Časť VI. Prisluhovať globálnej moci a globálnej diktatúre vedie k potrebe potláčať slobodu názoru a slobodu prejavu. Ako brániť slobodu názoru a slobodu prejavu ?

Je potrebné pripomenúť vládnej moci, že v platnosti existuje taký významný dokument, ktorý má názov „Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach.“ Prečo sa potrebujeme opierať o tento dokument aj v súčasnosti ? Pretože politika organizovania strašenia obyvateľstva „pandémiou“ koronavírusu, tak ako sa vo svete a v SR organizuje a presadzuje, bezohľadne pošliapala celé znenie preambuly tohto dokumentu a mnohé jeho časti a články. Politika vládnej moci neberie ohľad na uznávanie prirodzenej dôstojnosti a rovnakých a nescudziteľných práv členov ľudskej rodiny ako základu slobody, spravodlivosti a mieru vo svete.

Všetkými možnými opatreniami z úrovne globálnej a národnej moci bola prirodzená dôstojnosť ľudských bytosti narušená, boli porušené ústavné práva a teda slobody človeka. Využitím koronavírusu pre mocensko – politické ciele pre potreby strategickej operácie sa vo väčšine národných štátov vytvorili také podmienky, v ktorých nemôže ľudská bytosť podľa svojich schopnosti a predstáv používať svoje občianske a politické práva, ako aj hospodárske, sociálne a kultúrne práva. Všetky tieto práva sa dostali – boli scudzené pod autoritatívne riadenie národných vlád. Samotná preambula medzinárodného paktu jasne poukazuje na súvislosť, že ľudská bytosť sa z oslobodenia od strachu a nedostatku môže dostať len vtedy, ak sú vytvorené podmienky pre používanie už spomínaných práv.

Tí, čo reprezentujú štátnu moc, preukazujú, že stratili úctu k ľudským právam a slobodám. Vládna moc a média pod vedením globálnej moci svojimi aktivitami vytvárajú všetky potrebné podmienky k tomu, aby bolo možné udržiavať a posilňovať strach obyvateľstva z koronavírusu, pretože je potrebné okrem iného nastoliť očkovací režim na potlačenie ľudskej dôstojnosti. Veľmi dôležité je pochopiť toto: Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach štáty ako zmluvné strany Paktu uznali, že jednotlivec ako ľudská bytosť, je povinný usilovať sa rozvíjať a dodržiavať práva uznané v tomto Pakte. Znamená to, že občan ako ľudská bytosť sa nemôže stotožniť s takou vládnou politikou, ktorá je namierená proti ľudskému spoločenstvu a jeho slobodám. Plniť si povinnosť – usilovať sa rozvíjať a dodržiavať práva – je niečo, čo nemôže nikto nazvať poplašnou správou či tak, ako sa impertinentne na adresu občanov vyjadruje predseda vlády SR.

V časti I, článku 1 Paktu je zdôraznené, že všetky národy majú právo na sebaurčenie. Na základe tohto práva potom je stanovené, že slobodné určujú svoj politický štatút a slobodne uskutočňujú svoj hospodársky, sociálny a kultúrny vývoj. Už nie je možné veriť tomuto záväzku, pretože najmä v západnej civilizácií národné štáty strácajú svoju suverenitu. Dobrým príkladom je EÚ a v rámci politiky spojenej s „pandémiou“ koronavírusu si môžeme všimnúť, že politický štatút národa si globálne sily podriaďujú pod svoju globálnu politiku a moc.

Najskôr majú pravdu tí, ktorí tvrdia, že všetko je spojené so svetovým finančným systémom a jeho problémami, že ide o nekontrolovateľné finančné radenie majiteľov svetových peňazí. Európe a svetu chcú vládnuť nadnárodné korporácie, ktorých vplyv a moc je potrebné doslova zlomiť. Lenže k tomuto zlomeniu je potrebná suverenita národného štátu. Ten však svoju moc a bezohľadnú politiku zameriava proti občanom vlastného štátu, ktorí tvoria základ štátnej moci. Podľa propagandy, ktorá sa dlhé roky vedie v prospech Bruselu, máme tu predsa EÚ a to je sila, ktorá moc nadnárodných spoločnosti či kartelov môže hravo zlomiť. Ak sa tak vôbec nedeje, znamená to, že budú mať pravdu tí, ktorí vedia, že EÚ má fašistické korene a to znamená, že bola ustanovená pod priamym vedením a kontrolou nacistov a IG Farben a teda vyšlo sa v ústrety, s definitívnym prijatím Lisabonskej zmluvy v roku 2009, finančným záujmom chemického, petrochemického a farmaceutického Kartelu. Predpokladám, že o tom bude vhodné napísať samostatný článok.

