí inokedy. „Zaujímalo ma, či patrí k novinárom alebo z akého titulu sa vôbec zúčastňuje na pojednávaní. Samozrejme, že som nevylučovala ani možnosť, že ide o príslušníka ZNB či ŠtB …“ (A preto s ním spolupracovala?)

„Zaujímalo ma, aký môže mať taký človek názor na priebeh pojednávania, a preto som k nemu cez prestávku na chodbe, kde osamotene postával, pristúpila a spýtala som sa ho na jeho názor na súdne konanie.“

S menom Marvanová som sa ešte v živote stretol viackrát. Nezabudnuteľné bolo stretnutia s pani Annou Marvanovou, menovkyňou Hany Marvanovej, v previerkovej komisii. Predsedal jej starý reaktivovaný plukovník. Mračila sa na mňa i Petruška Šustrová. Poznali sme sa z disentu…Potom sedel v komisii jeden z práskačov, kapitán Ing. Král, ktorý čo nevedel, nepovedal. Dnes si tak vyslúžil nie, ako sa spieva v známej ľudovej pesničke „prasiatko za to,…“ale funkciu šéfa pražského FBISu…Dnes je už v Hradci Králové. Prepáčte mi malú odbočku. Každý z preverovaných pred komisiou sedel hodinu a pol. Ja som vyletel za desať minút.

„O čom ste podávali hlásenia?: vypálila na mňa Petruška. O organizáciách a disidentoch…Mám menovať?“ Pýtal som sa celej komisie.

„Nie, nie, nie!“ Protestovala Petruška. „Dáme Vám vedieť!“ povedala nakoniec. Dali.!

„Opýtala som sa Růžičku,“ pokračuje pani Šabatová, „či je novinár. Na to on reagoval podľa môjho názoru dosť vyhýbavo. Nespomínam si presne čo povedal, mám však pocit, že povedal, že novinárom nie je. Nie som si však istá. Po tejto vyhýbavej odpovedi som už ďalej nepokračovala a rozhovor ďalej neviedla. Spomínam si, že potom ešte niečo povedal v tom zmysle, že by sme sa mohli vidieť, pričom, ale nedokážem jednoznačne povedať, či to bolo práve pri tom mojom prvom kontakte alebo či ma potom ešte vyhľadal. V každom prípade som však od 16. marca toho muža viac nevidela, nikdy sa na mňa neobrátil. Nie je mi ani známe, že by sa so mnou pokúšal skontaktovať…“

Náčelník spravodajského oddelenia, ktorému Zifčák podliehal vtedy rozhodol, aby sa uvedenej schôdzky zúčastnil. Pochopiteľne zložku tohto zamerania vždy zaujímalo o čo opozícii ide, o čo sa usiluje. Bolo rozhodnuté, že Zifčák sa tejto schôdzky zúčastní ako študent Růžička. Opozícia v tej dobe mala záujem o ľudí vzdelaných a predovšetkým jej šlo o študentov. Z tohto dôvodu bola vypracovaná legenda a zámerne vybraté meno študenta.

Na nasledujúci deň sa uskutočnila schôdzka Zifčáka – teda už ako študenta Růžičku – s pani Šabatovou. Po vzájomných komplimentoch pani Šabatová prejavila o činnosť Růžičku záujem. Dozvedela sa, že je študentom Vysokej baníckej školy v Ostrave a navyše prispieva svojimi článkami z procesov s disidentmi do študentského časopisu Kahan. Rozhodla sa ho zapojiť do opozičného hnutia nielen študentov z Prahy, ale z celej republiky. Pýtala sa ho, či by sa nechcel nejakým spôsobom zapojiť do aktivizácie študentov na Ostravsku. Růžička jej vtedy konkrétne neodpovedal. Nemal predstavu, akým spôsobom by sa dalo všetko realizovať. Preto sa spolu dohodli,  že sa znovu stretnú o štrnásť dní, kedy sa bude v Prahe konať ďalšie súdne konanie s disidentami.

Po tomto stretnutí nasledovalo odovzdanie informácií podobným postupom. Situácia začínala byť veľmi zaujímavou tak pre štátnu bezpečnosť ako aj pre jej vedúcich pracovníkov. Podarilo sa nadviazať kontakt s poprednou disidentskou dvojicou a táto šanca mnoho ponúkala. Jednoducho bolo treba chytiť capa za rohy a šťastie za pačesy…

Nasledovala klasická rutinná práca na legalizácii Zifčáka do „nepriateľského“ prostredia. Bolo potrebné urýchlene vyhotoviť poručíkovi Zifčákovi príslušné doklady. Spočiatku aspoň krycí občiansky preukaz (KOP), ktorý by mal zamedziť riziku jeho dekonšpirácie, napríklad pri náhodnej kontrole príslušníkmi VB v spoločnosti pani Šabatovej, či kohokoľvek iného. Ďalej sa začala pripravovať legenda o štúdiu Růžičku na Vysokej baníckej škole v Ostrave. Pretože však školský rok už bežal, nebolo možne zabezpečiť takéto doklady o štúdiu ihneď. Bolo rozhodnuté „začať“ štúdium až na jeseň 1989. Na tento účel boli postupne sústreďované dokumenty, zaisťujúce možnosť poslať prihlášku na štúdium na VŠB do Ostravy.

Po spracovaní MEMORANDA (kompletný dokumentačný materiál – legenda) o Zifčákovi alias Růžičkovi bol založený spis RUDÝ č. 47734. (Pre úplnosť, spis bol skartovaný v decembri 1989!).

Na legalizáciu Zifčáka ako študenta VŠB v Ostrave bolo treba vypracovať základné školské vysvedčenia. Kominárom bol niekdajší Peadr. Josef Hájek, dnes štyridsaťdeväťročný, vtedy námestník primátora hlavného mesta Prahy. Svoj podiel na získaní „potrebných“ vysvedčení pre Zifčáka vysvetľuje takto:

„Raz ma na radnici navštívil neznámy muž v civile. Predstavil sa mi, ale dnes si už na jeho meno nepamätám. Bola to úplne všedná postava a ničím ma nezaujal…

Predstavil sa ako príslušník ŠtB a oznámil mi, že potrebuje nejaké dokumenty, aby sa istý mladík dostal na Vysokú banícku školu v Ostrave. Pôsobilo to dojmom, že ide o človeka od nich…Určite by to bolo dôvodom, aby som ho vyhnal, ale uviedol, že ho posiela plukovník Bytčánek. Rozprával mi, že sa medzi študentov snažia dostať západné agentúry a že naša kontrarozviedka musí študentov chrániť. Zdôraznil, že to malo byť iba na dočasnú prísne vymedzenú dobu. ..

Neveril som mu, a preto som si celú vec overil u plukovníka Bytčánka. Povedal mi, že je to v poriadku, že to bolo prerokované s primátorom Horčíkom…Spomínam si, že som sa ukľudnil a prejednával som to s neznámym človekom. Išlo mu zvlášť o vysvedčenia o absolvovaní priemyslovky a stále niečo hovoril o maturitnom vysvedčení…Bolo to tak presvedčivé a po rozhovore s Bytčánkom som nadobudol dojem, že je všetko dohodnuté aj s primátorom a tak som sa rozhodol jeho prianie splniť…“Nie, meno mi žiadny z nich nepovedal…až omnoho neskôr keď oznamovacie prostriedky rozpútali smršť informácií o poručíkovi Zifčákovi, dal som si do súvislosti onú tajomnú návštevu s Růžičkom – Zifčákom. Verte, že pocit to nebol dobrý…Strach? Možno. Možno som sa trochu i bál…“Iste…“ priznáva bývalý námestník primátora Hájek, „trochu ma ukľudnilo, že išlo o vysokú školu v Ostrave a nie o školu v Prahe…“ Samozrejme, že dr. Hájka napadlo položiť si otázku, prečo ŠtB neriešila túto tajnú a delikátnu záležitosť priamo s primátorom. Hájek si však sám sebe odpovedá:

„Prečo šli eštébáci za mnou a nie za primátorom? Bol som jeho námestníkom pre školstvo. S primátorom som nemal dobré vzťahy a on zrejme chce, aby som sa do záležitosti namočil ja, keďže zodpovedám za úsek školstva. Aby som tiež neskôr nehovoril…“

Vtedajší primátor RSDr. Zdeněk Horčík, dnes päťdesiatštyriročný pán tieto obvinenia svojho námestníka odmieta:

„S vystavením maturitného vysvedčenia z priemyslovky na meno Milan Růžička nemám nič spoločného a dištancujem sa od tejto veci. Bol som primátorom Prahy rok a tri, či štyri mesiace a takéto praktiky som nezavádzal. Nie vôbec nie…“ rozhorčuje sa Horčík, „a ešte maturitné vysvedčenie s razítkom priemyslovky v Prahe, na Dušnej ulici. Nič takého mi Hájek nepovedal, neinformoval! Je pravda, že od roku 1982 som s ním mal rozpory, ktoré medzi nami pretrvali i keď sme boli voči sebe v mnohých nesúvisiacich funkciách. Nie, nie…! Riaditeľa priemyslovky v Dušnej som vôbec nepoznal a Hájek na mňa nič hádzať nebude…!“

Nebude na škodu hneď na začiatku si ujasniť názor generála Lorenca na niektoré metódy ŠtB ako ich najvyššieho šéfa:

„Viem,“ povedal už dlho po revolúcii,“ že opozičné skupiny boli obsadené agentmi, a to každá skupina. Menovite ich nepoznám, nanajvýš niektoré krycie mena agentov, na ich pravé mená som sa nepýtal. Nerobí sa to! Považoval som za zlé, že v neskoršej dobe rozosielala ŠtB zvodky odpočúvaní. Tak aj generálny tajomník Jakeš a asi i Hegenbart vedeli konkrétne čo, kto, kde hovorí…“

To nie sú slová priamo k poručíkovi Zifčákovi. O ňom tvrdí, že sa všetko dozvedel až ako jeden z posledných…

„Pokiaľ ide o Zifčáka, ja som sa o jeho divadle dozvedel z novín a následne som si zavolal Vykypěla, Chovanca a ktoréhosi funkcionára z pražskej správy, či majú nejakú vedomosť o zorganizovaní niečoho takého. Oni sa k ničomu takému nehlásili. Rovnako tak je celkom nepravdivé tvrdenie, ako to potom vysvetľoval Zifčák, že totiž malo ísť o nejaký plán môj a Hegenbartov…O legalizácii Zifčáka nič neviem, nič som neschvaľoval…“ Pán generál síce o legalizácii nič „nevedel“, ale ona intenzívne pokračovala.

Bolo spracované MEMORANDUM Růžičku a návrh na legalizáciu v „nepriateľskom“ prostredí. Ďalej bolo potrebné, aby nedošlo k jeho dekonšpirácii, ho do nástupu na VŠB vhodným spôsobom zamestnať a tiež mu zabezpečiť vhodné trvalé bydlisko. Aby jeho zamestnanie bolo v určitom vzťahu s Vysokou baníckou školou, začal pracovať ako technik v podniku Výstavba kamenouhelných dolů v Kladne (VKD). O voľbe pre neho vhodného trvalého bydliska sa dlho rozhodovalo, či sa má použiť konšpiračný byt (KB) alebo iné ubytovanie. Vychádzalo sa z faktu, že by Růžička mal mať trvalé bydlisko na Morave.

V tejto fáze som nútený sa pozastaviť nad výrokmi bývalého člena Parlamentnej komisie, ktorá mala dohľad nad vyšetrovaním udalostí zo 17. novembra 1989 a autora knihy „POLOJASNO“,  študenta Bartušku.

Poukazuje v nej, že v prípade poručíka Zifčáka boli porušené všetky pravidlá konšpirácie. V jednom byte vraj býval študent Růžička i príslušník ŠtB Zifčák. Vysvetlenie je veľmi jednoduché a postupom času sa k nemu dopracujem. Pri hľadaní vhodného riešenia ako Růžičku ubytovať sa analyzovalo všetko pre a proti. Pri alternatíve trvalého bydliska v konšpiračnom byte, hrozila dekonšpirácia jeho osoby zo strany niektorých príslušníkov ŠtB v mieste konšpiračného bytu. „Ďalšou nevýhodou v tomto prípade bolo, že do celej akcie by musela byť zainteresovaná ďalšia osoba – náčelník ŠtB okresu, kde by sa konšpiračný byt nachádzal. V prípade Zifčákovej legalizácie bol kladený dôraz na to, že trvalé bydlisko by malo byť v prostredí, ktoré dôverne pozná a to prostredie je prehľadné, aby sa zistil prípadný pohyb podozrivých osôb. Neskôr bolo zistené, že Zifčákova rodina vlastní malý opustený  domček susediaci s ich domom. Toto miesto bolo ideálnym trvalým bydliskom pre študenta Růžičku. Jediným sporným bodom bolo, že študent – disident Růžička býval v blízkosti spravodajského dôstojníka Zifčáka, čo mohlo viesť zo strany opozície k určitej podozrievavosti, ale v opačnom prípade tu bola obrovská možnosť manévrovania. V konečnej fáze bolo teda rozhodnuté o trvalom bydlisku v obci Valšov, číslo popisné 5. S popisnými číslami si Bartuška vo svojej knihe „POLOJASNO“ neporadil. Nezrovnalosti neodstránil, pretože ich nepochopil!

Poručík Zifčák mal trvalé bydlisko Valšov, číslo popisné 6 a študent VŠB Milan Růžička, Valšov, č. 5. Zifčák mal za úlohu zariadiť na poštovom  úrade vo Valšove, aby listy prichádzajúce na adresu študenta Růžičku, poštové doručovateľky odovzdávali do rodinného domu, kde býval Zifčák. Vysvetlenie je jednoduché. Růžička mal síce v občianskom preukaze vyznačené trvalé bydlisko Valšov č. 5, ale v skutočnosti (vzhľadom k tomu, že sa v takej malej dedinke akou Valšov je, všetci poznajú a iba ťažko by sa dala  udržať legenda trvalého bydliska) tu býval iba prechodne. Tak to tiež bolo prezentované na poštovom úrade vo Valšove a zdôvodnené tým, že študent Růžička tu má prechodné bydlisko, ale zdržuje sa tu len veľmi zriedka. Z toho dôvodu požiadal Růžička Zifčáka ako svojho známeho, aby preberal zaňho všetku korešpondenciu. Preto hádam vznikla predstava, že Zifčák býval v rovnakom dome so študentom Růžičkom.

Pochopiteľne, že celú agendu, súvisiacu so spracovaním MEMORANDA okolo legalizácie Zifčáka do „nepriateľského“ prostredia, nemohol spracovávať sám. Nemal skúsenosti vo vedení a riadení operatívnej práce, pretože prišiel z Pohotovostného pluku VB ČSR, kde až do nástupu v ŠtB zastával veliteľskú funkciu.

Vedením odboru bolo preto rozhodnuté, že jeho riadiacim pracovníkom bude kapitán Mareček, starší referent špecialista spravodajského oddelenia, na ktorom Zifčák pôsobil.

Udalosti šli ďalej. Po štrnástich dňoch sa Růžička objavil na súde tak, ako bolo s paňou Šabatovou dohodnuté. Vtedy, ale pani Šabatová neprišla. Stretol sa však s jej priateľkou, ktorá ju tiež poznala z účasti na prvom pojednávaní. Odovzdala mu odkaz, že sa so Šabatovou stretnú v nasledujúci deň o 19. hodine v jednej reštaurácii.

Na tomto súdnom pojednávaní ho priateľka pani Šabatovej zoznámila s kňazom Václavom Malým a predstavila ho ako svojho priateľa. Václav Malý na súdnych pojednávaniach ako člen Výboru na ochranu nespravodlivo stíhaných (VONS) plnil funkciu hovorcu opozície. Odovzdával prítomným novinárom, ale i priateľom a známym obvinených podrobné informácie z priebehu súdneho konania. Ako jeden z mála mal totiž možnosť byť vo vnútri súdnej siene. S Václavom Malým spolu diskutovali o tom, ako sa študenti angažujú v opozičnej činnosti. Obsah rozhovoru sa však viedol vo všeobecnej rovine. Malý na Růžičku zapôsobil obrovským dojmom a vtedy sa rozišli so slovami:

„Ešte sa uvidíme! Určite pri nejakej príležitosti….“

Už vtedy „študenta“ Růžičku zarazili styky niektorých disidentov. Napríklad styky pána Lisa, Havla, Bendu, Dienstbiera boli obzvlášť zaujímavé a je nutné priznať, že sa s nimi ani príliš netajili. Niekoľkokrát sa pri rôznych príležitostiach objavili v sprievode istého pána Normena. O tom, že sa tento muž menoval Normen, sa Zifčák dozvedel od priateľky pani Šabatovej. Poznal ho i z agentúrnych správ, kde sa toto meno často objavovalo.

Mimochodom kto teda bol pán Normen?

Bol to pracovník veľvyslanectva USA. Z našich prameňov bolo už vtedy zrejmé, že ide o kvalitného pracovníka Central Intelligence Agency (CIA – Ústredná spravodajská služba Spojených štátov.) Svojimi vzťahmi s poprednými členmi čs. opozície sa netajil. Funkcia, v ktorej pôsobil, bola vždy obsadzovaná pracovníkmi rozviedky a to nielen v prípade USA, ale i iných zastupiteľských úradov kapitalistických štátov.

Pán Normen mal obzvášť vrelý vzťah k dnešnému prezidentovi ČSFR Václavovi Havlovi. To dokázal i pri prepúšťaní Havla v polovici roku 1989 z výkonu trestu. Vozidlo veľvyslanectva USA čakalo pred väznicou. Václav Havel vyšiel z brán väznice s úsmevom na tvári. Zamával svojim priateľom a známym, ktorí ho očakávali pred väznicou a celkom suverénne nasadol do vozidla s americkou vlajočkou. Jeho cesta mierila na veľvyslanectvo USA. Kto sedel vo vozidle s diplomatickou štátnou poznávacou značkou, nie je hádam ani potrebné vysvetľovať. Nebol to nikto iný ako kádrový rozviedčik špionážnej služby USA – CIA Normen. Prečo pán Normen vtedy tak na prepustenie Václava Havla čakal, že to nevydržal i napriek tomu, že Havlovmu prepusteniu asistovala i štátna bezpečnosť? Že nechal zaparkovať vozidlo veľvyslanectva neďaleko väznice, čím postavil na hlavu akúkoľvek konšpiračnú prácu spravodajských služieb.

    1. Havel bol zatknutý a postavený pred súd mnohokrát, avšak vypočujme si aspoň raz druhú stranu, teda toho, kto disidentov zatýkal.

 

V prípade posledných udalostí posledného roku pred revolučným zvratom to bol napríklad i major Petr Žák:

„Havla sme mali zadržať v januári na Václavskom námestí. Rozkaz som dostal už neviem od koho, ale úlohu som mal splniť s Koníčkom. Keď sme prišli na Václavské námestie, rozdelili sme sa a po nejakej dobe som našiel Koníčka pri Pragoimpe, kde mal už zadržaného Václava Havla. Predviedli sme ho do Školskej ulice na miestne oddelenie VB, kde som s ním spísal zápis a odovzdal ho vyšetrovateľovi VB. Kto dal rozkaz na jeho zadržanie sa už skutočne nepamätám…Rozkaz nasledoval rozkaz a tiež už nejaký ten piatok od tej rušnej doby uplynul…“

Jedno je isté. Krátko po Havlovom prepustení pán Normen ukončil svoju misiu v ČSSR a na jeho miesto nastúpila ďalšia pracovníčka spravodajskej výzvednej služby CIA, ktorá nadviazala na jeho kontakty v opozičnom hnutí a ešte viac ich prehĺbila. Je nutné priznať, že i napriek tomu, že pán Normen nepostupoval často konšpiratívne, urobil v Československu obrovský kus práce. Počas jeho pôsobenia v ČSSR sa opozícia zaktivizovala tak dokonale, že s ňou od konca roku 1988 musela štátna bezpečnosť počítať.

