Rozhodnutie M. Kotlebu vstúpiť do volebného boja a kandidovať na funkciu prezidenta SR bolo výsledkom politickej kalkulácie, nízkej miery politickej predvídavosti ale hlavne a predovšetkým, dôsledkom uzatvorenia „nepísanej dohody“ medzi M. Kotlebom a predsedom strany SMER-SD R. Ficom. A to aj napriek tomu, že svoju kandidatúru ohlásil aj Š. Harabin, prezentujúci sa ako občiansky a národne orientovaný kandidát, ktorého volebný program sa do značnej miery prekrýval s programom M. Kotlebu. Dopredu bolo jasné, že títo dvaja kandidáti budú z veľkej časti oslovovať tú istú skupinu sympatizantov a voličov, čo nevyhnutne musí vyústiť do situácie, kedy do druhého kola volieb nepostúpi žiaden z nich. Aj v tomto prípade sa potvrdilo pravidlo, podľa ktorého, tam, kde sa dvaja bijú, tretí zvíťazí. Podľa dlhodobých predvolebných prieskumov verejnej mienky (čo potvrdili aj konečné výsledky volieb) preferencie Š. Harabina boli vyššie než jeho protikandidáta M. Kotlebu. Z toho logicky vyplývalo, že ak by M. Kotlebovi išlo skutočne o záujem Slovenska a o snahu zabrániť víťazstvu liberálneho kandidáta (Z. Čaputovej), resp. víťazstvu na pronárodne sa hrajúceho a dočasne aj proslovensky cítiaceho kandidáta strany SMER- SD M. Ševčoviča, tak by sa vzdal v prospech preferenčne silnejšieho kandidáta, ktorým bol jednoznačne Š. Harabin.
Pravdou je, že cieľom predsedu ĽS Naše Slovensko bolo odobrať hlasy kandidátovi na funkciu prezidenta SR Š. Harabinovi a tým mu zabrániť v jeho postupe do druhého kola volieb. Tomu zodpovedala veľmi nechutná, urážlivá a dehonestujúca ohováračská kampaň proti Š. Harabinovi, ktorú rozpútali niektorí predstavitelia ĽS Naše Slovensko, pričom je pravdou aj to, že Š. Harabin patril k tým osobnostiam, ktoré sa nikdy nezapojili do nepriateľskej kampane proti ĽS Naše Slovensko a jej predstaviteľom, vrátene jej predsedu M. Kotlebu. Neskôr, len niekoľko mesiacov po prezidentských voľbách a vzniku strany Vlasť (v čele s volebným lídrom Š. Harabinom), obrátil sa M. Kotleba na Š. Harabina s ponukou zabudnúť na krivdy minulosti a v záujme Slovenska a boja proti liberálom navrhol spojiť svoje sily, vytvoriť spoločnú kandidátku a úzko spolupracovať na dosiahnutí spoločného cieľa, ktorým je víťazstvo vo voľbách a záchrana Slovenska pred vládou ultraliberálnych protinárodných a protislovenských síl. Pričom odpoveď na návrh spolupráce M. Kotleba nediplomaticky (inak povedané formou ultimáta a prostredníctvom médií) podmienil konkrétnym dátumom, teda do konca októbra 2019, dokedy platila jeho ponuka. Nielen v bežnom živote, ale aj v politike platí, že ak chcem niekomu ponúknuť spoluprácu a túto svoju ponuku myslím vážne, tak mu dopredu nekladiem žiadne podmienky a ultimáta. To totiž do značnej miery znižuje dôveryhodnosť toho, kto takúto ponuku predkladá. Ponuka (pokiaľ bola myslená vážne) zo strany predsedu M. Kotlebu vytvoriť spoločnú kandidátku so stranou Vlasť bola z pohľadu predvolebnej taktiky ako aj z pohľadu budúcej možnej spolupráce politicky neuváženou a zbytočnou aktivitou. Je totiž viac ako isté, že počet hlasov oboch samostatne kandidujúcich pronárodne orientovaných politických subjektov a teda aj počet zvolených poslancov môže byť väčší, než pokiaľ by obe strany vytvorili spoločnú kandidátsku listinu. Väčší počet ich poslancov v budúcom parlamente môže byť zárukou väčšej úspešnosti pri ich vzájomnej spolupráci.
