Bude to pomoc, ak EÚ pomôže štátom ich vlastnými peniazmi? Ako pôsobiť proti presile? Manévrový prístup vypekania 4.

Protištátnici nespia a zatiaľ sú v presile. Nedávno jeden z kolaborantov nadnárodnej oligarchie EÚ prezentoval optimizmus o opadnutí vlny euroskepticizmu, keď nám údajne ona (tá EÚ) ekonomicky pomôže pri následkoch COVIDu. Takýto zradca národných záujmov a demagóg musí počítať s nekonečnou nemúdrosťou národov a ich obyvateľov. Máme totiž uveriť tomu, že niekto, kto nič neprodukuje, kto disponuje výlučne peniazmi národných štátov, pomôže všetkým členom tak, že im požičia peniaze, ktoré môžu kryť a vyprodukovať výlučne národné štáty. Tomu sa hovorí, ako byť rýchlejším. Ako s takýmito extrémistickými výkukmi vypiecť? Nuž, treba urobiť logickú vec a pochopiť, že platí múdrosť našich predkov: pomôž si človeče, aj Boh ti pomôže. A jednoducho zastaviť príspevky do EÚ. Približne 1 miliardu ročne. A pomôcť vlastným v kríze.

Pokračujem teda štvrtou časťou série článkov so zameraním na rozvoj strategického myslenia. Zámerom série blogov je aspoň troškou prispieť do eliminácie nepodloženého a nemúdreho sebapodceňovania nás, malých národov. To, čo som uviedol v úvode, by bol skutočný manévrový prístup, použiteľný nami, menšími štátmi. Ideálne, ak ho použije čo najviac štátov.

Skúsení praktici manévrových prístupov potvrdia, že tento spôsob vedenia vojnovej činnosti nemožno študovať formou zoznamu poučiek a postupov. Ide o vysoko tvorivý myšlienkový proces, v ktorom sa uplatňujú isté východiskové predpoklady. Základnou otázkou je vždy táto: ako byť rýchlejší od môjho protivníka? Mentálne, aj konaním. V tomto pokračovaní sa pokúsim vymenovať niekoľko zásadných predpokladov:

Po prvé: Byť originálnym, konať v súlade so situáciou, nikdy nepoužiť rovnaký postup dva razy. Povedzme nikdy neuveriť dva razy tomu, kto mi ročne kradne 4 miliardy, aby mi vrátil 1 miliardu a tvrdil, že mi pomáha.

Po druhé: Neobsadzovať vopred vyčlenené územie, všetko podriadiť konečnému cieľu zrazenia, operácie, ťaženia, alebo vojny. Prieskum nech ťahá vojská tam, kde je najmenší odpor a najmenej očakávaný postup. V prenesenom zmysle to znamená, že najprv potrebujem informácie z prieskumu, až potom môžem postupovať tam, kde je najmenší odpor.

Po tretie: Vždy stanoviť hlavné úsilie, ktorému je podriadená činnosť ostatných zložiek operačného zoskupenia. Hlavným úsilím v kríze bude postarať sa o rozbeh takej ekonomiky, ktorá bude odolnejšia kríze, ktorá nám zabezpečí prežitie a potravinovú sebestačnosť. Na to treba peniaze Čiže treba nedovoliť vyviezť dividendy gigantických ziskov zahraničných monopolných výpalníkov, ani členské príspevky, teda výpalné, nadnárodným výpalníkom, ktorí doteraz vyvolali krízy a pri ich následnom riešení vytváraním závislostí a vnucovaním nezmyslov vždy zlyhali.

Po štvrté: Základom každého konfliktu je neistota, zmätok a neporiadok. Klasické prístupy sa usilujú zaviesť do vojny systém a poriadok. Manévrový prístup podporuje neistotu zmätok a neporiadok, videný očami protivníka. Stavanie protivníka pred riešenie dilém. Nech urobí čokoľvek, jedno je horšie pre protivníka ako druhé. Netreba komentovať.

Po piate: Vytvorenie čo najjednoduchšieho reťazca velenia, decentralizácia velenia. Nikto nie je schopný detailne riadiť činnosti v prostredí neistoty a chaosu. Čím menej intervencií zo strany jednotlivých stupňov riadenia, čím menej stupňov riadenia, tým je rozhodovací cyklus rýchlejší. Dajme ľuďom priestor, ak vedia, čo je zámer, oni nájdu riešenia.

Po šieste: Vyhýbanie sa detailným rozkazom, používanie “velenia zámerom”. Nenariaďovať AKO splniť cieľ, ale ČO chceme dosiahnuť. Umožniť tak maximálne rozvinutie iniciatívy podriadeným, ľuďom.

Po siedme: Byť nevyspytateľným, vyhýbať sa akýmkoľvek poučkám a predpísaným postupom. Vždy mať na pamäti: “Nikdy dva razy nevstúpiš do tej istej rieky, žiadne dve situácie nie sú identické”. Ak je konanie predvídateľné, protivník ľahko vstúpi do rozhodovacieho cyklu a preberie iniciatívu. Ak eurobyrokracia vie, že sa zľakneme, keď nás vydiera, bude nás vydierať a zneužije situáciu, bude priživovať strach. Oni sú naši skutoční nepriatelia, lebo nás chcú zbaviť štátnosti.