Úlohy, ktorými boli pán Normen a neskôr i jeho nástupkyňa svojimi nadriadenými poverovaní, bezpochyby zodpovedne splnili k plnej spokojnosti svojich zamestnávateľov…

Vedenie 2. odboru Správy Štátnej bezpečnosti bolo opäť o priebehu schôdzky informované. Postupne začínalo byť jasné o čo sa predáci čs. opozície usilujú: Získať študentov na svoju stranu na neskoršiu dobu ako tromfové eso.

V tomto smere bolo vedením Štátnej bezpečnosti rozhodnuté odhaľovať a zabrániť vplyvu disidentov, smerujúcich do radov študentov všetkých vysokých škôl v krajine. V tejto dobe začínali na vysokých školách študovať deti predovšetkým popredných disidentov. Deti i napriek aktívnemu postoju svojich rodičov proti socialistickému zriadeniu a nenávisti voči KSČ študovali bez väčších problémov na najrôznejších vysokých školách. V tomto prípade  existuje v názoroch disidentov veľký rozpor, keď tvrdili, že vzhľadom k svojim politickým postojom nemali tak oni ako aj ich deti možnosť riadneho štúdia na vysokých školách. Chcem zdôrazniť, že často študovali i na školách, ktoré ich rodičia prehlasovali za protekčné školy pre deti komunistov.

Neodpustím si poznámku k súčasnému federálnemu ministrovi práce a sociálnych vecí pánovi Petrovi Millerovi. Pri nástupe do funkcie rovnako tvrdil, že z politických dôvodov musel z vysokej školy ekonomickej odísť. Na Vysokej škole ekonomickej v Prahe do konca roku 1989 existovali študijné záznamy študenta 1. ročníka Petra Millera, v ktorých sa o žiadnych politických dôvodoch nehovorí. (bol kováčom!), skôr naopak! (Ešte než materiály pána ministra z archívu VŠE zmizli, stačila štátna bezpečnosť urobiť aspoň kópie týchto materiálov).

Tiež syn súčasného ministra zahraničných vecí Jiřího Dienstbiera, Dienstbier junior, ktorý sa narodil v USA, študoval pred novembrom 1989 druhý ročník České vysoké učení technické v Prahe. V súčasnej dobe – vďaka svojmu otcovi – je poslancom najvyššieho zákonodarného zboru ČSFR – Federálneho zhromaždenia. Zo synáčikov nových politikov, žiaľ nie je sám!

Synovia pána Václava Bendu si tiež nemôžu sťažovať na intrigy vtedajšieho režimu. Inak by totiž nemohli pred novembrom 1989 rovnako študovať už druhý ročník na vysokej škole. Marek Benda študoval Matematicko – fyzikálnu fakultu UK v Prahe a Martin Benda České vysoké učení technické. Posledný menovaný z rodu Benda sa tiež vydal po stopách svojho tatka. Vo svojom mladom veku sa začal politicky angažovať. Stal sa poslancom Českej národnej rady. A tak by som mohol ďalej pokračovať. Položme si teda otázku! Kto bol vlastne diskriminovaný? Deti komunistov, ktoré sa dosť často na také školy ako boli ČVUT alebo MFF UK nedostali alebo druhá strana, ktorá síce bola v opozícii, ale oproti iným študovala…?

Z tohto dôvodu bolo rozhodnuté agentúrne podchytiť prípadných študentských vodcov. Jedným z nich sa mohol stať Růžička. Tak mohol mať vlastne pod kontrolou celú novo sa rodiacu iniciatívu, v ktorej pozadí stáli poprední čs. disidenti. Mal pomôcť zabrániť v manipulovaní s touto značnou a nie bezvýznamnou časťou našej spoločnosti.

„V porovnaní s poznatkami, ktoré boli získavané z radov tajných spolupracovníkov, sa informácie od Zifčáka javili ako veľmi zaujímavé a hodnotovo ich v mnohých prípadoch prevyšovali s perspektívou realizácie nových požiadaviek na operatívnu činnosť v rámci už citovanej akcie „KLÍN“.

Takto som si dovolil citovať pasáž jedného vedúceho pracovníka Štátnej bezpečnosti, v ktorej hodnotil informačnú činnosť agentúrnej siete. (V citovanej pasáži sa samozrejme nehovorilo o Zifčákovi, ale o krycom mene, pod ktorým bol agentúrne registrovaný).

V tejto dobe vznikala u príslušníkov štátnej bezpečnosti veľká nevôľa k rôznym operatívnym opatreniam či s Mimoriadnymi bezpečnostnými akciami (MBA). Bolo tomu tak z dôvodu ich nasadzovania na potlačovanie schôdzkovej činnosti jednotlivých iniciatív ako napr. Hnutie za občiansku slobodu (HOS), Nezávislého mierového združenia (NMS), Demokratickej iniciatívy (DI), Charty 77, Výboru na ochranu nespravodlivo stíhaných (VONS) a iných.

Táto práca nemala už nič spoločného s klasickou spravodajskou prácou čs. kontrarozviedky, ktorej ťažisko práce bolo predovšetkým v získavaní informácií a ich odovzdávanie.

Preto si dovoľujem tvrdiť, že naše najvyššie orgány boli už asi dva roky pred             17. novembrom 1989 zásobované informáciami, z ktorých jasne vyplývalo, čo sa chystá práve z prostredia disidentov k jednotlivým výročiam a k čomu ich akcie smerujú.

Kto financoval opozíciu…

Disidentské špičky udržiavali veľmi úzke styky so zahraničnými nadáciami a vydavateľstvami na Západe. Tieto boli samozrejme iba krycím manévrom západných spravodajských a výzvedných služieb ako napr. americkej CIA, nemeckej BND (Bundesnachrichtendienst – Federálna spravodajská služba a rozviedka Spolkovej republiky Nemecko) a SIS (Secret Intelligence Service – rozviedka Veľkej Británie).

Tieto spravodajské služby mali pod svojou kontrolou Nadáciu Charty 77 v Štokholme vo Švédsku, rozhlasové vysielače Rádio Slobodná Európa (Radio Free Europe), Hlas Ameriky (Voice of America),stanicu britského vysielania BBC, Radio Liberty, Radio Wien, Belehrad, Paríž a ďalšie ako aj i rôzne literárne zoskupenia a vydavateľstvá ako napr. LISTY, SVĚDECTVÍ, INTERPRESS SERVICE, PALACH PRESS a iné.

Neskôr sa podarilo preniknúť do týchto zoskupení i ďalšej spravodajskej službe a to sionistickej izraelskej výzvednej službe MOSSAD. Tá mala dokonca svojho agenta na najvyššom poste v spravodajskej agentúre PALACH PRESS.

Pomocnú ruku čs. opozícii podal i STATO DELLA CITTÁ DEL VATICANO. (Vatikánsky mestský štát). Vatikán zameral svoju činnosť na podporu tak finančnej ako aj materiálnej (je jedným z najväčších finančných ústrední kapitalistického sveta) čs. katolíckej inteligencii a ostatným veriacim v Československu i v emigrácii.

V SRN bolo prostredníctvom Vatikánskeho štátu vytvorených niekoľko legálnych cirkevných organizácií, ktoré pod pláštikom „viery“ vykonávali voči ČSSR podvratnú činnosť. Napr. OPUS BONUM (Dobré dielo), Tschechise katolische seelsorge Velehrad (Česká katolícka misia Velehrad), PRO FRATRIBUS, SUDETTENDEUTSCHES PRINSTONWERK (organizácia sudetonemeckých kňazov) a ďalšie.

Nie je tajomstvom kto stál na najvyšších postoch týchto zoskupení. (O prepojení s čs. opozíciou sa zmienim na inom mieste). Kto analyzoval vtedajšiu situáciu jasne vedel, že ak sa niekde niečomu zabráni, objaví sa to v inej súvislosti v iný deň. Preto sa dá len ťažko pochopiť, prečo vedenie štátu nezmenilo niektoré zásady bezpečnostnej politiky v smere k jednotlivým nezávislým iniciatívam. Prečo muselo neustále dochádzať ku konfrontácii moci, predstavovanej vtedy ŠtB, s disidentskými kruhmi. Práve touto formou činností, ktoré Štátnej  bezpečnosti nepripadali.

Na ďalšie, v poradí už tretie stretnutie s Růžičkom, prišla pani Šabatová so svojím manželom Ing. Petrom Uhlom.

Schôdzka trvala hodinu a mala informatívny charakter. Uhla zaujímalo, aká je situácia v Ostrave medzi študentmi. Na záver sa Šabatová opýtala Růžičku, či je schopný a ochotný založiť „akési“ hnutie, v ktorom by sa sústreďovali všetky študentské organizácie. Znamená to zjednotiť a vytýčiť vlastný program, zameraný na podnecovanie študentov proti režimu. Uhl toto zdôvodňoval tiež tým, že študenti boli vždy veľmi radikálnou a hybnou silou každej demokratickej spoločnosti. (Viď história). Na túto ponuku odpovedal Růžička vyhýbavým spôsobom a tvrdil, že si nie je istý, či by to organizačne zvládol. Oponoval tým, že študentov nie je jednoduché v tejto dobe zjednotiť, pretože medzi nimi vládne veľká názorová nejednotnosť. Rovnako nebola jasné, aký smer by sa mal medzi študentmi vytýčiť. Vraj niektorí radikáli požadujú, aby v ČSSR vznikol kapitalistický spôsob života. Tento smer zastávali predovšetkým bratia Bendovia, Dienstbier junior a ďalší synovia disidentských vodcov. Niektoré skupiny zastávali názor ponechať socializmus s inými ľuďmi v čele štátu, čo znamenalo odchod skompromitovaných predstaviteľov politického vedenia v čele s Husákom, Jakešom, Biľakom, Indrom, Fojtíkom, Kempným a ďalšími súdruhmi. Růžičkova skromnosť na Uhla i Šabatovú výrazne zapôsobila. Boli presvedčení, že práve tento mladý muž sa na túto funkciu hodí. Svedčí o tom i skutočnosť, že ho na túto prácu prehovorili a prisľúbili mu pre túto činnosť i potrebné zaistenie pomoci finančnej, materiálnej a propagačnej. S týmto návrhom Růžička nakoniec súhlasil a prisľúbil, že sa pokúsi študentské hnutie podchytiť do jedného združenia, ktoré by sa neskôr malo zmeniť na zväz. Tak mala byť zaručená jednota všetkých študentov v celom Československu. Bolo Růžičkovi jasné, akú úlohu zobral na svoje bedrá? Po tejto ponuke a odovzdaní informácií centrále sa začalo so systematickou prípravou Zifčáka k vstupu do študentského prostredia.

Príprava spočívala aj v tom, že nebol zaraďovaný do žiadnych iných akcií, vedených proti opozícii. Vo svojom zamestnaní sa pohyboval minimálne a zoznamoval sa so všetkými poznatkami, získanými k jednotlivým disidentom.

Študoval i materiály jednotlivých vodcov opozičného hnutia. To všetko bolo zamerané k jasnému cieľu a to pre prípad, ak by s niektorými prišiel počas svojej činnosti do styku. Mal sa oboznámiť s ich silnými i slabými stránkami osobnosti. Zifčák tým získal veľmi dobrú znalosť o väčšine špičkových disidentov a vedel všetko o ich súkromnom i verejnom živote. Iba veľmi úzkemu okruhu spravodajcov sa podarilo dozvedieť prakticky všetky informácie, tak ako Zifčákovi.

Nadviazal tiež množstvo priateľských vzťahov so študentmi z niektorých vysokých škôl z Brna, Prahy, Ostravy, ale i s ľuďmi angažujúcimi sa v opozičnej činnosti.

Postupom času došlo k tomu, že spolu s ostatnými študentmi založil Nezávislé študentské združenie (ďalej iba NSS), ktoré sa neskôr stalo najsilnejším združením medzi študentmi. Presne tak, ako znela dohoda medzi ním a Uhlom.

Uhl na jednej zo schôdzok oznámil, že treba vypracovať základné programové vyhlásenie, ktorým by sa NSS prezentovalo. Na vypracovanie tohto prehlásenia vyzval študentov Váňu a Růžičku. Ďalej Uhl obom študentom oznámil, aby sa v disidentských kruhoch čo najmenej zmieňovali o ich spoločnom spojení pretože mal obavy, aby nedošlo k ich diskreditácii pre styk s Chartou 77. Mohlo by rovnako dôjsť k ich vylúčeniu zo štúdií na vysokých školách. Uhl kládol tiež dôraz na to, aby o tom, že za celou akciou stojí on sám, nikto nevedel. (Všetko bolo podrobne zaznamenané v agentúrnych zprávach a uložené do operatívnych zväzkov).

Po zvážení všetkých rizík, ktorým by sa boli vystavili pri tvorbe takého dokumentu, bolo rozhodnuté spracovať programové vyhlásenie NSS tak, aby to zodpovedalo predstave Petra Uhla – teda riadne ostré so zdôraznením niektorých radiálnych aspektov študentskej duše. Napríklad: Zrušenie výuky marxizmu – leninizmu, slobodu akademickej pôdy, odchod sovietskych vojsk z nášho územia, voľby kolégia vysokej školy z radov študentov, zrušiť dosadzovanie profesorov do kolégia direktívne zhora, právo mať v kolégiu zástupcu študentov, objasnenie roku 1968, odchod skompromitovaných osôb KSČ z politického života, KSČ sa má vzdať svojej vedúcej úlohy v štáte a ďalšie požiadavky.

Poviem Vám zapracovali sme si, ale rovnako tak aj kolegovia z analytického odboru…!

Pri zostavovaní jednotlivých bodov sa prakticky vychádzalo z toho, že keď s tým nepríde Růžička, príde s niečím podobným niekto iný a to by znamenalo, že dominantné postavenie by zaujal niekto iný, teda osoba, ktorú by sme napríklad nemohli agentúrne obsadiť.

Tým by nám veľa informácií uniklo, hrozilo by tu, že by nám mohlo trvať dlhšiu dobu, aby sme dostali vzniknutú situáciu pod kontrolu.

Na vypracovaní tohto dokumentu pracoval kolektív ľudí, ktorí sa zaoberali – ako som už naznačil – analytickou prácou a tak pre nich nebol veľký problém toto programové vyhlásenie zostaviť. Dokument odniesol Růžička na posúdenie Uhlovi, kde sa stretol s Radkom Váňom, ktorý rovnako ako on doniesol programové vyhlásenie.

V „konkurznom výbere“ bol Uhlom vybraný náš návrh. S jeho znením bol Uhl nadmieru spokojný a o niekoľko dní potom ho nechal zverejniť v západných oznamovacích prostriedkoch cestou VIA v Slobodnej Európe, Hlasu Ameriky a BBC ako oficiálny program NSS. Pred týmto programovým vyhlásením boli uvedené tiež kontaktné adresy vedúcich osobností tohto združenia, medzi ktorými figuroval i poručík Zifčák – Růžička. Kontaktná adresa znela: POSTE RESTANTE PRAHA 1, Jindřišská 17. Listy začali na túto adresu skutočne chodiť!

Růžičkovi sa podarilo v pomerne krátkej dobe získať mnoho spolupracovníkov, ktorých si zaviazal na spoluprácu v študentskom hnutí. Títo ľudia mu boli oddaní a vďační za to, že ich občas zoznámil s nejakým disidentským predákom. Boli pripravení urobiť všetko.

Růžičkovi sa neskôr podarilo do čela NSS presadiť i istého študenta Matematicko – fyzikálnej fakulty v Prahe, ktorý vystupoval pod menom Petr Fiala. Uhl bol spočiatku pre dvoch predstaviteľov NSS, Váňu a Růžičku, ktorý však presadil, aby predstavitelia boli podľa vzoru Charty traja, pre prípad zatknutia či vylúčenia zo štúdia a navrhol ako tretieho svojho dobrého priateľa Petra Fialu. Všetko odôvodňoval tým, že tomuto človeku bezvýhradne verí, čo bolo pre konšpiračné dôvody veľmi dôležité.

Neskôr sa Růžičkovi podarilo do vedenia NSS presadiť pre svoju ďalšiu spoluprácu študentku, ktorá vystupovala pod menom Ivana Růžičková.

Ivana študovala Pedagogickú fakultu v Prahe a Růžička ju predstavil a tiež presadil na základe toho, že je jeho sesternicou, a preto nemá žiadny dôvod jej neveriť.

Uhl a vedenie NSS so všetkými jeho návrhmi súhlasilo, veď bolo treba dostať do vedenia tohto združenia predovšetkým úplne spoľahlivých a preverených ľudí. Takto sa mu podarilo infiltrovať do NSS ďalších svojich ľudí z radov študentov, ktorí pracovali po celej republike. Agentúrne tak podchytil všetky vzniknuté skupiny na území ČSSR a mal o ich činnosti spravodajský prehľad.

Postupom času sa NSS zaradilo medzi najväčšie študentské nezávislé hnutia a ku koncu roku 1989 sa počet tohto združenia odhadoval na dva tisíc prívržencov. Od začiatku roka 1989 v sa Československu rozvinula aktivita tzv. nezávislých skupín. Predovšetkým Českých detí, Nezávislého mierového združenia, Výboru politicky stíhaných osôb, Hnutia za občiansku slobodu, Demokratickej iniciatívy (ktorá bola prvou vládou uznanou opozičnou stranou ešte pred novembrom 1989), Moravskej mládeže, Spoločnosti priateľov USA, Mierového klubu J. Lennona a samozrejme predovšetkým Charty 77.

Ich hlavným cieľom bolo vytvorenie vlastného programu či prehlásenia, prijateľného všetkými opozičnými skupinami. Za týmto účelom tieto skupiny aktivizovali vlastnú schôdzkovú činnosť, ktorá však bola pod kontrolou čs. kontrarozviedky. O každej schôdzke sa dopredu vedelo.

Do týchto skupín sa podarilo infiltrovať tajných spolupracovníkov Štátnej bezpečnosti. (Naša agentúrna sieť, pracujúca priamo v týchto štruktúrach bola umiestnená na najvyšších postoch a tak nie div, že sa pred nami nič neutajilo.)

ŠtB mala do roku 1989 po celom území ČSSR okolo 130 tisíc tajných spolupracovníkov (TS), ale veľmi malé percento z nich bolo členmi KSČ. Väčšina z nich boli nestraníci, či práve priamo členmi neformálnych štruktúr. Z tohto počtu bolo asi desať tisíc agentov – agentom je občan, ktorý podpísal sľub o spolupráci s ŠtB, viazací akt. Taký sľub, ako je známe, podpísal napríklad pán Budaj.

Je však potrebné vysvetliť, prečo vlastne najväčšia aktivita opozičných skupín začala predovšetkým až začiatkom roku 1989, presnejšie tzv. „Palachovým týždňom“.

Ako som už na predchádzajúcich stranách vysvetlil, opozícia bola riadená západnými spravodajskými službami v čele s CIA, či už o tom disidenti vedeli alebo nie.

CIA si nechala vypracovať skupinou odborníkov z inštitúcie HERITAGE FOUNDATION štúdiu, ktorá im mala slúžiť a neskôr poslúžila i prezidentovi USA G. Bushovi a jeho spolupracovníkom k sformulovaniu zahraničnej a politickej koncepcie vlády USA ku krajinám východnej a strednej Európy, predovšetkým teda voči ZSSR, PĽR, ČSSR, a MĽR. Táto štúdia sa nazývala MANDATE FOR LEADERSHIP – POLICY STRATEGIES FOR 1990 a bola vypracovaná v priebehu roku 1988. Medzi najzaujímavejšie pasáže tejto štúdie patrila i táto téza:

„Súčasná vnútropolitická situácia a stav národných ekonomík v PĽR, ČSSR a MĽR vytvára priaznivé podmienky pre ďalšiu aktivizáciu a posilnenie vplyvu opozičných síl. Nestabilná situácia je predovšetkým v PĽR a MĽR, kde existujú reálne predpoklady pre vznik krízových situácií.“

Ďalej v tejto štúdii nasledoval súhrn navrhovaných opatrení, kde sa napríklad uvádza, že bude potrebné vytvoriť špeciálny tým, vedený niektorým zo zástupcov poradcu prezidenta pre národnú bezpečnosť, ktorý by vypracoval možné varianty postupu vlády USA v prípade vypuknutia krízy v niektorých z týchto socialistických krajín.

