Vrchol vojenskej zručnosti: víťazstvo bez obetí. Robia z nás ovce, vedené ovcami. Pôsobenie proti prevahe: 7. časť.

Ovce vedené ovcami, zahnané do košiara, sú predurčené na to, aby ich susediaca vlčia svorka vykántrila. Naši nevládcovia už vírusu obetovali sociálno-ekonomickú bezpečnosť. V tomto pokračovaní, ktoré sa v prenesenom zmysle výsostne týka premiérovej vojny s koronavírusom, v skutočnosti so strachom z neho, sa pobavíme o procese, ktorý možno popísať ako mentálny presun od relatívneho manévru po komplexný manéver. Teória komplexnosti bude súčasťou nasledujúcich častí tohto seriálu. Začnem citátom od klasika stratégie:

Vybojovať sto víťazstiev v sto bitkách nie je vrcholom zručnosti. Vrcholom vojenského umenia je podrobiť si nepriateľa bez boja. Sun Tzu

Vrcholom zručnosti je víťazstvo bez obetí. Ak podstúpime boj, vždy musíme počítať aj s obeťami. Sun Tzu podľa historikov vybojoval veľa bitiek. Nechápme jeho poznámku ako návod na odmietanie boja, alebo ako naivitu. Majster Sun si uvedomil, že vojna sa vyhráva na politicko-strategickej úrovni. Aj táto modro-knižková vojna s vírusom. Aj jej sekundárne (socio-ekonomické) a najmä terciálne (otázky prežitia) bočné efekty. A ako sa ukazuje, najvážnejším problémom sa stáva otázka ekonomicko-sociálnej bezpečnosti. Hĺbkovou príčinou je, že politici odovzdali svoju politickú zodpovednosť do rúk úradníkom.

V štúdii, z ktorej vychádza tento seriál, som si dovolil predstaviť model, ktorý je komplexný a nelineárny (1+1=jablko). Ako bolo uvedené na začiatku série, komplexná vojnová mašinéria sa skladá zo štyroch základných oblastí: numerickej, technologickej, situačnej a koncepčnej. Vraj sme vo vojne s COVIDom. Mali by sme sa usilovať pôsobiť na všetky štyri oblasti súčasne v poradí ich dôležitosti a zároveň sa pokúšať o identifikáciu ”ťažiskových bodov” (COG: „Centrum of Gravity“) vo všetkých štyroch uvedených oblastiach.

Predstavme si štvorprstencový model komplexného manévru. Vnútorný kruh predstavuje koncepčnú oblasť (nepriateľskú stratégiu). Predstavuje taktiež oblasť najvyššieho záujmu pre ochranu vlastných síl. Druhú najkritickejšiu oblasť predstavuje oblasť prostredia (situačná oblasť), po ktorej nasleduje technologická oblasť a vonkajší kruh sa týka numerickej oblasti. Čím ďalej sa posúvame, tým sa priestor stáva kompaktnejším, ale tiež krehkejším. Čím viac dovnútra udrieme, tým rozhodujúcejšími sa stávajú výsledky. Zároveň nám narastajú ťažkosti s identifikáciou cieľov úderov (slabín alebo ťažiskových bodov). Môžeme tiež očakávať sústredenejší odpor a výsledky sú menej merateľnými.

Čím ďalej postupujeme, tým viac času potrebujeme na analýzy, priestor sa stáva komplexnejším a vyžaduje si viac príprav. Vonkajšie kruhy sú pre útok lákavejšími, pretože môžeme ľahšie merať slabiny a silné stránky. Výsledky sú viditeľnejšie a ľahšie ich možno ”predať” nadriadeným rozhodovacím orgánom. V tejto vojne občanom. Na druhej strane, ak správne použijeme navrhovaný model, nepriateľovi môžeme vnútiť vedenie niekoľko paralelných vojen, čím sa zvyšujú vlastné šance na to, aby sme neprehrali všetky z nich.

