Čo nám členstvo v EÚ prináša a berie ? Príklad druhý.

<!–
@page { margin: 0.79in }
P { margin-bottom: 0.08in }
–>

Už bolo možné sa dočítať o tom, že existuje dokument o „Európskej superveľmoci“, ktorý sa dostal na portál a do programu poľskej televízie TVP a ktorý je podpísaný ministrami zahraničných vecí Francúzska a Nemecka. Obe krajiny sa chcú ďalej pohybovať smerom k politickej únií a neodstúpia od toho, čo doteraz dosiahli. Z dokumentu má vyplývať, že členské krajiny stratia nárok na vlastnú armádu a špeciálne služby. A to je práve druhý príklad toho, čo EÚ potrebuje mať k dispozícií, aby sa stala super štátom.

Iba nedávno bolo možné si prečítať informáciu o tom, že EÚ schválila plán spoločných výdavkov na obranu, aby sa Európa mohla stať samostatnou globálnou vojenskou silou. Tu sme práve pri iniciatíve Francúzska a Nemecka, pretože bolo konštatované, že návrh Bruselu na fond 5,5 miliárd eur ročne vychádza z ich iniciatívy zameranej na bezpečnosť a obranu. Vedúca diplomacie EÚ Federica Mogheriniová vyhlásila, že od zajtra ( t. j. 1.6.2017 ) bude mať Európska únia po prvýkrát na úrovni Bruselu vojenskú štruktúru zodpovednú za operatívne plánovanie vojenských misií a ich správanie. Takáto vojenská štruktúra nenahradí vojenskú alianciu NATO a ani USA. Má však slúžiť vlastným záujmom EÚ a jej vlastným účelom. Vojenský plán EÚ počíta s tým, že okolo 500,- miliónov eur ročne pôjde na vojenský výskum pre členské krajiny a ostatných 5,- miliárd eur ročne na nákup tankov, vrtuľníkov či dronov.

Aké záujmy EÚ sú spojené s obranou Európy ? Presne nie je možné teraz tieto záujmy konkretizovať. Predseda Európskej komisie zatiaľ stihol uviesť, že ide o vlastné záujmy EÚ na Blízkom východe, v klimatickej otázke a v obchodných dohodách. Prezradil toho málo alebo až veľmi veľa ? Zatiaľ to môžeme porovnať iba s tým, čo je uvedené v Lisabonskej zmluve, v oddiele 2, ktorý má ustanovenia o spoločnej bezpečnostnej a obrannej politike. V ods. 1 sa konštatuje, že:

„Spoločná bezpečnostná a obranná politika je nedeliteľnou súčasťou zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Zabezpečuje Únií operačnú schopnosť využívajúc civilné a vojenské prostriedky. Únia ich môže využiť pri misiách mimo Únie na udržanie mieru, predchádzania konfliktom a posilňovanie medzinárodnej bezpečnosti. Pri plnení týchto úloh sa využívajú spôsobilosti poskytované členskými štátmi.“ Je veľmi dôležité k tomuto ustanoveniu pripojiť ods. 3, ktorý znie:

„Členské štáty dávajú Únií k dispozícií civilné a vojenské spôsobilosti na uskutočňovanie spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky.“

To, k čomu sme sa dopracovali v súčasnosti, je výsledkom trpezlivého úsilia z minulých rokov. Slovensko požiadalo o členstvo v EÚ v júni roku 1995. Až v decembri 1999 bolo Európskou radou konštatované, že Slovensko plní kodanské politické kritéria a bolo prizvané k rokovaniam o vstupe do EÚ. A až po tomto rozhodnutí sa pre Slovensko začal negociačny proces, ktorý mal 30 kapitol. Treba iba poznamenať, že v rámci tohto procesu žiadna požiadavka na prenesenie výkonu časti svojich práv v oblasti obrany nebola.

EÚ bola podľa Zmluvy o EÚ postavená najprv na troch základných pilieroch: Prvý pilier predstavovalo Európske spoločenstva a teda vnútorný trh EÚ. Druhý pilier tvorila Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika a tretí pilier Spravodlivosť a vnútorné záležitosti. Tvrdí sa, že Jednotný trh bol v podstate vybudovaný do roku 1992 a že došlo k razantnej hospodárskej integrácií, ktorá sa týka prvého piliera definovaného na základe Maastrichtskej zmluvy ako Európske spoločenstva. V rámci hospodárskej integrácie sa členské štáty vzdali relatívnej nezávislosti pri tvorbe hospodárskej politiky a určitá skupina štátov sa vzdala národnej meny.. Maastrichtská zmluva nadobudla platnosť 1.novembra 1993, čo znamená, že Slovensko sa až vstupom do EÚ v roku 2004 dostalo k rešpektovaniu uvedenej hospodárskej integrácie.