Čo je najhoršie, tak národné vlády dovoľujú, aby bolo permanentne zasahované do politického štatútu národa od rôznych nadnárodných síl a štruktúr, takže právo slobodne uskutočňovať svoj hospodársky, sociálny a kultúrny rozvoj sa v tomto období značne narušilo. Tragédiou je, že sa to deje s vedomím OSN, ktorá sa pridala k „Triede 1%“ a nemá záujem rešpektovať svoju vlastnú Chartu.

Podľa môjho názoru Pakt sa porušuje aj v časti II, článku 2, ods. 1, podľa ktorého štáty sa zaviazali rešpektovať občianske a politické práva uznané v tomto Pakte všetkým jednotlivcom a to bez akéhokoľvek rozlíšenia. Znamená to, že u jednotlivcov štát nesmie rozlišovať podľa rasy, farby, pohlavia, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, národnostného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu. Odstavec 1 článku 2 má však aj ešte jedno iné určenie: jednotlivcov na svojom území nesmie štát rozlišovať podľa „iného postavenia.“

V súvislosti s „pandémiou“ koronavírusu došlo k tomu, že štát iniciatívne začal jednotlivcov organizovať, triediť, usmerňovať, kontrolovať, pokutovať a podobne podľa „zásady ochrany zdravia – rozlíšenia mať či nemať koronavírus.“ Štát tak v prípade koronavírusu zrušil rozlišovanie jednotlivcov vo vzťahu k slobodám podľa farby, rasy, pohlavia a ďalších znakov a vyhradil si celkom svojvoľne právo regulovať občianske a politické práva rozlišovaním podľa „zásady ochrany zdravia – rozlíšenia mať či nemať koronavírus.“ Ide o permanentnú kontrolu zdravia spojenú s prísnymi podmienkami pre účasť jednotlivca v rôznych životných aktivitách.

Rovnako sa porušuje aj ods. 3, článku 2, časti II Paktu. Na základe toho, že štát zaviedol u jednotlivcov rozlíšenie podľa „zásady ochrany zdravia – rozlíšenia mať či nemať koronavírus“, si štát dovoľuje obmedzovať občianske a politické slobody. Podľa Paktu sa každý štát zaviazal zabezpečiť ktorejkoľvek osobe, ktorej práva alebo slobody uznané Paktom, boli porušené, účinnú ochranu !!! Túto účinnú ochranu náš štát nemôže poskytnúť, pretože ľudia nevedia, že majú právo domáhať sa účinnej ochrany a tiež preto, že štát pre dodržiavanie podmienok svojho rozlíšenia prijal represívne opatrenia vo vzťahu ku každému jednotlivcovi, ktorý zásadu pre rozlíšenie jednotlivcov nebude akceptovať. Podľa Paktu je to teda jasné: občania -jednotlivci majú právo požadovať ochranu, ak právo alebo slobody boli porušené. Lenže my, občania, sme skôr momentálne orientovaní v smere držať hubu a krok !

Porušuje sa aj odsek 2, článku 2, časti II Paktu, nakoľko tu existuje záväzok, že štát má schváliť také zákonodarné a iné opatrenia, ktoré sú potrebné k tomu, aby sa uplatnili práva uznané v Pakte. Zaujímavý je odstavec 1, časti 4, článku II. Štát môže prijať opatrenia, ktoré zmierňujú záväzky podľa Paktu, ak je za mimoriadnej situácie, ktorá je úradne vyhlásená, ohrozený život národa. V našom prípade je veľmi otázne, či bol ohrozený život národa vzhľadom na propagovanú „pandémiu“ koronavírusu. Dôležité je však to, že opatrenia zmierňujúce záväzky štátu podľa Paktu, nemôžu byť dôvodom pre diskrimináciu podľa rasy, farby, pohlavia, jazyka, náboženstva alebo sociálneho pôvodu a teda, aj s mojim dodatkom, podľa iného rozlíšenia.