Zameranie tohto tímu malo byť predovšetkým na vypracovanie katalógov možných opatrení v diplomatickej, vojenskej a hospodárskej oblasti a koordinovať ich realizáciu v dobe krízy. Rovnako bolo doporučené posilnenie mechanizmu podpory opozičných hnutí v týchto krajinách a v súvislosti s tým mal byť vytvorený značný finančný fond na nákup krátkovlnných vysielačiek, tlačiarní, osobných počítačov s tlačiarňami, videorekordérov a videokaziet, ktoré by boli opozičným skupinám dopravované pololegálnymi a ilegálnymi cestami.

V tejto záležitosti bolo tiež doporučené využívanie odborových organizácií AFL – CAO. V tejto štúdii sa tiež hovorilo o celej rade opatrení v ekonomickej oblasti a štúdia obsahovala i odporúčania v oblasti diplomatickej služby. Pracovníci veľvyslanectva USA v uvedených krajinách mali zintenzívniť získavanie správ o vnútropolitickej a hospodárskej situácii v krajinách svojho pôsobenia. Rozširovať kontakty s predstaviteľmi a členmi opozičných skupín, získavať od nich konkrétne informácie a všestranne ich podporovať.

V neposlednej rade štúdia odporúčala zvýšiť nátlak na vlády týchto krajín, aby dôslednejšie dodržiavali závery Helsinskej konferencie, včítane umožnenia nerušeného počúvania Rádia Slobodná Európa.

V redakcii tohto rádia malo dôjsť v najbližších štyroch rokoch k posilneniu odborníkov na problematiku týchto štátov a zaistenie kvalitnej náhrady za zhruba 125 redaktorov, ktorí mali v blízkej budúcnosti odísť do penzie.

Na technickú modernizáciu tohto rádia sa odporúčalo vyčleniť čiastku štyridsať miliónov dolárov.

Ďalším aktom, ktorý viedol k aktivizácii opozičných skupín v Československu bola cesta jedného z poradcov prezidenta USA Johna Whiteheada po východnej Európe, ktorá sa uskutočnila na jeseň roku 1988.

Pán poradca prezidenta počas svojho dvanásťdenného pobytu vo východnej Európe zistil, že politická situácia dovoľuje zahájenie príprav na uskutočnenie kolosálnych zmien v Československu a v ďalších východoeurópskych krajinách. Pre Československo, teda predovšetkým pre Chartu 77, to znamenalo pokyn na vystúpenie z úkrytu. Jej členovia mali založiť množstvo skupín, nazývaných nezávislými iniciatívami, napr. SPUSA, HOS, DI, atď. Všetky tieto skupiny pracovali pod centrálnym vedením. Tým bola práve Charta 77 a cieľom bolo vyvolanie dojmu početného zväčšenia opozície voči vtedajšiemu politickému vedeniu.

(To isté robia i dnes. Bendova KDS má po odlúčení z OF sotva 800 členov. Jej vedenie tvorí šesť príslušníkov rodinného klanu: podľa štatútu by táto strana vlastne nemala vôbec nárok na registráciu na FMV. Strany a hnutia taja alebo vôbec nepoznajú počet svojich členov, avšak ich taktika, vystupovanie v parlamente alebo médiách je také, akoby za nimi šli milióny!) Všetko bolo samozrejme dojmom iba optickým, ale tento dojem bol potrebný pre zahraničnú propagandu rovnako ako dnes pre volebné výsledky.

Mister Whitehead tak iba potvrdil správnosť a výstižnosť štúdie vypracovanej pre CIA a prezidenta USA, ktorá bola vypracovaná pod skratkou MFLPS 1990…

Vzhľadom k týmto skutočnostiam zvolilo vnútro represívnu taktiku. Inštrukcie, ktoré prichádzali zhora, boli jasné. Nepripustiť takúto činnosť a účastníkov schôdzok vo väčšine prípadoch vypočuť podľa paragrafu 19 zákona o ZNB č. 40/74 zb. Tento postup sa preventívne opakoval každý týždeň a je potrebné priznať, že tieto opatrenia boli nerozumné a byrokratické. Ako som už uviedol, vo všetkých týchto nezávislých skupinách sme mali agentúrne obsadenie. Dochádzalo celkom zbytočne ku konfrontáciám s opozičnými skupinami, čím bola predovšetkým proti Bezpečnosti čs. opozíciou využitá verejná mienka. (Bezpečnosť či verejná alebo štátna bola v očiach širokej verejnosti prezentovaná ako zbytočné zlo.)

Príslušníci oboch zložiek boli často verejne zosmiešňovaní a ich služba skreslene podceňovaná. Pozoruhodné bolo i vyrábanie fám o platoch a počtoch príslušníkov ŠtB a VB. Najnižší funkčný plat príslušníka – je myslený príslušník tzv. pochôdzkár – sa podľa týchto tzv. „zaručených správ“ pohyboval okolo päť a šesť tisíc korún. Rovnako tak počty príslušníkov, predovšetkým Štátnej bezpečnosti podľa rovnako „hodnoverných“ zdrojov boli okolo tridsať tisíc mužov! V tomto smere nemôžem nespomenúť slová exministra vnútra JUDr. Sachera pri nástupe do funkcie:

„Ponecháme si iba päť tisíc príslušníkov ŠtB. Ostatných prepustíme…“ Keby vtedajší pán minister dodržal slovo, musel by nakoniec miesto prepúšťaní ešte prijímať. Všetky tieto opatrenia sa stretávali čím ďalej častejšie s nevôľou v radoch príslušníkov ŠtB, ktorí mali tieto akcie na starosti.

K schôdzkovej činnosti opozície navyše prispievali rôzne neoficiálne mítingy k jednotlivým výročiam ako napr. k výročiu upálenia Jana Palacha, 1. mája, 21. august, vyhlásenie nezávislosti ČSR 28. októbra, Deň ľudských práv 10 decembra, protest proti ekologickému ničeniu Stromovky, protest proti výstavbe koksárne v Stonave a pod., ktoré sa neobišli bez asistencie štátnej bezpečnosti.

Medzitým dochádzalo k zaisťovaniu a zadržovaniu jednotlivých disidentov, ktorí boli vo väzbe podľa zákona až 48 hodín. Kontroloval sa a sledoval ich pohyb pri príchode rôznych novinárov a oficiálnych či neoficiálnych osobností politického a kultúrneho života zo Západu. (Napr. to bola návšteva prezidenta Francúzskej republiky F. Mitteranda v ČSSR v roku 1989, ktorý prijal disidentov vo svojej rezidencii.

To všetko znamenalo pre Bezpečnosť ako takú a predovšetkým pre príslušníkov ŠtB byť neustále v službe, či v dosahu (dosah znamenal povinnosť každého príslušníka, na ktorého sa vzťahovala, byť v určitú dobu doma na telefóne a nevzďaľovať sa zo svojho bydliska).

Otázkou bolo, či toto všetko nebolo robené zámerne. Totiž v polovici roku 1989 bolo zistené, že v radách príslušníkov ŠtB sa pohybuje „škodná.“ Zistilo sa, že predovšetkým disidenti majú presné informácie o všetkých pripravovaných akciách a náladách vo vnútri ŠtB. Dokonca došlo k prezradeniu niektorých veľmi dôležitých agentov, nasadených v opozičných štruktúrach. Správy o informovanosti disentu o pripravovaných akciách ŠtB voči nim, pochádzali nezávisle od seba od niekoľkých tajných spolupracovníkov.

Až koncom roku 1989, po novembri sa podarilo tieto osoby identifikovať. K tejto problematike sa vrátim v časti, kde sa zaoberám javom ľudovo výstižne nazvaným práskači.

Na základe týchto získaných informácií sa opozícia rozhodla všemožne a predovšetkým čo najviac Bezpečnosť zamestnať. Malo dôjsť k jej vyčerpaniu, z čoho by pramenila i nechuť k výkonu služby a kritika vedenia štátu. Taktika opozície založená na tomto princípe dokonale vychádzala a pôsobila tak, ako opoziční vodcovia predpokladali.

Ako som už uviedol, táto práca nemala nič spoločného s činnosťou čs. kontrarozviedky. Dochádzalo k dekonšpiráciám príslušníkov ŠtB pred verejnosťou, pretože tieto osoby mali zostať mimo toto dianie už len z toho dôvodu, že pracujú s agenúrou (agentúra znamená: tajní spolupracovníci, kandidáti tajnej spolupráce, dôverníci a informátori) a stretávajú sa s ňou vo verejných miestnostiach. V tomto prípade mohlo dochádzať k dekonšpirácii agentúry, ktorá pracovala medzi nimi a podávala nám informácie o termínoch jednotlivých akcií či schôdzok. To všetko vyvolávalo veľa kritických pripomienok na adresu vedenia ministerstva vnútra, avšak bez akejkoľvek odozvy. Mnoho tých, ktorí sa podieľali na uvedených represívnych opatreniach chceli túto prácu zanechať. Boli však v rozbehnutom vlaku, z ktorého sa dalo len ťažko vystúpiť. Taktiež sa dúfalo, že poznatky, ktoré boli každý deň podávané v súhrnných informáciách (tzv. zvodkách) nájdu odozvu u vedúcich pracovníkov strany. Tí mali pochopiť, akým smerom sa všetko uberá a prijať také opatrenia, ktoré by urobili koniec nezmyselnej honby za niečím, čo sa už nedalo zastaviť. Mali tiež nájsť riešenie, ako z tejto zložitej politickej situácie nájsť spoločnú cestu pre všetkých.

V tejto chvíli bol ešte čas na záchranu, avšak to by museli opustiť svoje vysoké štátne funkcie neschopní ľudia, ktorí boli už v tejto dobe pre záchranu potápajúcej sa lode len príťažou.

Disidentská miniarmáda

Túto akoby bezvýchodiskovú situáciu skomplikoval fakt, že sa v Československu sformovala nezávislá organizácia ČAS, (České anarchistické združenie). V tomto združení boli rôzne kriminálne živly, anarchisti, prívrženci skínhedov a ďalší dobrodruhovia. Tieto osoby boli špeciálne vycvičené na páchanie protištátnej činnosti (sabotáže, výtržnosti pri jednotlivých oficiálnych výročiach.). Taktiež boli vycvičení pri styku s Bezpečnosťou pri organizovaných demonštráciách. Členovia ČASu vyvolávali potýčky s príslušníkmi Bezpečnosti, čo vyzeralo, akoby išlo o demonštrujúcich mladých ľudí. Zákrokom Bezpečnosti voči nim bol vyvolaný negatívny dojem, že Bezpečnosť zasahovala proti mladým ľuďom. Táto disidentská miniarmáda mala svoje výcvikové stredisko niekde na Šumave, kde tiež existovali rôzne sklady zbraní, ktoré chceli v najnutnejšom prípade neskôr použiť.

ČAS bol z pochopiteľných dôvodov veľmi prísne konšpiratívne riadený a Charta sa úzkostlivo verejne (v následných procesoch s podpaľačmi) od neho dištancovala. Táto skupina vznikla na Hrádecku a názorovo sa delila na dva prúdy. Jeden bol čisto fašizujúci – neskôr z neho vznikla skupina Wehrwolf – Vlkodlaci.

Druhá skupina sa sformovala do skupiny čistých anarchistov. Po novembri 1989 vznikla samostatná skupina anarchistov, ktorá sa od fašizujúcej skupiny dištancovala. Medzi „pamätníkov“ ČASu patrí požiar cukrovaru Mělník, výbuch v Pelhřimove, Českých Budějoviciach, Ústí nad Labem. Existuje domnienka, že i výbuch na Staromestskom námestí a na pláži v Hostivaři majú zhodné indície s predchádzajúcimi výbuchmi. Z tohto dôvodu tiež obidva tajomné výbuchy na Staromestskom námestí a v Hostivaři doteraz neboli a nikdy nebudú objasnené, napriek tomu, že pri ich identifikácii pomáhali jasnovidci!

Vyšetrovanie týchto teroristických akcií, ako som už vyššie uviedol, uskutočňovali vyšetrovatelia Štátnej bezpečnosti a po udalostiach roku 1989 bolo zastavené údajne pre nedostatok dôkazov proti jednotlivým obvineniam a navyše podľa oznámenia súdu, tieto obvinenia boli „vykonštruované“ práve Štátnou bezpečnosťou. Toto tvrdenie je na smiech! A páni, ktorí sa postarali o to, aby tento prípad nebol nikdy vyšetrený, určite sami najlepšie vedia prečo to urobili. Navyše nejde iba o „nejaké“ výbuchy, ale i sabotáže, podpaľačstvo a či je najhoršie, dokonca i o vraždu mladého človeka, ktorá sa dnes fabrikuje ako „samovražda“.

Vyšetrovanie týchto prípadov nebude za súčasnej konštelácie dokončené, pretože by mohlo politicky ublížiť niektorým pánom poslancom Federálneho zhromaždenia, ktorí stáli údajne v pozadí tejto organizácie a týchto akcií a v dnešnej dobe sa tvária veľmi dobrosrdečne a tvrdia o sebe, že sú čestní a mravní. Počet príslušníkov ČASu sa odhadoval na tristo osôb. V čele tejto skupiny stál…Tiež ho zatiaľ nebudem menovať i keď ho mnoho ľudí pozná. Presnejšie poznajú jeho druhú tvár…Táto informácia, hoci sa môže čitateľom zdať absurdná, bola dokladovaná nezávisle na sebe niekoľkými spolupracovníkmi Štátnej bezpečnosti. Ďalej existuje fakt, že v septembri 1989 uskutočňovali dvaja príslušníci Štátnej bezpečnosti typovací pohovor (typovací pohovor znamenal, že osoba bola vytypovaná na spoluprácu s kontrarozviedkou) s istým mladým človekom (jeho meno mi je známe, ale z bezpečnostných dôvodov ho neuvádzam), ktorý ako sa ukázalo, bol členom ČASu. O konkrétnej činnosti ČASu nechcel dlho hovoriť, pretože sa obával, aby nedošlo k jeho fyzickej likvidácii.

V tejto dobe už ÚV KSČ začalo voči niektorým hnutiam zaujímať miernejšie stanoviská. Išlo predovšetkým o KLUB OBRODA. Jeho členmi boli takzvaní reformovaní komunisti, ktorých politická kariéra sa skončila v v roku 1968.

Prevažná väčšina členov OBRODY bola signatármi Charty 77, teda politicky najvýznamnejšej opozičnej zložky v ČSSR. Na podnet ÚV KSČ došlo v roku 1989 k dvom schôdzkam s členmi OBRODA. Zmienim sa predovšetkým o druhej, ktorá sa uskutočnila v máji 1989.

Za ÚV KSČ sa tejto schôdzky zúčastnil Bouchal a pracovník 13. oddelenia ÚV KSČ Cihlář. (dobrým vzťahom s OBRODOU fandil i vedúci 13. oddelenia Rudolf Hegenbart. Cihlář by si bez Hegenbartovho povolenia nedovolil napríklad ani kývnuť na Dubčeka…).

Za Obrodu boli prítomní páni Kolmistr, Mencl a Kotrč. Medzi týmito pánmi bol tiež jeden z našich spolupracovníkov. Na schôdzke sa prerokovávala predovšetkým záležitosť, aby sa Obroda stala legálnym hnutím a vydávala svoj časopis.

Bouchal v mene ÚV KSČ prisľúbil, že v nastávajúcom období nebude zo strany vnútra represívne zasahované voči členom tohto klubu. Teda už v tej dobe došlo k utajenému rokovaniu ÚV KSČ s Obrodou! „Pokiaľ sa týka Obrody“, spomína major P. Žák, bývalý náčelník 10. odboru ŠtB, „tak viem o tom, že z prostredia Císařa chodili správy a hodnotenia do ZSSR. Odtiaľ potom sa vracali stanoviská naspäť. Toto spojenie bolo cez veľvyslanectvo a domnievam sa, že to bolo spojenie na politické orgány a nie na KGB.“

Major Žák potvrdzuje aj agentúrnymi správami zistené výsledky, ktoré mala ŠtB o činnosti klubu Obroda. ÚV KSČ o Obrode vedel, pretože jeho pracovníci so zástupcami Obrody pravidelne a intenzívne rokovali. Na to im dal Hegenbart už dávno zelenú. Bez tejto farby na semafore, by si totiž žiadny z pracovníkov aparátu ÚV KSČ nedovolil so starými pánmi rokovať o politických dohodách.

„S členim Obrody“ hovorí major Žák, „sme mali styky len cez agentúru. Odporúčali sme, aby politické orgány s členmi Obrody rokovali a viem že v januári a máji 1989 sa stretli pracovníci ÚV KSČ Zajíc a Bouchal s Menclom, Milošom Hájkom, Klomistrom a ďalšími členmi Obrody.

Ja som sa ich však nikdy nezúčastňoval, rokoval som iba s Vladimírom Mlynářom, synom veľvyslankyne v USA Rity Klímovej a bývalého tajomníka ÚV KSČ v roku 1968 a potom emigranta Zdeňka Mlynářa.“

Na základe tohto májového rokovania sa uskutočnila 17. júna 1989 schôdzka klubu Obroda v reštaurácii Drancy v Prahe 6., na ktorej mal byť zvolený predseda klubu Obroda.

I napriek tomu, že sa podarilo miesto konanie schôdzky agentúrnou cestou zistiť (medzi prítomnými bol opäť jeden z našich agentov) a obsadiť, nedošlo práve z iniciatívy ÚV KSČ k zadržaniu účastníkov tak, ako to bývalo zvykom. V uvedený deň hliadkovalo pred reštauráciou DRANCY niekoľko príslušníkov Verejnej bezpečnosti a iba kontrolovali prichádzajúcich. Na základe tohto opatrenia k schôdzke v Drancy z opatrnosti predstaviteľov Obrody nedošlo (možno predsa len vedúci predstavitelia Obrody tak trochu ÚV KSČ nedôverovali).

Schôdzka sa však uskutočnila ešte v ten deň vo večerných hodinách v rodinnom dome Jana Urbana. Postoj Bezpečnosti jasne vysvetľuje postoj ÚV ku klubu Obroda. V minulosti po získaní agentúrnych poznatkov k určitým schôdzkam nezávislých skupín boli účastníci týchto schôdzok zatýkaní už len keď sa objavili v blízkosti miesta konania.

Ani v tomto prípade však nedošlo k zadržaniu jednotlivých účastníkov schôdzky, tak ako tomu bývalo väčšinou zvykom. Na tejto schôdzke v dome Jana Urbana bol zvolený za predsedu klubu Obroda Miloš Hájek a Vojtech Mencl (jeden zo zakladajúcich členov Obrody), do tej doby hlavný aktivista tohto klubu, bol zvolený iba za podpredsedu, hoci jeho osobné ambície boli podstatne väčšie. Tiež bola založená redakčná rada, do ktorej čela sa postavil pán Kotrč. Neskôr vzťahy medzi Klubom Obroda a ÚV KSČ troch ochladli, čo malo za následok, že niekoľko schôdzí klubu bolo znemožnených a ich členovia boli zadržaní.

V tej dobe sa už začínala Obroda aktivizovať už aj na Slovensku a musím konštatovať, že i tam sa nám podarilo úspešne tento klub agentúrou obsadiť.

Príčinou ochabnutia vzťahov medzi Obrodou a ÚV KSČ bolo, že členovia klubu o svojich schôdzkach so zástupcami ÚV KSČ informovali svojich priateľov z Charty a iných iniciatív, čo viedlo k tomu, že činnosť klubu bola nielen pozorne sledovaná, ale i pomerne často rušená zadržiavaním a predvádzaním ich členov.

Niekoľko týždňov pred 17. novembrom navštívili dvaja zástupcovia Obrody Václava Havla a opýtali sa ho, či by podporil kandidatúru A. Dubčeka na funkciu prezidenta Československa v máji 1990, kedy malo skončiť funkčné obdobie Gustáva Husáka. Havel sa vtedy k ničomu nezaviazal, zvlášť nie preto, že nebol všeobecne známy ďalší program Obrody a Dubčeka…(Nehovoriac o tom, že Václav Havel už v lete roku 1989 poskytol západným médiám interwiew, v ktorom oznamuje, že v novembri, v decembri alebo najneskôr v januári sa stane československým prezidentom, skutočným nástupcom E. Beneša a predovšetkým T.G. Masaryka.)