Po hospodárskej integrácií ostala nedoriešená politická integrácia. Nie je potrebné veľmi špekulovať, keď si iba pripomenieme, že pre národnú suverenitu a nezávislosť je politická nezávislosť veľmi dôležitá. Preto nebola ochota zveriť inštitúciám spoločenstva kompetencie v oblasti politickej integrácie, preto ak malo niečo fungovať, tak sa to organizovalo na medzivládnom základe. Spolupráca na medzivládnom základe sa dotýkala druhého a tretie piliera a bola základom fungovania týchto pilierov. Mimo nich sa práca v prvom piliery organizovala výlučne cez nadnárodné inštitúcie ako sú Komisia, Európsky parlament či Súdny dvor. V rámci druhého a tretie piliera, teda v rámci určitej politickej integrácie tieto nadnárodné inštitúcie majú pomerne obmedzené právomoci. Tento nepomer chce Brusel zmeniť vo svoj prospech, aby to malo úplne komplexný charakter.

Lenže život ide ďalej a tam, kde nie je ochota niečo zmeniť v prospech inštitúcií EÚ, tak jednoducho sa musí všetko organizovať tak, aby sa neochota mohla u národných lídrov zlomiť, čo sa aj postupne darí. Verejnosť je dezorientovaná aj v tom, že európska integrácia ( ak sa o nej hovorí ) je synonymom pre koncept Európskej únie a o druhom a treťom pilieri sa osobitne nehovorí. V týchto rokoch sa boj medzi Bruselom a členskými krajinami rozhorel o tom, aby bola dokončená politická integrácia, teda aby sa druhý a tretí pilier vybudoval po vzoru prvého piliera. Majú preto pravdu tí, ktorí tvrdia, že vybudovanie EÚ ako super štátu bude znamenať zničenie štátnej suverenity každej členskej krajiny. Ďalším krokom k oslabeniu štátnej suverenity je preto otázka obrany Európy. A k razantnému nástupu Bruselu za ďalšie právomoci v prospech EÚ významne prispela Lisabonská zmluva, ktorá nadobudla platnosť od 1.12.2009.

Táto zmluva integrovala problematiku druhého a tretie piliera do Zmluvy o fungovaní EÚ a tým sa definitívne ukončila éra jej rozdelenia na tri piliere. Do prijatia Lisabonskej zmluvy boli v oblasti Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky dosiahnuté určité výsledky. Maastrichtská zmluva zaviedla dva zdroje práva pre činnosť uvedenej politiky. Išlo o vypracovanie spoločnej pozície členských krajín a vypracovanie a realizáciu spoločných akcií. Podľa uvedenej zmluvy členské štáty rozhodnutie o spoločných akciách prijímali jednomyseľne a ich realizácia bola pre každý členský štát povinná. Amsterdamská zmluva platná od októbra 1997 zaviedla tretí zdroj práva a síce prijatie spoločnej stratégie. Okrem toho tiež určila miesto vysokého splnomocnenca pre Spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku.

Ekonomický potenciál EÚ i veľká snaha hrať dôležitú úlohu vo svetovej politike viedla k poznaniu, že túto pozíciu nie je možné dosiahnuť bez obrannej politiky a skutočnej vojenskej spôsobilosti. Otázka európskej obrany bola kľúčovou záležitosťou ešte v čase, keď Slovensku bolo dovolené začať prístupové rokovania. Kolínska deklarácia Európskej rady z júla 1999 poznamenáva, že EÚ musí mať efektívnu vojenskú silu nezávislú od NATO, takže sa v zmysle nej iba pokračuje. Zároveň Európska rada určila mechanizmus spolupráce pre Európsku bezpečnostnú a obrannú politiku, ktorý bolo potrebné rozpracovať na zasadaní Európskej rady v decembri 1999 v Helsinkách. Helsinský samit rozhodol napríklad o vytvorení síl rýchlej reakcie v počte 50 – 60 tisíc vojakov ako mnohonárodnú vojenskú silu pre potreby krízového manažmentu. Ďalej rozhodol o vytvorení takých nových inštitúcií ako Politický a bezpečnostný výbor na vykonávanie politickej a strategickej kontroly, ďalej ustanovil Vojenský výbor EÚ a Vojenský štáb EÚ.

