Zbavme sa rezignačného komplexu. Sme malí, ale nie slabí. Ako pôsobiť proti presile? Manévrový prístup vypekania 1.

Sériu článkov so zameraním na rozvoj strategického myslenia som sa rozhodol publikovať najmä z jedného dôvodu. Aby čo najširšia časť laikov bola schopná porozumieť pravidlám strategického myslenia z vojenstva, transformovateľného na mnohé civilné oblasti, na voľby, na boj s vírusom. Zámerom série blogov bude aspoň troškou prispieť do eliminácie nepodloženého a nemúdreho seba-podceňovania nás, malých národov.

Oslovujem tých, ktorí chcú byť oslovení, ktorí sa chcú niečo dozvedieť. Ostatní si môžu ušetriť krátenie dĺžky života svojou zlosťou tak, že to nebudú čítať. So záujemcami rád rozviniem diskusiu pri pamätníku porážky nafúkanej presily dobových výpalníkov nahnevanými slovensko-uhorskými sedliakmi vo Vozokanoch každoročne vždy poslednú augustovú nedeľu. Ak znovuzískame slobodu a zbavíme sa strachu.

Hovorím o seba-podceňovaní v bolestínskom presvedčení, že sme odsúdení na šúchanie nožičkami a plnenie rozhodnutí iných, väčších, že nad nami musí naveky byť keď už nie Praha, tak dnes Brusel. A aby sme rozpoznali kolaborantov a uverili, že máme na to a vieme, ako ich poslať na smetisko dejín. Aby sme si ako národ dôverovali a nebáli sa sami seba. Veci treba zmeniť. K lepšiemu. Lebo zmena môže byť aj negatívna. To ľuďom totalitní a diktátorstvom posadnutí liberáli nehovoria. Práve o tom je ich zmena. Stačí sa pozrieť na „vyspelý Západ“ a chcieť vidieť to, čo ich sľuby spôsobujú, V mojej sérii budem písať o mechanizmoch ako s nimi vypiecť. Bude sa to týkať aj politickej scény a volieb.

Nič na svete mi nie je viac vzdialené, ako rezignačné uvažovanie. Pred zlom a hlúposťou nikdy a za žiadnu cenu nerezignujem. Aj za cenu osobných nevýhod. A na sebavedomie my Slováci máme aj historické dôvody. Nielen Bitku pri Vozokanoch z augusta 1652, ale aj Malú vojnu z marca 1939. A mnohé iné, buď naše, alebo cudzie poučenia a dôkazy, že pripraveným a odhodlaným šťastie žičí. COVID odhalil podlosť Bruselu.

Podceňovanie štúdia histórie, zdegenerovanej na výučbu dejín revolučného robotníckeho hnutia a na memorizovanie dátumov alebo papagájovanie cudzích interpretácií, bolo aj za socializmu trestuhodné. Pretože každý režim potrebuje vychovávať kvalitných, tvorivých a odvážnych a sebavedomých vojenských odborníkov a všeobecne lídrov komunít aj národa. Uvedomujúc si relatívnu malosť Slovenska a relatívne nevýhodné historické postavenie, treba hľadať spôsoby, ako sa môže malá sila brániť proti presile. Všetko v záujme zachovania štátu a štátnosti.

V histórii môžeme nájsť príklady, ako vyhrať vojnu bez preliatej krvi, ktorá by mohla, v prípade malého štátu, znamenať sebazničenie. O to viac v čase, keď sa väčšina rodín skladá v priemere z menej ako dvoch potomkov. Alebo ako vynútené vojny neprehrať a neumožniť väčším dosiahnutie cieľov ich agresie. Malé národy nemajú dôvod na agresiu.

Hľadajúc príčiny úspešných operácií a ťažení malej sily voči presile, ale aj rýchlych pádov jedného z rovnocenných partnerov vojenského súboja a tiež dôvody mimoriadne nízkych vojnových strát na rôznej strane konfliktu, prirodzenou cestou je možné sa dostať k teórii tzv. „manévrových vojen“. Táto dáva odpovede na tieto otázky, a ktorá sa dá využiť nielen vo vojenstve, ale aj v politike, v obchode, v športe a v iných oblastiach života. Podstatou štúdia je pochopenie myslenia vojvodcov a ich tímov. Práve to je už desaťročia moje zameranie: štúdium myslenia.

Popri izraelských vojnách v druhej polovici 20. storočia starostlivý bádateľ objaví, že podobný spôsob vedenia vojnovej činnosti, ktorý je u nás z primitívnych ideologických dôvodov naďalej tabuizovaný, bol použitý na úspešné nemecké ťaženia v 2. svetovej vojne. Najmä Guderianove a Rommelove geniálne vojenské postupy. Rovnaké prístupy používa námorná pechota rôznych štátov, ktorá spravidla vždy bojuje proti presile a v nepriaznivých podmienkach. Použil ich Alexander Veľký Macedónsky. Použil ich kartáginský vojvodca Hannibal, uplatňoval ich aj Džingischán.

Učiť sa treba od každého a city, emócie, napríklad zúrivosť, zlosť, alebo nenávisť, do vedenia vojnovej činnosti určite nepatria. Veľký počet príkladov a veľmi presvedčivých argumentov od rôznych autorov sa uvádza v množstve publikácií, z ktorých časťou disponuje Akadémia ozbrojených síl. Z čias reformy vzdelávania v roku 2004.

Žiaľ, naši študenti aj vojenskí praktici sú naďalej vychovávaní v zajatí nátlakových spôsobov vedenia vojnovej činnosti, založených na tradičných sovietskych prístupoch. Pre objektívnosť treba uviesť, že aj viaceré západné armády sa kŕčovito pridŕžajú uvedených prístupov. Pre malú armádu vari neexistuje nič menej optimálne, ako nátlakový spôsob vedenia vojny (protiklad manévrového), ale súdny čitateľ iste nájde dôkazy v ďalšom texte a v ďalších pokračovaniach, nebudú len o teórii.

Nuž a 20 rokov po publikovaní štúdie musím skonštatovať, že Rusi si pod vedením Putina veľmi razantne a dôsledne osvojili manévrové prístupy. Na všetkých úrovniach, od taktickej, cez operačnú a vojensko-strategickú a dokonca aj na geostrategickej úrovni. Žiarivými príkladmi boli tak príklad Krymu, ako aj poslednej vojny v Čečensku, v Donbase, aj v Sýrii. Začiatok je vždy v definovaní realistických zámerov vojny. V tom „Západ“ tradične roky zlyháva. Už vopred dávam na známosť, že úprimne ignorujem penu na ústach strategických šarlatánov a ideologických manipulátorov po uvedených slovách. Mimochodom, okrem VVLŠ v Košiciach som všetky postgraduálne štúdiá absolvoval len na „Západe“. S jedným zásadným rozdielom v porovnaní s vešiakmi na generálske uniformy: absolvoval som ich ako nekompromisný slovenský vlastenec. Absolvoval som ich preto, aby som vedomosti priniesol na oltár našich národno-štátnych záujmov. A aby som získanými vedomosťami pomáhal chrániť svoju jedinú vlasť.

Pokračovanie v nasledujúcej časti.