Kritika navrhovaných riešení cigánskej problematiky v programovom vyhlásení vlády I. Matoviča. Časť druhá.

Pokračovanie z prvej časti príspevku.

Ospravedlňujem sa čitateľom za technickú chybu, ku ktorej došlo pri ukladaní druhej časti príspevku na blog, v dôsledku ktorej bola zverejnená len konečná časť príspevku. Na tomto mieste uvádzam plné znenie druhej časti.

Jedným z veľmi závažných problémov Slovenska je problém vysokej nezamestnanosti cigánskeho obyvateľstva, ktorá na rozdiel od väčšinového obyvateľstva dosahuje vysoké čísla, pričom v prostredí týchto komunít má prevažne dlhodobý charakter. V mnohých cigánskych osadách zaznamenávame až 100% nezamestnanosť, čo sa negatívnym spôsobom podpisuje pod problémy, ktoré sa vyskytujú v daných lokalitách. Vysoké percento nezamestnanosti príslušníkov cigánskych komunít potvrdzujú aj štatistiky nezamestnanosti v tých okresoch, v ktorých žije veľká časť cigánskeho obyvateľstva. Tak napr. v okrese Kežmarok je to 15,43%, v okre R. Sobota – 14,96%, v okrese Rožňava – 12,73%, v okrese Revúca – 12,56%, v okrese Vranov nad Topľou – 12,08%, v okrese Trebišov – 11,28%. (zdroj: Hospodárske noviny. pondelok, 9.3.2020, str. 7. Údaj je za január 2020). Podobne je to aj v ďalších okresoch východného Slovenska. Táto vysoká a dlhodobá nezamestnanosť je výsledkom štedrej a  široko koncipovanej štátnej sociálnej pomoci poskytovanej dlhodobo nezamestnaným, čo vedie k tomu, že mnohým z nich sa jednoducho neoplatí pracovať, pretože súčet ich príjmu z jednotlivých dávok a služieb sociálnej pomoci je väčší, než by bola ich mzda v prípade, ak by sa zapojili do plnohodnotného zamestnaneckého vzťahu. V dôsledku toho dlhodobo nezamestnaní stratili akékoľvek pracovné návyky a potrebnú motiváciu k uzatváraniu pracovnoprávnych vzťahov. Veľkým problémom systému štátnej sociálnej pomoci je to, že táto sa chápe a realizuje ako záchranná sieť aj pre tých, ktorí odmietajú ponuku akejkoľvek práce a ktorí sa práci vedome vyhýbajú. Sociálna pomoc musí smerovať k tým, ktorí si prácu z objektívnych príčin nemôžu nájsť, napr. z dôvodu vysokého veku, telesného alebo mentálneho postihu, dočasnej straty zamestnania, podpora počas absolvovania rekvalifikačných kurzov a pod. Žiaľ, všetky doterajšie vlády prijímali zákony, ktoré finančné a materiálne benefity prideľovali rovnako zodpovedným aj tým, trpiacim tzv. „tuleňou nemocou“, t. j. tým, ktorí sa práci úspešne vyhýbajú. Vážnym problémom je skutočnosť, že pre veľkú časť cigánskej mládeže sa dlhodobá nezamestnanosť ich rodičov a ich nechuť uzatvárať dlhodobý pracovný vzťah stáva nasledovaniahodným príkladom, na čo upozornil aj bývalý predseda vlády SR R. Fico na sneme strany SMER-SD konanom v Prešove dňa 10.12.2016, keď prehlásil, že „v rómskych osadách vyrastá ďalšia generácia, ktorá nechce pracovať“. Predchádzajúce vládne kabinety tento nelichotivý stav riešili jednak ďalším rozširovaním ponúk sociálnej pomoci a jednak zavádzaním a financovaním verejnoprospešných a aktivačných prác. Prevažná väčšina účastníkov tohto „pracovného experimentu“ svoje zapojenie sa do tejto činnosti brala ako nevyhnutné zlo a zároveň aj ako možnosť, v podstate veľmi ľahkým spôsobom privyrobiť si určitú finančnú sumu k sociálnym dávkam. Konkrétne výsledky a prínos aktivačných prác boli vzhľadom k vynaloženým prostriedkom spochybniteľné a málo efektívne. Jedným z príkladov plytvania verejnými zdrojmi bol aj projekt dotovaný sumou 50 mil. eur (rok 2016), zameraný na rekvalifikáciu dlhodobo nezamestnaných pre práce v oblasti obecných služieb. V skutočnosti išlo o to, že mesačný príspevok 800 eur, určený na rekvalifikáciu jedného dlhodobo nezamestnaného, plus ďalšie výdaje na nákup pracovného oblečenia a pracovného náradia boli vynaložené s cieľom naučiť ich pracovať s metlou a lopatou pri upratovaní verejných priestorov. Málo produktívna (skôr symbolická než skutočná) pracovná aktivita obmedzeného počtu nezamestnaných neviedla k obnove a upevňovaniu ich pracovných návykov a nikoho nemotivovala k hľadaniu trvalého pracovného miesta. Slovom, dlhodobo nezamestnaných robila aj naďalej dlhodobo nezamestnanými.

