V nekrológu na stránke národného divadla, v ktorom pôsobila od 1. septembra 1949 do 31. decembra 1987, píšu o herečke, „u ktorej sa všetko menilo na umenie“. Keďže však pani Eva Kristínová nebola iba herečka, u nej sa na umenie menila jej ľudskosť, jej stranenie pravde jednotlivca i pravde svojho národa. Dcéra prenasledovaného generála pomáhala v mladom veku povstalcom, a pokiaľ vládala, intenzívne sa angažovala v Matici slovenskej. Bratislavské Staré Mesto, jadro slovenského slniečkarstva, malo pod jej vedením jeden z najväčších a najaktívnejších miestnych matičných odborov na celom Slovensku.
Chápala logiku našich dejín ako málokto. Jej slová o marci 1939 a auguste 1944, ako o dvoch medzníkoch, bez ktorých by sme neboli, stali sa námetom na krátke video „Bez 14. marca“, ktoré tak veľmi pohoršilo vtedajšieho ministra kultúry. To ona povedala, že „bez prvej Slovenskej republiky by nebolo mohlo vzniknúť Slovenské národné povstanie, lebo by nebola armáda a zbrane. A bez SNP by sme neboli prežili Benešovu povojnovú pomstu.“ A doložila: „Ak toto dokážeme s pokojnou hlavou pochopiť, začneme chápať aj logiku našich dejín.“ Nie, toho sa nedožila.
Božie cesty sú nevyspytateľné. Prečo prvá dáma slovenského recitačného umenia, odišla v tichosti práve teraz? Tomu, kto nepočul jej zanietený prednes najstaršej slovenskej básne Proglas v origináli, Chalupkovho Mor ho!, básne Zlaty Solivajsovej Veronikina šatka, nielen že nebehal mráz po chrbte, ale ten nezažil hrdosť, grandióznosť a silu slova, a možno ťažko precíti súvislosť jej odchodu s pomermi na Slovensku. Nemala sa vzácna žena, herečka a matičiarka dožiť toho, čo nás čaká?
Odišla práve teraz, keď nám akési vírusy búrajú naše Slovensko, keď ako by sme strácali rozum, keď odchádzajú ideály, pre ktoré ona žila a ktoré reprezentovala. Keď zase niekto ohrozuje jej Maticu rovnako ako v časoch Kálmána Tiszu či Antonína Novotného. Odišla práve teraz preto, aby nás upozornila, že idú ťažké časy, ktoré by ona bez možnosti verejne vystúpiť a hrdo, grandiózne a nahlas povedať: „Stačilo, spamätajme sa, Slováci!“ – neprežila?
Veruže, bratislavské Staré Mesto by si zaslúžilo, aby jej meno ostalo v pamäti jeho obyvateľov.