Styky a dohovory s bývalými komunistami včítane členov Obrody potvrdzuje i Rudolf Hegenbart. Dochádzalo k ním ešte intenzívnejšie po 17. novembri.

„27. novembra1989,“ hovorí R. Hegenbart „som navštívil na ÚV KSČ Karla Urbánka, presnejšie povedané bol som k nemu pozvaný do predsiene, kde v tej dobe boli Lubomír Štrougal a Zdeňek Mlynář. Karel Urbánek mi prikázal, aby som sa prostredníctvom orgánov MV pokúsil dosiahnuť prepustenie pána Dubského,“ (syna Zdeňka Mlynářa a budúcej veľvyslankyne v USA Rity Klímovej z vyšetrovacej väzby). „Ja som touto úlohou poveril vtedajšieho ministra vnútra Pinca. „Širšia debata sa tam nerozvinula , hneď po tom som odišiel. Nie je pravda, že by som bol vtedy doviedol Mlynářa k Urbánkovi. Ten tam už bol a spomínam si, že Lubomír Štrougal mi ho predstavoval ako výborného politológa. Predtým som sa s Mlynářom nikdy nestretol ani som s ním nerozprával.“

Akcia AUGUST začal o ôsmej ráno…

Koncom júna už naplno prebiehala kampaň „Niekoľko viet“ a všetko sa schyľovalo k demonštráciám ku dňu 21. augusta (vstup spojeneckých armád Varšavskej zmluvy na naše územie) pripravovaným opozíciou predovšetkým Chartou 77. Tá podrobne inštruovala jednotlivých predstaviteľov nezávislých združení, akým spôsobom bude všetko prebiehať. Opozičnými predákmi Havlom, Battěkom, Uhlom, Bendom a ďalšími, podporovanými svojimi priateľmi zo Západu bolo rozhodnuté, že to ešte nebude plánovaný zlom v politických zmenách v Československu, ale akási generálka na to, čo v blízkej dobe muselo prísť.

Pri zostavovaní plánu činnosti Štátnej bezpečnosti na úseku vnútorného spravodajstva sa vychádzalo zo skutočnosti, že na toto obdobie sa pripravovali nezávislé združenia pri príležitosti protestných akcií. Z tohto dôvodu, z celého hodnotenia situácie jasne vyplývalo urýchlene zamerať všetky spravodajské prostriedky na zisťovanie signálov nepriateľskej činnosti a zámerov vnútorného a vonkajšieho protivníka súvisiacich s dátumami 21. augusta, 28. októbra a 10. decembra 1989.

V súvislosti s 21. augustom 1989 bolo rozhodnuté hlavných organizátorov nezávislých združení včas izolovať v celách zadržania a zaistenia – CZZ. Zo zákona mala Bezpečnosť  možnosť zadržanú osobu držať maximálne po dobu 48 hodín.

Akcia „AUGUST“ vypukla 20. augusta ráno o ôsmej hodine. Cieľom tejto akcie bolo zadržať všetkých popredných aktivistov opozície, ktorí zostali na teritóriu mesta Prahy. Deň predtým boli všetci títo poprední aktivisti predvolaní na pohovory a boli vyzvaní, aby sa v dňoch 20. a 21. augusta nezdržiavali v Prahe. Kto na túto výzvu nereagoval, bol 20. augusta zadržaný a na 48 hodín umiestnený v cele zadržania a zaistenia.

Samotnému augustu 1989 predchádzalo napojenie čs. disidentov prostredníctvom západných veľvyslanectiev v ČSSR na radikálne združenia v Taliansku, Maďarsku a Poľsku ako i samozrejme na radikálov zo študentských hnutí týchto krajín. Jednotliví predstavitelia prisľúbili účasť svojich delegácií na tomto výročí, aby morálne podporili československú opozíciu a disidentov. (Na účasť zahraničných radikálnych združení a hnutí na výročie 21. augusta 1989 bola zameraná všetka agentúra s cieľom zistiť zámery týchto skupín.)

Postupne sa zistilo, že do Československa mierilo niekoľko tisíc turistov z Talianska, Maďarska, Poľska. Dôvod ich cesty do ČSSR nebol samozrejme iný ako „turistika“.

Čo bolo ale zarážajúce, že väčšina k nám pricestovala iba 20. augusta a územie republiky opustila 22. augusta respektíve 23. augusta. Bola skutočne cieľom cesty týchto prevažne mladých ľudí turistika a záujem o naše pamiatky alebo to bolo inak?

Ďalej bolo tiež zistené, že mnoho tzv. turistov bolo vo svojich krajinách na zoznamoch tamojších polícií evidovaných ako osoby, ktoré v minulosti prišli do styku s určitou formou terorizmu. Tento fakt potvrdzuje i skutočnosť, že pri podrobných pasových a colných prehliadkach na hraničných prechodoch boli orgánmi colnej správy nájdené u niektorých „turistov“, predovšetkým z Talianska, strelné zbrane. Na čo mal slúžiť tento zbrojný arzenál turistom z vyspelej demokratickej krajiny?

Rovnako nie je zanedbateľné, kto v zahraničí verboval mladých turistov na návštevu Československa. Bola to predovšetkým čs. emigrácia, žijúca v Taliansku, Rakúsku a SRN, pôsobiaca v spravodajských službách CIA, BND, SIS. Odtiaľ tiež pochádzali finančné prostriedky na zaplatenie cestovných výdavkov mladým ľuďom „turistom“ cestujúcim do Československa. Ich jediným cieľom bolo vyvolať medzi našimi ľuďmi dojem, že väčšina krajín Európy si želá, aby i v Československu existovala skutočná demokracia a ČSSR sa vydala rovnakou cestou, na akej sú oni – teda demokracie založenej na kapitalistickom systéme a právnom poriadku.

    1. augustu 1989 ako som už povedal, predchádzalo interwiew popredného disidenta Václava Havla pre londýnsky denník The Guardian, ktorý vyšiel v poslednom týždni v júli 1989. Havel v ňom uviedol, že bude prezidentom a vôbec sa k tejto funkcii nestaval tak ako k funkcii nechcenej či dočasnej, ale skôr doživotnej.

 

Taktiež poznatky, pochádzajúce zo spravodajských zdrojov hovorili o tom, že poprední disidenti mali už rozdelené štátne funkcie pre prípad, že by totalitný režim v neskoršej dobe padol.

Tak napríklad Václav Havel sa mal v prípade pádu totalitného komunistického režimu stať prezidentom, Jiří Dienstbier ministrom zahraničných vecí, Petr Uhl ministrom vnútra…

Petr Uhl si v tejto súvislosti spomína, že ho raz ako disidenta zatýkal – napodiv veľmi korektne! – „eštébák“…vlastným menom Málek, myslím, že mal hodnosť kapitána. „Títo pracovníci operatívy sa voči mne správali korektne, ironicky mi naznačovali, že je to zrejme naposledy, čo sa stretávame, že až budem ministrom vnútra, mám na nich pamätať a podobné veci, ktoré samozrejme mysleli ako žart. Potom ma odovzdali orgánom správy vyšetrovania, kde vyšetrovateľ proti mne zahájil trestné konanie…“

Málek to nemyslel ako žart. Jeho ďalší postup dokázal, že si robil skutočne alibi. Už vtedy si zaisťoval teplé miestečko! Žiaľ Uhl sa ministrom vnútra nestal. Iba ústredným riaditeľom ČTK a samozrejme poslancom…Bola to škoda!

Ak hovoríme o dôstojníkovi kontrarozviedky Málkovi, nie je nezaujímavé konštatovanie bývalého zástupcu plk. Vykypěla, podplukovníka Chovanca:

„Od jedného nášho agenta sme sa dozvedeli, že nejaký náš funkcionár mal ponúknuť za desať tisíc korún zoznam špičkovej agentúry. Hovorili sme o tom so Žákom a vyplynulo nám, že tým orgánom by mohol byť Málek, na ktorého oddelení sa koncentrovali informácie k Charte. O Málkovi sme tiež vedeli, že sa už nejako angažoval v Demokratickom fóre komunistov a ďalej, že sa kontaktoval s Ivanom Havlom…Pokiaľ sa pamätám uvedené podozrenie na Málka sa nepotvrdilo…“

Pán Chovanec sa hlboko mýli. Kapitán Málek šiel omnoho ďalej…Jeden z ďalších disidentov, Ján Čarnogurský sa mal stať premiérom slovenskej vlády, Václav Benda premierom federálnej vlády. Opozícia teda už s určitosťou vedela, že komunistický režim v Československu skôr alebo neskôr padne a bola pripravená prevziať moc.

Na tom nie je nič mimoriadneho, koniec koncov každá opozícia má sformovaný nejaký tieňový kabinet a že disidenti boli opozíciou, o tom niet pochýb i keď opozíciou mimoparlamentnou. To že mali na rôzne politické funkcie pripravených svojich ľudí, je celkom prirodzené. Neprirodzené by bolo, keby tomu bolo inak. Jediným problémom, ktorý opozícia mala, bol dátum naplánovania generálneho útoku proti komunistickému režimu…Tomu, že 21. august 1989 nebol ešte ten pravý orechový deň nasvedčovalo i prehlásenie niektorých disidentov v rozhlasových vysielačoch Rádia Slobodná Európa, Hlasu Ameriky a v britskom vysielaní BBC. Havel, Uhl a Němcová vyzývali v týchto masmédiách všetkých zainteresovaných, aby nevychádzali v tento deň do ulíc, pretože čas ešte nedozrel. Pre tých, čo by predsa len na Václavské námestie prišli, sú výzvou k nečinnosti „živé“ reklamy s nápisom „divadelné prázdniny“!

Hlavní prominenti Charty 77 však chýbali. Buď boli internovaní v celách zadržania a zaistenia alebo sa nachádzali mimo Prahu, keď im bolo odporučené, aby Prahu opustili.

NSS počas tejto doby naberalo vo svojej činnosti na obrátkach. Uskutočnila sa koordinačné rokovania s predstaviteľmi Charty 77 a VONS. V NSS k samotnému 21. augustu sa konala schôdzka, z ktorej vzišla výzva k účasti na tomto výročí. Táto výzva bola rovnako odvysielaná západnými oznamovacími prostriedkami.

Na správe Štátnej bezpečnosti sa dolaďovalo pôsobenie Zifčáka v týchto dňoch. Hľadali sa spôsoby ako by ho bolo možné najvhodnejšie na pripravovanej demonštrácii prezentovať. Nakoniec bolo rozhodnuté o jeho účasti priamo na deň 21. augusta 1989, aby jeho prípadnou neúčasťou v radoch NSS nevznikli určité pochybnosti o jeho serióznosti a osobnej statočnosti už vzhľadom k tomu, že NSS vydalo k uvedenému dňu svoju výzvu všetkým študentom vysokých škôl k účasti na tomto výročí a sám Růžička ju podpísal.

Dňa 21. augusta bola federálnym ministerstvom vnútra vyhlásená na celom území pre všetky zložky MV mimoriadna bezpečnostná akcia (MBA), aby sa predišlo a zabránilo očakávaným protištátnym vystúpeniam.

Pred samotným priebehom demonštrácie sa Růžička stretol s niektorými osobami z disidentského prostredia, s ktorými konzultoval, ako by mal priebeh demonštrácie vyzerať. Všetko sa to stalo v jednom pražskom byte v Dlouhé ulici, v ktorom sa stretol okruh ľudí, ktorí sa počítali medzi vodcov určitých skupín, ako napr. NMS, České děti, NSS, SSM (Sdružení svobodné mládeže a nie normalizačný Husákov Socialistický zväz mládeže).

Na tejto schôdzke bolo konštatované, že jedinou úlohou, ktorá pred skupinami stojí, je dať davu podnet na vlastný prejav. (Napr. roztlieskať dav demonštrujúcich). Ďalej vytvoriť nepreniknuteľnú bariéru okolo maďarských radikálov, s ktorými boli v kontakte a mali sa s nim pri Prašnej bráne v Prahe 1 spojiť aktivisti NMS. (Išlo o maďarských radikálov zo Zväzu mladých demokratov FIDES, ktorí na Václavskom námestí prečítali prehlásenie maďarských študentov, FIDESU a maďarského národa. Maďari sa v ňom ospravedlnili za intervenciu do ČSSR v roku 1968.)

Z tohto bytu potom všetci odišli k svojim skupinám tak, aby o 16.00 hod., kedy mala demonštrácia podľa plánu začať, mohli tieto skupiny inštruovať, ako sa majú v priebehu demonštrácie správať.

Presne o 16.00 hod. sa všetko začalo. Ešte pred 16. 00 hod. sa na určitom mieste na Můstku stretol dav niekoľko sto občanov. Čakali iba na podnet, ktorý prišiel z radov Českých dětí. K tomuto stačilo málo…Hlasno zatlieskať. Ostatné už bolo spontánne.

Všetko, čo sa 21. augusta 1989 na Václavskom námestí v Prahe po rozhúpaní davu stalo, nebolo už organizované, ale bolo to spontánne vystúpenie pražanov, ktoré trvalo do neskorých večerných hodín.

Podľa oficiálnych zdrojov bol v Prahe kľud už okolo 22. 00 hodiny. Paradoxné bolo vyjadrovanie niektorých oznamovacích prostriedkov. Tak napríklad Čs. televízia: na Václavskom námestí v Prahe dnes demonštrovalo asi 200 občanov, aby si…

Rudé právo: V Prahe demonštrovalo niekoľko desiatok ľudí, predovšetkým z radov tzv. disidentov…

Samozrejme, že i v dnešnej dobe postupuje vládnuca moc podobným spôsobom. Úmyselne zamlčuje a prekrúca fakty, ktoré sa jej nehodia. Je to pochopiteľné a patrí to k moci. Čo vtedy opozícia kritizovala, dnes totalitne opakuje!

Pri jednom zásahu príslušníkov Pohotovostného pluku VB proti demonštrantom bol zadržaný i Růžička. Nasledovalo prevezenie spoločne s ostatnými zadržanými do obce Jesenice na Rakovnícku, kde sa uskutočnili výsluchy. Odtiaľ všetci zadržaní putovali do väznice v Prahe – Ruzyni.

Růžička bol vtedy spoločne s mnohými disidentami zadržaný na 48 hodín. Táto skutočnosť prispela k prehĺbeniu dôvery v disidentskom prostredí.

Po prepustení sa Růžička na zastávke autobusu MHD pri NVÚ Ruzyně zoznámil s Martinou Vondrovou, manželkou vtedajšieho hovorcu Charty 77 Alexandra (Sašu) Vondru, ( v súčasnej dobe poradca pána prezidenta) a paňou Bokovou, jednou z prvých signatárok Charty 77.

Ich cesta na slobodu smerovala do reštaurácie pri stanice metra Hradčanská, kde už boli i ďalší „delikventi“ zadržaní 21. augusta na Václavskom námestí. Tu sa niektorí účastníci dohodli, že sa budú pravidelne spolu schádzať a založili výbor politicky stíhaných osôb(VPSO).

Prehĺbenie dôvery v disidentskom prostredí bolo Růžičkovi umožnené zoznámením sa s významným disidentom Václavom Havlom, súčasným prezidentom ČSFR.

Streli sa prostredníctvom Vondrovej. Manžel Vondrovej bol v tej dobe vo výkone trestu a Havel ho počas jeho neprítomnosti (vo väzení bol veľmi krátko) zastupoval v jeho funkcii hovorcu Charty.

Zlé jazyky tvrdili, že keď bol manžel niektorej disidentky vo väzení, druhí ho vraj zastúpili. Ja som tomu nikdy neveril, i keď mnohokrát dokonca aj mňa podozrievali. Možno, že zo závisti…Môžem však tie neprajné dámy a pánov ubezpečiť že som striktne dodržiaval: Čo je v dome nie je pre mňa!

Růžička s Havlom preberali súčasný politický vývoj v študentskom hnutí a Havel sa živo zaujímal o názory študentov na vnútropolitickú situáciu. Ďalej ho zaujímalo, či sú študenti schopní nejakým spôsobom zorganizovať manifestáciu k 17. novembru 1989 v prípade, že by nebola úradmi povolená. Havel už v tej dobe vedel o NSS a poznal jej činnosť. V rozhovore sa o ňom vyjadril veľmi pochvalne, ale i napriek tomu mal výhrady voči tomu, že študenti nie sú takí radikálni, ako by mali byť.

O tejto schôdzke boli informovaní prostredníctvom riadiaceho orgánu Růžičku (bola spísaná agentúrna správa o schôdzke), predstavitelia Štátnej bezpečnosti. Jeho informácie a výsledky boli na FMV veľmi cenené i samotným federálnym ministrom vnútra.

Růžička zásoboval Štátnu bezpečnosť kvalitnými informáciami, napr. pri jednej z návštev u Vondrovcov, sa mu Vondrová zverila, že je u nich v byte ukrytý archív Charty.

Charta využila pobytu A. Vondru vo výkone trestu a presťahovala k nemu do bytu všetky dôležité materiály. Štátna bezpečnosť počas doby Vondrovho väznenia odklonila pozornosť od jeho rodiny a zamerala ju iným smerom, čo Charta dokonale využila.

Vedenie ŠtB s informáciami Zifčáka nezaobchádzalo veľmi obozretne. Centrála niekoľkokrát i napriek jeho dôrazným upozorneniam, nezasahovať po odovzdaní správy, nerešpektovala jeho pokyny a postupovala podľa vlastného uváženia, čím ohrozovala jeho dekonšpiráciu.

Pochopil, že nemôže svojmu vedeniu Štátnej bezpečnosti odovzdávať všetky správy, pričom vychádzal z faktu, že zo strany vedenia s nimi nie je zaobchádzané s potrebnou konšpiráciou. Preto začal odovzdávať iba informácie, ktoré uznal za vhodné…To, o čo sa snažili predchádzajúce garnitúry hovorcov Charty 77, sa podarilo až trojici Vondra, Hradílek Němcová, kde hral dominantnú úlohu doktor Alexander Vondra (Saša).

Tento inteligentný doktor mal v sebe obrovskú vnútornú silu, ktorú prenášal na ostatných disidentov. Iba zriedkakedy ho mohol niekto pristihnúť unaveného či znechuteného pre svoju prácu.

Vondrovi sa podarilo uviesť do chodu a rozhýbať všetky možné iniciatívy a tak podchytiť a zapojiť širokú verejnosť do myšlienok a ideí Charty 77. Charta nemala do tej doby tak veľkú podporu a sympatie verejnosti, akú sa im podarilo získať za rok 1989.

Aby mohla Charta v takom zábere pracovať, musela mať zákonite na túto činnosť nemalé finančné prostriedky. Na tento účel fungovali určité inštitúcie, ktoré boli umiestnené na Západe.

Finančné prostriedky na činnosť Charty 77, zvlášť však na súkromné potreby ich vodcov, zhromažďoval v Nadácii Charty 77 v Štokholme zať akademika Arnošta Kolmana, František Janouch.

Janouch sa narodil, 22.9. 1931 a žil v Täby, Bergtorpvagen 62, Švédsko. Z Československa emigroval po roku 1968 a bol bývalým pracovníkom Čs. akadémie vied (ČSAV) ako fyzik. V prípade jeho osoby išlo o exponenta ideodiverzných centier, udržujúcich väzby na poaugustovú emigráciu, zvlášť na skupinu LISTY.

Aktívne sa zúčastňoval – podľa vtedajšej terminológie – protisocialistických akcií ideodiverzných centier v zahraničí a spolupracoval s Jiřím Pelikánom a s protisovietskymi elementmi v kapitalistických štátoch. Tiež sa podieľal na podvratnej činnosti proti ZSSR. Janouch bol i vo veľmi úzkom kontakte s nemeckou spravodajskou službou BND a americkou Ústrednou spravodajskou službou CIA, pre ktoré plnil úluhy rezidenta tzv. „severnej oblasti.“ Riadil agentúrnu sieť, väčšinou zloženú z bývalých čs. občanov v službách uvedených spravodajských služieb s cieľom finančne podporovať opozíciu v Československu zo severných krajín.

