Sloboda národov, katalánska otázka a (neo)marxistické bludy v TA3

Katalánska otázka ukázala ako OSN, EÚ, Európska komisia, materský štát a ostatné členské štáty únie kašlú na právo. Pokiaľ ide o práva menšín, hoc aj bizarných a pokiaľ ide o migrantov, tak sa idú pretrhnúť s ústretovými riešeniami. Lenže tu ide o právo národa na sebaurčenie, ktoré kráča opačným smerom ako mocenský pochod integrácie a globalizácie. Preto môže Madrid veselo posielať do Barcelony kordóny ozbrojencov a tí si môžu vyskúšať obuškovanie ľudí v praxi. A všetci mlčia, lebo im to vyhovuje, najmä Nemecku, , pretože kolonializmus Bruselu sa podobá kolonializmu Madridu a vrana vrane oko nikdy nevykole.

Rozdielne metre EÚ

Dnes tí, ktorí by mali hovoriť, zaujať razantný postoj voči diktátorským manierom centrálnej vlády a byť garantom práva národa na sebaurčenie s medzinárodnou autoritou zbabelo a takticky mlčia a hovoria, že nech si to vyrieši Barcelona s Madridom. Tento postoj je účelový a nie je principiálny. Medzinárodné spoločenstvo a EÚ úplne inak reagovali k vyhláseniu bývalej srbskej provincie Kosovo za samostatný štát. OSN hneď na druhý deň oznala Kosovo (s rozlohou 10 908km2, Prešovský kraj: 8 993km2)  za štát, Európsky parlament tak urobil tri mesiace po vzniku „štátu“, ktorý päť členských štátov únie, vrátane Slovenska, neuznáva. Evidentne boli iné záujmy a iná politická vôľa. Vtedy to nenechali na Belehrade, nech si to vyrieši s Prištinou… V októbri 2015 dokonca štát, ktorý neuznávajú všetci členovia únie podpísal dohodu o pridružení k únii!  Brusel opäť raz použil dva metre, porušil dovtedajšie pravidlo a po prvý raz použil postup, ktorý nevyžaduje ratifikáciu v parlamentoch všetkých členských krajín Európskej únie!

Téma Katalánska v TA3 a Lenin ako „národniar“

Téme Katalánska sa venovala v  diskusnej relácii V politike (nedeľa, 8.októbra 2017) aj televízia TA3 a vyjadrovali sa slovenskí politici. Zaujal poslanec a marxista Ľuboš Blaha prihrievaním si neomarxistickej ľavicovej ideologie a dokonca tvrdil, že to ľavica stojí za právom národov na sebaurčenie a že dokonca V.I.Lenin ako prvý presadzoval toto právo. Ide o prispôsobenú polopravdu a z ideologického a historického kontextu vytrhnuté tvrdenie, ktoré sa nezakladá na pravde. Faktom je, že po VOSR boľševická moc II. Všeruskom zjazde sovietov vydala tri dekréty. Dekrét o miery, Dekrét o pôde a  Deklaráciu práv a národov Ruska. Práve v tomto dekréte sa garantuje právo národov – ale len Sovietskeho Ruska – na sebaurčenie.

Realitou však je, že boľševici (neskôr premenovaní na „komunisti“) budovali Sovietsky zväz ako diktatúru s tvrdým centralizmom riadenia, kde národné cítenie (vlastenectvo, nacionalizmus) mal ideologicky a „triedne“ nahradiť internacionalizmus, čiže téza o víťazstve revolúcie a socializmu na celom svete. Lenin toto pôvodné Marxove tvrdenie pragmaticky zúžil najskôr na Sovietsky zväz s perspektívou pomysleného vývozu revolúcie do iných regiónov a štátov sveta. Právo národov na sebaurčenie sa v samotnom Sovietskom zväze nemohlo uplatniť do najvyššej miery  vlastnej štátnosti a pre svet slúžilo len ako rozbuška pre vznik revolúcií – nemeckej, maďarskej a ostatných, ktorých cieľom bolo nahradiť „buržoázne“ režimy komunistickou diktatúrou (proletariátu). Blahom citovaný Lenin zastával o.i. strategickú tézu, že

„vyššie ako právo národov stojí socializmus“

Je to klasický prístup ľavicových extrémistov, najmä boľševikov a komunistov, pre ktorých stojí ideológia vždy vyššie ako čokoľvek iné. Takže Lenin používal slobodu národov len na to, aby ich získal do otroctva socialistického tábora pod komunistickou diktatúrou a dogmou internacionalizmu a samozrejme ateizmu.

