SÚČASNÁ KRÍZA VEDY A VÝCHODISKÁ Z NEJ

Veda za posledné viac ako storočie nakopila obrovské množstvo poznatkov. Napriek tomu sa v jej súvislosti v súčasnosti čoraz častejšie skloňuje slovo – kríza. Veda stále viac naráža na mantinely nepoznania, ktoré nie je schopná preraziť. Najzreteľnejšie sa to prejavuje v takej jej oblasti, akou je teoretická fyzika považovaná za kráľovnú vied. Bolo úlohou teoretickej fyziky nájsť odpovede na také základné otázky, ako „čo je podstatou hmoty a energie, čo je to priestor a z čoho sa skladá, čo je základnou stavebnou jednotkou, z ktorej je vybudovaná celá realita, aký je základný princíp výstavby tejto  reality (vesmíru) zabezpečujúci jednotu bytia, aká je podstata gravitácie a ostatných základných silových interakcií, atď.“  Túto úlohu však teoretická fyziky nesplnila a ani nemá šancu splniť, pokiaľ v nej nenastane principiálny myšlienkový prielom, niečo ako rozťatie gordického uzla.  To znamená, že sa musí radikálne prebudovať tým, že sa postaví na pevný základ, ktorým je poznanie samotnej podstaty bytia, a teda aj jeho fyzikálneho aspektu – vesmíru. Odpoveď na otázku, prečo zatiaľ k tomu nedošlo, je jednoduchá.  Príčinou je pozitivistická vedecká metodológia a odmietnutie dialektickej logiky ako najúčinnejšieho nástroja systémového myslenia a logického uvažovania.  To znamená, že zárodky krízy vedy boli založené už v samotných jej začiatkoch, v jej pozitivistickej vedeckej metodológii.

Pozitivizmus rozpracoval metodológiu vedeckého bádania, odmietol dialektickú logiku, absolutizoval formálnu logiku a matematiku ako výlučné nástroje pre vedecké usudzovanie a zároveň zredukoval bádanie len na oblasť zmyslovej empírie. Aj keď pozitivizmus akoby odmieta metafyziku, v skutočnosti z nej vychádza, keď za základ výstavby vedeckých hypotéz a teórií kladie predpoklady – axiomatické východiská, ktoré sú prakticky neoveriteľné a postupne sa ukazujú ako mylné. A tak kolotoč vytvárania chybných axiomatických východísk a nových teórií pokračuje, ba v súčasnosti vrcholí v postmodernom iracionalizme.

Východisko z uvedenej krízy vidím v dovŕšení dialektickej logiky v podobe dialektického Princípu Jednoty, ktorého objav mi umožnil vybudovať nové základy teoretickej fyziky v časti kozmológie a časticovej fyziky (Kohút, 2014). Je zarážajúce, že tento základný princíp jednoty bytia nebol doteraz objavený, hoci je veľmi jednoduchý a dá sa jednoznačne odvodiť z viacerých racionálnych logických úvah, ako napríklad:

• úvaha o bytí ako takom (absolútne) na najvyššej úrovni abstrakcie,
• úvaha o základnej elementárnej štrukturálnej jednotke bytia – elementárnom kvante priestoru a energie,
• úvaha o priestore, dialektike celku a časti, jedného a mnohého

BYTIE AKO CELOK (ABSOLÚTNO)

Ak hovoríme o bytí ako takom na najvyššej úrovni myšlienkovej abstrakcie, máme na mysli bytie, ktoré všetko v sebe obsahuje, ktoré je absolútnom, celkom, jednotou všetkého.  Ono existuje len samo osebe a samo pre seba a je len vzťahom seba samého k sebe samému. Aby však mohlo vytvárať svoj vzťah k sebe samému, musí sa vnútorne rozčleniť a to tak, že rozlíši v sebe „niečo“ vo vzťahu k „niečomu inému“ a stane sa tak vzťahom dvoch protipólov, ich jednotou vo vzájomnom rozlíšení. Je tak určené vzťahom dvoch protipólov v sebe samom. Tým, že sa rozčlenilo, nerozpadlo sa, zostalo aj naďalej celkom, jednotou, vzťahom dvoch svojich protichodných strán – protipólov (+/-). Pokračujúc vo svojom rozlišovaní a rozčleňovaní, bytie neustále kladie jednu stranu vo vzťahu k druhej, takže aj na svojej elementárnej úrovni sa skladá zasa len zo svojich bipolárnych vzťahov protipólov (+/-).  Len cez ne vytvára svoju bohatú a rôznorodú štruktúru.