Nadácia Charty 77 bola iba krycím zámerom predovšetkým CIA, ktorá slúžila ako finančná „základňa“ (akási banka) na finančnú podporu zvlášť signatárov Charty 77.

Finančné prostriedky Nadácie Charty 77 boli kryté rôznymi mecenášmi, predovšetkým z medzinárodného PEN-klubu, Rotary-klubu, Jewish Agency, Guggenheimovej nadácie USA, židovských odborových zväzov, zvlášť v USA, Masarykovej nadácie pri Masarykovom múzeu v Izraeli atď.

Nadácia Charty 77 neskôr založila šesť vlastných literárnych cien: cenu J. Seiferta, Jiřího Lederera, Fr. Kriegla a iné. Ich prostredníctvom udeľovala ceny za literatúru vybraným členom Charty za účelom ich popularizácie a propagácie. Z týchto zdrojov boli rovnako vyplácané tzv. štipendiá.

Nadácia Charty 77 patrila medzi najaktívnejšie nadácie v zahraničí, ktoré finančne podporovala opozíciu u nás.

Tučné odmeny prominentom

V období 1980 – 1989 vyplatila na činnosť Charty 77 v Československu 380 tisíc amerických dolárov, čo bolo 42 tisíc 222 dolárov na jeden rok.

Ak by sme v tejto chvíli ako správni hospodári tejto krajiny všetko prepočítali do našej „tvrdej“ meny, zistili by sme, že pri vtedajšom kurze dolára ku korune (32 Kčs za dolár) to bolo 1 351 104 Kčs. Túto čiastku dostávala Charta 77 ročne od Nadácie Charty 77 na svoju disidentskú činnosť.

Za rovnaké obdobie bolo vyplatené uvedenou Nadáciou na osobnú potrebu popredných disidentov predovšetkým Havla, Dienstbiera, Battěka, Palouša, Šabatu, Lisa, Devátého, ale aj ostatných 1 350 000 dolárov, čo bolo na jeden rok 150 000 dolárov V prepočte na vtedajší kurz US dolára to bolo 4 800 000 Kčs na každý rok.

Keď budeme počítať ďalej zistíme, že táto horibilná suma bola ročne rozdelená medzi 80 najaktívnejších disidentov, čo bolo 60 000 Kčs na osobu každý rok.

Ak budeme počítať ešte ďalej zistíme, že každý z týchto 80 najaktívnejších disidentov mal mesačný príjem 5 000 Kčs. (nie sú započítané osobné dary a inné cennosti. Navyše treba zobrať do úvahy, ž väčšina z nich bola ešte zamestnaná a teda mala ďalší príjem).

Nadácia Charty 77 tiež každý mesiac vyplácala gážu všetkým trom hovorcom Charty vo výške 2 000 tuzexových korún (TK). Hovorcovia Charty boli zamestnaní počas svojho funkčného obdobia ako profesionáli. To znamená, že pri čiernom kurze TK v roku 1989, čo bolo 5,50 Kčs za 1 TK zarobili 11 000 Kčs v čistom.

Ako som už uviedol, hovorcovia sa každý rok vo svojich funkciách striedali. V Charte sa za deväť rokov vystriedalo 27 hovorcov, ktorí za svoju prácu dostali celkom 3 564 000 Kčs (každý hovorca si tak za svoje jednoročné funkčné obdobie zarobil 132 tisíc Kčs čistého príjmu). Pokúsme sa urobiť jednoduchý súhrn financií, ktoré Nadácia Charty 77 poskytla pre osobnú potrebu osemdesiatich špičkových disidentov v Československu za obdobie deviatich rokov!

27 hovorcov Charty dostalo za svoje funkčné platy 3 564 000 Kčs. K tejto cifre pripočítame 43 200 000 Kčs (1 mil. 350 tisíc US dolárov) vyplatených Nadáciou Charty na osobné potreby popredných osemdesiatich disidentov a vyjde nám suma 46 764 000 Kčs. Túto čiastku rozdelíme medzi osemdesiatich špičkových disidentov a vyjde nám., že každý z nich dostal za deväť rokov 584 550 Kčs. To sa rovná 5412 Kčs mesačne (k tomu je potrebné započítať i plat v zamestnaní).

V porovnaní s robotníkom, ktorý zarobil v priemere 3 tisíc Kčs mesačne, to robilo o 260 550 Kčs. Viac v prospech disidenta (Uvedené čiastky redakcia nezisťovala, ani nekontrolovala!).

Ďalším zoskupením, odkiaľ pochádzali finančné podpory pre opozičné hnutia v Československu bola Nadácia LISTY.

V čele tohto zoskupenia bol pán Jiří Pelikán. Vydával dvojmesačník LISTY, do ktorého pravidelne prispievalo (samozrejme, že opäť za slušný honorár) množstvo disidentov. Jedným z nich bol i Petr Uhl.

Tento dvojmesačník tlačený v českom jazyku bol tiež vydávaný v niekoľkých ďalších jazykoch: nemecky, taliansky, francúzsky. V poslednej dobe sa na vydávaní podieľal INDEX v SRN. (K Indexu sa neskôr vrátim.)

Pozrime sa na osobu pána Jiřího Pelikána bližšie. Narodil sa 7. februára 1923 a z Československa emigroval po roku 1969. Do emigrácie bol riaditeľom Čs. televízie a poslancom Federálneho zhromaždenia. Tesne pred emigráciou bol kultúrnym atašé čs. zastupiteľského úradu v Ríme. Donedávna žil v Ríme, Via della Rotonda 36 alebo Corso G. Ferraris 151 v Turíne. Proti vtedajšiemu režimu sa jasne vyjadril vo svojej knihe „Tanky drtí sjezd“. Išlo o predstaviteľa a organizátora činností jedného z najaktívnejších ideodiverzných centier, medzi ktoré skupina LISTY patrila.

Pán Pelikán mal veľmi úzke styky s americkou CIA a bol rezidentom tejto výzvednej služby tzv. „južnej oblasti“. Pracoval v úzkom spojení s Janouchovou Nadáciou Charty 77. V Československu udržiaval styky predovšetkým s Jiřím Dienstbierom, Václavom Havlom, Petrom Uhlom, Ladislavom Lisom a ďalšími. (Dnes je pán Pelikán členom poradnej rady prezidenta Havla).

Ďalšou rezidentúrou CIA na Západe bolo vydavateľstvo SVĚDECTVÍ. Vydavateľstvo sídlilo vo Francúzsku na adrese: 6 Rue Pont de Lodi, Paris 6E a vydávalo periodickú tlač Svědectví, ktorá bola svojim obsahom určená intelektuálnym vrstvám v ČSSR. Na ilegálnu prepravu Svědectví malo toto zoskupenie vybudované základne (sklady) v Rakúsku a v SRN. Činnosť tohto vydavateľstva riadil Pavel Tigrid, vlastným menom Schőnefeld (dnes taktiež pracuje v poradnej rade prezidenta). Narodil sa 27. októbra 1917 a z Československa emigroval v roku 1948. Donedávna žil vo Francúzsku na adrese Rue A Abreuvoi 3, Héricy. Išlo o špičkového predstaviteľa tzv. čs. pofebruárovej emigrácie a organizátora ideodiverzného centra, ktoré vyvíjalo podvratnú činnosť proti ČSSR a ZSSR z francúzskeho teritória. Vydával periodickú tlač SVĚDECTVÍ určenú svojim zameraním na ideologickú diverziu v intelektuálnych vrstvách. Pravidelnými dopisovateľmi do tohto periodika boli Havel, Uhl, Kantůrek a iní (samozrejme opäť za nezanedbateľný honorár v tvrdej mene).

Tigrid disponoval vlastnými kanálmi spojenia do ČSSR. Do súčasnej doby udržuje kontakty s CIA, kde je vedený ako agent. Pôsobil ako ich rezident pre tzv. „stredoeurópsku oblasť“. Nadviazal tiež kontakty s agentúrou PALACH PRESS, ktorá koordinovala kanály spojenia ideodiverzných centier a spravodajskú činnosť s využitím prameňov v ČSSR. V zahraničí bo v styku predovšetkým s Pelikánom, Janouchom, Kavanom. Mlynářom a ďalšími. V Československu udržoval a udržuje styky s Havlom, Uhlom, Dobrovským, Seifertom, Šabatom, Lisom, Hájkom, Menclom a ďalšími.

Tieto zahraničné agentúry neposkytovali iba finančnú pomoc, krytú odmenami za literárnu činnosť, ale i materiálnu v podobe rozmnožovacích zariadení a modernej elektroniky na nahrávacie účely pri schodzkovej činnosti, demonštráciách a pod. (Disidenti si vytvorili svoj vlastný dokumentačný tým, ktorý natáčal, nahrával dôležité momenty. Napr. pri zatýkaní, demonštráciách. Jednou z vedúcich osobností tohto týmu bola manželka Václava Havla, Olga Havlová.

Koordinovali tiež spravodajskú činnosť opozičného hnutia a toto i riadili prostredníctvom niektorých disidentov, napr. Havla, Dienstbiera, Uhla, Šabatu, Lisa, Battěka, Mencla, Dobrovského a ďalších.

Či československá opozícia vedela o jednotlivých prepojeniach v zahraničí, nemôžem s istotou tvrdiť, ale isté je, že niektorí špičkoví disidenti o niektorých spojeniach vedeli.

Pokúsme sa nahliadnuť pod pokrievku prepojení jednotlivých rezidentúr západných spravodajských výzvedných služieb, ukrytých pod nakladateľstvami, respektíve vydavateľstvami SVĚDECTVÍ (rezidentúra pre „stredoeurópsku oblasť“ v čele s Tigridom), LISTY (rezidentúra pre „južnú oblasť“ – Pelikán) a NADÁCIU CHARTY 77 (rezidentúra pre „severnú oblasť“ – Janouch).

Tieto rezidentúry sa v čase mieru vo svojej činnosti prepájali, čím vznikla obrovská neprehľadná sieť vzájomných väzieb, čo malo za cieľ umožniť týmto rezidentúram obrovskú manévrovaciu schopnosť a nemožnosť dekonšpirácie týchto rezidentúr zo strany protivníka, čs. rozviedky za hranicami a kontrarozviedky v ČSSR.

Tak napríklad pán Jiří Pelikán a jeho zoskupenie LISTY udžovalo veľmi úzke kontakty s pánmi Kavanom, Műllerom a Utitzom. Všimnime si prosím oboch posledne menovaných pánov, ktorí boli šéfmi nakladateľstva INDEX so sídlom v Kolíne v Nemecku (SRN) na adrese Postfach 410 511, 5 Köln 4i SRN.

Toto emigrantské nakladateľstvo bolo síce satelitom Pelikánových Listov, ale podliehalo riadeniu rezidentúry pre „stredoeurópsku oblasť“ teda pod Tigrida a jeho ideodiverzné centrum. Pre Pelikánove Listy zaisťoval INDEX tlačovú a edičnú činnosť. INDEX bol prepojený s ďalšou agentúrou, ktorou bola agentúra PALACH PRESS. (S INDEXOM bol v spojení Uhl, Havel, Kohout a další. Pozrime sa najskôr na krátke životopisy pánov Műllera a Utitza:

Bedřich Utitz sa narodil 20 novembra 1929 a do emigrácie odišiel v roku 1968. Až do odchodu z Československa zastával funkciu redaktora Čs. rozhlasu. V súčasnej dobe žije trvalo v SRN. Uzitz bol veľmi sionisticky orientovanou osobou a už v roku 1970 bol kontaktovaný izraelskou spravodajskou službou Mossad. Rovnako jeho vzťahy s BND neboli chladné. Utitzov blízky spolupracovník Adolf Műller sa narodil 1. decembra 1929 a do emigrácie odišiel v roku 1968. Žil na adrese Űberlingerstrasse 13, 5 Köln 41, SRN.

Tento muž bol bývalým pracovníkom čs. rozviedky a s konšpiratívnou prácou mal tie najlepšie skúsenosti. Ešte počas jeho pôsobenia v radoch čs. rozviedky nadviazal styky s nemeckou BND i s Mossadom.

Obaja páni boli vedúcimi pracovníkmi INDEXU v Kolíne nad Rýnom. Uskutočňovali ideodiverznú podvratnú činnosť proti ČSSR a krajinám bývalej socialistickej sústavy. Organizovali rovnako vydávanie podvratnej literatúry. Dlhé roky spoluperacovali s Jánom Kavanom, ktorý bol hlavnou osobnosťou agentúry PALACH PRESS. Sídlila na adrese: 145 Grays Road, Londýn WC 1, X8UB, Veľká Británia. Bola spravodajskou agentúrou, ktorá uskutočňovala podvratnú činnosť proti ČSSR  a krajinám bývalej socialistickej sústavy za asistencie špeciálnych služieb.

Táto agentúra bola priamo riadená americkou rezidentúrou v Ríme (LISTY a Pelikánom) a je paradoxom, že sa stala baštou predovšetkým agentov britskej spravodajskej služby SIS (Secret Intelligence Service), ale aj izraelskej služby Mossad, ktorá tam dominovala.

Riaditeľom tejto agentúry bol čs. emigrant, sionista Ján Kavan. Ako som už uviedol, obsahom činnosti a vzájomnými väzbami podliehala „rezidentúre pre južnú oblasť“. Agentúra tak, ako všetky ostatné disponovala vlastnými ilegálnymi kanálmi spojenia do Československa. Medzi jej najčastejšie spojenia patril Uhl a predovšetkým Václav Havel s Bendom. V spojení s touto agentúrou boli samozrejme aj ďalší predstavitelia čs. opozície.

Pozrime sa aspoň krátko do životopisu pána Jana Kavana: narodil sa 17. októbra 1946 v Londýne. Bývalý študent vysokej školy odišiel do emigrácie v roku 1968. Kavan pred rokom 1968 patril k najaktívnejším predstaviteľom pravicových študentských prúdov. Bol členom vedenia SVS (Svaz vysokoškolských studentů) a patril medzi najagilnejších organizátorov demonštračných akcií v roku 1968. Do novembra 1989 býval na adrese: 17 Upper Boting, Balholm, Londýn SW 17, Veľká Británia.

Kavan je sionisticky orientovaná osoba a udržiaval kontakty na trockistické organizácie v zahraničí. Patril medzi najbližších spolupracovníkov Jiřího Pelikána a bol exponentom tajných služieb protivníka. Do svojho úteku z ČSSR v roku 1968 bol dublérom. Pracoval tak pre čs. rozviedku (krycie meno KATO) ako aj pre CIA. V emigrácii styky s čs. rozviedkou ukončil. U nás bol vedený v zväzku číslo 12409.

Spolupracoval aj so spravodajskou službou Veľkej Británie SIS a izraelskou rozviedkou Mossad. Bol riaditeľom agentúry PALACH PRESS Ltd. V Londýne, ktorá fungovala z poverenia ideodeverzného centra (rezidentúry v Ríme) Pelikána. V súčinnosti s rezidentúrou v Paríži (Tigrid) za prispenia spravodajských služieb BND a SIS uskutočňovala podvratnú ideodiverznú a spravodajskú činnosť proti ČSSR a bývalým krajinám socialistického bloku.

Na európskom kontinente riadil Kavan prostredníctvom agentúra PALACH PRESS ilegálnu prepravu ideodiverzných materiálov do krajín bývalého socialistického tábora. Organizoval činnosť kanálov spojenia s poprednými disidentami Československa. Preberal a triedil spravodajské informácie a tie potom odovzdával svojim zamestnávateľom.

Západné spravodajské služby využívali na popularizáciu československú opozíciu  a špeciálne na tento účel zriadené a bohato dotované rozhlasové vysielače: Rádio Slobodná Európa, Hlas Ameriky a rozhlasovú stanicu BBC. Najčastejšie bolo možné disidentov počuť z Rádia Slobodná Európa, ktoré malo svoje sídlo v Mníchove, Englischer Garten 1, SRN.

Ide o najznámejší, vtedy protisocialisticky zameraný rozhlasový vysielač, umiestnený na území SRN a financovaný zo štátnych zdrojov USA a čiastočne aj SRN. Rádio Slobodná Európa tvorilo jeden z hlavných článkov bývalého protisocialistického pôsobenia na Západe. Výraznou mierou sa podieľalo na nepriateľskej činnosti proti ČSSR a ZSSR, zvlášť v oblasti ovplyvňovania verejnej mienky do konca roku 1989. Na plánovitú rozbíjačskú činnosť proti krajinám bývalého socialistického tábora bolo v aparáte Slobodnej Európy vyčlenené československé oddelenie, v ktorom bolo zamestnaných 78-85 čs. emigrantov.

Riaditeľom čs. oddelenia bol pán Šedivý a po ňom pán Pecháček. Najaktívnejšími exponentami tejto rozhlasovej stanice boli manželia Čeřovskí (zvlášť pani Čeřovská), ktorí boli s predstaviteľmi opozície u nás skoro v dennodennom styku. Uvedené rozhlasové stanice mali tri úlohy:

    1. a) plniť úlohy pri ovplyvňovaní verejnej mienky v ČSSR a v ostatných krajinách bývalého socialistického tábora (myslí sa tým nepravdivé podávanie informácií o problémoch v ČSSR, politické znehodnocovanie výrokov niektorých štátnikov atď).

 

    1. b) popularizovať disidentské špičky týchto krajín (časté rozhovory s niektorými vyvolenými disidentami, napr. s Havlom. Ďalej sem patrila častá obhajoba disidentov, ich verejné vyzdvihovanie atď.)

 

    1. c) uskutočňovať finančnú podporu disidentov (za informácie alebo rozhovory boli uvedeným vysielačom poskytované honoráre, ktoré boli v niektorých prípadoch vo výške 500,. Ale tiež až 1000 DM). Všetky tri stanice mali vytvorený akýsi cenník za poskytnutie rozhovoru alebo odovzdanie informácie. Slobodná Európa 500 – 1000 DM za rozhovor a 500 DM za informáciu.

 

Hlas Ameriky platil 300 USD za rozhovor a 200 USD za podanie informácie. BBC poskytovala za rozhovor 150 a za informáciu 100 libier šterlingov. (Túto informáciu už uviedol i poludník Špígl č. 5 zo dňa 5. októbra 1990 v článku nazvanom „Krátka pamäť disidentov“).

Vysielačom Slobodná Európa bola tiež využívaná celá rada čs. emigrantov, spolupracovníkov ideodiverzných centier, ktorí sa na Západe aktívne zapojili do protisocialistickej činnosti (Kaplan, Prečan a ďalší) na ovplyvňovanie verejnej mienky proti socialistickým krajinám. Pracovníci Slobodnej Európy z radov čs. emigrácie boli v mnohých prípadoch okrem pracovného úväzku v tomto vysielači aktívne zapojení do protičeskoslovenskej činnosti v emigrantských spolkoch a organizáciách v SRN a v ďalších západných štátoch, ktorých zameranie tak mali možnosť priamo negatívne ovplyvňovať. Veľa pracovníkov RSE stála pri zrode československých emigrantských organizácií (Slovensko-nemecký klub, Slobodná spoločnosť na podporu priateľstva s národmi Československa a pod.) a aktívne sa podieľali na ich činnosti.

Najčastejšími hosťami RSE, ktorých mohli poslucháči počúvať boli: Petr Uhl, Jiří Dienstbier, Václav Havel, Miroslav Kusý, Ján Čarnogurský, Hana Ponická, Radim Palouš, Anton Selecký, páter dr. Malý, František Lízna, Eva Kantůrková, Olga Šulcová, Vlasta Chramostová, dr. Josef Zvěřina, Ing. Zikmund, Hanzelka, Ing. Hradílek, Karel Bíňovec, Ivan Polanský a desiatky dalších, ktorí si odovzdávaním informácií a poskytovaním rôznych (niekedy aj nepravdivých) rozhovorov, zaisťovali zdroj zahraničných príjmov v tvrdej mene…

Neodpustím si ako občan Československa, teda šporovlivých národov, ponechať uvedené finančné čiastky bez povšimnutia a neprepočítať ich do našej meny.