Ak sa vyhneme boju podľa nepriateľových pravidiel, najlepší výsledok možno dosiahnuť tým, že nepriateľ je nútený viesť niekoľko asymetrických vojen na všetkých ”úrovniach vojny” za podmienok určených spriatelenou stranou. Mali by sme nútiť nepriateľa do rozdelenia úsilia a vyviesť ho z rovnováhy politicko-strategicky tým, že bojujeme na rozdielnych ”ihriskách”. Toto je možné považovať za komplexný manévrový prístup. Ponúka najvyššie vyhliadky na víťazstvo, čo si v prvom rade vyžaduje prispôsobenie myslenia a uznanie toho, čo vystihol Steven R. Mann (”The Reaction to Chaos”) „chaos nie je vždy zlý a stabilita nie je vždy dobrá.” Preto znovu od začiatku pripomínam, plošné opatrenia sú nemúdre, začnime robiť cielené opatrenia, nezničme si ekonomiku, nespôsobme si hladomor, nezrujnujme si sociálnu bezpečnosť pre státisíce ľudí. V tejto vojne ide o vytvorenie závislosti. Táto vojna z nás má urobiť ovce, ešte aj vedené ovcami. Cieľom je nahnať masy do košiara. Tam smeruje hlavný úder.

Na najrozhodujúcejšej politicko-strategickej úrovni je vojna iba zriedka dvojstrannou udalosťou. Táto úroveň sa skladá z množstva ”činiteľov” od vládnych orgánov, cez ekonomiku a diplomaciu až po medzinárodných ”hráčov”. Vojna v sebe zahŕňa viac politicko-strategických činiteľov, čím sa na tejto úrovni táto činnosť posúva do oblasti komplexnosti blízko hrany chaosu. Ak je dokázateľné, že komplexný prístup (ktorý je svojou podstatou manévrovým prístupom) je jedinou voľbou pre úspešné riešenie chaosu, to je dôvodom, prečo by manévrový prístup mal byť použitý súčasne na všetkých úrovniach vojny.

Toto je zvlášť dôležité vo svete, v ktorom nevojenské činitele hrajú v bezpečnostnej politike rozhodujúcu úlohu. Stolička so štyrmi nohami je stabilnejšia ako trojnožka. Odkázanosť na dve nohy, nehovoriac o jednej nohe môže spôsobiť labilnosť. Tou jednou nohou sú v tomto prípade úradnícke rozhodnutia jedného úradu. Z toho dôvodu by sme sa mali usilovať o prevahu vo všetkých štyroch záujmových oblastiach. Sun Tzu mal vo svojom čase uľahčenú úlohu tým, že moc bola koncentrovaná v jediných rukách, čo umožňovalo súbežnú centralizáciu aj decentralizáciu všetkých rozhodnutí. Dnešná situácia je oveľa náročnejšia. Aj keď moc sa na Slovensku dostala do rúk jedného úradníka a jedného premiérskeho alibistu a zbabelca.

Správne uplatnená koncepcia komplexného manévru spôsobí účinok porovnateľný s balvanmi v podobenstve Majstra Sun. Porážke numericky a technologicky silnejším protivníkom je možné sa vyhnúť za predpokladu, že mocensky slabšia zložka sa pohybuje ako lavína proti jedinému ”cieľu úderu” pozdĺž viacerých ciest, čím získa hybnú silu a rýchlosť, a dosiahne disproporcionálne výsledky. To si vyžaduje niekoľko predpokladov: všetky úrovne spoločnosti by mali byť zjednotené vo veci zámeru; spoločnosť by mala využiť svoje najlepšie mozgy; mala by byť podporená tvorivá iniciatíva; mali by byť vytvorené podmienky pre flexibilnosť a konanie samoregulačným spôsobom, bez komplikovaných koordinačných postupov. Ako tvrdí Henry Minzberg vo svojom komentári o vplyve mechanizácie na baníkov (”The Structuring of Organizations”) ”Žiadny koordinačný mechanizmus nemôže nahradiť samoreguláciu”.

Tzv. liberálno-demokratická spoločnosť sa pre svoju prirodzenú mnohotvárnosť , ale aj vnútornú roztrieštenosť, nedokáže dohodnúť na spoločných a jednoznačných cieľoch. Zatiaľ čo totalita nedokáže zabezpečiť tvorivé podmienky vo vnútri spoločnosti, čím sa zbavuje možnosti synergického účinku. Treba povedať, že tzv. „progresívna“, extrémistická forma liberalizmu nemá nič spoločné s demokraciou a je prakticky identická s totalitami. Z toho dôvodu je realita oveľa komplexnejšia. A na rozlíšenie použijem pojem tradičná demokracia. Pre úspech je rozhodujúca flexibilnosť v analytickej činnosti a vo vytváraní vhodných ”stratégií” a ”kontra-stratégií”. Model komplexného manévru môže byť užitočným prinajmenšom ako východisko pre podnietenie diskusie.

Spracované podľa diplomovky autora, Kráľovská akadémia obranných štúdií (RCDS), Londýn 1999, uverejnená v „Seaford House Papers“ 2000.

Pokračovanie v nasledujúcej časti