EINSTEINOV PARADOX DVOJČIAT (sci-fi poviedka)

Bolo a či nebolo, mnohé hore nohami bolo. Tak písal sa rok 2100. Ľudia už cestovali rýchlosťami blízkymi rýchlosti svetla. Práve prednedávnom boli objavené dve nové planéty vo vzdialenosti takmer dvoch svetelných rokov od Zeme, avšak na opačných stranách. I rozhodli sa dvaja bratia dvojičky, že tieto planéty navštívia, avšak každý inú, za účelom ich prebádania. Vydali sa teda na dlhý let spolu aj so svojimi manželkami a tímom odborníkov a lekárov. A na dôvažok ukuli tak trochu šialený plán, že v deň ukončenia misie naplánovaný na 1.mája 2105 podľa pozemského času, ktorý zosynchronizovali podľa signálov neustále vysielaných zo Zeme, sa im na cieľových planétach narodia potomkovia, čo pri oplodnení v skúmavke a kontrolovanom tehotenstve nebude žiadny problém. Misia bola úspešná a všetko sa vydarilo podľa plánu. 1. mája 2105, hneď po narodení bábätiek, sa obidvaja bratia aj s rodinami a vedeckými tímami vydali na spiatočnú cestu na Zem.

Nuž nahliadnime, ako prebiehala cesta a čo sa počas nej dialo u jedného z bratov. To isté sa mohlo diať aj v rakete druhého brata. Po štarte obidve rakety zrýchľovali celý mesiac podľa ich vlastného času, kým nedosiahli takú vysokú vzájomnú rýchlosť, pri ktorej podľa Einsteinovej teórie relativity, z pohľadu každého z bratov druhý brat aj celou posádkou starli dvakrát pomalšie, aj keď sa nakoniec po vyše dvoch rokoch všetci vrátili na Zem rovnako zostarnutí. Môže sa vám to zdať nemožné a absolútne neprijateľné, ale to len preto, že neviete pri tomto paradoxe dvojčiat správne rozohrať hru s relativitou súčasnosti. Nuž ponorte sa do príbehu, aby ste pochopili, o čo v tej hre ide.

Tesne pred vypnutím motorov rakety a ukončením jej zrýchľovania manželka jedného z bratov pevne zovrela v náruči svoje mesačné dieťa, aby je neuletelo pri prechode do beztiažového stavu. Keď už sa v ňom ocitli, matka s nežným pohľadom vzhliadla na dieťa a zverila sa svojmu milovanému manželovi so svojou predstavou: „Vieš, predstavujem si, ako práve teraz aj manželka tvojho brata túli svoje mesačné dieťa v náruči.“ Manžel však odvrkol: „Moja drahá, to sa veľmi mýliš, dieťa môjho brata už má jeden rok a jeden mesiac a práve začína vyslovovať prvé slová.“ Manželka takmer onemela: „To myslíš vážne alebo si zo mňa iba strieľaš?“

Manžel: „Myslím to smrteľne vážne, lebo to vyplýva z Einsteinovej teórie relativity.“

Manželka: „Snáď mi nechceš tvrdiť, že počas mesačného letu v rakete sa udial taký zázrak, že ich dieťa prudko vyrástlo a teraz už má viac ako jeden rok? Veď sa narodilo súčasne s našim dieťaťom pred mesiacom. Čo preboha podľa teba spôsobilo takýto zázrak?“

V manželke sa už začala hromadiť zlosť, lebo nechápala dôvod, prečo ju manžel začal vytáčať takýmito nezmyslami.

Manžel: „Ak sa ti nepáči takéto vysvetlenie, môžeš si skutočnosť, že bratove dieťa má už rok a jeden mesiac, vysvetliť aj tak, že sa im narodilo pred vyše rokom a vtedy aj vyštartovali z ich cieľovej planéty.“

Manželka: „Čo si načisto rozum potratil, veď vieš veľmi dobre, že sme vyštartovali súčasne pred mesiacom a to 1.mája 2105. Asi sa ti načisto pamäť vygumovala, keď si neuvedomuješ, koľko vecí sme museli zariadiť, len aby nám nič nepredvídané nevošlo do cesty a aby môj pôrod a pôrod manželky tvojho brata vyšiel práve na naplánovaný deň nášho odletu pred mesiacom!“

Manžel: „Ty si zasa vôbec neuvedomuješ, že teraz sme už v inej vzťažnej súradnicovej sústave ako sme boli pred štartom rakety. Áno, v predchádzajúcej našej súradnicovej sústave sa bratove dieťa narodilo súčasne s našim dieťaťom pred mesiacom, ale v tejto našej súčasnej súradnicovej sústave sa narodilo pred vyše rokom.“