Ak podal disident informácie do všetkých troch masmédií počas jedného mesiaca (čo bolo bežné… Uhl, Battěk, Havel, Lis ) dostal 500 DM, 200 USD a 100 Libier, čo bolo v prepočte na našu menu (beriem do úvahy priemerný valutový kurz od roku 1989 USD – 30 Kčs, 1 DM – 22 Kčs, 1 Libra – 56 Kčs) 22 600 Kčs. Keby sa celý postup opakoval povedzme každé tri mesiace, bolo by to 90 400 Kčs za jeden rok k dobru. Čiastky za poskytnutie rozhovorov radšej počítať nebudem.

Samozrejme, že všetky tri masmédia mali predovšetkým záujem o špičkových disidentov, čo znamenalo horných osemdesiat! Z toho vyplýva, že musíme horným osemdesiatim špičkovým disidentom pripočítať na ich konto ďalších 90 400 Kčs ročne. Skutočne si ešte niekto v tejto krajine myslí, že páni disidenti boli takí chudáci, akých zo seba dnes robia? Na túto otázku sa pokúsim úprimne odpovedať. Áno boli, ale skutočne iba tí poctiví (i signatári Charty 77), ktorí nepatrili medzi osemdesiatich vyvolených a ani  o nejakých finančných podporách nevedeli.

Zahraniční mocipáni a spravodajské centrály sa o svoje predĺžené prsty v bývalom ČSSR a v ostatných bývalých socialistických krajinách dokázali postarať aj ďalším spôsobom, napr. udeľovaním rôznych umeleckých cien za literárnu činnosť. Václav Havel dostal za svoju umeleckú činnosť cenu Erasma Rotterdamského, ktorá mu vyniesla 100 tisíc holandských guldenov. Nebudem už ďalej čitateľov unavovať svojimi výpočtami. Každý si dokáže vypočítať, koľko to bolo v našej mene.

Pokračujme ďalej v prepletenci rozviedok za hranicami nášho štátu. Zahraničné spravodajské centrály prostredníctvom svojich rezidentúr vybudovali v západnej Európe celú radu agentúr a nakladateľstiev, pomocou ktorých mali zakonšpirovanú svoju stykovú základňu s čs. opozíciou. Okrem uvedených agentúr INDEX, PALACH PRESS to boli aj ďalšie agentúry, ktoré zapadali do kompetencií rezidentúr v Paríži a v Ríme. Tieto agentúry boli medzi sebou tiež úzko prepojené a navzájom spolupracovali. Prevažná väčšina týchto agentúr a nakladateľstiev existovala v Spolkovej republike Nemecko. V ich čele stáli bývalí československí emigranti, verne slúžiaci cudzím výzvedným spravodajským službám.

EUROPÄISCHE VERLAGSANSTALT bola jednou z nich. Toto odborárske nakladateľstvo sídlilo na adrese: Postfach 210 140, 5 Kolín nad Rýnom 21 v SRN. Nakladateľstvo riadil čs. emigrant Tomáš Kostka (bývalý námestník riaditeľa nakladateľstva a vydavateľstva Práca v Prahe). V tomto nakladateľstve bola zabezpečovaná tlač nemeckej mutácie Pelikánových Listov pod názvom „Listy – BLÄTTER“ a tlač ideodiverzného periodika „L-76“. Vydávalo aj disidentskú literatúru. Zo životopisu pána Tomáša Kostku môžeme vyčítať, že sa narodil 19. apríla 1925 a trvale žil v SRN. Bol spolupracovníkom ideodiverzného centra Pelikána, ktorému priamo podliehal. Patril aj do ideodiverzného centra Tigrida. (Tu možno obrazne vidieť prepletenec medzi agentúrami). Skoro po svojej emigrácii sa stal riaditeľom, uvedeného nakladateľstva v Kolíne nad Rýnom. Tigridova rezidentúra, ukrytá pod záštitou nakladateľstva SVĚDECTVÍ mala aj svoju tlačovú službu, zakonšpirovanú pod rúškom centrály INTER PRESS SERVICE so sídlom na rovnakej adrese ako nakladateľstvo SVĚDECTVÍ, teda na 6 Rue de Lodi, Paríž 6 e vo Francúzsku. V tomto prípade šlo o tzv. medzinárodnú tlačovú službu, ktorá bola súčasťou Tigridovej rezidentúry.  Táto centrála od začiatku roku 1978 zaisťovala rozosielanie tzv. separátnych výtlačkov ideodiverznej tlače poštovým stykom na rôzne adresy v ČSSR (často sa v nich objavovali mená Havla, Uhla, Kohouta, ale i menej známeho Seiftera a ďalších). Činnosť centrály INTER PRESS SERVICE bola pfre čs. kontrarozviedku nebezpečná v tom, že zásielky prichádzajúce na adresy v ČSSR boli ťažko rozoznateľné od bežnej úradnej pošty, a preto bola ich kontrola sťažená. Rezidentúry západných spravodajských služieb (CIA, sídliace v Ríme a Paríži – Tigrid a Pelikán) udržiavali úzke kontakta aj s ďalšími agentúrami, ktoré boli samozrejme opäť iba krycími inštitúciami týchto služieb. Patrili medzi ne napríklad nakladateľstvo DIALÓG vo Frankfurte, KONFRONTATION BŰCHEREI v Zurichu, AMNESTY INTERNATIONAL v Londýne, Výbor 5. januára v Paríži, Výbor 1. mája v Bruseli, Slobodná spoločnosť na podporu priateľstva s národmi Československa v Mníchove, Slovensko – nemecký kultúrny klub v Mníchove.

Pokúsim sa o krátku charakteristiku jednotlivých inštitúcií: Tak napríklad nakladateľstvo DIALÓG so sídlom v SRN, adresa Gutlautstrasse 15, D-6 Frankfurt n. M…

Toto emigrantské nakladateľstvo a kníhkupectvo založené československými emigrantami Milanom Horáčkom a Václavom Horom vydávalo literatúru s tzv. východoeurópskou tématikou, literatúru emigrácie a tzv. filmovú literatúru.

KONFRONTATION BŰCHEREI sídlilo na adrese: Rautistrasse 159, 8048 Zurich, Švajčiarsko.

Išlo o emigrantské nakladateľstvo založené z neznámych dotácií československým emigrantom Petrom Paškom, exponentom ideodiverzných centier. Nakladateľstvo udržiavalo kontakty so sovietskymi disidentami a vydávalo ich publikácie. Pašek udržiaval tiež úzke kontakty s ľudmi v ČSSR a disponoval kanálmi vlastného spojenia.

AMNESTY INTERNATIONAL sídliaci na adrese: Centraly 53, Theobalds Road, London WC1X 8 SP, Veľká Británia.

Išlo o medzinárodnú mimovládnu organizáciu, zaoberajúcu sa okrem oficiálne proklamovaného boja za naplnenie Charty OSN o ľudských právach v zmysle prepustenia na slobodu alebo zlepšenia životných podmienok politických väzňov, ideodiverznej činnosti proti bývalej ČSSR a krajinám dnes už neexistujúcej socialistickej sústavy. Ideodiverznú činnosť uskutočňovala centrála prostredníctvom množstva tzv. národných sekcií a rôznych výborov, zriadených vo všetkých krajinách západnej Európy, USA a ďalších štátoch sveta.

Intenzívne sa angažovala  v rozpútavaní protisocialistických kampaní v kapitalistických štátoch. Najaktívnejšie sa v protisocialistickej činnosti angažovali sekcie   AMNESTY INTERNATIONAL v Belgicku, Francúzsku, SRN a Holandsku.

Výbor 5. Januára (Comite du 5 Janvier une Tchechoslovaque Libre et Socialiste) sídliaci vo Francúzsku v Paríži na adrese: 7 Rue Victor Hugo, 92700 Colombes, CCP 1178-22  bol založený v januári 1970 stúpencami tzv. nekomformnej francúzskej ľavice, renegátmi Komunistickej strany Francúzska za spoluúčasti stúpencov „pražskej jari“ v západoeurópskych krajinách. Výbor vydával svoj bulletin „Verites Tchecoslovaques“. Na jeseň roku 1976 zorganizoval tento výbor v Paríži mnoho mítingov na ochranu politických väzňov v Československu, ktoré mali široký ohlas vo francúzskych oznamovacích prostriedkoch. Začiatkom roku 1978 zorganizoval výbor protičeskoslovenskú akciu v Belgicku. Bola uskutočnená na podnet spravodajských služieb, ktorými ako som už uviedol, je výbor kontrolovaný s cieľom overiť jeho akcieschopnosť.

Výbor 1. MÁJA sídliaci v Belgicku, bol antikomunistickou organizáciou, ktorá v spolupráci s emigrantmi zo socialistických krajín organizovala akcie namierené proti ČSSR a krajinám bývalého socialistického bloku. V januári 1978 výbor zorganizoval v Bruseli „antikomunistické fórum“ za účasti emigrantov zo socialistických štátov.

SLOBODNÁ SPOLOCNOSŤ NA PODPORU PRIATEĽSTVA S NÁRODMI ČESKOSLOVENSKA sídlila v Mníchove na adrese: Postfax 116, SRN.

Táto spoločnosť bola založená v roku 1973 v Mníchove a bola úplne riadená rezidentúrou v Paríži. Veľký vplyv tu mala nemecká spravodajská služba BND, založená na najreakčnejších silách v SRN, Štraussovej CSU a sudetonemeckým Landsmannschaftom. Českým predsedom bol emigrant (vysťahovalec) Luděk Pachman, bývalý šachový veľmajster. Vo vedení okrem W. Bechera boli tiež pracovníci Rádia Slobodná Európa.

Luděk Pachman sa narodil 11. mája 1924 a bolo mu povolené vycestovať do SRN. Naposledy býval na adrese: Pfudrachöd 100, 8358 Vilshofen, SRN. Pachman v zahraničí uskutočňoval podvratnú činnosť proti bývalej ČSSR a krajinám bývalého socialistického tábora v spojení s najreakčnejšími nemeckými kruhmi. Jeho politická orientácia bola silne revanšistická. Spolupracoval s neonacistami, sudetonemeckým Landsmannschaftom a predstaviteľmi koalície CDU/CSU. V emigrantskom hnutí pre svoje názory nikdy nepredstavoval rozhodujúcu rolu. Spolupracoval tiež so sovietskymi disidentami a bol členom Rady Kontinentu.

Pre svoje názorové nezhody na obsah časopisu „Kontinent“ vystúpil z redakčnej rady. Spoločnosť sa snažila z pravicových pozícií ovplyvňovať činnosť československej emigrácie a postoje nemeckej verejnosti k ČSSR. Prostredníctvom Pachmana udržiavala veľmi úzke kontakty s poprednými disidentmi v ČSSR ako napr. s Havlom, Dienstbierom a inými. Z toho podľa mňa vyplýva i súčasná orientácia pána prezidenta Havla na kruhy v SRN.

ČESKOSLOVENSKÝ PORADNÝ ZBOR V ZÁPADNEJ EURÓPE sídlil na adrese: Postfach 860732, 8 Mníchov 86, SRN.

Organizácia bola založená v roku 1972 pracovníkmi Rádia Slobodná Európa v Mníchove s cieľom čeliť vtedy rastúcemu vplyvu ľavicovo zameranej emigrácie z roku 1968. Poradný zbor sa snažil koordinovať nepriateľskú činnosť emigrantských organizácií v západnej Európe, vlastnými prehláseniami a akciami ovplyvňovať postoj západných štátov k socialistickým krajinám. Niektorí členovia Poradného zboru boli tiež členmi Pachmanovej Slobodnej spoločnosti.

SLOVENSKO-NEMECKÝ KULTÚRNY KLUB, adresa: Postfach 401605, D-8000, Mníchov 40, SRN.

Tento klub alebo skôr organizácia združovala slovenskú emigráciu, ktorá pod rúškom kultúrnej činnosti pôsobila nepriateľsky proti ČSSR a ostatným štátom bývalého socialistického bloku. Vo vedení organizácie boli  pracovníci Rádia Slobodná Európa. Jedným z prvých predsedov tohto klubu bol dr. Ján Mráz. Zástupcom predsedu bol dr. Jozef Šrámek, dlhoročný pracovník čs. oddelenia Rádia Slobodná Európa.

Nemôžem tiež zabudnúť na organizáciu MATÚŠ ČERNÁK – INŠTITÚT (kultúrne centrum Slovákov v Nemecku), ktorá sídlila na adrese: Postfach 100 924, 5 Kolín, SRN.

Organizácia bola založená v roku 1963 v Kolíne nad Rýnom. Vydávala časopis „Černákov odkaz“- neskôr „Slobodné Slovensko“. Toto zoskupenie združovalo slovenskú emigráciu, ktorá organizovala nepriateľskú činnosť proti Československu a krajinám bývalého socialistického tábora. Vo vedení organizácie boli K. Greiner (bývalý redaktor zaniknutej rozhlasovej stanice Deutsche Welle), K. Murgaš, Chladný, Stolárik, Moric, Haško, Mašat a ďalší. Celý tento vzájomný prepletenec agentúr, vydavateľstiev a nakladateľstiev slúžil jedinému cieľu, finančnej a materiálnej podpore československej opozície. Táto podpora samozrejme nebola zadarmo a disidenti museli odvádzať zadanú prácu.

Články, príspevky do emigrantských časopisov, ale i samotná tvorivá literárna práca disidentov, žijúcich v Československu, bola zameraná na kritiku komunistického režimu v ČSSR. Na druhej strane bola aktivita výnosným povolaním pre osemdesiat špičkových disidentov.

V pozadí nezostali ani organizácie Stato della Cittá del Vaticano – Vatikánu. Prostredníctvom Vatikánu bolo vytvorených niekoľko legálnych cirkevných organizácií, koré pod „rúškom“ viery, uskutočňovali voči bývalému socialistickému Československu podvratnú činnosť. Finančne a materiálne podporovali nepriateľsky zamerané duchovné kruhy v Československu. Krátko sa pokúsim popísať (charakterizovať) aspoň niekoľko najznámejších cirkevných organizácií, ktoré boli umiestnené na území SRN.

OPUS BONUM (Dobré dielo) sídlilo na adrese: Oppenheimerstrasse 49, Frankfurt n.M. Združovalo kňazov a katolícku inteligenciu. Každý rok pravidelne organizovalo tzv. Akademické týždňe v Hűnfelde pri Fulde a Stretnutia mládeže v benediktínskom kláštore v Rohre. Zrazy organizácie boli zamerané proti ČSSR. Začiatkom roku 1978 zorganizoval OPUS BONUM stretnutie ideológov antikomunizmu z radov emigrácie v nemeckej obci Franken. Program bol zameraný plne v intenciách antikomunizmu a podvratnej činnosti proti ČSSR a krajinám bývalého socialistického bloku.

K významným predstaviteľom tejto organizácie patril i opát Opaasek, Magr. Vitula, dr. Neuwirth, R. Belcredi (bývalý redaktor Slobodnej Európy), Karel Schwarzenberg a ďalší.

Nemôžem sa nepozastaviť u kniežaťa Karla von Schwarzenberga (súčasného kancelára prezidentovej kancelárie na Hrade). Rodina Schwarzenbergov emigrovala v päťdesiatych rokoch z Československa do Rakúska. Tento šľachtický rod vlastnil na území južných Čiech nikoľko zámkov, pozemky, lesy a rybníky. Predovšetkým zámok Orlík s priľahlými pozemkami. Schwarzenbergovci postupom času rôznymi formami ovládli veľkú časť južných Čiech. Napríklad výkupmi pozemkov, dedičstvom, konfiškáciou majetku. Predkovia dnešného kancelára prezidenta Havla  Karla Schwarzenberga sa zaslúžili o pozdvihnutie juhočeského vidieka založením prvej roľníckej školy v Rabíne a neskôr lesníckej školy v Písku, prispeli k jeho vzdelanosti. Ak sa však niekto z rodu Schwarzenbergov v druhej polovici 19. storočia niekedy pokúšal o priazeň českého národa, ktorého národné a sociálne prebudenie nazadržateľne rástlo, iste to malo príčinnú súvislosť s obavami o zachovanie obrovského majetku tohto rodu za každú cenu.

V päťdesiatych rokoch rodina Schwarzenbergov emigrovala do Rakúska a knieža Karel, vojvoda krumlovský (titulovanie Karla Schwarzenberga titulom „knieža“ je protizákonné, pretože v novembri 1918 uzákonilo Národné zhromaždenie rovnosť všetkých občanov zrušením všetkých stavovských výsad, titulov a šľachtictva. Z tohto právom vyplýva, že i v našej republike i naďalej platí zrušenie šľachtických predikátov – viz Josef Pekař: „Dějiny československé“) sa v emigrácii stal občanom Rakúska a Švajčiarska.

Karl von  Schwarzenberg udržiaval kontakty s nemeckou spravodajskou službou BND, ktorá prostredníctvom jeho osoby (dôvod týchto kontaktov bol založený na jeho nenávisti ku komunistickému režimu a stratou obrovských hmotných majetkov po roku 1948) poskytovala československej opozícii finančnú i materiálnu pomoc. Pôsobil tiež vo funkcii predsedu Medzinárodnej helsinskej federácie pre ľudské práva. Táto inštitúcia bola okrem iného v spojení so zástupcami opozície v krajinách tzv. východného bloku, kam patrilo i Československo. Týmto spôsobom sa tiež zoznámil s mnohými poprednými predstaviteľmi čs. opozície, predovšetkým so súčasným prezidentom ČSFR Václavom Havlom, s ktorým priateľské styky udržuje dodnes (niet sa čomu diviť rody Schwarzenbergov a Havlov si boli navzájom blízkymi).

Schwarzenberg poskytol československej opozícii hrad Schwarzenberg v Rakúsku, v ktorom je dokumentačné stredisko nezávislej literatúry, založil ho a dodnes ho vedie dr. Prečan. V stredisku je umiestnená najväčšia zbierka českej a slovenskej samizdatovej literatúry.

Ďalšou katolíckou organizáciou bola ČESKÁ KATOLÍCKA MISIA VELEHRAD (Tschechische katolische seelsorge Velehrad), sídliaca na adrese: Klenzestrasse 66, D-8 Mníchov 5, SRN. Vedúcim tejto misie bol dlhé roky ThDr. Karel Fořt. Misia organizovala pre utečencov – katolíkov v Mníchove a okolí rôzne akcie a prednáškovou činnosťou v nich utvrdzovala nepriateľský postoj k ČSSR a krajinám bývalého socialistického bloku. Vydávala a rozširovala rôzne protisocialistické tlačoviny. Hybnou silou v činnosti organizácie bol ThDr. Heidler, dlhoročný externý spolupracovník Slobodnej Európy.

Organizácia PRO FRATRIBUS – sídlila na adrese: Koblenz 54, Jezuitenplatz 4, SRN. Išlo o pobočku rímskeho strediska biskupa Hnilicu. Pobočka vydávala v nemeckom jazyku v mnohotisícovom náklade tlačovinu PRO FRATRIBUS, v ktorej boli v duchu studenej vojny popisované náboženské pomery na akciách, zameraných proti bývalej ČSSR. Predstavitelia pobočky boli biskup Dominik Kalata, jezuiti Sebastián Labo a Sitkey.

ORGANIZÁCIA SUDETONEMECKÝCH KŇAZOV (Sudettendeutsches Priestonwerk), so sídlom na adrese: Kallerstrasse 3, Königstein im Taunus, Bischof SRN, združovala kňazov odsunutých z bývalých socialistických krajín.

Ich činnosť a pôsobenie na verejnosť a mládež bola revanšistického zamerania a charakteru. Každoročne v Königsteine organizovala tzv. Kongres „Kirche ing Not“, ktorý svojím zameraním útočil proti krajinám bývalého socialistického tábora. Centrum vydávalo mnoho publikácií, z ktorých zvlášť „Digest des Osten“ ostro útočil proti zriadeniu. Vedúcimi pracovníkmi tohto centra boli profesor dr. Stefan Kruschina, dr. Anton Janko, profesor dr. Kurt Hubr, profesor Wenzl, dr. Reiss a ďalší.