V odseku 1 sa už neuvádza rozlíšenie jednotlivcov podľa majetku, rodu alebo iného postavenia. Mám teda za to, že autori textu Paktu v tomto prípade nedokončili výpočet rozlíšenia len z formálnych dôvodov a preto je potrebné predpokladať, že zákaz diskriminácie sa vzťahuje aj na rozlíšenie podľa majetku, rodu a špecifického iného postavenia – v našom prípade označeného ako „zásada ochrany zdravia – rozlíšenia mať či nemať koronavírus.“ Čo to všetko znamená ?

Za mimoriadnej situácie, ktorá je úradne vyhlásená a ktorá z tohto dôvodu trvá iba určitý počet dní, štát môže prijať opatrenia k zmierneniu jeho záväzkov podľa Paktu, ale musí byť napríklad splnená aj jedná z dvoch podmienok – nepôjde o diskrimináciu podľa už uvedených znakov, teda ani z dôvodov spomínanej „zásady ochrany zdravia – rozlíšenia mať či nemať koronavírus.“

Nedodržiava sa ani článok 17, ods. 1 uvedeného Paktu, podľa ktorého nikto nesmie byť vystavený svojvoľnému zasahovaniu do súkromného života, do rodiny, domova alebo korešpondencie, ani útokom na svoju česť a povesť.

…

Pre posúdenie toho, čo svojim trestným oznámením požaduje minister zdravotníctva SR, je veľmi dôležitý článok 19 uvedeného Paktu. Tento článok si dovolím odcitovať.

„Článok 19

1. Každý má právo zastávať svoj názor bez prekážky.

2. Každý má právo na slobodu prejavu; toto právo zahŕňa slobodu vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky každého druhu, bez ohľadu na hranice, či už ústne, písomne alebo tlačou, prostredníctvom umenia alebo akýmikoľvek inými prostriedkami podľa vlastnej voľby.

3. Užívanie práv uvedených v odseku 2 tohto článku nesie so sebou osobitné povinnosti a zodpovednosť. Môže preto podliehať určitým obmedzeniam, tieto obmedzenia však budú len také, aké ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné:

a) na rešpektovanie práv alebo povesti iných;

b) na ochranu národnej bezpečnosti alebo verejného poriadku alebo verejného zdravia alebo morálky.“

Určité obmedzenia uvedených práv nemôže byť zo strany žiadneho štátu svojvoľné. Je potrebné vedieť, že Výbor OSN pre ľudské práva na svojom 102. zasadaní v Ženeve v dňoch 11.7. až 29.7.2011 prijal k článku 19 uvedeného Paktu dokument, ktorý má názov „Všeobecná pripomienka č. 34“. Táto všeobecná pripomienka je pre nakladanie so slobodou názoru a slobodou prejavu zo strany štátu veľmi dôležitá, pretože predstavuje jasný výklad či usmernenie, ako štát môže postupovať.

Podľa bodu 2 Všeobecnej pripomienky č. 34 ( ďalej iba VP č. 34 ), sloboda názoru a sloboda prejavu sú nevyhnutné podmienky úplného rozvoja osobnosti. Tvoria základ slobodnej a demokratickej spoločnosti. Tieto slobody úzko súvisia, pretože sloboda prejavu je prostriedkom výmeny a rozvoja názorov. Podľa bodu 3 VP č. 34 sloboda prejavu je nutnou podmienkou implementácie zásad transparentnosti a zodpovednosti ako nástrojov pre presadzovanie a ochranu ľudských práv. Podľa bodu č. 4 VP č. 34 obidve slobody tvoria neoddeliteľnú súčasť uplatnenia práva slobodne sa zhromažďovať, združovať a práva voliť.

Z bodu 5 VP č. 34 vyplývajú tieto dôležité závery:

a) výhrada voči tomu, že každý má právo zastávať svoj názor bez prekážky, by bola nezlúčiteľná s predmetom a účelom Paktu,

b) v ustanoveniach Paktu, ktoré nie sú uvedené v článku 4, ods. 2, teda v ustanoveniach mimo článkov 6,7,8 ( odsek 1 a 2 ), 11,15,16 a 18 existujú prvky, ktoré podľa Výboru OSN pre ľudské práva nemôžu podliehať zákonnej odchýlke uvedenej v článku 4, ods. 1 Paktu. Sloboda názoru je jedným takýmto prvkom, pretože nikdy nevznikne potreba sa od nej odchýliť počas výnimočného stavu.

