BEDA NÁM, ak si my s pokánia budeme robiť posmech

Ísť na svätú spoveď pred sviatkami, uznať si svoje chyby a hriechy, oľutovať si to, mať predsavzatie žiť v priateľstve s nebom, to je to podstatné v predvianočnom čase. Darčeková hektika nie je to dôstojné a správne. Hoci to má väčšina ako prioritu. Bez čistého srdca a rozvoja čností je to iba nedôstojné neopohanské zháňanie sa po zbytočnostiach. Ak by sme to dali na jedno miesto iba v SR, mohol by to byť plný dlhý vlak. A urobil by viac osohu, ak by bol vypravený na oveľa chudobnejšiu Ukrajinu.

Ak ten zhon niektorí zakončia rýchlopokáním v posledný spovedací deň, kde sa na očistu ducha trocha v dlhom kostolnom rade aj zahráme, no tak aspoň je tu pokus o čosi. Lepšie ako nič. Ale čo je toto za sebaúcta?

Evanjelium pripomína, že jeden z nás, čo robí pokánie, sa páči nebu oveľa viac, než 99 tých, čo sa klamú, že žiadne vraj nepotrebujú. Na mieste však je otázka, je toto pokánie, alebo výsmech z neho?

Množstvo darčekov, ktorými sa zaplavujeme, je príznakom, že sa zabúdame dávať nezištne jeden druhému ako Boží dar. Ako nám to pripomenul Benedikt XVI. Čím viac toho deti majú, tým si to menej vážia. Tým viac rozmaznane mraučia už aj za hlúposti…A preto je to prečačkané a obezitu budujúce vonkajšie sviatkovanie asi 10 %. normálnym mužom stále viac až odpornejšie.

My slováci máme na sviatky plné kostoly a státisíce spovedí pred nimi. Nezabúdame sa pohoršovať napr. na nemcoch, ktorí sa už spovedajú minimálne. Napadlo Vás niekedy, že ten, kto sa snaží žiť bez ťažkého hriechu, a potom sa snaží neubližovať iným, ani u nás už domestikovanými verbálnymi nehoráznosťami , ani menšími netaktnosťami, a nechodí ku spovedi ako papagáj, je duchovne na tom lepšie, než ten čo inštitút spovede zneužíva?

Napr. tak, že ľútosť nad hiechami neberie vážne. Nakydá na blížneho nie iba ohovárania, ale už hnoj, však sa pôjde z toho vyspovedať…  V katechizme má jasne napísané, že okrem vyznania v spovedi, je povinný nahradiť aj zavinenú škodu. To už vraj netreba, hahaha. Presne tu, vážení čitatelia, zrádzame svoju pravú vieru. A poďme sa chichotať… No ak chcete skončiť ako unikát na pochode čertov, “tak je to ok”.

Ukradneš auto, dobré meno, vyhodíš zo zamestnania, neubytuješ takto vyhodeného, oskalpuješ podvodne o novinársky, lekársky či kňazský stav, alebo rozbiješ mu rodinu, hodíš bombu osočenia do obývačky inému, a ideš sa z toho v záchvatoch sebectva vraj vyspovedať… Bez nápravy zavinenej škody… Dáš dve eurá do zvončeka, si na omši, a myslíš si, že máš vymalované? Veď toto je presný návod, ako sa premeniť na nečistého ducha, čo po smrti bude robiť 300 rokov strašidlo na najbližšom cintoríne.

Nebojíš sa že za takúto opakovanú demontáž viery a sabotáž na svojom chráme dostaneš raz bičom ako dostali šmelinári v chrámovom nádvorí? Niečo podobné je ukájať sa na porne, a potom sa ísť na ples ukázať iným, ako vraj miluješ manželku… Ak budú deti doma besné, tak môžno z toho.

Darom pre iných nie si, a asi preto zháňaš už druhý fúrik s nadbytočnými darčekmi. Čím je to v Tebe duchovne horšie, tým viac to zakrývaš vonkajším nadbytkom či aj plytvaním. Neurotickým klikaním, táraním, či pobehovaním hore dolu.

Zo sviatosti pokánia by sme si nemali robiť posmech, však?

Či nespovedať sa, ale nerobiť takéto pohanské podpásovky v kresťanskom obleku, nebude vlastne duchovne človeku osožnejšie, než mať účasť na takejto i podobnej vrajkajúcej šaškárni?