ELEMENTÁRNA ŠTRUKTURÁLNA JEDNOTKA – ELEMENTÁRNE KVANTUM

Pozoruhodné je, že bipolárny vzťah protipólov odvodený úvahou na najvyššej úrovni abstrakcie je zároveň tým najkonkrétnejším elementárnym kvantom energie, ktorý vo svojej neviazanej voľnej forme je elementárnym kvantom svetla (žiarenia), čiže fotónom. Vzťah dvoch protipólov je dynamickým. To znamená, že každý z pólov od seba odpudzuje svoj protipól, lebo len cez vzájomné odpudzovanie sa tieto protipóly od seba odlišujú, zároveň sa však k sebe priťahujú, aby zostali pri sebe a mohli sa vzájomne odpudzovať. Jedno predpokladá druhé. Protipóly takto existujú v neustálej dynamike vzájomného priťahovania a odpudzovania. Nazvime ich kladný a záporný pól a takýmto pomenovaním ich odlíšme jeden od druhého, jednu stranu dynamického vzťahu od opačnej.

Fotón, ako elementárne kvantum energie (žiarenia, svetla) je harmonickým oscilátorom vibrujúcim vďaka vzájomnému priťahovaniu a odpudzovaniu svojich protipólov, čo počas jeho letu sa prejavuje navonok ako vlnenie. Fotón je vibrujúcim kvantovým dipólom či vibrujúcim svetelným vláknom (+/-), ktoré je zároveň elementárnym kvantom energie, ktorého veľkosť je daná rýchlosťou vibrácie (frekvenciou).

Je pozoruhodné, že súčasná teoretická fyzika nepozná podstatu svetla a vyjadruje veľký údiv nad tým, že svetlo (žiarenie) je z jednej strany prúdom častíc – fotónov a z druhej zasa vlnením. Nepozná dôvod, prečo je to tak, a tak túto vlastnosť svetla nazýva vlnovo-časticovým dualizmom. Časticová fyzika je vybudovaná na dogme, že elementárne častice, akými sú fotón, elektrón či hypotetické (v skutočnosti však neexistujúce) kvarky, sú bezrozmernými bodovými entitami bez akejkoľvek vnútornej štruktúry. V skutočnosti však je všetko vystavané z bipolárnych vzťahov. Ja som ich vo svojich prácach z oblasti teoretickej fyziky nazval elementárnymi kvantovými väzbami alebo kvantovými dipólmi (+/-) či svetelnými vláknami.

Z týchto elementárnych kvantových dipólov (väzieb) – svetelných vlákien (+/-) je vybudovaná celá realita, teda aj elementárne častice, z ktorých pozostáva zmyslami vnímateľná hmota, t.j. elektrón (+/2-), protón (3+/2-) a neutrón (3+/3-):

 PRIESTOR – DIALEKTIKA CELKU A ČASTÍ

 Hovorí sa, že hmota je priestorová a priestor je hmotný. Je to síce pravda, avšak teoretická fyzika nepozná podstatu ani jedného, ani druhého. Hmota je vraj vybudovaná z bodových častíc, ktoré na seba pôsobia prostredníctvom tzv. silových polí a priestor je len matematickou konštrukciou definovanou pomocou matematických súradnicových sústav, ktorého fyzikálna podstata je neznáma. V skutočnosti definícia priestoru je veľmi jednoduchá:

Priestor je to, čo oddeľuje objekty od seba navzájom, akýkoľvek objekt od všetkých ostatných. Z hľadiska dialektickej logiky ich oddeľovať môže, len ak ich zároveň spája navzájom, každý jeden so všetkými ostatnými, čiže všetky so všetkým vo vesmíre. Keďže sa jedná o akýkoľvek objekt, vzťahuje sa to aj na ten najmenší, ktorým je bipolárna kvantová väzba – kvantový dipól (+/-). To znamená, že na úrovni elementárnych kvantových väzieb je všetko spojené so všetkým, a to takým spôsobom, že každý kladný pól (+) vytvára väzby so všetkými zápornými protipólmi (-) a opačne.

Vesmír (celé bytie) je utkaný zo svojich elementárnych bipolárnych kvantových väzieb (+/-) takým spôsobom, že každý kladný pól „+“  vytvára väzby so všetkými zápornými protipólmi „-„ vesmíru a opačne. To znamená, že všetko je spojené so všetkým. Taký je presný mechanizmus Princípu Jednoty bytia.

Elementárne kvantové väzby sú elementárnymi kvantami (porciami) priestoru, lebo priestor tvoria, čiže sú priestorotvorné a priestoronosné. Odlišujú sa od seba len obsahom energie a dĺžkou. Čím sú dlhšie, tým sú slabšie a čím sú energetickejšie (silnejšie), tým sú kratšie.

Elektróny, protóny a neutróny, z ktorých je vystavaná zmyslami vnímateľná hmota, sú tvorené z veľmi krátkych kvantových väzieb (svetelných vlákien), kým veľmi dlhé vlákna, spájajúce objekty a nebeské telesa, tvoria kozmický priestor (vákuum). Všetky vonkajšie kvantové väzby, ktoré vychádzajú zo sledovaného objektu (častica, atóm, molekula, teleso) a spájajú ho s celým vesmírom, tvoria vákuum. Cez tieto vonkajšie kvantové väzby sa každý objekt prejavuje navonok vo vzťahu k ostatným objektom. To, ako sa prejavuje, je dané jeho vnútornou štruktúrou a dynamikou pohybu jeho vnútorných väzieb. Neexistuje teda nič, čo by sa navonok neprejavovalo a neodhaľovalo svoj vlastný obsah a svoju podstatu (dialektika podstaty a javu, obsahu a formy).