Z bodu 7 VP č. 34 vyplýva:

a) povinnosť štátu rešpektovať slobodu názoru a prejavu, pričom sa to týka všetkých úrovni štátu,

b) zabezpečiť ochranu osôb pred konaním súkromných osôb alebo subjektov, ktoré by poškodzovali uplatňovanie uvedených slobôd.

Vo veci slobody názoru je dôležité si uvedomiť, že:

a) odsek 1 článku 19 požaduje ochranu práva vyjadrovať názory bez ujmy. Tu Pakt nepovoľuje žiadnu výnimku ani obmedzenie. Všetky formy názorov sú chránené, vrátane názorov politickej, vedeckej, historickej, morálnej alebo náboženskej povahy. Je nezlučiteľné s odsekom 1, aby sa zastavanie názoru považovalo za trestný čin. Prenasledovanie, zastrašovanie alebo stigmatizácia osoby, vrátane jej zatknutia, držania vo väzbe, súdneho procesu alebo uväznenia kvôli názorom, ktoré zastáva, predstavuje porušenie článku 19, ods. 1 Paktu.

V bode 10 VP č. 34 ide o to, že akákoľvek forma snahy donútiť, aby osoba zastavala alebo nezastavala akýkoľvek názor, je zakázaná.

Vo veci slobody prejavu bod 11 VP č. 34 ods. 2:

a) požaduje od štátu, aby garantoval právo na slobodu prejavu vrátane práva vyhľadávať, prijímať a oznamovať myšlienky a informácie každého druhu, ktoré sú schopné prenosu na iné osoby. Sloboda prejavu zahŕňa: politickú diskusiu, komentáre k vlastným a verejným záležitostiam, agitáciu, diskusiu o ľudských právach, žurnalistiku, kultúrny a umelecký prejav, vzdelávanie, náboženskú diskusiu, komerčné reklamy.

b) ochraňuje všetky formy prejavu a prostriedky ich šírenia. Samotné formy zahŕňajú: hovorený, písomný jazyk a znakovú reč, fotografie, umelecké predmety. Medzi vyjadrovacie prostriedky patria: knihy, noviny, letáky, plagáty, bannery, oblečenie, právne podania. Zahŕňa všetky formy audiovizuálnych, elektronických a internetových spôsobov vyjadrovania. Na základe uvedeného nemám pochybnosť tvrdiť, že v čase povinného nosenia rúšok je nenosenie rúška výrazom slobodného prejavu názoru človeka.

Poznámka: čitateľ si môže pozrieť prípad týkajúci sa Rudolfa Vaského a Martina Daňa, ktorým súd uložil zákazy podľa § 80, ods. 2 a § 82, ods. 1 Trestného poriadku. V ich prípade išlo o zákaz uverejňovať príspevky, ktoré sú výsledkom vlastnej tvorby ako aj zdržať sa osobných prejavov adresovaných verejnosti. Ďalej je to zákaz vedome participovať na tvorbe obrazových, zvukových a obrazovozvukových diel, vytvorených inými subjektmi. Mimo toho Martinovi Daňovi bol uložený zákaz vyhotovovania akýchkoľvek obrazových, obrazovozvukových záznamov vo verejne dostupných objektoch a na verejných priestranstvách.

V bode 13 VP č.. 34 ide o súvislosť slobody prejavu a práci médií. Pripomienka zdôrazňuje, že pre zabezpečenie slobody názoru a slobody prejavu je potrebná slobodná, necenzurovaná a neobmedzovaná tlač alebo iné média, pretože ide o pilier demokratickej spoločnosti. Ide teda o to, ako by to mal štát zabezpečiť. Média už dávnejšie prestali byť pilierom demokratickej spoločnosti a štát neprijíma žiadne opatrenia k tomu, aby sa média postarali o lepšie zabezpečenie slobody názoru a slobody prejavu.

