Podpredsedníčka Progresívneho Slovenska I. Biháriová vyjadrila pochopenie pre páchanie drobnej kriminálnej činnosti, ktorej sa dopúšťajú niektorí obyvatelia cigánskych osád

Najnovšie sa aj podpredsedníčka ultraliberálneho Progresívneho Slovenska (PS), a zároveň  bojovníčka za práva cigánskeho obyvateľstva Irena Biháriová pridala k niekoľkým hlasným kritikom predsedu SMERU-SD R. Fica za jeho vyjadrenia na adresu výrokov poslanca NR SR za ĽS Naše Slovensko M. Mazureka, na základe ktorých bol tento poslanec senátom Najvyššieho súdu SR odsúdený na pokutu 10 000 eur a zbavený poslaneckého mandátu. Vyjadrenia R. Fica boli v médiách tak široko interpretované, že nie je potrebné ich čitateľom pripomínať. Rozhorčenie niektorých verejne činných „osobností“ (E. Chmelár, I. Matovič, N. Bláhová) zašlo až tak ďaleko, že títo neváhali podať trestné oznámenie na R. Fica za schvaľovanie a nadržiavanie trestného činu (§338, ods.1 Trestného zákona).

Ako sa dalo očakávať, I. Biháriovú na celej tejto záležitosti najviac pobúrilo to, že kritické a podľa nej aj urážlivé vyjadrenia M. Mazureka ako aj následný komentár R. Fica sa týkali  správania časti cigánskeho obyvateľstva, príslušníčkou ktorého je aj samotná podpredsedníčka Progresívneho Slovenska, takže jej výhrady voči kritickým vyjadreniam na adresu jej súkmeňovcov, ako aj zvolenú argumentáciu na ich obhajobu môžeme právom považovať za  zavádzajúce a neobjektívne. I. Biháriová nechápe, ako sa môže niekto kriticky vyjadrovať na adresu príslušníkov mnohých cigánskych komunít, pretože, podľa názoru tejto aktivistky a dnes už aj poprednej funkcionárky strany Progresívne Slovensko „aj Rómovia sú občanmi Slovenska“, sú to teda ľudia, „ktorí si zaslúžia úctu a pochopenie“ (www.hlavnespravy.sk zo dňa 5.9.2019). Musím vyjadriť súhlas s názorom I. Biháriovej, ale len za predpokladu, ak by sa drvivá väčšina príslušníkov cigánskeho obyvateľstva (česť výnimkám, ktoré sa úspešne integrovali do väčšinovej spoločnosti) správala v súlade s pravidlami a princípmi občianskej spoločnosti a ak by títo ľudia v plnej miere využívali nielen svoje občianske práva, ale v takej istej miere by si plnili aj svoje občianske povinností. Všetci vieme, že tomu tak nie je, že to má veľmi ďaleko k reálnemu stavu, pretože pomerne veľká časť tej najmenej socializovanej vrstvy cigánskeho obyvateľstva, žijúca prevažne v osadách a mestských cigánskych getách sa nespráva v súlade s existujúcimi právnymi normami a pravidlami občianskeho spolunažívania. Slovom, nesprávajú sa ako plnohodnotní občania Slovenska.

