Trestné činy extrémizmu predstavujú „paškvil“ a treba ich zrušiť.

XV.

Poznámka na úvod: Momentálne je súčasný život v našej spoločnosti a vo svete priam zahltený problematikou koronavírusu. Z určitých dôvodov je to pre politické elity na národnej a nadnárodnej úrovni dobre, pretože do pozornosti verejnosti nevstupujú také témy, ktoré sú dostatočne rozpracované a zvyčajne nie v prospech obyvateľstva, napríklad v EÚ. Iba pripomeniem, že je už dávnejšie rozpracovaná na nadnárodnej úrovni politika za úplné zrušenie národnej suverenity členských štátov EÚ či politika boja proti extrémizmu  a šíreniu propagandy. Tieto politiky nezanikli, nezanikajú a ďalej sa uvažuje, ako ich posilniť, aby boli dosiahnuté ciele, ktoré sú sledované a do ktorých sa žiadny národ a jeho obyvateľstvo nesmie miešať. Obávam sa, že úsilie národných vlád o zabezpečenie ochrany obyvateľstva pred koronavírusom, môže byť zneužité napríklad aj v prospech tých politík, ktoré som spomenul. Všetko, čo sa v súčasnosti deje s problematikou koronovírusu v spoločnosti, sa dotýka javov a procesov v oblasti sociálno – ekonomického života spoločnosti, samotnej oblasti politiky a základných ľudských práv a slobôd. Mám teda dôvody k tomu, aby som v svojich článkoch dokončil svoje poznámky k politike boja proti extrémizmu, ktorú ako vzorný člen EÚ rozpracovala aj naša predchádzajúca vládna moc. Naši občania si nezaslúžia, aby ich volení zástupcovia proti ním posilňovali politiku boja proti extrémizmu a šíreniu propagandy a aby náš právny poriadok bol nasiaknutý inkvizíčnymi praktikami. K dvom uvedeným politikám si dovolím odcitovať  niekoľko zaujímavých ustanovení z dokumentu Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach.

Článok 1

1. Všetky národy majú právo na sebaurčenie. Na základe tohto práva slobodne určujú svoj politický štatút a slobodne uskutočňujú svoj hospodársky, sociálny a kultúrny vývoj.
2. Všetky národy môžu pre svoje vlastné ciele slobodne disponovať svojim prírodným bohatstvom a zdrojmi bez ujmy na akýchkoľvek záväzkoch vyplývajúcich z medzinárodnej hospodárskej spolupráce, založenej na vzájomnej výhodnosti a medzinárodnom práve. V žiadnom prípade nesmie byť národ zbavený svojich vlastných prostriedkov životnej existencie.

Článok 2

1. Každý štát, ktorý je zmluvnou stranou paktu, sa zaväzuje rešpektovať práva uznané v tomto Pakte a zabezpečiť tieto práva všetkým jednotlivcom na svojom území podliehajúcim jeho jurisdikcii bez akéhokoľvek rozlišovania podľa rasy, farby, pohlavia, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, národnostného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.
2. Každý štát, ktorý je zmluvnou stranou paktu, sa zaväzuje, pokiaľ tak už neustanovujú existujúce zákonodarné alebo iné opatrenia, že podnikne nevyhnutné kroky v súlade so svojimi ústavnými postupmi a ustanoveniami tohto paktu, aby schválil také zákonodarné alebo iné opatrenia potrebné na to, aby sa uplatnili práva uznané v pakte.

Článok 19

1. Každý má právo zastávať svoj názor bez prekážky.
2. Každý má právo na slobodu prejavu; toto právo zahŕňa slobodu vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky každého druhu, bez ohľadu na hranice, či už ústne, písomne alebo tlačou, prostredníctvom umenia alebo akýmikoľvek inými prostriedkami podľa vlastnej voľby.
3. Užívanie práv uvedených v odseku 2 tohto článku nesie so sebou osobitné povinnosti a zodpovednosť. Môže preto podliehať určitým obmedzeniam, tieto obmedzenia však budú len také, aké ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné:
a) na rešpektovanie práv alebo povesti iných; b) na ochranu národnej bezpečnosti alebo verejného poriadku alebo verejného zdravia alebo morálky.

…

Som presvedčený, že je potrebné trestné činy extrémizmu zrušiť a samotný pojem „extrémizmus“ v právnom slovníku ani nepoužívať. Zrušenie je potrebné urobiť z rôznych dôvodov. Je potrebné sa zamerať iným smerom. Uplatňovanie ľudských práv ťažko môžeme pokladať za bezkonfliktnú sféru a preto sa tu stretávajú a budú stretávať rôzne hodnoty, nakoľko ide o zaistenie práv pre všetkých. Podľa politickej etiky konflikty hodnôt existujú v troch smeroch a preto je tu pôsobnosť pre zákonodarnú moc či súdne spory.