Z tohto dôvodu sa v bode 14 VP č. 34 zdôrazňuje, že podpora nezávislých a rôznorodých médií má byť prostriedkom na ochranu práv používateľov médií. V bodoch 15 a 16 VP č. 34 je jasne napísané, že štát má prijímať potrebné opatrenia s cieľom podporiť nezávislosť nových médií a zabezpečiť prístup jednotlivcov k nim. Čiže štát si nesmie dovoliť pracovať opačným spôsobom a prijímať opatrenia, ako komplikovať prístup k médiám aj v čase vývoja informačných a komunikačných technológií. Rovnako má štát zabezpečiť, aby služby verejnoprávneho vysielania boli poskytované nezávislým spôsobom. Zaujímavá myšlienka sa týka financovania verejnoprávneho vysielania. Tu má štát poskytovať iba také financovanie, ktoré neohrozuje ich nezávislosť.

Zdá sa, že najproblematickejšou záležitosťou štátnej moci je uplatňovanie článku 19 ods. 3 uvedeného Paktu.

V bode 21 VP č. 34 ide o to, ako postupovať pri uplatňovaní práva na slobodu prejavu, ale hlavne ako sa môže robiť obmedzenie práva, ktoré súvisí s rešpektovaním práv iných osôb, ich dobrého mená alebo s ochranou národnej bezpečnosti, verejného poriadku, verejného zdravia a morálky Zásadné je, že obmedzenia nesmú ohroziť právo, že vzťah práva a obmedzenia a vzťah normy a výnimky nesmie byť zrušený.

V bode 22 VP č. 34 je zdôraznené, že: a) odsek 3 čl. 19 stanovuje konkrétne podmienky iba za ktorých je možné ukladať obmedzenia, ktoré: musia byť stanovené zákonom, je ich možno ukladať len z dôvodov uvedených v pododseku (a) a (b) odseku 3 ( viď článok 19 ), musia spĺňať prísne kritéria potrebnosti a proporcionality, musia byť aplikované len na tie účely, na aké boli stanovené, musia priamo súvisieť s konkrétnou potrebou, na ktoré sú zamerané. Iné obmedzenia nie sú povolené.

V bode 23 VP č. 34: a) štát má prijať opatrenia na ochranu pred útokmi zameranými na umlčanie tých, ktorí uplatňujú svoje právo na slobodu prejavu, b) odsek 3 čl. 19 sa nikdy nesmie použiť ako odôvodnenie, prečo bola obhajoba demokracie viacerých strán, demokratických zásad a ľudských práv umlčaná. Zákon nemôže povoliť neobmedzené rozhodovanie o obmedzení slobody prejavu. Podľa bodu 29 VP č. 34 štát má preukázať právny základ obmedzenia uloženého v súvislosti so slobodou prejavu.

V bode 33 VP č. 34: a) obmedzenia slobody prejavu musia byť „potrebné“ na legitímny účel.

V bode 34 VP č. 34: a) obmedzenia nesmú byť príliš rozsiahle. Reštriktívne opatrenia musia spĺňať kritérium proporcionality: musia byť primerané, musia byť najmenej rušivým nástrojom, musia byť úmerné k záujmom, ktorý má byť chránený, brať do úvahy spornú formu prejavu ako aj prostriedky jeho rozširovania.

V bode 35 VP č. 34: a) ak štát uplatní legitímny dôvod na obmedzenie slobody prejavu, musí konkrétnym a individualizovaným spôsobom uviesť presnú povahu hrozby a potrebnosť a úmernosť konkrétneho prijatého opatrenia, predovšetkým vytvorením priamej a okamžitej spojitosti medzi slobodou prejavu a hrozbou.

Všeobecná pripomienka č. 34 obsahuje aj ustanovenia týkajúce sa obmedzujúceho rozsahu obmedzení slobody prejavu v určitých konkrétnych situáciach. Nepodporujú sa napríklad obmedzenia politickej diskusie. Verejná debata o verejných osobách v politickom živote a o verejných inštitúciách má z hľadiska Paktu vysokú hodnotu, pretože ide o nepotlačovaný prejav. Ak sa formy prejavu pokladajú za urážlivé vo vzťahu k verejným osobám, tak to nemôže postačovať ako dôvod pre uvalenie sankcie. Všetky verejné osoby oprávnene majú podliehať kritike a politickej opozícií.