Po ôsme: Spoznať svoje aj protivníkove slabiny a silné stránky. Ochrana svojich slabín, vyhýbanie sa protivníkovým silným stránkam. Útok na protivníkove slabiny. Euroúradníctvo sa bez zdrojov z národných štátov ocitne v bezvýchodiskovej situácii. Nemá čím korumpovať. Masívna korupcia je ich jediným nástrojom moci, je to ich slabina.

Po deviate: Neusilovať sa zničiť protivníka, usilovať sa o jeho porážku. Narušenie súdržnosti protivníka má väčšiu cenu ako jeho zničenie. Verím, že ani v tomto bode netreba komentár. Ak bude nutné, vytvorme si voľné a nediktátorské spoločenstvo štátov strednej a východnej Európy.

Po desiate: Vytvorenie atmosféry vzájomnej dôvery medzi nadriadenými a podriadenými. Podpora atmosféry akceptácie chýb. Lepšie je dobré rozhodnutie teraz ako vynikajúce o hodinu neskôr, najhoršia je nerozhodnosť. Umožniť podriadeným najprv konať, potom podávať hlásenia. Netrestať ich za chyby, poučiť sa. Hovorím o našich, teda národných veciach. Nehovorím o uzurpátorovi štátov: o nepriateľovi.

Po jedenáste: Použitie záloh na podporu úspechu, nepodporovať ten smer, kde vlastné vojská zlyhávajú. Doterajší smer zlyhal vždy, v kríze 2008, v migračnej kríze (dokonca ju živil), v tejto kríze. Pochopme, našim nepriateľom je to, čo nás likviduje, eurobyrokracia, nadnárodná oligarchia.

Po dvanáste: Útočiť iba vtedy, keď útok prináša rozhodujúci výsledok. Použiť útok proti kľúčovým bodom. Pokiaľ možno, vyhýbať sa frontálnym útokom, uprednostňovať protiútoky. Kto útočí všade, neútočí nikde, rozkladá úsilie. Kto bráni všade, nebráni nikde, všade je slabý. Nevybíjajme sa v hádkach o bezvýznamných veciach. Zastavme krvný obeh nepriateľskej eurobyrokracii, zastavme im finančné toky. Bodka.

Po trináste: V maximálnej miere používať presvedčivú klamnú činnosť a maskovanie. Sľúbme im, že teraz nemáme na výpalné, ale raz, keď bude lepšia situácia a oni zmenia podmienky, prehodnotíme vzťah k nim. A potichu sa pripravujme odolávať ich zákernostiam. Dnes sú bezzubí, nemajú nič, čo by im umožnilo chrániť privilégiá. Nedovoľme im zosilnieť.

Po štrnáste: Nebáť sa odmietnuť boj, keď víťazstvo nie je isté. Držať si v rukách rozhodnutie o prijatí, alebo odmietnutí boja. Nedať si ho vnútiť protivníkom. Ignorujme ich výzvy na medzinárodné arbitráže.

Po pätnáste: Pohotovosť konania. Nečakať na lepšie spravodajské informácie, mohli by prísť neskoro. Konajme teraz a s tým, čo máme.

Po šestnáste: Učiť vojakov myšlienkové postupy, čiže AKO vojensky myslieť, nie to, ČO si majú myslieť. Neučiť veliteľov postupy, ale myšlienkový proces úspešných vojvodcov. Nedávať jediné správne riešenia, každé zdôvodnené riešenie je správne. Najlepšou vojenskou školou sú príklady z histórie. Napríklad v tomto kontexte rozpad ZSSR, ale aj rozpad Rakúsko-Uhorska, aj iného malého cudzieho impéria u nás.

Po sedemnáste: Príprava veliteľov tak, aby chápali zámer veliteľov o dve vyššie úrovne velenia. Čiže veliteľ vojenského útvaru u nás musí chápať zámery Generálneho štábu, veliteľ brigády zámery ministerstva.

Bolo by veľmi nesprávne, chápať tento zoznam užitočných poznatkov vo forme predpísaných poučiek. Ide o vyjadrenie podstaty manévrového vedenia vojnovej činnosti z niekoľkých zdrojov vo forme súhrnu myšlienok, napomáhajúcich pochopenie rozdielnosti oproti zaužívaným postupom. Každý bod je možné porovnať s nátlakovým spôsobom vedenia vojny. Všetko sa dá aplikovať tak v politike, ako aj v štátnej správe.

Otázka znie: dokáže to použiť aj silnejší protivník? S väčšími zdrojmi, s dokonalejšími technológiami? Dokáže. Ale malá veľkosť poskytuje výhodu rýchlosti, ohybnosti, svižnosti, pružnosti aj nepredvídateľnosti a podceňovanosti. Veľkí a zdanlivo silní totiž vždy podceňujú menších a  slabších. To je obrovská výhoda malých a zdanlivo slabších, to je ich sila.

Pokračovanie v nasledujúcej časti.

Publikované 1. mája 2020, v deň oslavy tvrdej roboty našich rúk a našich mozgov, hodnôt slobody, hodnôt oslobodenia od výpalníkov