V prvom rade konflikt je možný medzi rovnakými právami rôznych dotknutých právnych subjektov. V druhom rade konflikt je možný medzi rozdielnymi právami rôznych dotknutých právnych subjektov. V treťom prípade konflikt je možný medzi právami dotknutých právnych subjektov a povinnosťami štátnych orgánov, ktoré musia plniť určité povinnosti kvôli právam všetkých, teda v zmysle obecného dobra.

Najzaujímavejšie a zrejme najnáročnejšie sú konflikty v treťom prípade a to medzi dotknutými právnymi subjektmi a povinnosťami štátnych orgánov. Ide o spory týkajúce sa obmedzenia slobody slová, prejavu, tlače, zhromaždenia, slobody politickej činnosti a zaistenia slobodného demokratického poriadku. Tu je priestor, kde môže a už aj dochádza k zneužitiu štátnej moci proti ľudským právam. Z hľadiska politickej etiky je potrebné zdôrazniť, že ohraničenie základných ľudských práv a slobôd nesmie vyplývať z poňatia obecného dobra tak, že ho jednoducho oddelíme od ľudských práv či bezpečnosti štátu a všetko bude v poriadku.

Hľadať výhovorku nejakým štátnym dôvodom, ako to urobil napríklad Róbert Fico, je neprípustné. Z hľadiska politickej etiky môže byť ohraničenie zdôvodnené iba ideou ľudských práv a musia byť splnené ďalšie podmienky: a) z právneho hľadiska musia byť presne formulované, b) z politického hľadiska musia byť podriadené kontrole a c) právnou cestou žalovateľné. V prípade rozvinutia politiky boja proti extrémizmu sa ohraničenie základných ľudských práv a slobôd vôbec nezakladá na uvedených podmienkach.

Ďalej si je treba uvedomiť, že niektoré postoje a prejavy občanov sú také, že sú skôr hodné morálneho odsúdenia a vtedy nevyžadujú použitie trestného práva. Vzhľadom na obtiažnosť možných konfliktov či situáciu v štáte je treba hľadať skôr dôvody pre vylúčenie viny a trestu.

Trestné činy extrémizmu je potrebné zrušiť. A to nielen preto, že samotný pojem „extrémizmus“ do právneho slovníka by nemal patriť. Samotné paragrafové znenie trestných činov extrémizmu dáva do rúk vyšetrovateľom, prokurátorom a sudcom nástroj, ktorý umožňuje absolútne voľný výklad trestného činu a zasahuje do vnútornej, duchovnej sféry človeka. Štát prekročil hranicu zmyslu pre spoločné, teda snaží sa podriadiť si jeho ducha, ktorého chce aj trestať. Výsledkom je, že paragrafové znenie trestných činov extrémizmu predstavuje právny „paškvil“, ktorý odhaľuje „odbornú úroveň“ tých, ktorí takúto zmes trestných činov prepísali ( od niekoho ), či jednoducho doplnili o svoje nenávistné presvedčenie.

Medzi trestnými činmi extrémizmu absolútny výkvet „múdrosti“ štátnej moci predstavuje § 421, ktorý rieši trestné činy založenia, podpory a propagácie hnutia smerujúceho k potlačeniu základných práv a slobôd, teda tých, ktoré sú predmetom ochrany Ústavy SR. Dovolím si stručnú analýzu tohto paragrafu a zároveň ukážem, ako sa dá „otočiť“ tento paragraf a proti komu. Ústredným pojmom § 421 je pojem „potlačenie“ a jeho spojenie so slovným výrazom „základných práv a slobôd.“

Trestný zákon hovorí o potlačení základných práv a slobôd. Ústava SR pozná iné pojmy. Ústava SR umožňuje, aby medze základných práv a slobôd boli upravené za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom. Ústava SR, na rozdiel od Trestného zákona, nepoužíva pojem“potlačenie,“ ale používa pojem „zákonné obmedzenie“ či pojem „obmedziť“. Je možné, zatiaľ, dospieť k záveru, že: a) pojem „potlačenie“ sa má použiť alebo používa vtedy a preto, že nejde o zákonné obmedzenie, ale iba o svojvoľné ( ! ) jedincom či skupinou, b) pojem „obmedziť“ vo význame „upraviť“ je podľa Ústavy SR spojený iba s prijatím zákona, teda zákonných opatrení, ktoré musia spĺňať určité podmienky.