To bola teda veľmi krátka charakteristika najznámejších inštitúcií, založených Vatikánskym štátom. Na aký účel tieto inštitúcie slúžili som už uviedol, avšak na druhej strane mali aj svoje požiadavky (samozrejme prostredníctvom Vatikánu) a neboli malé! Existovala istá dohoda (túto informáciu musí brať čitateľ podmienečne). Nechcem tvrdiť, že  mám tento dokument medzi Vatikánom a opozíciou, že v prípade prevzatia moci v Československu, sa táto postará o navrátenie všetkých hmotných statkov cirkvi, zabraných po roku 1948. Dnes už došlo a dochádza k navráteniu množstva budov, z ktorých musia odísť dôchodcovia, invalidné deti a osoby a na ich miesta sa nasťahovali rehoľnice, vznikli cirkevné školy. Cirkev sa dokonca vrátila i späť k vyučovaniu náboženstva na základných školách. (Že by bola informácia o dohode Vatikánu s opozíciou o porevolučnom usporiadaní v Československu pravdivá?).

V čele všetkých organizácií agentúrneho prepletenca v zahraničí stáli bývalí československí občania, emigranti, ktorí spolupracovali so západnými výzvednými službami, medzi ktorými dominovala americká Central Intelligence Agency. Nezaostávali ani ostatné spravodajské služby – nemecká BND, britská SIS a izraelský Mossad. Ako som už uviedol, medzi najaktívnejších exponentov týchto služieb patrili Jiří Pelikán, Pavel Tigrid a František Janouch ako rezidenti v Ríme, Paríži a v Stockholme. Je pozoruhodné, akých spolupracovníkov si tieto spravodajské služby na spoluprácu v Československu vyberali. Samozrejme aj keď išlo o špičkových disidentov, bojujúcich proti komunizmu, je potrebné sa zastaviť aspoň pri niektorých z nich.

Na spoluprácu boli vyberaní ľudia, ktorí boli komunistickým režimom postihnutí (stratou majetku, viď Havel), ale i takí, ktorí by komunistom mali byť vďační za to, že z politickej scény museli po roku 1968 odísť a „nepoškvrnili“ sa normalizáciou, nechceli byť komunistami…

V roku 1968 až do príchodu spojeneckých vojsk Varšavskej zmluvy hovorili „vtedajší“ komunisti v čele s Dubčekom, Dienstbierom, Šilhanom, ale i ďalšími o „socializme s ľudskou tvárou“, ale tiež o tom, že im v týchto rokoch išlo predovšetkým o samotnú komunistickú stranu. Odišli pre svoju – z vtedajších hľadísk – chybnú politickú orientáciu. Disidentami sa stali predovšetkým z pomsty nad stratou svojich vysokých politických funkcií, ktoré zastávali do roku 1968, niektorí ešte do roku 1970. Komunistov a predovšetkým komunistickú stranu začali nenávidieť až potom, keď boli z jej radov vylúčení. Je pozoruhodné, že nikto z týchto bývalých komunistov nevystúpil zo strany sám a čakali na to, až sa ich strana v previerkach zbaví sama. Kto z nich chce v dnešnej dobe nazývať komunistov „starými štruktúrami“? Títo bývalí členovia KSČ sú v dnešnej dobe vedúci predstavitelia Občianskeho fóra a všetkých jeho odnoží i Verejnosti proti násiliu.

Čo pre mňa znamená slovo „stará štruktúra“?

Desať rokov predtým ako sa moja generácia narodila, skutočná totalitná moc popravila viac ako 240 ľudí. Likvidovali sa kláštory, živnosti, prebiehala kolektivizácia a na popraviskách sa ocitli českí a slovenskí komunisti. V pracovných táboroch bolo 186 000 ľudí. V rokoch 1948 – 1967 bolo zatknutých 1 120 387 osôb. Napríklad v roku 1952 bolo odsúdených na trest smrti a nakoniec i popravených tiež 11 najvyšších funkcionárov KSČ. Po februári 1948 nastal v číslach a sociálnom zložení väznených osôb v Československu neobvykle čulý ruch. K 1. aprílu 1948 bolo väznených 20 867 osôb. K 15. máju 1950 to bolo už 32 638 osôb, z toho politických 11 026. K 1. januáru 1953 to bolo 46 021 osôb. Zloženie je pre analýzu zaujímavé i keď počet politických väzňov nebol zistený. Zaujímavá je i sociálna skladba politických väzňov. Tak napr. k 15. máju 1950 to bolo 4307 robotníkov, 968 roľníkov, 2909 úradníkov, 977 drobných obchodníkov a živnostníkov, 605 príslušníkov ozbrojených síl, 62 továrnikov a podnikateľov, 260 osôb so slobodným povolaním, 167 duchovných a 771 ostatných. Teda najviac bola postihnutá tzv. robotníckou päsťou sama robotnícka trieda.

Vo výkone trestu zomrelo od 1. januára 1948 do 31. decembra 1956 1117 mužov a 40 žien, z toho 49 samovraždou. Od 1. januára 1957 do 30 júna 1968 to bolo 945 mužov a 25 žien, z toho 103 samovraždou. Aké to boli samovraždy sa dá ľahko predstaviť. Vo vyšetrovacích záznamoch je iba jedenkrát uvedená správna príčina smrti a to u Bedřicha Wiesnera, ktorý zomrel vo vyšetrovacej väzbev Prahe v tzv. „Domčeku“. Príčina smrti je uvedená prekvapivo podľa pravdy: „Zabitý pri vypočúvaní…“ Najsmutnejšiu kapitolu tohto obdobia tvoria ľudia odsúdení na trest smrti a popravení. Oficiálne je zaznamenaný počet popravených osôb z politických dôvodov od roku 1948 do roku 1960 číslom 244.

Pozrime sa aspoň na niektorých, ktorí v tej dobe zastávali významné politické funkcie a v dnešnej dobe by chceli opäť kázať o totalite. Ešte stále si myslíme, že to boli Štěpánovia, Mohoritovia, Svobodovia alebo ešte mladší komunisti? Pozrime sa radšej do krátkych charakteristík životopisov aspoň niektorých, aby sme mohli nabudúce rozlišovať, kto má právo nazývať dnešných komunistov „starými štruktúrami“.

Kto stál v čele disentu

Pán poslanec Rudolf Battěk – (zmieňujem sa o ňom na inom mieste), dnešný predstaviteľ predsedníctva Federálneho zhromaždenia, narodený 2. novembra 1924, do nedávnej doby jeden z popredných predstaviteľov odporcov komunistického režimu v Československu. Tento muž bol v kruhoch československej opozície za akúsi „šedú eminenciu“. Rovnaký náhľad na neho mala i Štátna bezpečnosť. Tento napohľad slabý muž, chatrného zdravia mal v sebe toľko vnútornej energie, že zamestnával príslušníkov operatívnych zložiek aj cez noc. Keď bolo pri významných výročiach disidentom odporúčané, aby opustili Prahu, tento starý muž – chabého zdravia sa zabarikádoval vo svojom byte a odmietal s kýmkoľvek komunikovať. (výnimkou bola jeho „charitatívna“ priateľka zo Slobodnej Európy, redaktorka pani Čeřovská). Pán Battěk bol veľmi aktívnym človekom a stál za všetkým dianím v Československu do roku 1989. Bol jedným z prvých signatárov Charty 77 a jedným zo zakladajúcich členov HOSu. Udržiaval veľmi priateľské styky s predstaviteľmi Solidarity v Poľsku a ostatnými opozičnými stranami v celej Európe. Battěk je veľmi inteligentným človekom a politikom (stal sa ním pravdepodobne až po roku 1968). Až do vstupu spojeneckých vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 bol poslancom Federálneho zhromaždenia. Nie je žiadnym tajomstvom, že nepohrdol v rokoch 1948 – 1952 štúdiom a absolvovaním Vysokej školy politickej ÚV KSČ v Prahe. Má to aspoň zapísané v občianskom preukaze?

Samozrejme, že nemôžem nespomenúť v dnešnej dobe veľmi „ukrivdeného“ muža, pána plukovníka Oldřicha Hromádku. Pán Hromádko by urobil v dnešnej dobe najlepšie, keby sa do politiky vôbec neplietol, ak má aspoň trochu charakteru. V päťdesiatych rokoch pôsobil v tých najhorších väzniciach, okrem iného aj ako veliteľ oddielu Jastrab v Jáchymove. Jáchymovská väznica bola zvlášť známa svojou krutosťou a pán Hromádko patril medzi jej najaktívnejších bacharov. Ako inak sa dá vysvetliť jeho raketový funkčný aj hodnostný postup? (Z podporučíka bol povýšený priamo na kapitána.).

Ani pani Ota Bednářová neprotestovala príliš proti totalite, keď v období vlády Antonína Novotného pracovala v aparáte KSČ. Od roku 1963 učila národ milovať ÚV KSČ v čele so súdruhom 1. tajomníkom Antonínom Novotným. Ako redaktorka Čs. televízie ani asi nepochopila, že slúži totalite. Pochopila, až keď musela opustiť svoje výhodné funkcie.

Dnešný minister zahraničných vecí a v disidentských dobách pravá ruka Václava Havla, pán Jiří Dienstbier pracoval v rokoch 1959 – 1969 ako presvedčený člen KSČ v Československom rozhlase. Komunistov začal nenávidieť až keď musel funkciu v rozhlase opustiť a prestúpiť na inú, omnoho lepšie platenú prácu. (Disident v kotolni!).

Zarážajúci je aj postoj hovorcu Charty 77 z roku 1989, neskoršieho bývalého ministra vnútra ČR Ing. Tomáša Hradílka. V skorších dobách nemal rovnako pocit, že slúži totalite a v dobách vlády A. Novotného bol dokonca predsedom ZO KSČ.

A čo chce na svoju obhajobu povedať pán dr. Jaroslav Šabata, ktorý až do vstupu spojeneckých vojsk na naše územie, vykonával funkciu tajomníka KV KSČ v Brne? Pán doktor je aspoň na rozdiel od ostatných natoľko seriózny, že komunistov nehaní a nediskriminuje.

Ďalšia členka Charty 77, pani Mária Hromádková, pracovala najskôr ako politická pracovníčka OV KSČ vo Vrchlabí, neskôr na ÚV ČSM v Prahe a na KV KSČ v Olomouci, OV KSČ v Bruntále, v roku 1968 sa stala tajomníčkou pre priemysel OK KSČ Praha-6 a ešte neskôr pracovala ako referentka pre informácie Mestského výboru KSČ v Prahe.

Čo si myslieť o antikomunistovi Ladislavovi Lisovi, ktorý v súčasnej dobe zastáva funkciu predsedu branného a bezpečnostného výboru  Federálneho zhromaždenia a zároveň je i v predsedníctve tohto najvyššieho zákonodarného zastupiteľstva. Muž, ktorý v prvých porevolučných mesiacoch viedol kampaň proti príslušníkom ŠtB a bol až do svojho vylúčenia dlhoročným členom KSČ, strany, proti ktorej členom po novembri zúrivo útočil. V päťdesiatych rokoch – tých naozaj totalitných a najhorších – zastával celú radu funkcií v mládežníckom a odborovom hnutí. Absolvoval vysokú školu – samozrejme, že stranícku ÚV KSČ. V roku 1953 bol predsedom ÚV ČSM, predtým tiež tajomníkom tohto zväzu.

Dodnes je známe jeho vystúpenie 15 dní po poprave Slánskeho 19. decembra 1952 na Celoštátnej konferencii KSČ, kde vo svojom dlhom prejave zhodnotil „múdre“ vedenie nášho ľudu k výstavbe socialistickej vlasti a menovite zásluhy Klementa Gottwalda. Vo svojom prejave v mene mládeže Československa odsúdil činnosť „zradnej bandy Slánskeho“. V ten deň bol vynikajúci rečník Ladislav Lis menovaný kandidátom ÚV KSČ. V roku 1968 sa stal dokonca tajomníkom Mestského výboru KSČ v Prahe, ktorého bol tajomníkom, samozrejme až omnoho neskôr aj Miroslav Štěpán! Signálov o kontroverznej postave dnešného poslanca Lisa je hneď niekoľko.

Košický kapitán Ján Demikát je funkcionárom dnešnej polície a hovorí:…Stop! Zastavme sa! Možno, že neviete kto je kapitán JUDr. Ján Demikát…Jeho postavu plasticky priblíži list, ktorý o ňom riaditeľovi ČTK Petrovi Uhlovi napísal košický riaditeľ, bývalý riaditeľ Úradu na ochranu ústavy a demokracie, major Ing. Vladislav Chlípala:

„Z titulu zodpovednosti voči úradu, v ktorého čele stojím vo Východoslovenskom kraji, považujem za potrebné sa vyjadriť k niektorým stanoviskám ministra vnútra Slovenskej republiky pána Mečiara…

Jeho ďalší návrh, ktorým odporúčal spáliť už i tak preriedené archívy Štátnej bezpečnosti alebo ich zamknúť na niekoľko desiatok rokov mimo rezort MV, považujem za ohropzenie štátobezpečnostnej politiky Českej a Slovenskej Federatívnej republiky a hraničiacu s nekompetentnosťou pána ministra voči rezortu, ktorý mu bol zverený…

Pán minister vymenoval do funkcie náčelníka Pohotovostnej motorizovanej jednotky pána Demikáta, ktorý pracoval v priebehu svojej éry v Štatnej bezpečnosti na úseku vnútorného spravodajstva a navyše v období po nežnej revolúcii bol alebo ešte je predsedom ÚKRK KSS…“

Potom nasleduje podpis a veľmi nekvalifikovaný pozdrav pána Chlípalu Petrovi Uhlovi. Nie že len pripomína písmo školáka poškoláka, ale sú v ňom i chybičky. Pán Demikát je podobný pisateľ. Čo nevedel, nepovedal. Tak napríklad na účet pána Lisa spomína:

„…Môj názor je, že uskutočnenie lustrácií bolo nešťastným ťahom, pretože tajní spolupracovníci sa väčšinou neverbovali z KSČ, ale z opozície a teraz sa vlastne týmito lustráciami títo ľudia likvidujú.

…Zo zvodiek, ktoré som čítal, som zistil, že v signálnom zväzku „ADAM“ bol rozpracovaný Ladislav Lis a v tomzo materiáli bolo tiež, že jeho syn Vladimír bol agentom! Bolo tam tiež, že Ladislavovi Lisovi bolo umožnené vycestovanie do SRN alebo do iného západného štátu. Vyplývalo z neho tiež, že L. Lisniektoré materiály, o ktorých sa dá povedať, že obsahovali plány opozície do roku 1989 prepravoval tak neopatrne, že sa s nimi „nechal chytiť“. Potom pán Demikát upozorňuje na situáciu, ktorá nastala, keď osobne zistil, že pán podpredseda vtedajšej slovenskej vlády Ján Čarnogurský sa „hrabali“ v archívoch MV spolu s bratom Ivanom…Čo tam asi hľadali? Toto je však informácia síce zaujímavá, ale vzďalujúca sa od pána L. Lisa. Vracajú nás k nemu slová bývalého náčelníka 10. odboru StB majora Petra Žáka:

„…v dokumente nazvanom Spoločný postup nezávislých iniciatív do konca roku 1989“ hovorí pán major „boli stanovené etapy a ciele, ktoré si opozícia kládla. Išlo o vytvorenie Klubu nezávislej inteligencie, zahájenie dialógu pri okrúhlom stole a potom získanie oficiálneho postavenia. Boli tam stanovené tiež konkrétne termíny, ktoré neboli totožné s jednotlivými termínmi, ako je 21. august alebo 28. október alebo 17. november.

Petr Žák citoval z dokumentu, ktorý sa podarilo StB zadržať u pána Lisa. Čo hovoria agentúrne správy z doby, kedy StB neobmedzene vládla?

„… Na Lisa bol vedený zväzok „ADAM“. Išlo o formálne rozpracovanie. Zo spravodajského hľadiska je to vhodná forma. Je blokovaný rovnako ako tajný spolupracovník a tak sa na jeho osobu sústreďujú materiály u jednej osoby, navyše sa dá kontrolovať spravodajskou technikou a ďalšími úkonmi, ktoré sú v rozpracovaní ďaleko prístupnejšie.

Pán Lis má chalupu v okrese Česká Lípa, ktorá je pamiatkovo chránená, patria k nej väčšie pozemky. Krajský národný výbor vydal už skôr rozhodnutie o odovzdaní pozemkov. Pán Lis prostredníctvom pracovníka 3. oddelenia 10. odboru intervenoval, aby toto rozhodnutie bolo neúčinné a aby sa nerealizovalo. Tento pracovník sa volá…jeho priamym náčelníkom bol…“ Pán Lis údajne poskytoval ako protislužbu prepravované materiály, bol používaný pri spravodajských kombináciách. Údajne vraj pomáhal riešiť i situácie, kedy ŠtB nemohla cez agentúru kontrolovať nepovolené nelegálne schôdzky a porady. Tak sa napríklad po dohode s ŠtB na schôdzkach vyjadril: Musíme sa okamžite rozísť, o chvíľu to bude ŠtB…!

Jeho rodina nemala šancu získať cestovné doklady na výjazd do kapitalistickej cudziny vzhľadom k emigrácii jeho detí. Pomocou tzv. prominentnej „bielej karty“ boli cestovné pasy predsa len vystavené a do kapitalistickej cudziny vycestoval…A to i bez štátom pridelených devízových prostriedkov (čo bola súčasť žiadosti). Samozrejme, že blokovacie karty a žiadosť sú skartované, ale na pasovke v doskách je podpis kapitána Brďka, ktorý pasy prevzal…

Potom sa agentúrne spravodajstvo a jeho hlboké analýzy zaoberajú faktom, že L. Lis bol agentom dublérom…Pas hrá vôbec v tomto prípade významnú úlohu. Obyčajným chartistom a disidentom sa pasy do kapitalistickej cudziny nedali ani keby hrom burácal…Ako je teda možné, že Lis vycestoval a mnohí ďalší, napr. V. Havel či A. Dubček nedostali pasy ani na prevzatie literárnych či osobných cien, ktoré im boli udelené?

Vráťme sa ešte raz k zaujímavostiam okolo jeho pasu! I keď žiadosti boli skartované, ako som už povedal, na OS ZNB Praha 10 dosiaľ existuje protokol prísne tajných čísiel kde by o tom mal byť záznam. V tomto protokole by bolo možné nájsť odkazy. Zanedbateľný nie je ani Plán činnosti nezávislých štruktúr, ktorý sa dostal do rúk 3. oddelenia 10. odboru II. Správy FMV. Zvodky naznačujú, že tento plán pán Lis priamo svojmu riadiacemu orgánu na 3. oddelení osobne odovzdal. Samozrejme, že keby bolo nutné, je možné uviesť i meno tohto pána. Vo zvodkách sa objavuje i meno jeho syna Vladimíra, narodeného 10. júla 1947, bytom v Prahe 10 J……ul. č. 3…Tiež o tomto pánovi vieme, nech sa na nás nehnevá, že bol spolupracovníkom 3. oddelenia uvedenej správy. Tiež tieto doklady by bolo možné nájsť v prísne tajnom protokole na OS Praha 10. Tiež na žiadosti o výjazd je usvedčujúca poznámka. Ak by niekto pochyboval o pravdivosti týchto slov, tak pán Vladimír skutočne dostal cestovný pas i povolenie k výjazdu. Vycestoval 6. októbra 1988 cez OPK Rozvadov a vrátil sa cez Českú Kubicu 30. októbra 1988…Vladimír Lis bol vedený v registri zväzkov, spolupráca podľa preukázaných údajov bola nadviazaná začiatkom roku 1988, zo začiatku bol vedený ako kandidát tajnej spolupráce, neskôr ako agent…Samozrejme, že aj v tomto prípade je možné uviesť meno riadiaceho orgánu a prípad dokumentačne podložiť. Je veľmi divné, že pán Lis, vlastne obaja páni Lisovia, prejavujú toľko odvahy sa politicky angažovať a od iných žiadajú dobrovoľný odchod z politickej scény. Možno sa Lis senior zaplietol do spolupáce s StB iba preto, aby vytiahol z kaše syna. Spomínajú si ešte na svoje krycie mená? Každý ich totiž mal…Dnešný pán minister  zahraničných vecí mal napríklad krycí názov „Ráček“. Bol to vtip neznámeho úradníka, či jeho malá vynaliezavosť?