V podobnom duchu, ako predchádzajúce vlády chce riešiť nezamestnanosť cigánskeho obyvateľstva aj vláda I. Matoviča, ktorá sa vo svojom vládnom programe zaviazala „presadzovať politiky, ktoré budú napomáhať zvýšeniu zamestnanosti Rómov“ a to cestou „podpory vzniku fungovania sociálnych podnikov v obciach a regiónov s cieľom zvyšovať zamestnanosť a pracovné návyky občanov z marginalizovaných skupín“. Tento, z celého radu ďalších „pracovných experimentov“ nie je riešením, ktoré by viedlo k odstráneniu nezamestnanosti príslušníkov cigánskych komunít. A to hneď z niekoľkých dôvodov. Tým prvým je dobrovoľná účasť nezamestnaných do zapojenia sa pracovných aktivít v rámci činnosti sociálnych podnikov. Je naivné si myslieť, že drvivá väčšina dlhodobo nezamestnaných, ktorí si už odvykli od pravidelnej pracovnej činnosti a pre ktorých to aj z finančného hľadiska nie je veľmi motivujúce, sa zapojí do týchto aktivít. A ak, tak to budú len jednotlivci. Druhým dôvodom je to, že vzhľadom na finančnú poddimenzovanosť mnohých obcí, zvlášť tých, kde žije veľký počet cigánskeho obyvateľstva, je zriaďovanie a financovanie chodu sociálnych podnikov nemožné. Nie každá obec si takýto experiment môže dovoliť, a v prípade, že nezíska potrebné financie z rozpočtu štátu, resp. VÚC je tento spôsob riešenia nezamestnanosti neúspešný. Tretím dôvodom je fakt, že aj keď sa v obci podarí zriadiť takýto podnik, obec je schopná poskytnúť prácu len veľmi obmedzenému počtu dlhodobo nezamestnaným, ktorí ako pravidlo sú aj naďalej poberateľmi sociálnych dávok a ktorí pracujú na dohodu o vykonaní práce, čiže ide o prácu dočasnú, čo znamená, že sa nejedná o plnohodnotný pracovný pomer. Navyše, takýmto zamestnancom z ich činnosti nevyplývajú povinnosti platiť dane a odvádzať príslušné odvody, takže pre štátny rozpočet to nepredstavuje žiadny prínos. Opäť je to len snaha vlády a príslušných vládnych inštitúcií alibisticky poskytnúť nejaké riešenia, ktoré sú už dopredu odsúdené na neúspech.

Skutočné a efektívne riešenie nezamestnanosti, vrátane tej dlhodobej je len v rukách štátnej organizácie. Ako ukazuje realita, obce, mestá, VÚC či súkromný sektor tento problém nie sú schopné vyriešiť. Potvrdil to aj primátor R. Soboty J. Šimko, ktorý vo svojom liste adresovanom vtedajšiemu predsedovi vlády SR R. Ficovi uviedol, že „v úpornej snahe riešiť najmä zamestnanecké problémy sme dospeli k záveru, že bez konkrétnej pomoci vlády SR nebudeme úspešní, že zložité procesy v politike zamestnanosti, regionálnom rozvoji a demografickom vývoji nezvládneme“. V oblasti riešenia problému nezamestnanosti nemusíme vymýšľať nové cesty a spôsoby jeho riešenia. Stačí si zobrať príklad z iných krajín, napr. z USA a zo spôsobu, ako sa táto krajina v tridsiatych rokoch minulého storočia v relatívne krátkom čase a v dôsledku realizácie politiky Nového údelu úspešne vysporiadala s 26% nezamestnanosťou. Podstatou tohto riešenia bolo vytvárať a prevádzkovať veľké štátne (alebo s väčšinovou účasťou štátu) stavebné podniky, ktorým by štát prednostne prideľoval štátne zákazky na výstavbu a rekonštrukciu infraštruktúry, v dôsledku čoho by sa vytvorilo veľké množstvo pracovných pozícií, ktoré štát môže následne ponúknuť hlavne menej kvalifikovanej skupine dlhodobo nezamestnaných. Každý, kto by takúto ponuku odmietol, t. j. otvorene by prejavil nezáujem o pracovné miesto, bol by automaticky vyradený zo systému štátnej sociálnej pomoci. Spoliehať sa na nič neriešiace „sociálne podniky“, alebo na súkromné podniky, ktoré od svojich zamestnancov vyžadujú príkladnú pracovnú disciplínu a potrebnú vzdelanostnú úroveň je absolútne pomýlený prístup. Vyššie navrhovaný spôsob vytvárania nových pracovných príležitostí sa ukazuje účinným  spôsobom ako donútiť a motivovať k práci tých, ktorí nechcú pracovať a ktorí žijú na úkor verejných zdrojov a zodpovedne sa správajúcej časti obyvateľov Slovenska.

