… a ani nie tak dávno.
Bývalé Rakúsko-Uhorsko bolo akýmsi predchodcom dnešnej EÚ. Združovalo niekoľko štátov, niekoľko národov. Rakúsko, Maďarsko, Česko, Slovensko, Juhosláviu, časti Poľska, Rumunska a Talianska. (Nie všetky mali predtým vlastné štáty, ale boli to národy.) Nepretrvalo to však dlho!
Súžitie viacerých národov a kultúr len v rámci Európy je takmer nemožné bez existencie hraníc a národných štátov. Dokonca v rámci samotných štátov sú rozdielnosti. Preto existujú kraje a okresy. A nie len na Slovensku. Už od dávna sa medzi sebou odlišujú. A čím ideme ďalej, tým viac. Ako príklad si môžeme uviesť aj naše maličké Slovensko. Len na Zemplíne existuje niekoľko rozdielnych krojov a zvykov. Tie sa menia prechodom na západ: Liptov, Gemer, Abov, Spiš. Všetko to má svoju rázovitosť a odlišnosť, ktorá bola ešte donedávna obdivovaná a ospevovaná. A zrazu máme toto všetko nielen kultúrne dedičstvo zavrhnúť a tvrdiť, že sme všetci len Európania? Že medzi nami nie sú žiadne rozdiely a máme zabudnúť na to dedičstvo, ktoré si tu odovzdávame už od vekov a na zvyky, na ktoré sme boli hrdí?
Je jasné, že doba napreduje a svet sa mení. Pálenie Moreny už pre nás nemôže mať taký význam ako pre našich predkov. Ale sme pripravení na to zrazu zabudnúť a povedať, že to je len prežitok? Že my sme teraz Európania, spoločný a jednotný národ, ktorý nemá žiadne korene, žiadnu minulosť a ani ju nechce mať? Že nerozlišujeme kto je kto, že príjmeme každého a jeho kultúru budeme brať len ako spestrenie našich fádnych životov, bez minulosti s tým, že si povieme “aj on na ňu zabudne, tak ako my na našu?” Podľa niektorých pro európskych politikov si máme zvykať na terorizmus. Prečo si máme zvykať na inú “kultúru”, kultúru smrti a tú našu zavrhnúť a zabudnúť? Ako môže nový francúzsky prezident vyhlásiť že francúzska kultúra neexistuje? Veď je to štát s bohatou históriou, bývalé kráľovstvo. Už len ich zmena z monarchie na republiku je zaujímavá. A naraz príde niekto, kto to šmahom ruky ide hodiť za hlavu a bude tvrdiť, že nič také nikdy neexistovalo? Alebo Nemecko. Napriek svojej neslávnej nedávnej minulosti má tiež bohatú históriu. Tak isto Veľká Británia. Tá sa ešte v staroveku dokázala ubrániť veľkej globalizácii v podobe rímskej ríše. História sa mnohokrát opakuje, a tí čo ju píšu teraz, si ani za svet nechcú vziať ponaučenie z minulosti. Ako sa hovorí “komu niet rad,y tomu niet pomoci.”
Zamýšľam sa nad tým, čím to je? Niekedy to bola honba za bohatstvom a mocou neochvejných vládcov a panovníkov. Dnes sa už zrejme nazývajú inak. Je zaujímavé, že v minulosti boli nenásytní tí, ktorí chceli vydobyť viac pre svoj rod a ľud. Dnes chcú vládnuť najviac tí, ktorí ani nemajú svoje vlastné potomstvo. Či je to už britská premiérka, nemecká kancelárka alebo francúzsky prezident. Prečo to všetko robia oni? Pre koho? Pre vlastné národy určite nie. Len hlupák by nevidel, že ich tým ničia. Vlastne sa tým ani netaja, keď prestávajú hovoriť o štátoch a hovoria len o Európe ako celku. Čo týchto ľudí napriek odporu plebsu ženie k tomu, aby vo svojom boji pokračovali?
Iste, že zjednotenie Európy má aj svoje výhody. Či už prekvitanie obchodu a možnosť cestovať bez zbytočných formalít. Tie sa však dali zabezpečiť aj iným spôsobom ako bruselským centralizmom. Stačili obchodné dohody a cezhraničné zmluvy. Nemusia byť žiadne spoločné zákony a už vôbec nie spoločný minister financií, ktorý sa začína v poslednej dobe v europarlamente spomínať. V rámci Slovenska nedokážeme odstrániť rozdiely v krajoch. Či už ohľadne platov, zamestnania alebo rozvoja. V rámci Európy sú tieto rozdiely ešte markantnejšie. Sú ospravedlňované rôznou produktivitou práce a podobne. Všetko je to len čistý ekonomický blud. Nasadíme index alebo nejaký koeficient, podľa ktorého sa čo bude prepočítavať a zistíme, že všetko je v poriadku a všetci sme na tom rovnako. Kto nie je padnutý na hlavu to nezožerie.
A to je len málo z vecí, ktoré nás rozdeľujú. Bojujeme proti rasizmu, odlišnosti, pritom iniciatíva za práva homosexuálov má názov Inakosť. Pritom sa podceňujeme navzájom medzi národmi, aj keď sme rovnakej rasy. Rasizmom a fašizmom nazývame také veci, ktoré s týmito pojmami nemajú ani vzdialenú podobnosť.
Možno je naozaj možné že Európa raz bude zjednotená, bez národov, bez rôznej farby pleti a bez hraníc. Môže sa tak stať za stáročia a nie nárazovým navezením negramotných černochov z Afriky za jedno alebo dve desaťročia. Otázne je, či je to správne a komu to vyhovuje. Násilné nárazové zmeny povedú skôr k vojne ako k blahobytu. Preto by sme na to všetko mali pamätať a podľa toho sa aj správať.