Nemecká ministerka obrany v týchto dňoch vyhlásila, že spoločná armáda v EÚ nebude a že EÚ sa nechytá konkurovať NATO. Čo to všetko môže znamenať ? Najskôr to, že EÚ a NATO budú spolupracovať, plánovať a koordinovať svoje aktivity. Uviedol som určité citáty z Lisabonskej zmluvy, z ktorých jasne vyplýva, o čo pôjde. Otázka obrannej politiky sa priebežne konzultuje, ale v tomto období sa ešte nedorieši. Jasné sú však misie EÚ ! EÚ bude vojenské a civilné prostriedky využívať pre organizovanie svojich misií mimo územia EÚ vraj na udržanie mieru, predchádzaniu konfliktov a posilňovania medzinárodnej bezpečnosti. Lisabonskou zmluvou bolo jasne dohodnuté, že členské štáty dávajú Únií k dispozícií civilné a vojenské spôsobilosti na uskutočňovanie spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky. Z môjho pohľadu sa v týchto misiách skrýva neskutočné množstvo problémov, ktoré môže EÚ „zasiať“ vo svete. Ak by sa mala hodnotiť práca EÚ na úseku spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky napríklad od obdobia rozbitia Juhoslávie až po vznik ukrajinskej krízy a teraz organizovanie ilegálnej migrácie či vzťahu napríklad k Sýrií, tak by to bol jasný dôkaz, že pravým dôvodom budúcich misií EÚ budú nie záujmy väčšiny členských krajín, ale koristnícke záujmy nadnárodných štruktúr a nadnárodných politických a ekonomických elít.

Iniciatívy EÚ v tejto oblasti ( spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky či európskej bezpečnostnej a obrannej politiky ) na seba nadväzujú. Ak je v Lisabonskej zmluve uvedené, že členské štáty dávajú Únií k dispozícií civilné a vojenské spôsobilosti, potom oznámenie o vojenských výdavkov vo výške 5,5 miliárd eur ročne bude zrejme v poriadku, pretože ide o to posilniť určitými kapacitami a vojenskými prostriedkami práve tých, ktorí sa budú na misiách EÚ podieľať.

Ministri zahraničných vecí Francúzska a Nemecka jednoznačne prehlásili, že neodstúpia od toho, čo doteraz dosiahli a že sa chcú pohybovať smerom k politickej únií. Definitívne vyriešenie otázky politickej únie si vyžaduje, aby sa členské štáty vzdali tém, ktoré patrili k druhému a tretiemu pilieru EÚ a ktoré boli posudzované v rámci spoločnej spolupráce na medzivládnom základe. Ak všetko ostane na medzivládnom základe, politická integrácia EÚ ostane nedoriešená, čo nebude na škodu žiadnemu členskému štátu a jeho obyvateľov. To, čo potrebujú urobiť obyvatelia členských krajín je, aby nedovolili svojej vládnej moci dokončiť politickú integráciu v prospech Bruselu a teda založiť Európsku superveľmoc.

Teraz je čas dešifrovať vyjadrenia pán predsedu vlády SR Róberta Fica, že Slovenska má byť v jadre či srdci EÚ, že Slovensko má nastúpiť do integračného rýchlika, aby neostalo v depe a podobne. Čo sa má takýmito vyjadreniami zakryť ? V prvom rade podľa môjho názoru a na základe toho, čo som v tomto článku doteraz uviedol, je možné tvrdiť, že v skutočnosti si Róbert Fico myslí, že máme za každú cenu byť spätí s politikou Francúzska a Nemecka a že všetko, čo tieto krajiny potrebujú, je, aby mali našu podporu za každých okolnosti, o čom sa nesmie ani diskutovať. Byť v srdci či v jadre Európy, znamená byť vo všetkom povoľní požiadavkám týchto dvoch krajín. Zároveň to znamená, že byť v tesnom zväzku s Nemeckom a Francúzskom pri presadzovaní Európskej superveľmoci si z našej slovenskej strany nevyžaduje od Bruselu, Nemecka a Francúzska nastoľovať žiadne témy na konzultáciu či vyjasnenie si.