BOH, ČLOVEK, VEDOMIE A INFORMÁCIA

To, že v bytí ako celku (vesmíre) je na jeho elementárnej kvantovej úrovni bipolárnych väzieb (+/-) všetko so všetkým spojené, znamená, že na tejto úrovni všetko priamo „komunikuje“ so všetkým a táto komunikácia je vlastne informačným procesom. To znamená, že vesmír okrem toho, že je fyzikálnou štruktúrou, je zároveň aj štruktúrou informačnou, pričom fyzikálna štruktúra je nositeľom (médiom, hardvérom) jeho informačného obsahu (softvéru). Totiž bipolárny vzťah protipólov, keďže je rozlíšením dvoch strán  (stavov +/- ), je zároveň elementárnou jednotkou informácie – kvantovým bitom. Základom informácie je reflexia (odraz) jedného v druhom a v sebe samom (sebareflexia), to znamená komunikácia.

V bytí ako celku, ktoré je uzavreté samo do seba, komunikuje všetko so všetkým, každá časť (štruktúra) so všetkými ostatnými. Tak bytie v sebe samom komunikuje so sebou samým, a takýmto spôsobom si vo svojej jednote (subjektivite) uvedomuje samo seba, to znamená, že je osobným Bohom, ktorý tvorí všetko zo seba samého (svojej energie – svetla) cestou rozvíjajúcej sa vnútornej diferenciácie a štrukturalizácie, čo sa navonok prejavuje ako rozpínanie (expanzia) vesmíru.

Vesmír je živým energeticko-informačným organizmom osobného Boha. Teoretická fyzika sa zaoberá iba úzko ohraničenou materiálnou oblasťou (hmota, energia, priestor) nepoznajúc jej podstatu a nevidiac informačný aspekt vesmíru, ktorý je oveľa dôležitejším, lebo je odrazom Božskej tvorivej Mysle (Rozumu).

Podstatou bytia je tak osobný Boh, ktorého vedomie je stelesnené v najkomplexnejšej, najzložitejšej a najdynamickejšej fyzikálnej kvantovej štruktúre celého vesmíru, ktorá je fyzikálnym nositeľom Jeho najvyššieho vedomia, Božskej tvorivej Inteligencie (Rozumu) a takisto pamäte – najkomplexnejšej informácie celého vesmíru (bytia) o sebe samom. Len vedomie je schopné tvoriť zmysluplnú informáciu, prijímať a spracovávať ju.

Univerzálne spojenie všetkého so všetkým je zatiaľ najväčším „tajomstvom“ bytia, princípom jeho jednoty, pravdou, ktorá je krásna a jednoduchá. Človek by mal spoznať, že je spojený so všetkým, že neexistuje nič, čo by nemal vo svojom dosahu a uvedomiť si, že jeho vnútorná sila pramení z  jeho spojenia s Bohom, s celým ľudstvom a vlastne s celým bytím. Človek musí naplno odhaliť svoju pravú podstatu a podstatu bytia, lebo len poznanie pravdy ho môže oslobodiť a priniesť skutočné šťastie.

Literatúra

HEGEL, G.W.F. (1986): Logika ako veda I. Bratislava: Pravda.

KOHUT, P. (2011): God and the Universe. Saarbrucken: VDM Verlag Dr. Muller.

KOHÚT, P. (2015): Princíp Jednoty (revolúcia v poznaní). In: Sociálne posolstvo Jána Pavla II. pre dnešný svet. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie konanej v dňoch 23.-24. apríla 2015 v Poprade. Ružomberok: Verbum, 473-482.

KOHUT, P. (2014): Crisis of Contemporary Theoretical Physics and the Truth in the Mirror of Dialectical Logic. Syntropy 2014(1) [online], 1-79. Dostupné na: https://www.lifeenergyscience.it/english/2014-eng-1-01.pdf (Dátum návštevy: 30.9.2016).

KOHUT, P. (2013): The Unity Principle. Syntropy 2013 (2) [online], 220-242. Dostupné na:  https://www.lifeenergyscience.it/english/2013-eng-2-17.pdf (Dátum návštevy: 30.9.2016).

KOHUT, P. (2012): The Physical Universe as a Divine Quantum Information Structure. Scientific GOD Journal, Volume 3 Issue 3, March 2012 [online], 220-250. Dostupné na: https://scigod.com/index.php/sgj/article/view/176/216 (Dátum návštevy: 30.9.2016).

KOHÚT, P. (1993): Aký je vesmír ako celok? Integrálna teória vesmíru. Prešov: Datapress.

Autor:

Ing. Peter Kohút, CSc.