Manželka: „Počúvaj, neťahaj ma do všelijakých súradnicových sústav, lebo ja som stále v tej istej rakete a dieťa tvojho brata sa nenarodilo v našich súradnicových sústavách, ale na planéte, ktorú navštívili, a to práve pred mesiacom. A tento historický fakt, ktorý sa udial, sa už nedá ničím zmeniť, aj keby si sa s tým tvojím Einsteinom hoci aj na hlavu postavil. A netvrď takú hlúposť, že sa ich dieťa narodilo dvakrát v dvoch našich rôznych súradnicových sústavách, v jednej pred mesiacom a v druhej pred vyše rokom!“ Potom si spomenula na Ježišove slová, ktorý tiež hovoril o druhom narodení, keď spomínal, že nevojde do kráľovstva Božieho ten, čo sa druhýkrát nenarodí, ale sotva sa to mohlo týkať tak malých detí a už tobôž nie nezmyslov, ktoré vraj vyplývajú z Einsteina. Manžel sa už ani nepokúšal manželke vysvetľovať, že dieťa sa narodilo iba raz, ale že v dvoch rôznych súradnicových sústavách  táto udalosť mala rôzne časopriestorové súradnice, lebo aj jemu samému začalo byť divné, že bratove dieťa ma práve teraz už viac ako rok. Vytočená manželka, nespokojná s tým, ako sa ich vzájomný rozhovor vyvíja, sondovala ďalej: „Keď teda tvrdíš, že bratove dieťa má teraz rok a jeden mesiac, čo práve teraz tvrdí tvoj brat o našom dieťati?“ Manžel trochu premýšľal a odpoveď, s ktorou musel vyrukovať, zaskočila aj jeho samotného: „No on tvrdí, že naše dieťa má práve teraz jeden rok a sedem mesiacov“ „Tak vidíš, že všetko, čo si tu posplietal, je jeden veľký nezmysel, lebo naše dieťa má teraz iba jeden mesiac“ zmierlivým tónom zareagovala manželka, z ktorej medzitým zlosť pomaly opadávala, lebo si uvedomila, že sa musí venovať hlavne svojmu maličkému nevinnému stvoreniu. Zároveň však začala mať obavy o manželove duševné zdravie. Čo ak sa celomesačné prudké zrýchľovanie rakety negatívne podpísalo na jeho psychike?

Chudáčik, azda sa nepomiatol, zapochybovala. Stále v nej pretrvával nepokoj a obavy a tak sa znovu prihovorila k manželovi, aby si overila, či predsa len tie bludy, ktoré natáral, nie sú iba dôsledkom jeho prílišného zaujatia akýmisi čudnými teóriami Einsteina, čo by bol ten lepší prípad: „To znamená, že keď po dvoch rokoch priletíme na Zem, bude mať naše dieťa dva roky a jeden mesiac a dieťa tvojho brata tri roky a jeden mesiac?“

„Nie, obidvaja budú mať rovnako dva roky a jeden mesiac. Totiž odteraz už bude dieťa môjho brata starnúť dvakrát pomalšie ako naše dieťa, takže keď sa stretneme, budú mať naše deti rovnaký vek“ odvetil manžel.

„Počúvaj“ zareagovala manželka „načo bolo dobré celé to divadlo o prudkom raste a starnutí  dieťa tvojho brata v prvom mesiaci, aby sa potom zasa jeho rast a starnutie spomalili, keď nakoniec v skutočnosti sa naše deti narodili naraz v jeden deň a pri zvítaní sa na Zemi budú mať rovnaký vek?“ „Celé to podľa teba divadlo je  dôsledkom Einsteinovej relativity“ odvetil manžel. „Ako sa prosím tieto podivuhodné Einsteinove divadelné kúsky dajú overiť? Myslím hlavne, ako sa dá zistiť, že dieťa tvojho brata má práve teraz rok a jeden mesiac?“ „Nijako sa to síce zistiť nedá, len to musíme akceptovať, lebo Einstein to takto zariadil“. „Ja nikdy takéto sprostosti akceptovať nebudem a aby si vedel, musíme iba zomrieť. Ten Einstein musel byť teda poriadny blázon“ konštatovala manželka. „Bol to najväčší génius ľudstva“ odvetil manžel a dodal na vysvetlenie: „V skutočnosti žiadne dieťa nemôže za jeden mesiac zostarnúť o celý rok, to len z nášho pohľadu sa to tak deje!“ „Hovor iba za seba a za svojho Einsteina, lebo z môjho pohľadu sa takéto hlúposti diať nemôžu! Ozaj, a na základe čoho dospel Einstein k takýmto nezmyslom?“ spýtala sa manželka? „Tie vyplývajú z jeho dvoch predpokladov“ reagoval manžel. „Tak už konečne chápem, v čom je pes zakopaný! To ste si doteraz neuvedomili, že tieto Einsteinove predpoklady musia byť chybné, keď vedú k takým nezmyslom?“ „Einsteinove predpoklady sa nesmú spochybňovať, lebo im bol pridelený štatút nespochybniteľných axióm!“ víťazoslávne zahlásil manžel. „Aha, takže sa stali dogmami!“ pohoršene zareagovala manželka.