Čo je to ten integračný expres, do ktorého máme s pánom Róbertom Ficom nastúpiť ? Kde nás má tento integračný expres zaviesť ? Pretože ak nechceme ostať v depe, tak musíme v každom prípade sa ocitnúť v nejakom cieli. Týmto spôsobom pán Róbert Fico verejnosť či nás, občanov Slovenska zavádza, aby sme nepochopili, o čo tu pôjde. Integračný expres sa netýka ničoho iného iba urýchleného dokončenia politickej integrácie. Konečnou stanicou pre tento expres má byť ustanovenie super štátu teda Európskej superveľmoci, aby sa tým konečne naplnil už dlhé roky nedoriešený problém s politickou integráciou, ktorá je založená na poznaní, že národným vládam je potrebné postupne vziať ( dobrovoľne odovzdať ) všetky dôležité právomoci a dať ich Bruselu.

Pán Róbert Fico je veľmi prefíkaný, pretože namiesto otvorenej analýzy problematiky integrácie v rámci EÚ bude radšej hovoriť o hlbšej integrácií. Čo myslel tou hlbšou integráciou ? Podľa neho má ísť o hlbšiu mieru spolupráce v mnohých oblastiach. Konkrétne zdôraznil sociálne približovanie sa, ide o otázky spoločnej minimálnej mzdy, zákaz sociálneho dampingu, približovanie sa k priemeru životnej úrovne v EÚ. Keď takto rozvedie svoje poňatie integračného expresu, tak potom ťažko predpokladať, že obyčajný človek – občan môže proti tomu niečo mať. Chceme sa mať lepšie a toto – byť v jadre a srdci EÚ – je jediný spôsob, ako to docieliť. V skutočnosti poňatie hlbšej integrácií s vymenovanými komponentami patrí do prvého piliera EÚ a teda sa dotýka hospodárskej integrácie. Táto integrácia už dávnejšie prebehla a nie je preto na programe dňa, hoci vždy je možné niečo vylepšovať. Ak by sme ostali pri riešení problémov, ktoré uviedol pán Róbert Fico, a ktoré sa týkajú hospodárskej integrácie, tak nebude možné ustanoviť super štát či Európsku superveľmoc. A Francúzsko a Nemecko jasne tvrdia, že musí ísť o politickú integráciu, ktorá má však svoje témy na riešenie a teda aj témy právomoci.

Reči pána Róberta Fica byť v jadre či srdci EÚ môžu občanov veľmi zmiesť. Dôkazom toho môže byť aj redaktorka Nancy Závadská, ktorá píše veľmi zaujímavé komentáre pre časopis Plus 7 dní. Pred vstupom do EÚ bolo argumentované, že ak sa chceme mať lepšie, musíme vstúpiť do EÚ. V tejto Únií sme od roku 2004 a prijali sme všetky podmienky jej členstva, teda Slovensko prijalo aj všetky podmienky, ktoré stanovovala a stanovuje hospodárska integrácia. Slovensko nesmeruje k demokratickej Európe, pretože v tejto Európe už je, realizuje sa. Novinárka tvrdí: „Pre mňa bola totiž odpoveď na otázku, akým smerom sa má Slovensko uberať, vždy jasná. Smerom k demokratickej Európe. Smerom k vyspelým západným krajinám, ktoré majú vysoký životný štandard, neustále sa rozvíjajúcu ekonomiku, fungujúce zákony a oveľa nižšiu mieru korupcie.“

To, akým smerom sa Slovensko ( so Smerom ) uberá je otázka vyriešená a všetko, čo súvisí s životným štandardom súvisí s vybudovaním mechanizmu pre naplňovanie hospodárskej integrácie. Vyhlásenia o tom byť v srdci, byť v jadre EÚ pre oblasť hospodárskej integrácie nemajú už žiadny zmysel, pretože v tomto prípade členské štáty EÚ sa spoločnými silami venujú spravovaniu tejto integrácie. Slovensko sa už nepotrebuje dostať do žiadnej prvej ligy, pretože v tomto priestore už jednoducho je. Celú oblasť hospodárskej integrácie Slovensko už môže pomáhať iba vylepšovať, aktualizovať, možno v určitých prípadoch reformovať. Nakoniec, aj samotná prvá liga má svoje rozvrstvenie členstva, ich umiestnenie v tabuľke. A lepšie postavenie v prvej lige ( napríklad uprostred tabuľky ) je spojené iba s tým, že Slovensko bude aktívnejšie presadzovať nielen záujmy iných, ale najmä záujmy svojich občanov. Dosiahnuť priemer životnej úrovne v EÚ, podstatne navýšiť minimálnu mzdu či zákaz sociálneho dampingu – to nebude zaležať od toho, ako bude vládna moc deklarovať vernosť Francúzsku a Nemecku, ale od toho, ako sa bude presadzovať v rámci mechanizmu hospodárskej integrácie.