Pojmy „potlačiť“ či „obmedziť“ majú však rovnaký zmysel, pretože uplatňovaniu základných práv a slobôd možno nimi postaviť medze. Kto má moc potlačiť či obmedziť základné práva a slobody ? Takúto moc má iba štát, štátna moc, respektíve vládna moc či vládna koalícia, pretože v rámci parlamentnej demokracie si to presadí za každú cenu, ak sa na tom v zákulisí dohodne. Príkladom môžu byť už uvedené zákony súvisiace s extrémizmom. Rozhodne to nemôže byť žiadny obyčajný občan či skupina občanov. Lenže obyčajní ľudia môžu ohrozovať práva a slobody ľudí, avšak v takomto prípade pojem „potlačenie“ vôbec nie je vhodný a ešte naviac spojený s charakteristikou extrémizmu.

Ak v náväznosti na rešpektovanie významu pojmu „potlačenie“ má primeranú moc iba štát, potom je možné § 421 „otočiť“ tak, že je namierený iba na samotnú štátnu moc, zo strany ktorej môže dochádzať k potlačeniu základných práv a slobôd. Má to svoju logiku, pretože ľudské práva slúžia predovšetkým k ochrane – obrane pred štátom. Nech čitateľa nemýli to, že sa v § 421 píše, že ide o trestný čin založenia, podpory a propagácie hnutia, pretože túto časť je možné zjednodušene opísať ako „založenie politického hnutia vo vnútri štátu pre boj proti extrémizmu.“ Toto hnutie má s podporou rôznych prisluhovačov za úlohu na území SR zrušiť záruky pre ľudské práva a slobody tak, aby si občania zvykli, že sa bude brať ohľad ( ! ) napríklad na politické a iné zmýšľanie, pohlavie, jazyk, vieru, majetok, rod či iné postavenie, čo je v rozpore s medzinárodným paktom o občianskych a politických právach.

Iba pripomínam, že Ústava SR v čl. 11 ods. 2 jasne uvádza, že základné práva a slobody sa zaručujú na území SR všetkým bez ohľadu ( ! ) na pohlavie…a tak ďalej. Doterajšia prax je taká, že trestné činy extrémizmu porušujú Ústavu SR v tom, že berú ohľad na politické či iné zmýšľanie. Nedá sa poprieť, že hnutie vo vnútri štátnej moci pre boj proti extrémizmu existuje a že k svojej podpore a propagácií využije aj sumu 8,- miliónov eur pre implementáciu národného projektu „Podpora boja proti extrémizmu a šíreniu propagandy.“

Čo je podľa § 421 trestným činom ? Je to potlačenie základných práv a slobôd. Lenže základné práva a slobody, to je celá druhá hlava Ústavy SR. Okrem všeobecných ustanovení je tu oddiel o základných právach a slobodách ( čl. 14 až 25 ), oddiel o politických právach ( čl. 26 až 32 ), oddiel o právach národnostných menšín a etnických skupín ( čl. 33 – 34 ), oddiel hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv ( čl. 35 až 43 ), oddiel o právach na ochranu životného a kultúrneho prostredia ( čl. 44 – 45 ), oddiel práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu ( čl. 46 až 50 ). Znenie § 421 si je možné vysvetľovať aj tak, že každé potlačenie, obmedzenie a nerešpektovanie základných práv a slobôd sa musí pokladať za trestný čin extrémizmu, čo v skutočnosti predstavuje „do neba volajúcu hlúposť“. To je poňatie v širokom slová zmysle.

Ak by sme chceli chápať základné ľudské práva a slobody v užšom slova zmysle, bolo by potrebné vychádzať z Ústavy SR a v tomto prípade tieto práva by boli predmetom druhého oddielu v čl. 14 až 25. Lenže pri takomto členení nebolo by možné medzi základné ľudské práva a slobody zaradiť politické práva, pričom z praxe je možné tvrdiť, že práve politické práva zo strany štátnej moci sa stávajú predmetom trestných činov extrémizmu. Nemám pochybnosti, že o základných ľudských právach je potrebné hovoriť a písať ako o právach v širšom slova zmysle.

