Prečo sa bojíme my Slováci aj vlastného tieňa?

Bojíme sa v roku 2020 v Slovenskej republike s 5 a pol miliónom občanov minulosti až natoľko, že strpíme situáciu, v ktorej si vo vlastnej republike necháme vyvážať ročne 67 miliárd Eur vo forme exportu výrobkov a služieb vyprodukovaných na Slovensku ?A (zatiaľ) prevažne slovenskou pracovnou silou a to iba za výplatu miezd, daní a odvodov tejto pracovnej sile. Do štátneho rozpočtu SR sa totiž v roku 2019 dostalo v príjmoch z kapitoly A.3. s titulom „Dane z medzinárodného obchodu a transakcií“ iba 21 miliónov a 517 tisíc Eur, čo je sotva tri promile tej hodnoty  

67 miliárd ( tj.67 000 000 000,00) Eur. A to máme byť hrdí, že sme spolu s Českom „dielňou Európy“ plnou montovní so mzdami o dve tretiny nižšími ako v krajinách EÚ…

My sme teda produkčne veľmi silní, ale nič z toho nemáme. V porovnaní s minulosťou, keď do štátneho rozpočtu plynuli peniaze priamo z tržieb exportu, dnes z exportu do štátneho rozpočtu pri jeho hodnote 67 miliárd Eur máme nulu!

Je to dominantne vinou POLITIKY. Politiky, v ktorej sa bojíme vlastného tieňa. Žiadne organizačné, ekonomické a právne kroky sme už dobrých 20 rokov nepodnikli, aby sa hospodárska politika v tomto smere zmenila. Ba naopak, ktokoľvek príde s iniciatívou zmeniť to, je   podľa strachu z minulosti okamžite považovaný „za komunistu“ ( veď rok 1948, veď päťdesiate roky…), za nacionalistu ( veď aha, extrémisti autonomisti z Prvej RČS) ba až „fašistu“ ( lebo Slovenský štát…). A palica, ktorou nás prinucujú k tomuto strachu z tieňov, je čoraz mladšia a mladšia, agresívnejšia a trestajúcejšia…

Ak by sa národohospodár dr. Imrich Karvaš bol bál v 1938 prevziať od Tisu funkciu Prvého guvernéra Slovenskej národnej banky, ak by sa dr.Gustáv Husák bál v  roku 1968 presadiť Ústavu ČSSR v ktorej už aspoň právne bola zakotvená federalizácia a od 1.1.1969 mohli vzniknúť orgány, vláda a ministerstvá Slovenskej SR, ak by sa báli predstavitelia pri zrode Slovenskej republiky v roku 1992 vyhlásiť zvrchovanosť a od 1.1.1993 samostatnosť Slovenskej republiky a rokovať s Prahou o rozdelení majetku, bohvie kde by sme dnes boli? A či by sme boli aspoň tou „dielňou Európy“, ktorá nás dnes kolonizačne drží pod krkom?

Koľko „ľavicových“ subjektov po roku 1989 malo odvahu dať si do politického programu znárodnenie podnikov ak videli, ako ich liberálna ekonómia zdevastovala? Koľko politikov premýšľalo, ako zvýšiť príjmy do štátneho rozpočtu aj iným spôsobom ako len zvyšovaním daní občanom a podnikateľom?

Záverom:

 Že sa stále i v roku 2020 bojíme aj vlastného tieňa, pripravujeme sa o potravinovú a energetickú sebestačnosť aj o strojnásobenie príjmov do štátneho rozpočtu SR, o tom svedčí neprítomnosť otvorenia diskusie o hospodárskom smerovaní a o hospodárskej politike na Slovensku v roku 2020 a ďalej…

Ktorá politická strana má dnes zámer vrátiť strategické podniky do štátnych rúk, vytvárať nové štátne podniky a hospodárskymi opatreniami zabezpečiť potravinovú a energetickú sebestačnosť republiky, zorganizovať bezplatné zdravotníctvo pre občanov, vyňať zdravie z biznisu a zabezpečiť, aby SR viac nepadala do dlžôb?

Článok som pôvodne naozaj formuloval tak, aby bolo možné zamyslieť sa nad tým, ako v jednotlivých epochách slovenskej histórie museli národohospodári odolávať osočovaniu a nálepkovaniu iba preto, aby pomohli slovenskej spoločnosti na danom stupni rozvoja. Stovky slovenských hospodárov nevstúpili do volebných súbojov iba preto, lebo sa obávajú, že im nálepkovanie zničí ich kariéru a život.

Niektorí sa odvážili. Ale státisíce voličov sú odradení ich osočovaním politickými konkurentami a masmédiami, váhajú či ich voliť, lebo sa obávajú i nálepiek, ktorými ich označili …napriek tomu, že si želajú také ich hospodárske kroky  a považujú za rozumné tie opatrenia, ktoré títo odborníci navrhujú a chcú v praxi presadiť.

Ing.Peter Zajac-Vanka, predseda Spolku národohospodárov Slovenska

Svätopluk v roku 883 mobilizoval, občania, mobilizujte sa dnes tiež