100 rokov Cirkvi československej

Jeden zo zaujímavých fenoménov krátko po vzniku ČSR bol vznik Cirkvi československej.  Ak ju niekto považuje za jednu z protestantských cirkví, tak nech si doštuduje, že išlo pôvodne o obnovu a snahu katolícku. Len nebola vypočutá…

Polovica z vtedajších rím.kat. kňazov si priala cirkev aj pôvodu vernejšiu aj modernejšiu, pravdivejšiu a národnejšiu. Ich najpodstatnejšie heslo “hrozíme se vlažnosti” si kompetentní  za 100 rokov vôbec aspoň trocha povšimli?

Delegácia  Jednotného katolíckeho duchovenstva, spojená s vládnou, bola aj vo Vatikáne. Audiencia u Benedikta XV.,  ktorý o.i. zastavil prenasledovanie modernistov v cirkvi, trvala iba 35 minút. Bol na nej aj budúci BB biskup M. Blaha. Povolili z deviatich iba jednu požiadavku, a to liturgiu v českom jazyku. Úctivo predloženú žiadosť horlivejších synov cirkvi , aby bol v Prahe patriarchát, aby voľba biskupov bola kňazmi a laikami, aby kňazi mali zdobrovoľnený celibát, aby štúdium teológie bolo pokrokovejšie či aby mohol byť pohreb aj kremáciou, aby laici neboli v cirkvi tak pasívni, …boli pápežom bez diskusie odmietnuté. Undiscutabile. Vraj o tom škoda času aj debatovať,…

Do Prahy bol za arcibiskupa vybratý  Benediktov spolužiak arcb. Fr. Kordač, ktorý vraj neznášal opozičný názor. Toto plus prežitie mnohých dlhoročných zraňujúcich zážitkov s aplikovaného arogantného klerikalizmu za vlády Rakúsko Uhorska,  bolo spúšťačom, že  144 rím.kat. kňazov, rozhodlo po odhlasovaní osamostatniť 8.1.1920.

Cirkevná vrchnosť po nich hodila už len pár granátov. Čo vzbudilo sympatie hlavne u čechov. Hneď sa ich ku novej cirkvi hlásilo 200 tis. Za desať rokov 500 tis. a za dvadsať skoro milión.

Kňaz ThDr. Karel Farský bol zvolený za prvého patriarchu. Predvídavo povedal: ” Kňazi sa ku nám nepridajú. Lebo tí sú zvyknutí na otrocký bič. A ten mi neponúkame”.

S kolegami okolo neho, tzv. ohniskom, začali priodvážne a trochu akoby rozpačito. Ale prekvapivo o novú podobu katolicity bol u veriacich mimoriadny záujem. Nevznikli zo vzdoru, z túžby po schizme, či zo zlej vôle. Chceli viac normálnosti do vzťahov, slobody, emancipácie, aktualizovaní žitia evanjelia pre modernú dobu. Do kréda neskôr pridali Dobro, Pravdu a Krásu. Majú väčšiu úctu k vedeckým poznatkom ako iné cirkvi.

Aby cirkev bola viac domovom než iba chladnou inštitúciou, kde sa cudzí biskupi, v čechách nemeckí a na slovensku maďarskí, správali dlho ako namyslení grófi, a nie ako dobrí pastieri, čo rozumeli veriacim.

Za Slovenského štátu bola táto cirkev u nás zakázaná. Premenovali ju na cirkev českomoravskú a v r. 1971 na Cirkev českoskovenskú husitskú. Má okolo 300 zborov, 7 sviatostí, biskupi sú v nej volení. Je tam viac demokracie, ľudskosti a aj menej pokrytectva. Za iný názor sa tam hneď netrestá a nehádže cez palubu, ako je to stáročia “normálne” u tých , čo sa tvária, ako hrajú spirituálnu prvú ligu, a popritom majú trápne a chronické problémy s elementárnou slušnosťou…

Nesvätí pápeži nechceli o žiadnej katolíckej alternatíve stáročia ani počuť. Ona ale prirodzene vznikla. Žiaci nie sú iba jednotkári, a liga sa nehrá iba prvá. Veriaci nemajú hneď všetko jasné. Katolicita znamená nie iba mainstraeam, ale aj alternatívu.  Poslední pápeži sa za to kajajú. Po iných svojich vyspelejších či inak zmýšľajúcich či nedozretých synoch a dcérach tak unáhleno urazene kobercové nálety nerobia. Stáročia to však trvalo. Mnoho upálených a milióny dozraňovaných to stálo… Trpké ovocie to neprofesionálov vo vedení, čo sa dávali volať svätými otcami, ale svätými mnohí vôbec neboli.

Sloboda svedomia, ktorú si dali zakladatelia pred 100 r. do Ústavy, bola vtedy u katolíkov zakázaná. Dnes je  pápežmi prikázaná ako ľudské právo. Bez nej to bolo pre dospelejšieho  urážanie dôstojnosti človeka. Keď sa mu nanucuje papagájovať iný názor, ktorý úprimne má. A ak ho vyslovil, tak bol kriminalizovaný. Ak sa pretvaroval a pekne odrecitoval názor pána vedúceho, tak bol potľapkaný po pleci ako pravoverný… To nebolo smiešne, ale už trápne… Toto zaviedli neveriaci hulváti, nie otcovia.

Vtedy požadovaná aktualizácia viery do modernej doby prišla o polstoročie ako agiornamento. Katolícka cirkev je zložená z 28 typov cirkví. Posledná pribudla anglikánska. Kedysi bola medzi exkomunikovanými, dnes sa jej časť vrátila do jednoty s pápežom.

Okrem najpočetnejšej rímskokatolíckej všetky ostatné a katolícke majú napr. dobrovoľný celibát duchovných aj svojskú liturgiu i pravidlá. Po II. Vatikánskom koncile pôsobí aj v RKC 40 tis. väčšinou ženatých diakonov, čo dovtedy bolo  zakázané.  Každý druhý pohreb v mestách je kremácia od. r.1963. Rodný jazyk v liturgii a breviári je už samozrejmosť. Kardinála Praha má. Biskupov vraj volia vo Švajčiarsku. Prečo inde nie? Na univerzitách je viac typov štúdia kresťanstva, nie iba jeden. Granáty, až na výnimky, sa už nehádžu.

Za toto dnes normálne však museli mnohí zaplatiť osobným dopľuvaním či  potupou, aby sa to dostalo aj do teórie aj do praxe.

Tento vtedy schizmatický experiment neposlušných československých  kňazov nebol teda až taká peklahodná opovážlivosť, však? Iba predbehol svoju dobu.

Dokázali sa správať aj dôstojne aj dospelejšie, nie iba ako dostrašení otroci cirkevných faraónikov.  Toto je počas celých dejín kresťanstva asi ten “najstrašnejší z hriechov”, aj u Jána Husa, aj u bl. Márii Wardovej, aj u sv. Cyrila s Metodom, veru aj u Ježiša.