Leninov postoj k národnej otázke v žiadnom prípade nebol jednoznačne konzistentný, ale bol vždy účelovo podriadený potrebám a geopolitickým cieľom boľševikov. Navyše tieto postoje boli úplne protirečivé. Lenin tvrdil, že počas „imperialistickej vojny“ musí byť proletariát najskôr za porážku svojej vlastnej krajiny. Po tejto porážke sa vraj musí robotnícka trieda opäť obrátiť a podporiť svoju buržoáziu v boji za národné oslobodenie. Aby potom mohol „utláčaný národ” za pomoci proletariátu znovu zaujal miesto v rodine národov, robotníci ho musia opäť zbaviť národnej obrany a suverenity. (sic! ) Komunisti a marxisti ponúkané alebo deklarované práva využívajú len čiastočne a dočasne, sledujúc vzdialený cieľ. Príkladom oklieštenej a deformovanej tézy o práve národov je brežnevova doktrína o obmedzenej suverenite socialistických krajín. Potvrdením „obmedzenia“ bola invázia a okupácia vojsk Varšavskej zmluvy do bývalého Česko-Slovenska (1968).

Keď proletár nemá vlasť!

Poslanec Blaha sa verejne priznáva k západnému smeru marxizmu. Hlavná revolucionárska západu, marxistka Rosa Luxemburgová  striktne odmietala predstavu, že by národné sebaurčenie bolo záležitosťou revolucionárov a viedla ostrú polemiku práve s Leninom. Národné práva dokonca považovala za fikciu. Ortodoxní marxisti, boľševici a komunisti zhodne veria dogme, že „skutočný proletár nemá vlasť!“ Vzťah ľavice k nacionalizmu, národnému štátu a národnostnej otázke bol pre marxistov a komunistov vždy problematický, čo dokazujú aj po sto rokoch. Je verejným tajomstvom, že

vládnúcou ideológiou v EÚ je neomarxizmus

Stačí si zameniť len pojmy a pochopíme. Namiesto „proletár“ si musíme dnes aktuálne doplniť „moderný Európan“ a dostaneme aktuálnu neomarxistickú tézu v ére multikuluralizmu: „Moderný Európan nemá vlasť!“ Nemali ju ani marxisti a nemajú ju ani neomarxisti. Aj preto stále búrajú konvencie, broja proti viere, kresťanstvu, hraniciam a otvárajú náruč novému utláčanému „proletariátu“ – migrantom. Kvôli nim je únia dokonca ochotná ustanoviť celoeurópsku rovnosť sociálnych dávok (údajne 800 eur), ale zrejme len pre migrantov, aby sa nový proletariát mohol lepšie rozptýliť po celej únii a ako to už s proletariátom býva, pripravoval zas nejakú novú revolúciu. A tak dôchodcovia aj pracujúci vo Východnej Európe môžu naďalej dostávať svojich 400, resp. 800 eur, ale za celoživotnú, resp. mesačnú prácu, vrátane nočných smien, zatiaľ čo čoraz väčšia tma sadá na kresťanstvo, Európu a jej štáty a národy. Lebo keď (marxistický, aj neomarxistický) proletár nemá vlasť, nemôžu ju mať ani „neproletári“. Extrémistická ideologická ľavica vždy dospeje k anarchii alebo totalite, vždy „bojom“ a vždy „rozvratom starých poriadkov“. Základom zdravej spolupráce národov môže byť iba slobodná Európa slobodných a suverénnych národov, bez „sprostredkovateľa“ a prostredníka bruselských elít.

autor je riaditeľom a analytikom Inštitútu národnej politiky