Časť koaličných ministrov musí veľmi nenávidieť svoj štát a pohŕdať našou štátnosťou

Nikto ani netuší, aké devastačné sociálno-ekonomické dôsledky budú mať neschopnou nevládou prehnané likvidačné nevládcovské opatrenia, ktoré sa prejavia až niekedy na jeseň. Nevládcovia majú predsa k dispozícii možnosť obrovského zadĺženia budúcich generácií, likvidáciou našej suverenity. Skočili na lep, prečo by sa trápili, nedávajú svoje. Tvrdenie z nadpisu by určite nebolo potrebné, keby sme neboli svedkami ďalších vládnych korupčných zločinov. Ak by som nevidel, že minister hospodárstva v minulosti vedel pôsobiť ako producent daní, tak si po zákernom vzdaní sa nároku na akcie VSE poviem: „ďalší politický šarlatán, ktorý po celý život žil zo štátneho a nikdy vlastným riskovaním nezarobil ani cent.“ Zostáva mi teda len druhá z možností: ten človek musí hrozne nenávidieť svoj štát. V ktorom mimochodom ani nevyrastal. A čírou náhodou dohodil kšeft zlodejom zo štátu, v ktorom vyrastal. Táto nevláda boj s korupciou myslí svojsky.

Pri ministrovi obrany sa nečudujem. On po celý život žil výlučne z rozpočtových prostriedkov. Krátky čas aj zo štátnych, väčšinu svojej krátkej vykonávacej kariéry z korupčných zdrojov „nezávislých“ donorov, ktorí pochopiteľne nemali popri ich štedrosti žiadne bočné úmysly!!! Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je kráľovstvo nebeské. Kráľovstvo nebeské si evidentne musím zaslúžiť inak. Čo je prekvapujúce, minister, ktorý urobil múdru vec odtajnením vyšetrovacej správy o katastrofe An-24 už nečítal, alebo nepočúva argumenty o  jasnej hĺbkovej príčine, ktorou je extrémne nezdravá organizačná kultúra. Ani o priamo z nej vyplývajúcich vážnych spolupôsobiacich príčinách. Práve rozhodujúcou spolupôsobiacou príčinou tej hlavnej je prevádzkovanie veľkého množstva typov štátnych lietadiel a vrtuľníkov v hlboko podlimitných počtoch kusov.

Kritérium podlimitného počtu nie je definované počtom lietadiel, ale počtom licencovaného prvolíniového prevádzkového personálu. Pri viacpilotských posádkach by jedno z kritérií, počet pilotov každého typu, nemal poklesnúť pod približne 50 osôb. Minimum. To si pri obložení 3 posádky na lietajúci prostriedok a maximálnom využívaní leteckej techniky niekde okolo tisíc hodín ročne (podľa odborného záveru z vyšetrovacej správy), vyžaduje minimálne 8 lietadiel jedného typu. Pre lietadlá resp. vrtuľníky s jedným pilotom, kde je typická obloženosť aj ročná využiteľnosť oveľa nižšia, to znamená aj trojnásobok počtu. A náš ministrík predsa nemôže zahodiť lákavú ponuku spoza mláky, ktorej prvou motiváciou je zarobenie ziskov pre súkromných výrobcov, z ktorých sa štátu ujdú nejaké dane. Budeme mať popri už existujúcich podlimitných počtoch ďalší typ s latentne extrémne nízkou úrovňou letovej bezpečnosti. Potom nám poradcovia poradia, že treba sa zaviazať ešte viac a že treba dokúpiť počty, pre sponzorov zisky, pre cudzí štát dane. Keď nebude pršať, tak im bude aspoň kvapkať. A nám, daňovým poplatníkom, vzhľadom na relatívnu malosť štátnych príjmov, budú zdroje masívne odtekať. Čo tam po tom, keď dnešný korupčník investíciu sponzorom vráti, oni mu dohodia živobytie v nadnárodných štruktúrach z iných zdrojov. A záťaž bude mať na krku iná vláda, iný minister financií, iný minister obrany. Tento bude mudrovať.

