Minulú sobotu Metropolitná opera z New Yorku vysielala do celého sveta svoje naštudovanie opery Porgy a Bess od Gerschwinna. Verím, že to dielo nemusím zvlášť predstavovať, že ho snáď každý pozná, no aj tí, čo by si neboli istí, lebo svet opery ide pomimo nich, poznajú túto pieseň:
Toto video je z toho sobotného predstavenia, takže môžete z neho vycítiť atmosféru dokonalého spracovania. Černošská gospelová opera plná bluesových rytmov, s nádychom pôvodného jazzu. Pôsobila veľmi vierohodne a osviežujúco v dnešnej multikultúrnej dobe. Všetci speváci boli „afroameričania“ alebo miešanci, až na pár nesympatických postáv policajtov, ktorých hrali belosi. V texte sa mihali rasistické výroky typu: „Bieli ma zavreli, bieli aj pustili.“ Proste, všetko bolo na svojom mieste, ako má byť.
Prečo o tom píšem v tomto duchu? Opera ako žáner je v poslednom desaťročí pod silnejúcim tlakom multikulturalistov. Kritizujú, že väčšina autorov klasickej opery sú bieli muži z Európy a na scéne dostávajú málo priestoru interpreti inej pleti ako bielej. Metropolitná opera v New Yorku, snáď ako mnoho ďalších opier vo svete, mení zaužívané obsadenie opier a v každej sa v jednej z titulných rolí musí objaviť minimálne jeden interpret nie bielej pleti.
Na toto som si spomenul v sobotu, lebo hlavnú rolu – Porgyho spieval Eric Owens:
Pripomenul sa mi, lebo minulú sezónu som ho videl videl spievať vodníka v Dvořákovej Rusalke:
Sympaticky sa trápil s češtinou a zvládol to so cťou. Vôbec, pri Rusalke šli režiséri s multikulturalizmom tak ďaleko, že medzi rusalkami tancovali aj Japonky s bohatými čiernymi vlasmi a spievali „moje vlásky zlatisté“.
No multikulturalizmu nepodľahla len Rusalka. Týka sa to takmer každej opery. V New Yorku nemajú problém ani s Wagnerom a Valkýrami:
Už som si pomaly začal zvykať, no tu do toho príde čistokrvná americká opera, štýlovo čistá a krásna, žiadny „all in one pot“, ako servírujú pri iných kusoch. Prečo? Je americká. Je to súčasť ich kultúry, povedzme na rovinu, že veľmi mladej, a nenechajú si ju sprzniť kvôli módnej vlne, ktorú nebodaj aj sami zdvihli.
Veľmi podobné je to však aj vo filmoch s historickou tematikou. Napríklad v snímke o potýčke pri Lexingtone 19. 4. 1775, v ktorej mali americkí osadníci prvých padlých z vojny za nezávislosť:
Všetky postavy a kulisy sú historicky verné. Stoja a hýbu sa, aj prenášajú svoje repliky presne tak, ako sa to historikom podarilo zrekonštruovať. Do najmenšieho detailu. Na svoju históriu nedajú dopustiť. Vedia, že spoločná kultúra a história stmeľuje národ – Nation. V ich jazyku toto slovo takmer splýva so štátom, Úniou. Američania sú vlastenci.
Je zbytočné zazlievať im, že našu kultúru a našu históriu nemajú v rovnakej úcte, ako svoju. Nie je na tom nič zlé. Nie je to „ich biznis“. Naopak, naši proamerickí spoluobčania by sa mali z ich príkladu poučiť, ako vyzerá vlastenectvo.
Vlastenci poznajú a chránia svoju kultúru a svoju históriu.
Nikto to za nás neurobí a nikto, ani tam za oceánom, nebude mať rešpekt k nýmandom bez kultúry a bez histórie.
———————————————————————
Článok vyšiel na DavDva: https://davdva.sk/vnucovany-multikulturalizmus-verzus-vlastenectvo/