Problémom je pochopiť, že úprimný záujem verejnosti o to byť súčasťou vyspelého západného sveta sa u ekonomických a politických nadnárodných a národných elít zneužíva na presadzovanie získať nad Európou absolútnu moc, inak povedané, zneužiť členstvo členských štátov EÚ k tomu, aby sa vzdali v prospech Bruselu všetkej svojej moci a suverenity. Toto vzdanie sa pozície pracovať na medzivládnom základe je predpokladom toho, aby bola doriešená politická integrácia. Všetky vystúpenia pána Róberta Fica smerujú iba k podpore politickej integrácie EÚ do ustanovenia super štátu alebo Európskej superveľmoci.

Ak vládna moc vedie takúto politiku zrušenia štátnej suverenity, tak to musí nejakým spôsobom vedieť aj zakrývať. Toto zakrývanie skutočného obsahu politiky sa deje spôsobom, že v argumentácií sa využívajú všetky potrebné komponenty z oblasti hospodárskej integrácie. Vyzerá to tak, že ak lídri EÚ prikazujú členským krajinám, aby sa nebáli prenášať ďalšie kompetencie na Brusel, tak ich treba počúvnuť. To isté si myslí aj pani redaktorka Závodská, podľa ktorej ak chce byť v Lige majstrov, tak jej bude v podstate jedno, aké tenisky jej prikážu obuť si. V skutočnosti každý futbalista by túto ľahostajnosť napadol a žiadal nápravu, pretože dobre kopačky sú pre neho základom dobrej hry. Ak teda pán europoslanec Sulík pripomenul, že Fico nepovedal, čo znamená byť v prvej lige a čo krajina bude musieť pre to urobiť, tak vlastne upozornil, že tu nepomôže rozprávanie v metaforách, ale seriózna informácia o tom, čo sa plánuje a aké opatrenia bude potrebné z úrovne vládnej moci zvládnuť.

Čo môžu potom žiadať od predsedu vlády SR občania Slovenska, ak europoslanca Sulíka svojim vyjadrením postaví pán Róbert Fico mimo hry a nechce odkryť karty ako je to s jadrom EÚ, jeho srdcom, so snahou byť v prvej lige či cestovať v integračnom exprese. Z tohto dôvodu som si dovolil z môjho pohľadu ukázať, že súvislosti všetkých možných aktivít EÚ za dlhšie časové obdobie vedú k tomu , aby sa politická integrácia bývalého druhého a tretieho piliera EÚ úspešne zavŕšila v prospech Bruselu. Byť v prvej lige znamená, že Slovensko na čele s Róbertom Ficom pristupuje k Francúzsku a Nemecku ako ich verný „partner“ za naplnenie cieľov politickej integrácie a teda dokončenia „výstavby“ EÚ ako super štátu. K tomuto „partnerstvu“ sa Slovensko pripája za každých okolnosti a bez ohľadu na to, čo bude prikázané Róbertovi Ficovi „obuť si“ a bez ohľadu k tomu, čo bude požadované, aby Slovensko obetovalo v „prospech“ svojich obyvateľov a pre potreby nového štátneho útvaru.

Podľa Zmluvy o EÚ jedným z cieľov EÚ je okrem presadzovania mieru, jej deklarovaných hodnôt je aj presadzovanie blaha svojich národov. Členské štáty zmluvne sa zaviazali k tomu, že neprijmú žiadne opatrenia , ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov Únie. Čo sa teda deje v tomto smere u nás na Slovensku ? Ako je možné ohroziť blaho svojho národa ? Keď všetku moc potrebnú k zabezpečeniu kvalitného života obyvateľstva na Slovensku odovzdáme do rúk Bruselu s vedomím, že jeho politické elity budú pracovať efektívnejšie, že budú mať väčší záujem o tom, ako sa žije na Slovensku a že bude lepšie fungovať demokratický právny štát riadený Bruselom. Ak zmluva hovorí o blahu národov členských štátov, potom moc musí ostať v akejsi rovnováhe, musí byť vyvážená a bez dostatočne zabezpečenej štátnej suverenity to nejde.