K tomu, aby človek pochopil skutočný motív zmeny postoja M. Kotlebu k svojmu niekdajšiemu protikandidátovi nemusí disponovať mimoriadnymi analytickými schopnosťami. Je otázne, nakoľko M. Kotleba svoju ponuku myslel vážne, pretože musel dopredu vedieť, že Š. Harabin túto ponuku z celkom pochopiteľných príčin odmietne. Pravdou je skôr to, že jedným z motívov zmeny svojho názoru a vzťahu k Š. Harabinovi bola snaha preniesť zodpovednosť za rozdeľovanie a rozbíjanie pronárodných síl na lídra strany Vlasť, ukázať sa v očiach verejnosti ako ten, ktorý je ochotný zabudnúť na minulosť, ktorý je schopný odpúšťať a pasovať sa do úlohy vedúcej osobnosti a lídra pronárodných síl. Vzhľadom na tento svoj cieľ (stať sa lídrom pronárodných síl a tzv. veľkého Národného bloku), ako aj v snahe zlepšiť imidž ĽS Naše Slovensko vo verejnosti, M. Kotleba uzatvoril predvolebnú koalíciu so štyrmi politicky bezvýznamnými straníčkami – Národná koalícia, KDŽP Aliancia za rodinu, Priama demokracia a Doma dobre, s ktorými ĽS Naše Slovensko podpísala memorandum o predvolebnej spolupráci a vytvorení spoločnej kandidátky. Vedúcim predstaviteľom týmto „pol percentným stranám“ (a to im ešte nejaké desatiny percenta pridávam) ĽS Naše Slovensko ponúkla miesta na svojej kandidátke vo voľbách do NR SR, o čo vlastne týmto prospechárom a karieristom aj išlo.
V politike (ale nielen v politike) platí jedno staré ale osvedčené latinské pravidlo „cui prodest“ (komu to osoží), podľa ktorého, ak chceme zistiť skutočné motívy činnosti toho-ktorého politika, resp. skutočné príčiny jeho rozhodovania je potrebné odpovedať na otázku: v čí prospech to je, komu to prospeje, v záujme koho, resp. v záujme čoho daný subjekt postupoval tak, ako postupoval. Ak toto pravidlo aplikujeme na rozhodnutie M. Kotlebu kandidovať na funkciu prezidenta SR, jednoznačne nám vychádza, že cieľom jeho kandidatúry nebolo konečné víťazstvo (nie je možné považovať M. Kotlebu za tak naivného, aby skutočne veril, že postúpi do druhého kola, resp. že dosiahne celkové volebné víťazstvo), jeho skutočným cieľom a zámerom bolo odobrať hlasy Š. Harabinovi, zabrániť mu v jeho postupe do druhého kola volieb a v súlade so záujmom R. Fica (len naivný človek uverí tomu, že medzi predsedom ĽS Naše Slovensko a predsedom SMER-SD nedošlo k nejakej dohode, či presnejšie povedané k nejakému výmennému obchodu v zmysle niečo za niečo, pretože stále platí, že v politike sa nič nedeje nezištne, len pre pekné modré oči niekoho, resp. pre „lásku“ k niekomu) pomôcť jeho kandidátovi M. Ševčovičovi postúpiť do druhého kola. A v tom, ako vieme, uspela predstaviteľka ultraliberálneho Progresívneho Slovenska Z. Čaputová, ktorá sa stala prezidentkou SR. Je viac ako isté, že v prípade, ak by ĽS Naše Slovensko nepostavila svojho kandidáta a takýmto tichým a nepriamym spôsobom podporila Š. Harabina, ten by sa s istotou prebojoval do druhého kola, v ktorom mal obrovskú šancu zvíťaziť a stať sa prezidentom. Prezidentom, za ktorého by sa prevažná časť konzervatívne a pronárodne cítiacich občanov Slovenska, vrátane mnohých členov, sympatizantov a voličov ĽS Naše Slovensko nemusela hanbiť. Je viac ako isté, že pánu Harabinovi by v druhom kole volieb, okrem už získaných hlasov z kola prvého, dali svoje hlasy nielen väčšia časť voličov ĽS Naše Slovensko, ale aj veľký počet voličov SNS a SMER–SD (aj keď mnohí z nich by to chápali len ako voľbu menšieho zla, čo však nie je v tomto prípade podstatné), čo by ho s veľkou pravdepodobnosťou urobilo víťazom prezidentských volieb. Ak máme dnes na poste prezidenta SR ultraliberálnu a mimovládnymi organizáciami, politickými špičkami EÚ a ambasádou USA toľko propagovanú, obdivovanú a vychvaľovanú Z. Čaputovú, táto sa za svoje zvolenie môže do značnej miery poďakovať aj M. Kotlebovi, ktorý svojou nepriamou podporou Z. Čaputovej stratil akékoľvek právo v budúcnosti kritizovať jej aktivity a charakter jej politických rozhodnutí.
PhDr. Štefan Surmánek, CSc.
Košice