Štát nie je zlý vlastník, to štátni úradníci sú neschopní správcovia a ešte horší dozorcovia. Vychádzam z filozofie, že vláda predstavuje „správnu radu“ verejného podniku platcov daní s názvom štát, pričom parlament predstavuje akúsi jeho dozornú radu. Uvedomujem si, že s asistenciou mechanizmov, ako napr. Úrad pre verejné obstarávanie, ide v skutočnosti o systémová brzdu konkurencieschopnosti štátnych podnikov. Tiež iné mechanizmy, napr. medzinárodné arbitrážne súdy, aj zločinné únijné „zákony“ sú nastavené tak, aby nič štátne nefungovalo. Preto nie som ani za zoštátňovanie, ani za arbitráže. Ale spolu s priateľmi máme pripravené iné mechanizmy na demonopolizáciu korporátnych kartelov v rukách nadnárodnej oligarchie, čiže najhoršej neoliberálnej chobotnice na likvidáciu štátov.

Vôbec sa nečudujme z mojich konštatovaní vyplývajúceho pozorovania bežného voliča, ktorý vidí, že zlí politici sú najskorumpovanejší a najneschopnejší obchodníci. Ktorí potrebujú a sú im dohadzovaní súkromní neoliberálni oligarchickí poradcovia. Nejdem menovať, ktorých rezortov a oblastí sa to týka. Zistíme, že všetkých a po pochopení logiky nás vôbec neprekvapí, že výsledkom ich „poradenstva“ je viac privatizácie posledných zvyškov štátneho, viac zadlžovania, viac arbitráže, viac hypercentralizácie zo strany eurobyrokracie a viac strašenia pred týmito mechanizmami cestou poskokov nadnárodnej oligarchie: euroúradníkov.  Veď ani neoliberálni ministri, ani ich poradenkovia neobchodujú zo svojim, nedávajú zo svojho, neriskujú svoje. Ale cudzie, štátne: naše.

To dokážu robiť len takí politici, ktorí svoj štát neskutočne nenávidia. Ktorým na ekonomickej suverenite nimi nenávideného štátu vonkoncom nezáleží. Ktorým je ukradnutá najposvätnejšia hodnota každého štátotvorného národa – vlastná štátnosť. Čo na tom, že ničia dedičstvo našich predkov, keď im to dovolia práve naivní voliči, voliaci nekompetentnosť, neschopnosť, chamtivosť, korupciu. Práve pod rúškom boja proti korupcii. A nevolia takých, ktorých srdce a duša patrí tomu najcennejšiemu, čo máme: vlastnej štátnosti. Aj keď si musia vyčistiť svoj chliev, ktorí práve preto dávajú predpoklady, že pri správe štátneho majetku sa oň budú starať ako o vlastný. Nech nás nemýlia oligarchami presadzovaní správcovia tých politických značiek, pod ktorými by sa mali grupovať výlučne vlasteneckí politici.

Zmeňme to. Prestaňme nadávať, začnime si otvárať oči, začnime sa zamýšľať a potom konať. Inšpiráciu hľadajme aj v historicky osvedčených modeloch, aj v iných národoch, ktoré sa oligo-teroru nezľakli a konajú pre dobro svojich daňových poplatníkov s úctou a rešpektom k mozoľom svojich predkov. Nie je veľa takých príkladov, ale existujú. Nie sú to štáty s najvyššími daňami, práve naopak. A nie sú to ani tie, ktoré štátnu distribúciu od prispievajúcich k príživníkom musia skrývať pod zavádzajúcou ústavnou tézou „sociálneho štátu“. Azda aj moje blogy o vzdelávaní štátnych úradníkov dávajú viac zmyslu v tomto kontexte pre tých, čo majú hlavu na rozmýšľanie.

Publikované 13. augusta 2020