Jednou zo všeobecne uznávaných príčin vysokej miery nezamestnanosti veľkej časti cigánskeho obyvateľstva je nedostatočná, resp. žalostne nízka miera ich odborného vzdelania. Zvlášť v období po roku 1989 vzdelanostná úroveň, ako aj vzťah príslušníkov cigánskych komunít k vzdelávaniu, školskej dochádzke a významu štúdia pre zlepšenie svojej životnej situácie dosiahli katastrofálne rozmery. Nezodpovedný prístup k vzdelávaniu a plneniu si školských povinností sa neprejavuje len v prostredí školopovinnej cigánskej mládeže ale aj u ich rodičov a v charaktere rodinného prostredia a rodinnej výchovy. Ak vychádzame z výsledkov prieskumu hodnotovej orientácie hlavne mladej cigánskej populácie (18 až 30 rokov), ktorý jeho autor S. Matulay publikoval v zborníku Člověk. Dějiny. Hodnoty (Ostrava, 2002), títo „vzdelanie zaraďujú zhruba na šiestu priečku hodnotového rebríčka“, pričom respondenti „pridelili peniazom vyššiu hodnotu ako vzdelaniu a práci, inými slovami, nielenže nespájajú peniaze s prácou, ale ani prácu so vzdelaním“. Hlavnú príčinu toho negatívneho postoja k vzdelávaniu uvedený teoretik spája s vplyvom rodinnej atmosféry, rodinnej výchovy, rodičovského príkladu a tiež s tým, že rodičia pre svoje deti nie sú pozitívnym vzorom. Je pravdou, že nezodpovedný prístup väčšiny cigánskych rodičov k vzdelávaniu svojich detí, žijúcich v tých najmenej socializovaných komunitách, ako aj ich nezáujem o plnenie školských povinností detí vedie k tomu, že v cigánskej populácií rastie počet nevzdelaných a v podstate stratených a na pracovnom trhu neuplatniteľných mladých ľudí, čo z pohľadu stability a budúcnosti Slovenska sa ukazuje ako nie príliš optimistický scenár vývoja. Aj to je jedna z príčin, prečo všetky doterajšie vlády na Slovensku vo svojich vládnych programoch venovali návrhom riešení tohto problému pomerne značnú pozornosť. Potvrdením toho, že realizácia týchto návrhov sa v praxi neosvedčila, resp. že z realizáciou týchto riešení to nikto nemyslel vážne, je alarmujúca úroveň vzdelania cigánskej mládeže, ako aj rastúci počet negramotných alebo pologramotných jedincov pochádzajúcich z prostredia cigánskych osád.

Aj vo volebnom programe vlády I. Matoviča sa nachádzajú návrhy riešení smerujúcich do oblasti vzdelávania cigánskej mládeže a zvyšovania ich vzdelanostnej úrovne. Zlepšenie tejto situácie predstavitelia terajšej vlády vidia v takých riešeniach, akými je napr. „nutnosť začať proces vzdelávania cigánskych detí už v predškolskom veku, najlepšie už od troch rokov ich života a to formou povinnej predškolskej dochádzky“. Zároveň chce vláda „podporovať také opatrenia, ktoré zamedzia predčasnému ukončeniu školskej dochádzky či opakovaniu ročníkov a následnému opusteniu školského systému bez vzdelania a potrebnej kvalifikácie“. Nepozerajúc sa na nemožnosť praktickej realizácie týchto návrhov v konkrétnych podmienkach (to sa budú žiaci deliť na tých, ktorí nesmú prepadnúť a opakovať triedu, resp. ročník, a na tých, pre ktorých to platiť nebude, alebo návšteva predškolských zariadení pre cigánske detí bude povinná od troch rokov, a pre ostatné nie?), je zarážajúce, do akej miery navrhovatelia tejto časti vládneho programu sú vzdialení skutočnému poznaniu realitám života, uvažovania a záujmom obyvateľov cigánskych osád. Inak by nemohli opätovne navrhovať riešenia, ktoré sa za celé desaťročia v praxi neosvedčili a ukázali sa ako nezmyselné a neefektívne. Zvlášť v prípade cigánskych rodičov platí, že pokiaľ to nebudú ony, ktorí budú prejavovať vážny záujem o vzdelanie svojich detí, všetky opatrenia a aj tie najlepšie mienené riešenia a ciele sa minú účinkom, pretože stále platí stáročiami potvrdená pravda, že škola, (resp. predškolské zariadenie) vzdeláva, ale rodičia sú tí, ktorí vychovávajú.

Pokračovanie v tretej časti príspevku.

PhDr. Štefan Surmánek, CSc.

Košice.