Môže kňaz hovoriť do politiky? Ak politika hovorí do morálky, tak musí!

Otec Marián Kuffa je dnes témou č.1. Mnohí sa vyjadrujú k nemu a jeho kázni na Trnavskej novéne, k stanovisku biskupov. Ja sama som sa vyjadrovala vo viacerých diskusiách pod blogmi a článkami a postačí už snáď len krátka veta. Za o. Marošom stojím, lebo “podľa ovocia ich poznáte”.

Jeho kázeň, či kázne sú však tiež „len“ súčasťou mozaiky dnešnej situácie na Slovensku. Kedysi bola politická situácia na Slovensku viac menej čierno – biela. Aspoň pre mňa. Dnes je to celé zvláštne zamotané. Podľa rétoriky to samozrejme vyzerá, že všetkým politikom ide o dobro ľudí. Mnohí sa zahaľujú rúškom kresťanstva. Spomeniem p. Šefčoviča pred prezidentskými voľbami, ktorý napriek tomu, že možno poslúžil na zastavenie ratifikácie Istanbulského dohovoru, napriek jeho pasovaniu sa za kresťana, v Európskej komisii podporuje všetko, čo je proti kresťanstvu.

Tiež strany národné, strany kresťanské, dokonca aj progresívne apelujú na kresťanské cítenie voličov. Ale ako má potom volič rozlíšiť, kde je pravda, kto to myslí úprimne? Ako sa máme rozhodovať bez výčitiek svedomia, ako si máme byť istí, že sme podporili správneho kandidáta? Ako stále nerobiť kompromisy? Otec Maroš hovorí, že ak si hlasoval podľa svojho najlepšieho svedomia a vedomia, ak ti naozaj išlo o dobro, tvoje hlasovanie je v poriadku, aj keď si sa pomýlil. Čo vtedy, ak sa mýli príliš veľa ľudí, kde je potom chyba? Čo ak nemáme dostatočné informácie, ak médiá dnes viacej manipulujú ako informujú, ak sa nevieme zorientovať v dôveryhodnosti politikov, v spleti rečí o hodnotách, vlasti, kto je ten, kto nás môže usmerniť? Môže to byť kňaz?

Spomínam si na svätého pápeža Jána Pavla II., na jeho stretnutia s politikmi ako Gorbačov, Reagan a mnohými inými a jeho ovplyvňovanie politiky sveta. Určite veľmi prispel k ukončeniu studenej vojny. Kňazi, oproti nám laikom majú sviatosť, ktorú my nemáme a zároveň majú priestor na duchovnejší život. A teda majú istý odstup voči svetským veciam, ktoré nás kvária. Sú viac citliví na hodnotový svet, ktorý nám hlása Ježiš. Kňaz nám v prvom rade ukazuje krásu evanjelia (najlepšie svojimi skutkami), ale zároveň usmerňuje/napomína hriešnika, pokiaľ ten porušuje Božie zákony.

Ale čo v takom prípade, ak spoločnosť „inštitucionalizuje“ hriech prostredníctvom zákonov a tým ovplyvňuje veriacich, ktorých sa kňaz snaží usmerniť? Čo ak sa zákonmi degraduje morálka? Čo ak sa schváli zákon, ktorý je proti Božím prikázaniam? Má byť kňaz/cirkev ticho? Ja si myslím, že nie. Tak ako to kňaz/cirkev povie obyčajnému jednotlivcovi, tak o to skôr to má povedať politikovi, ak svetský zákon nie je v súlade s Božím zákonom. Politici majú totiž väčšiu zodpovednosť ako obyčajný smrteľník, keďže prijaté zákony ovplyvňujú všetkých občanov. Lebo ak sa nejakým spôsobom kňazovi/cirkvi podarí zákon v rozpore s cirkevnou náukou zvrátiť, tak to bude mať dopad nie na jedného, ale na tisíce veriacich.

Na záver, to, čo o. Maroš možno dnes potrebuje, je duchovná podpora od nás, aby si zachoval svoju nestrannosť, láskavosť a milosrdenstvo, aby aj v ťažších chvíľach, aké aktuálne prežíva sa nenechal uniesť emóciami a zostal naďalej verný svojej kňazskej službe a Bohu a aby aj jeho dielo bolo zhora naďalej požehnávané.

PS: Nie som členkou KDŽP už takmer pol roka.

PhDr. Mária Benová