Čo na to hovorí jeden z ďalších dnešných mocných pán Jiří Ruml, dnes poslanec Federálneho zhromaždenia a predseda Vyšetrovacej komisie udalostí 17. novembra 1989 a najvyšší inkvizítor nad všetkými pozitívne lustrovanými agentmi i samotnými príslušníkmi StB?

Keby v päťdesiatych rokoch dôrazne obhajoval demokraciu ako dnes tvrdí, sotva by v rokoch 1947 – 1969 mohol pracovať ako redaktor čs. rozhlasu, Večernej Prahy a neskôr dokonca i Čs. televízie.

Ti isté by sa dalo povedať i o pánu Dubčekovi, dnešnom predsedovi Federálneho zhromaždenia. Podľa vtedajších zákonov, ideológie a osobného vyznania hájili záujmy vtedajšieho komunistického štátu a je nepochopiteľné, že niekomu je odpustené, v novom režime získa vysoké posty a druhým, ktorí robili to isté aj keď v „zločineckej“ ŠtB, je upierané dokonca i právo na život.

Pán Dubček od roku 1949 až do roku 1970 zastával mnoho významných funkcií, samozrejme že i straníckych včítane najvyššieho veliteľa všetkých Ľudových milícií. Od roku 1949 do roku 1951 bol bol tajomníkom a neskôr vedúcim tajomníkom OV KSS v Trenčíne. Už v roku 1951 – 52 vedúcim odboru ÚV KSS, kde sa však dlho neohrial a postupoval závratnou rýchlosťou stále vyššie a vyššie až nad oblaky hôr ako sa výstižne spieva v jednej nadšenej piesni jeho mladosti. Až sa zastavil na rebríčku najvyššom, na priečke prvého tajomníka ÚV KSČ.

Pán Marián Čalfa, dnešný premiér federálnej vlády ČSFR síce žiadne stranícke funkcie vzhľadom k svojmu veku v päťdesiatych rokoch nemal, ale i on má svoj podiel na „totalite“, ktorú v súčasnej dobe tak neznáša, až ho trasie. Ani sa mu vlastne nedivím, veď pán premiér bol v dobách komunistickej vlády tak „nespokojný“ a svoju nespokojnosť „dával“ výrazne najavo zvlášť v legislatíve, kde formuloval tzv. pendrekové zákony. Mám na mysli jeho činnosť nie ako predsedu CZV KSČ na predsedníctve komunistickej vlády, ale v legislatívnom výbore, ktorého bol predsedom.

Takto by sme mohli pokračovať donekonečna a spomenúť ďalších a ďalších bývalých členov KSČ, ktorí sa podieľali na organizácii tých najtotalitnejších rokov života a výchovy mladej generácie ľudí. Právom je čudné, keď títo ľudia nazývajú dnešných mladých komunistov „starými štruktúrami“.

S kým zahraničie udržiavalo najtesnejšie styky? Určite nepoviem žiadnu novinu, keď uvediem v prvom rade meno muža, na základe ktorého správy sa dali masy do pohybu. Áno v najčastejšom styku so zahraničím bol práve Ing. Petr Uhl. Uhl bol redaktorom Východoeurópskej informačnej agentúry (VIA) a bol jedným z mála disidentov, ktorí neboli na výplatnej listine Nadácie Charty 77. Svoje honoráre poberal za publikačnú činnosť a za vykonávanie funkcie redaktora už zmienenej VIA.

V kruhoch čs. kontrarozviedky patril k najuznávanejším členom disentu a vedelo sa o ňom, že absolvoval krátkodobý spravodajský kurz v zahraničí. O jeho činnosti svedčila i veľmi dobrá úroveň konšpirácie, zavedená medzi disidentmi. V prípade Petra Uhla ide o zaujímavého človeka, ktorý neskrýva svoj vzťah k Marxovi. Dokonca pre členov opozície založil Marxistický klub. Rovnako bol známy jeho kladný vzťah k L.D. Trockému. (Stúpenci Trockého zdôrazňovali zvlášť nutnosť tzv. permanentnej revolúcie v celom svete. Spochybňovali možnosť samostatného vybudovania socializmu v Sovietskom zväze a inde).

V kuloároch čs. kontrarozviedky i opozície sa o ňom hovorilo ako o „poslednom trockistovi“ v ČSSR…

Ďalšími osobami v disidentskom prostredí, ktoré so zahraničím udržiavali najčastejšie styky boli Václav Havel, Jaroslav Šabata, Jiří Dienstbier, Ladislav Lis, Rudolf Battěk, Miloš Hájek, Alexander Vondra, Dana Němcová a ďalší.

Za zmienku stojí vtedajšia charakteristika terajšieho prezidenta ČSFR a bývalého vodcu čs. opozičného hnutia Václava Havla. Citácia je z jednej súhrnnej správy, ktorá bola vypracovaná na disidenta V. Havla Štátnou bezpečnosťou v roku 1988. (Pochybujem, že by podobná správa mohla byť vypracovaná v dnešnej dobe, ale verím, že pán prezident je uvážlivý človek a natoľko múdry, že si ju bez emócií vypočuje).

„…Medzi ďalšími aktívnymi členmi čs. opozície sa počíta spisovateľ Václav Havel, narodený 5. októbra 1936. Havel je v opozičných kruhoch nazývaný ako veľmi ušľachtilý a dobrý človek. Vo svojej disidentskej činnosti robí všetko pre to, aby sa stal hlavou opozície, ale musí sa skláňať hlavne pred činnosťou Uhla a Battěka, ktorí  sú medzi verejnosťou dosť neznámi. Václav Havel je v úzkom styku s ľudmi, ktorí pracujú pre americkú CIA a nemeckú BND.“ (Tým samozrejme nechcem povedať, že pán prezident bol tiež agentom niektorej z týchto spravodajských služieb. Pozn. autora). Týmito ľuďmi sú mu poskytované honoráre za jeho publikačnú činnosť. Honoráre sú mu tiež poskytované prostredníctvom udeľovania rôznych cien za spisovateľskú prácu. Západné spravodajské služby, v ktorých čele stojí predovšetkým CIA urobili  z Havla spisovateľa, dramatika.

Paradoxom je ale, že Havel nepatrí v západnej Európe ani k priemerne čítaným spisovateľom. Do povedomia čitateľov a divákov západnej Európy je vnucovaný hlavne ako spisovateľ proti socializmu a komunizmu. Celkovo sa dá Havel hodnotiť ako osoba, ktorá má v prostredí Charty 77 a opozície dominantné postavenie. V ČSSR udržuje veľmi dobré vzťahy so zastupiteľským úradom USA a predovšetkým s 1. tajomníkom tohto úradu  pánom Normanom“ – koniec citácie zo súhrnnej správy o čs. opozícii a časti týkajúcej sa Václava Havla. V polovici roku 1989 bola potom vypracovaná Štátnou bezpečnosťou  na Václava Havla podrobná správa, ktorá bola odovzdaná na zverejnenie niektorým českoslovernským oznamovacím prostriedkom, konkrétne Rudému právu a Tribune. Tieto tzv. „Havlove životopisy“ boli vytlačené v dobe najväčšej aktivity čs. opozície pod rôznymi pútavými názvami. Rudé právo ho nazvalo „Kto je Václav Havel?“ a naopak Tribuna „Za čo bojuje Václav Havel?“ Obsahovo však boli oba články zhodné. Štátna bezpečnosť v materiáli vychádzala zo spravodajských informácií, archívnych materiálov a rôznych dokumentov, ktoré sa im za obdobie, kedy mala Havla pod kontrolou podarilo zhromaždiť v jeho operatívnom zväzku, ktorý bol v archíve ŠtB vedený pod krycím názvom „TOMIS“. Teda informácie podložené ako dôkazne tak aj dokumentačne a nakoniec aj procesne pretože Havel bol za svoju činnosť podľa vtedajších zákonov niekoľkokrát odsúdený…“ (Samozrejme že, a to zdôrazňujem, podľa vtedajších avšak platných zákonov ČSSR.)

„Dvakrát bol odsúdený za rozvracanie republiky podľa § 98 tr.z. mnohokrát bol na svoje protizákonné konanie upozornený. Mestský prokurátor v Prahe mu 12. januára 1989 udelil výstrahu. Nepomohla. Preto bol 21. februára 1989 Obvodným súdom pre Prahu 3 podľa § 164 tr.z. pre trestný čin podnecovania a § 156 tr.z. pre trestný čin sťažovania výkonu právomoci verejného činiteľa odsúdený k úhrnnému nepodmienečnému trestu odňatia slobody v trvaní deväť mesiacov. Pretože bol v posledných desiatich rokoch už vo výkone trestu, bol zaradený pre výkon trestu do 2. nápravno  výchovnej skupiny.“

Z tohto dôvodu správu StB pripravenú a neskôr i odovzdanú na zverejnenie doslovne citujem:

„ V súčasnej dobe napríklad buržoázne oznamovacie prostriedky a tiež niektorí ľudia u nás doma zorganizovali kampaň okolo Václava Havla. Kto je tento človek, ktorého tlač, rozhlas a televízia na Západe vyzdvihuje ako popredného čs. spisovateľa a dramatika, statočného a čestného človeka, z ktorého robia temer mučeníka? Čím si vyslúžil tento záujem a obdiv? Stručne môžeme povedať, svojou dlhoročnou angažovanosťou proti socialistickému zriadeniu u nás. Na túto dráhu má dobrú prípravu už z domova. Pochádza z jednej z najbohatších rodín v Prahe.

Jeho otec Ing. Václav Havel vlastnil spolu so svojím bratom Milošom Havlom komplex zábavných podnikov Lucerna v Prahe a filmové ateliéry Barrandov, niekoľko činžových domov v Prahe, Horáreň Havlov v Českomoravskej vrchovine a 1400 hektárov lesa. Počas vojny v roku 1940 im chceli okupačné úrady filmové ateliéry odobrať. Malo im byť vyplatené odstupne 300 tisíc korún. Avšak 26. februára 1946 vypovedala herečka Baarová (ktorá bola súdená za kolaboráciu s nacistami), že zoznámila Miloša Havla s veliteľom SD – nacistická bezpečnostná služba – sicherheitsdienst – v Prahe s Horstom Böhmom. Ten zariadil, aby im bola vyplatená záloha vo výške 6 miliónov korún a bolo im ponechané 49% akcií. Za túto službu sa samozrejme museli odvďačiť. Protislužbou bolo zriadenie krycej kancelárie gestapa v Lucerne pod firmou „GLAWA“, čo vyplýva i z výpovede bývalého pracovníka SD Otto Štancla.

Ich častými návštevníkmi boli úradníci gestapa Abendschön, krycie meno Grossmann, Nachtmann a Schultze. Otto Štancl tiež vypovedal, že v „Glawe“ sa často zdržiaval i majiteľ Lucerny, ktorý bol veľmi dobre oboznámený s jej prevádzkou. Gestapo však nebolo jediným hosťom Lucerny. Niekoľkokrát totiž navštívil Film klub, ktorý tam bol zriadený i K.H. Frank.“

Bývalý major Petr Žák v tejto súvislosti zaujímavo spomína, že na žiadosť niektorých vtedy prominentných žurnalistov mali zaistiť a zhromaždiť i niektoré vecné dokumenty a fotografie z bývalého Gottwaldova, dnešného Zlína. Z použiteľných materiálov, ako spomína, boli získané iba fotografie strýca, na ktorých je s príslušníkmi v nemeckých uniformách. K úlohe, aby ŠtB zaistila potrebné písomné a fotografické materiály na strýca a otca Václava Havla sa vyjadruje aj bývalý pplk. Chovanec, zástupca náčelníka II. Správy ZNB plukovníka Vykypěla:

„ Aj keď som so zverejnením údajov o Havlovi súhlasil, nesúhlasil som, a v tom boli medzi mnou a autormi článku rozpory, že z nich bola príliš zrejmá snaha osoby z pozície pošpiniť, čo podľa mňa škodilo veci. V situácii, keď oficiálne vedenie strany a štátu bolo hluché a nereagovalo na nedostatky, ktoré tu boli, sme z našej strany (t.j. zo správy ŠtB) považovali za potrebné, aby bolo demaskované skutočné pozadie činnosti opozície, kedy napríklad otázka ľudských práv bola iba zásterkou k destabilizácii, prípadne k likvidácii vtedajšieho spoločenského zriadenia a kedy v tom hrali úlohu i peniaze zo zahraničia. Články vtedajších žurnalistov ľudí skôr naštvali a boli vlastne kontraproduktívne, čo ďalší vývoj iba potvrdil.“

Môj osobný názor na Václava Havla bol trochu odlišný oproti vypracovanému „životopisu“. Videl som ho ako človeka veľmi úprimného, chvíľami až plachého. Avšak jeho vplyv na disidentské prostredie bol obrovský a medzi opozíciou bol rovnako veľmi obľúbený. Výnimky sa samozrejme našli, ale veď aj v tomto okruhu ľudí išlo o budúce funkcie, budúce posty, korytá. Z jeho diel som mal možnosť si pozrieť hry „Záhradná slávnosť“ a „Audiencia“ a keď nič iné, tak ma aspoň rozosmiala. Neviem, je to hádam tým, že nie som divadelne založený…

V tejto chvíli by som sa ešte vrátil k daru, ktorý V. Havel dostal od svojho nakladateľa k 50. narodeninám. Počítač IBM americkej firmy na výrobu špičkových počítačov International Bussiness Machines Corp. Patril v tej dobe k tomu najlepšiemu, čo sa na svete v tejto sfére predávalo. Jeho cena šla vysoko nad sto tisíc korún. Iba pre zaujímavosť by som chcel uviesť, že iba nedávno technici firmy zostrojili počítačový čip, ktorý je zatiaľ jeden z najrýchlejších vysokokapacitných pamäťových čipov. Tento čip môže prijímať alebo vysielať osem miliárd bitov informácií za sekundu a vo svojej pamäti môže evidovať 512 000 bitov informácií. Čítanie alebo zápis informácie trvá novému čipu dve miliardtiny sekundy (nanosekundy), zatiaľ čo bežnému čipu 25 až 35 nanosekúnd.

Na tomto počítači mali disidenti uložené obrovské množstvo informácií z ich vlastného prostredia a tiež z prostredia Bezpečnosti. Začiatkom roku 1989 bolo Štátnou bezpečnosťou zistené, že zvlášť poprední disidenti sú perfektne informovaní o zámeroch Štátnej bezpečnosti a o jej opatreniach. V polovici roku 1989 sa tiež hovorilo o tom (táto informácia prišla vedeniu StB agentúrnou cestou), že u jedného z vodcov je ukrytý archív so stručnými charakteristikami niektorých príslušníkov ŠtB. Meno tohto vodcu v disente neuvediem, aj keď bolo známe nie iba mne. Túto informáciu považujem za vierohodnú o to viac, že existuje list niekoľkých príslušníkov ŠtB, ktorí sa niekoľko dní po 17. novembri obrátili na KC OF v Prahe v Laterne magike (priamo na V. Havla), v ktorom pripomínajú svoje zásluhy v priebehu roku 1989. V liste sú ich pravé podpisy, pravé mená. Počas celej doby kontaktov s opozíciou vystupovali pod krycími menami. Opozícii nevadilo, že išlo o príslušníkov ŠtB, postarali sa o ich ďalšie uplatnenie a tí potom preoblečení do nových slušivých kabátov sedeli v Občianskych previerkových komisiách ako poradci, ale súčasne aj ako noví náčelníci spravodajských odborov Úradu na ochranu ústavy a demokracie, dnes FBIS…

 

Varovanie

Vážení čitatelia - diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne. Viac o povinnostiach diskutéra sa dozviete v pravidlách portálu, ktoré si je každý diskutér povinný naštudovať a ktoré nájdete tu. Publikovaním príspevku do diskusie potvrdzujete, že ste si pravidla preštudovali a porozumeli im.

author photo

Ivan Štubňa

O AUTOROVI

Vyštudovaný psychológ so skúsenosťami v oblasti podnikania, zahraničného obchodu, pôsobiaci niekoľko rokov v zahraničí a na ústredných orgánoch štátnej správy.
Záujmy: cyklistika,vysokohorská turistika, liečivé bylinky...a investigatívny blog

AUTOR V ČÍSLACH

Počet článkov: 386

Celkové hodnotenie: 24.19

Priemerná čítanosť: 2415

icon Top za 7 dní

iconNajnovšie z HS

icon Najčítanejšie z HS

  • POČASIE NA DNES

    FOTO DŇA

  • Vybrali sme

    Dni mesta Svidník ponúknu bohatý program pre všetky vekové kategórie

    0icon

    Svidník 16. júna 2024 (TASR/HSP/Foto:TASR-Maroš Černý)   Dni mesta Svidník ponúknu bohatý program pre všetky vekové kategórie. Od piatka (28. 6.) do nedele (30. 6.)…

    Slovinsko - Dánsko 1:1 v C-skupine, remízu zariadil Janža

    0icon

    O prvú remízu na futbalových ME v Nemecku sa v nedeľu postarali tímy Slovinska a Dánska. Ich vzájomný súboj C-skupiny v Stuttgarte sa skončil nerozhodne…

    V žilinskej Fakultnej nemocnici s poliklinikou budujú nové administratívne centrum

    0icon

    Žilina 16. júna 2024 (TASR/HSP/Foto:TASR-Erika Ďurčová)   Do konca leta chcú mať v žilinskej Fakultnej nemocnici s poliklinikou (FNsP) hotové nové administratívne centrum. To vznikne…

    Poprad si poistil služby brankárskeho tandemu Vay a Belányi

    0icon

    Poprad 16. júna 2024 (TASR/HSP/Foto:TASR-František Iván)   Slovenský hokejový klub HK Poprad si poistil služby brankárskeho tandemu Adam Vay a Filip Belányi aj pre nasledujúcu…

    Samsonovová zvíťazila na turnaji WTA v Hertogenboschi

    0icon

    Hertogenbosch 16. júna 2024 (TASR/HSP/Foto:TASR/DPA-Tom Weller)   Ruská tenistka Ľudmila Samsonovová zvíťazila vo finále dvojhry na trávnatom podujatí WTA v holandskom Hertogenboschi. Druhá nasadená hráčka…

    A už doňho kopú...

    0icon

    Bratislava 16. júna 2024 (HSP/Foto:TASR-Jakub Kotian)   Vraj: Prečo je Pellegriniho posolstvo „bezcenné“, pýta sa SME. A nie sú jediní, kto si cez inauguračný víkend stihol…

    Calzona nepočíta so zraneniami Belgicka: "Musíme ukázať maximum"

    0icon

    Tréner slovenských futbalistov Francesco Calzona sa nepozerá na zranenia v belgickom tíme ako na výhodu. "Sokolov" čaká v pondelok o 18.00 h vo Frankfurte prvý…

    Prípravy na Horehronské dni spevu a tanca sú v plnom prúde, amfiteáter sa čoskoro dočká obnovy

    0icon

    Heľpa 16. júna 2024 (TASR/HSP/Foto:TASR-Dušan Hein)   V závere júna ožije horehronská obec Heľpa jedným z najstarších a najvýznamnejších folklórnych festivalov na Slovensku, 58. ročníkom…

    Mesiac poľovníctva si v michalovskom kaštieli pripomenú Poľovníckym dňom

    0icon

    Michalovce 16. júna 2024 (TASR/HSP/Foto:TASR-Roman Hanc)   Jún, mesiac poľovníctva a ochrany prírody, si v michalovskom kaštieli pripomenú Poľovníckym dňom. Podujatie, ktoré sa uskutoční v…

    Blanár: Mierové rokovania o Ukrajine by mali pokračovať aj za účasti Ruska

    0icon

    Mierový summit o Ukrajine vo Švajčiarsku je výnimočný, pretože sa na ňom zúčastňujú predstavitelia na najvyššej úrovni, uviedol v nedeľu slovenský minister zahraničných vecí Juraj…

    Vášeň v Tebe

    Auto Trendy

    Reklama

    Armádny Magazín

    TopDesať

    FOTO DŇA