Manžel: „Nazývaj to ako chceš, ale uvedom si jedno, Einstein bol prehlásený za nespochybniteľného boha teoretickej fyziky najvýznamnejšou vedeckou inštitúciou – našou medziplanetárnou celogalaktickou Akadémiou vied, takže my, teoretickí fyzici, mu musíme preukazovať tu najvyššiu úctu a rešpekt.“

Manželka si postupne začala uvedomovať, v akej nezávideniahodnej situácii sa manžel nachádza, zlosť ju už dávno prešla a teraz začínala pociťovať voči manželovi akýsi súcit, lebo si uvedomila, že ona je na tom oveľa lepšie, keď môže slobodne vyznávať svoju vieru v Ježiša, ktorý jej ukazuje cestu k pravému Bohu.

„A čo ak by ste sa rozhodli preskúmať a vyvrátiť Einsteinove predpoklady?“ spýtala sa manželka. „To nesmieme, lebo by sme sa nadobro museli rozlúčiť s našou vedeckou kariérou“ podal vysvetlenie manžel. Manželke sa mu ho znovu uľútostilo, že on kvôli vedeckej kariére musí prehlušiť aj svoje svedomie, hoci si to zrejme ani sám naplno neuvedomuje.

„Keď zrýchľovanie našej rakety spôsobilo takéto zázraky, aké zázraky môžeme podľa Einsteina ešte očakávať pri pristávacom manévri?“ napadlo manželku a spýtala sa na to manžela. Ten jej odvetil, že s bratom uzavreli dohodu, že predtým, než začnú pristávací manéver, preletia popri sebe nad Zemou nezmenenou rýchlosťou, vymenia si medzi sebou stavy na svojich hodinách, aby sa presvedčili, že tie ukážu rovnaký čas.

Pristávací manéver trval takisto jeden mesiac ich vlastného času a tak, keď pristáli a šťastní sa srdečne zvítali na Zemi, ich potomkovia mali práve dva roky a dva mesiace. Medzitým však na Zemi už uplynuli takmer štyri roky. Skutočne u účastníkov medziplanetárnej expedície čas plynul pomalšie, čiže nielen ich hodiny išli pomalšie ako tie na Zemi, ale aj ich fyziologické procesy starnutia sa spomalili, avšak nie vďaka Einsteinovi, ale vďaka tomu, že pri ich vysokej rýchlosti sa zvýšil ich vzájomný tlak s priestorovým vákuom.

Manžel po návrate na Zem si často pripomínal manželkine slová a začali ho nahlodávať pochybnosti o Einsteinovej teórii. Najviac ho štval dogmatizmus a hegemónia Akadémie. Zároveň ho trápili aj výčitky svedomia, lebo si uvedomoval, ako je (s)prostý ľud ohlupovaný lžou o tom, že Einsteinova špeciálna teória relativity bola nespočetnekrát overená v praxi, pričom pravda je tá, že žiadna relativita súčasnosti ani skrátenie dĺžky pohybujúcich sa telies experimentálne overené neboli, a spomalenie plynutia času bolo potvrdené iba u nesymetrických prípadov, nikdy však pri vzájomnej symetrii dvoch sústav. Manžel si definitívne uvedomil, že jeho osobná sloboda je mu prednejšia ako vedecká kariéra pod drobnohľadom Akadémie, z ktorej radov sa aj za pomoci a morálnej podpory manželky rozhodol nadobro vystúpiť.

A tak budú žiť všetci šťastne, až kým nepomrú. Predtým sa však ešte musia narodiť, aby naplnili literu tejto poviedky. Je možné, že sa tak ani nestane, lebo sotva sa dá predpokladať, že dovtedy Einsteinove teórie prežijú a nestanú sa len kurióznou epizódou vedy 20.storočia.

Ing. Peter Kohút, CSc.