Môj záver je jednoznačný: obmedzenie základných ľudských práv zo strany štátnej moci či narúšanie týchto práv zo strany občanov nie je potrebné spájať s označením „extrémista“, „extrémizmus“, „extrémistický a podobne. Je treba chápať, že samotná otázka obmedzenia základných práv a slobôd zákonnými opatreniami môže a má byť predmetom politického boja, v ktorom významnú úlohu majú zohrať aj samotní občania ako politická sila. Okrem politického boja samotné uplatňovanie základných ľudských práv a slobôd môže byť predmetom rôznych konfliktov, z ktorých vznikajú súdne spory či dokonca aj trestné činy ( ale nie extrémizmu ).

Organizovanie politiky boja proti extrémizmu predstavuje niečo na spôsob hnutia, do ktorého sa zapojila väčšina politických strán a hnutí na čele aj s vládnou mocou. Toto politické hnutie má iba jedno smerovanie: pod vedením EÚ a národnej vlády postupne obmedzovať niektoré ľudské práva a slobody ( viď napríklad čl. 24 ) a politické práva ( viď napríklad čl. 26 ). Toto obmedzovanie sa začalo diať a deje sa na základe prijatia zákonných opatrení o extrémizme. Presadila sa teda etika ľudských práv a slobôd z hľadiska užitočnosti občana pre politiku národnej vlády a teda aj samotnej EÚ !

Môžeme si všimnúť, že všetci, ktorá aktívne presadzujú politiku boja proti extrémizmu, sa nevedia uspokojiť iba s tým, že sa začal vytvárať zástup jednotlivcov – občanov, ktorí podliehajú trestnému právu. Títo aktéri vládneho, straníckeho a „občianskeho“ hnutia potrebujú celou propagandistickou mašinériou získať masy občanov pre podporu svojej politiky. Dokonca organizujú boj proti extrémizmu na stredných školách. Pre nich bude výhodné, ak mlčiaca väčšina svojim tichom nebude politiku boja proti extrémizmu napadať, žiadať vysvetlenia či nebodaj zrušenie takejto politiky. Treba priznať, že zatiaľ to celkom úspešne funguje v intenciách uvedených aktérov, pričom situácia s koronavírusom k tomuto fungovaniu významne pomôže.

Ak som sa v svojom úvodnom článku zamýšľal nad tým, či bude vytvorený verejný diskusný priestor pre posúdenie takejto politiky, tak iba preto, že som v tomto smere nebol optimistom. Dnes je možné konštatovať, že tému politiky boja proti extrémizmu sa celému hnutiu podarilo udržať na „zadnom dvore politiky“. Situácia je teraz jasná. Kto nenapadá verejne politiku boja proti extrémizmu, nech jeho motív bude akýkoľvek, ten vlastne pomáha tým vládnym, straníckym a „občianskym“ silám, ktoré priamo s politikou boja proti extrémizmu sympatizujú či ju organizujú.

Dochádzame, na základe nezmyselných zákonných opatrení o extrémizme, k absurdnej situácií. Naša spoločnosť sa momentálne nachádza v takom stave, že absolútna väčšina proti politike boja proti extrémizmu neprotestuje a skôr vykazuje znaky sympatií. A tu máme k dispozícií jeden z trestných činov extrémizmu – § 422, ktorý znie, že za trestný čin extrémizmu sa pokladá prejav sympatie k hnutiu smerujúcemu k potlačeniu základných ľudských práv a slobôd. Politika boja proti extrémizmu je takým hnutím, pretože si v rámci parlamentnej demokracie presadilo zákonné opatrenia o trestných činoch extrémizmu, ktoré umožňujú potláčať či obmedzovať základné ľudské práva a slobody.

Na naše pomery v SR je to najlepšie a najefektívnejšie organizované hnutie, ktoré vykazuje totalitné  prvky v ovplyvňovaní a ovládaní más a začalo vytvárať podmienky k nastoleniu fašistickej diktatúry v rámci EÚ – prinútiť národné štáty a občanov členských štátov EÚ k totálnemu zjednoteniu pod jeden európsky super štát. Je mi jasné, že väčšinovú spoločnosť nie je možné brať na zodpovednosť za trestné činy extrémizmu podľa § 422, rovnako ako nebude možné brať cez trestné právo na zodpovednosť politické strany, vládnu moc, zákonodarný zbor, ktorí spoločne za pomoci prisluhovačov politiku boja proti extrémizmu organizujú a podporujú. O to viac je preto potrebné sa poučiť z chýb a politiku boja proti extrémizmu jednoducho vynulovať – zrušiť. Lenže takáto negatívne nastavená politika proti občanom SR sa sama nezruší, pretože je pevne „zabetónovaná“ v správaní sa našich politikov, politických strán a vládnej moci.

Koniec časti XV.

Pokračovanie v časti XVI.

Dušan Hirjak