Akým opatrením naša vládna moc na čele s Róbertom Ficom ohrozuje blaho svojho národa do budúcnosti ? Je to opatrenie na úrovni koaličnej moci, že o účasti Slovenska na fungovaní EÚ sa za žiadnych okolnosti nebude baviť s občanmi a nebude ich zapájať do žiadneho rozhodovacieho procesu. Ak sa občania našej krajiny mohli vyjadriť iba o tom, či sa Slovensko má stať členom EÚ a tým sa ich účasť na správe vecí verejných ukončila, tak je to veľmi málo. Teraz je vhodný čas na zmenu v politike vládnej moci a síce tak, aby sa o fungovaní EÚ začala a viedla celonárodná diskusia a aby sa na záver takejto diskusie dala odsúhlasiť akási zmluva o tom, ako budú usporiadané vzťahy s EÚ s podmienkou zachovania štátnej suverenity národa a efektívnej spolupráce členských štátov v Európe. Bez vplyvu vlastného národa na politiku vládnej moci či politiku EÚ nie je možné sa efektívne usilovať o to, aby národ deklarované blaho aj dostatočným spôsobom pomáhal spoluvytvárať a tešiť sa z neho.

Čo z uvedeného vyplýva ? Ak vládna moc ohrozuje dosiahnutie jedného z cieľov EÚ – v tomto prípade blaha svojho národa – potom porušuje Zmluvu o EÚ. Tento cieľ ohrozuje preto, lebo nemá záujem dovoliť občanom Slovenska, aby sa vedomé podieľali na správe vecí verejných súvisiacich s členstvom Slovenska v EÚ a jej fungovaním.

V Zmluve o fungovaní EÚ, článku 2a, bod 4 sa píše: „Únia má právomoc v súlade s ustanoveniami Zmluvy o EÚ vymedziť a vykonávať spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku vrátane postupného vymedzenia spoločnej obrannej politiky.“ Dajme to do súvislosti s tým, že Brusel od týchto dní bude mať vojenskú štruktúru zodpovednú za operatívne plánovanie vojenských misií a ich správanie. Čo majú spoločného obranná politika a vojenské misie, keď vojenské misie budú organizované mimo územia Únie ? Na odpoveď si zrejme bude potrebné počkať, ale v každom prípade sa ukazuje, že s obranou Únie to nebude mať nič spoločného.

V záujme koho malo Slovensko na čele so svojou vládou záujem súhlasiť s tým, že je potrebné zo strany EÚ mimo jej územia organizovať vojenské misie ? Môžeme si dovoliť veriť Francúzsku a Nemecku, ktorí sa svojvoľne a z vlastnej iniciatívy postavili do čela EÚ , chcú sa pohybovať smerom k politickej integrácií a zároveň vyzývajú ostatných Európanov, aby sa k ním pridali. Ako môžeme veriť tomu, že vojenské misie EÚ vo svete pomôžu zabezpečeniu medzinárodnej bezpečnosti, keď EÚ nevie vyriešiť na svojom území masovú ilegálnu migráciu ? Ako môžeme veriť vyhláseniu ministrov zahraničných vecí Francúzska a Nemecka, že EÚ je nepostrádateľný a jedinečný rámec pre mier a stabilitu vo svete, keď veľká časť sveta je zdecimovaná politickými, ekonomickými a vojenskými aktivitami demokratického Západu ? Fakty totiž hovoria o niečom inom, ale im ako iniciátorom dokončenia politickej integrácie v rámci EÚ, na tom nezáleží !

Môžu občania Slovenska na čele s predsedom vlády SR Róbertom Ficom úprimne veriť tomu, že práve takéto právomoci Bruselu sú potrebné k tomu, aby bol zaznamenaný nárast minimálnej mzdy, aby sa Slovensko priblížilo k priemeru životnej úrovne v EÚ a podobne ? V čom môžeme veriť predstaviteľom Francúzska a Nemecka, keď nás v minulom storočí bez mihnutia oka zradili a pošliapali našu túžbu po slobode, prosperite a bezpečnosti, teda po tom, čo hlásajú aj v súčasnosti. Ako to, že naša vládna moc prijíma v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej či obrannej politiky EÚ záväzky bez vedomia občanov Slovenska a ich jasného súhlasu ? Stačí k tým všetkým položeným otázkam iba to, že ak takejto politike verí verný sluha Bruselu pán Róbert Fico, tak je to v poriadku ?

Dušan Hirjak