V bode 40 VP č. 34 je zdôraznené, že a) štát má podporovať pluralitu médií, nemá mať monopolnú kontrolu nad médiami, b) štát má prijať opatrenia na zabránenie nenáležitej mediálnej dominancie alebo sústredenia súkromných mediálnych skupín v monopolistických súkromných situáciách, ktoré môžu poškodzovať diverzitu zdrojov a názorov. Podľa môjho názoru nenáležitá mediálna dominancia a poškodzovanie diverzity zdrojov a názorov sa v spoločnosti deje a štát v tomto smere nepodniká žiadne kroky.

V bode 43 VP č. 34 Výbor potvrdil, že:

a) akékoľvek obmedzenia prevádzkovania webových stránok, blogov alebo iného systému šírenia informácií sú prípustné len v rozsahu, v akom sa zlúčiteľné s odsekom 3 čl. 19, b) prípustné obmedzenie má mať konkrétny obsah, všeobecné zákazy prevádzkovania určitých stránok a systémov nie sú zlučiteľné s ods. 3, c) zákaz, aby stránka alebo systém šírenia informácií nepublikoval materiál výhradne z dôvodu, že môže byť kritikou vlády alebo politického, sociálneho systému presadzovaného vládou, nie je zlučiteľný s ods. 3.

V bode 46 VP č. 34 je stanovené, že: a) opatrenia na boj proti terorizmu musia byť zlučiteľné s ods. 3, čl. 19, b) trestné činy ako je „podporovanie terorizmu“, „extrémistická činnosť“ by mali byť jasne definované, aby sa zabezpečilo, že nepovedú k neprimeranému zásahu do slobody prejavu.

V bode 49 VP č. 34 sa uvádza, že: a) zákony, ktoré penalizujú vyjadrovanie názorov za historické skutočnosti sú nezlučiteľné s povinnosťami, ktoré Pakt ukladá štátu, b) Pakt nepovoľuje všeobecný zákaz vyjadrovať mylný názor alebo nesprávne vykladať udalosti, ktoré sa udiali v minulosti, c) obmedzenia práva slobody názoru by sa nemali nikdy uplatňovať, a pokiaľ ide o slobodu prejavu, obmedzenia sú možné len v rámci ods. 3 čl. 19 alebo čl. 20, ktorý v ods. 1 rieši zákaz vojnovej propagácie a v ods. 2 ide o nenávisť ( národnú, rasovú, náboženskú ), ktorá podnecuje k diskriminácií, nepriateľstvu alebo násiliu a preto má byť zákonom zakázaná.

V tejto časti svojho príspevku som sa nezameral na analýzu toho, aká je situácia v SR, pretože v prvom rade je potrebné poznať, ako Výbor OSN pre ľudské práva zorientoval zmluvné štáty k tomu, aby čo najzodpovednejšie a najspravodlivejšie sa snažili dodržiavať Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach a predovšetkým aby sa vedeli zorientovať v problematike, ktorá sa dotýka slobody názoru a slobody prejavu. Spomeňme si, ako SR sa dokázala vysporiadať napríklad s otázkou holokaustu, ako bola rozpracovaná v našom právnom systéme otázka extrémistickej činnosti, ako je prenasledovaný za finančný dar predseda ĽS – NS a podobne.

Pokus ministra zdravotníctva smeruje tiež k tomu, ako obmedziť slobodu názoru a slobodu prejavu a teda zabezpečiť, aby ľud nemohol o ničom rozhodovať či sa nesnažil ovplyvňovať politiku vládnej moci. Demokracia bez účasti ľudu na správe veci verejných je diktatúrou, ktorá sa postupne začala presadzovať, pretože globálna politika takúto prekážku pre uplatnenie svojich záujmov a moci nepotrebuje. A naša vládna moc po každých voľbách do NR SR ústami a podpismi svojich ústavných činiteľov otvorene deklaruje vernosť nadnárodnej moci a nadnárodným štruktúram. Na sľub vernosti záujmom občanov SR sa zabudne a život ide ďalej podľa cudzieho scenára.

Koniec časti VI.

Pokračovanie v časti VII.

Dušan Hirjak