Dôvod na oslavu – 25. november: významný deň bez povšimnutia!

Práve dnes je výročie, ktorému by každý hrdý národ venoval pozornosť. Deň, kedy pred 27 rokmi bolo formálne rozhodnuté o mierovom rozvode dvoch národov. Rozvode manželstva, ktoré nebolo uzatvorené, ale vnútené. Naša suverenita nespadla z neba, ona bola vybojovaná. Kto sa nepoučí z histórie, ten si ju raz zopakuje. Dnešné výročie treba pripomínať o to skôr, keď vidíme ako sa extrémisticko-protištátno-liberálne supy zlietajú nad korisťou odovzdávanej štátnosti. A nebudem prekvapený, ak tento dátum odignoruje aj verejnoprávne médium. Bude to hanba, ale zároveň signál. O to viac v kontraste s oslavami pre nás nevýznamného výročia spred pár dní, kedy navyše na piedestál slávy všetky médiá podsúvali celú masu protislovenských šovinistov, nenávidiacich slovenskú štátnosť a samostatnosť.

Bude schizofrenické, ak ani predseda tradičnej národnej strany, ktorá ako jediná zo spoluotcov štátnosti pôsobí v NR SR, neurobí nejakú oficiálnu spomienku s vyjadrením aspoň základného rešpektu k tým, ktorí našu zatajenú štátnosť v duálnom štáte odkliali. Predseda má asi veľa roboty s lobingom za vytvorenie spoločných ozbrojených síl EÚ, čiže s „legitímnym“ umiestnením cudzích základní na Slovensku. Ak vyzýva na odovzdanie vlastnej obranyschopnosti do cudzích rúk, čím sa odlišuje od agresívneho, extrémistického, ultraľavičiarskeho liberalizmu? My, spolutvorcovia štátnosti, dnes oslavujeme aj formálny zánik podmienok na rozmach čechoslovakistického šovinizmu. Ibaže, on nezanikol a vzmáha sa.

Základnou líniou SNS bol po desaťročia boj za štátnosť. Aj ja som pred rokmi prispel, keď som bol na ich kandidátke ako nečlen, preferenčnými hlasmi vyslaný do centra protislovenských zákerností vtedajšej mini-federácie. Nevidím rozdiel medzi praktikami protislovenských zákerností súčasnej pseudo-federácie pod značkou EÚ. Tak ako nám už 27 rokov nechýba Praha, tak nemáme ani najmenší dôvod na náhradu Prahy za Brusel. Aj o tom je dnešné výročie. Memento, aby sme sa nikdy nevzdávali suverenity a štátnosti. Aby sme zlodejom nedovolili ukradnúť nám to najcennejšie, čo máme. Aby sme im nikdy neodovzdávali kľúče od bytu, ale aby sme si ho chránili všetkými možnými zámkami. Aj zvnútra, pred kolaborantmi a piatymi kolónami proti-štátnikov a zradcov. Práve protištátny charakter rušenia a obmedzovania pilierov štátnosti je podstatou všetkých foriem nacizmu. Je to aj sviatok boja proti nacizmu.

Moja lojalita k tzv. federácii bola aj vtedy nulová, zatiaľ čo moja lojalita k svojej jedinej vlasti – Slovensku, ako zakladajúcej súčasti formálne duálneho štátu, bola 100%-ná. Aj dnes je moja lojalita k EÚ nulová, moja lojalita k Slovensku, zostala naďalej 100%-ná. Mojou vlasťou bolo vždy výlučne a len Slovensko. Nech je tak pre každého. To je odkaz 25. novembra 1992. Aby už nikto nebol označovaný ani len za nacionalistu v negatívnom zmysle len preto, lebo chce to, čo mu patrí.

Už som neraz napísal, že práve svojou podstatou eliminácie národných štátností a odmietania práva na sebaurčenie sa obludná teória a prax všetkých odrôd nacizmu zásadne odlišuje od čestného, prirodzeného a pozitívneho nacionalizmu, čiže vlastenectva. V 20. storočí bol jeho odrodou pre našich predkov čechoslovakizmus, neskôr aj boľševizmus. Nezáleží na tom, či si to uvedomovali. Pre iných to bol nemecký nacizmus aj iné národné odrody fašizmu. V súčasnosti sú pokračovateľom nacistických ideí podporovatelia „europeizmu“, čiže superštátu EÚ.

To treba povedať a hovoriť nahlas. O to skôr teraz, keď tradične zabúdame na poučenia najmä z vlastnej slovenskej, ideologicky nemanipulovanej histórie. Aj z tej, ktorej výročie protagonisti čechoslovakizmu práve dnes totálne ignorujú rovnako nehanebne, rovnako necitlivo k nám slovenským vlastencom, k obrovským slovenským obetiam tejto šovinistickej teórie a praxe. Vysokých státisícov terorizovaných, normalizovaných, vyhnaných z vlasti, ba aj zavraždených alebo rokmi väznených, vtedy účelovo označovaných za „buržoáznych nacionalistov“, čiže nás, slovenských vlastencov. Pre nich je to smutný deň straty modly.

Vonkoncom nezáleží na tom, čo si myslím, ale aké sú fakty a strategické dôsledky dejinných udalostí, pričom strategické znamená „z pohľadu dlhodobého prežitia a existencie národa“ ako národa. Preto musím objektívne uznať, že dnešný dátum je dôvodom na oslavu najmä pre náš národ, ale uvítal by som, keby sa stal symbolom odboja proti všetkým formám nacizmu, aj toho bruselského. Aj pre český národ. A pre všetky národy EÚ. Aby bol symbolom začiatku hnutia za radikálnu reformu a decentralizáciu dnešnej absurdnej EÚ. Aby bol začiatkom hnutia za zrušenie tzv. Lisabonskej zmluvy, ktorá robí z EÚ superštát. Práve pred dvomi rokmi sme my, spoluotcovia štátnosti iniciovali vysoko nadčasový dokument s názvom Nitrianska deklarácia (www.nitrianskadeklarácia.sk).

Táto deklarácia bola mienkotvornými médiami úplne odignorovaná. Deklarácia argumentačne upozorňuje na skutočnosti, ktoré dokazujú nelegitímne okliešťovanie suverenity Slovenska, spôsobované nezodpovedným konaním nášho súčasného politického vedenia štátu. Len pripomeniem rozhodujúce záverečné myšlienky z deklarácie.

Je totiž povinnosťou nás všetkých povedať jednoznačné NIE centralizovanej „federatívnej“ EÚ. V „integrovanej“ EÚ Slovensko nebude mať žiadnu suverenitu, ani územnú zvrchovanosť. Treba oveľa menej Európy, podstatne menej integrácie, žiadnu diktatúru. Treba viac vzájomného rešpektu, viac demokracie a preto viac suverenity národným štátom. Je naša povinnosť chrániť suverenitu Slovenska, aby ju raz naši vnuci nemuseli krvou vybojovať späť od superštátu, ktorého etablovanie sa plazivou hypercentralizáciou a mediálnou manipuláciou stáva hrozivou skutočnosťou. To je skutočný odkaz dnešného výročia pre nás, ktorí vidíme ďaleko za roh. A chceme sa podeliť, aby po 29. februári 2020 neprišiel 30. február vo forme vlády protištátneho libero-nacizmu.