Za hlavné kritérium občianstva I. Biháriová považuje príslušnosť k danému štátu z čoho nevyhnutne vyplýva právo disponovať štátnym občianstvom a následne sa považovať za občana SR. V takomto prípade môžeme skutočne všetkých príslušníkov tohto etnika považovať za občanov Slovenska. Je to však veľmi úzke, tradičné a zjednodušujúce chápanie občianstva, pretože, vychádzajúc zo širšieho a súčasnej modernej spoločnosti viac zodpovedajúceho kritéria občianstva, za občana môžeme považovať v prvom rade takého obyvateľa Slovenska, ktorý sa správa v súlade s občianskymi hodnotami a princípmi občianskej etiky, ako aj v súlade s občianskymi postojmi a povinnosťami, nevyhnutnou súčasťou čoho je aj rešpektovanie princípov a pravidiel občianskeho spolunažívania a striktné dodržiavanie zákonov tohto štátu. Pravdou je, že drvivá väčšina obyvateľov cigánskych osád a usadlostí, svojimi aktivitami a praktizovaním svojho životného štýlu má veľmi ďaleko k tomu, aby sme ich mohli považovať za plnohodnotnú súčasť občianskych vrstiev spoločnosti. Tak ako som už uviedol vyššie, byť občanom znamená využívať nielen svoje občianske práva, vrátane práv politických, ale plniť si aj svoje občianske povinnosti, rešpektovať existujúce, všeobecne platné a občianskou verejnosťou akceptované hodnoty a pravidlá organizácie spoločenských vzťahov, s čím sa u väčšiny cigánskeho obyvateľstva nestretávame. Jedným, nie však jediným príkladom, potvrdzujúcim toto tvrdenie je masové zneužívanie svojho volebného práva časťou cigánskeho obyvateľstva žijúceho hlavne na východnom Slovensku, ktorí neváhajú „predávať“ svoje voličské hlasy za drobnú finančnú a materiálnu protihodnotu v podobe cigariet, potravín, alkoholu, menších finančných súm a pod. Je otázne, či je vôbec možné takýchto nezodpovedne konajúcich ľudí, zneužívajúcich svoje volebné právo ešte považovať za „občanov“ Slovenskej republiky.

Irena Biháriová v obhajobe a ospravedlňovaní aktivít svojich cigánskych spoluobčanov,  žijúcich prevažne v zaostalých osadách ide tak ďaleko, že ich vykresľuje ako v podstate bezmocných ľudí, ktorí, aj napriek sociálnemu zabezpečeniu a poberaniu finančných a materiálnych prostriedkov poskytovaných v rámci realizácie politiky „pozitívnej diskriminácie“, sú nútení živiť sa aj drobnými krádežami. V súvislosti s tým si kladie otázku, „prečo sú u nás enklávy, v ktorých sa žije horšie než v Subsaharskej Afrike“, a „prečo ľudia v nich žijúci (má na mysli hlavne cigánskych osadníkov – Š.S) sú odkázaní kradnúť sliepky a zemiaky“ (www.hlavnespravy.sk zo dňa 5.9.2019).

Je možné súhlasiť s názorom, že hlavne obyvatelia cigánskych osád patria k tým najmenej socializovaným a slabo integrovaným cigánskym komunitám, a že aj napriek pomerne štedrej sociálnej pomoci zo strany štátu sa zaraďujú k najbiednejším vrstvám našej spoločnosti. Pravdou je, že mnohí z nich žijú na hranici chudoby, ale to platí aj pre veľkú časť zodpovedne sa správajúcich starobných dôchodcov, ktorí po zaplatení všetkých poplatkov a uhradení nevyhnutných výdavkov sú na tom finančne často horšie, než veľká časť cigánskych osadníkov. Ale, na rozdiel od obyvateľov týchto osád to pre nich nie je a ani nemôže byť dôvod, aby si k svojmu dôchodku začali prilepšovať páchaním drobnej kriminality.

Nikto nepochybuje o tom, že finančná, sociálna, vzdelanostná, zdravotná situácia drvivej väčšiny príslušníkov cigánskych komunít je zlá a alarmujúca. Kde hľadať príčiny tohto stavu, kto za to môže, že sa títo ľudia, aj napriek celé desaťročia poskytovanej nadštandardnej podpory zo strany štátnych a samosprávnych orgánov ocitli v takom postavení, v akom sa nachádzajú? Tých príčin je viacero, avšak na rozdiel od mnohopočetných ľudskoprávnych aktivistov, ochrancov a obhajcov cigánskeho obyvateľstva, I. Biháriovou počnúc a Á. Ravaszom končiac si myslím, že tou hlavnou príčinou zlého postavenia väčšiny cigánskych komunít je nízka miera ústretovosti z ich strany, ich nezáujem a neochota využívať (nie zneužívať) ponúkanú pomoc v zmysle aktívneho a zodpovedného prístupu k zlepšeniu svojej situácie a svojho postavenia cestou racionálneho (zodpovedného) zhodnocovania tých finančných zdrojov a mnohopočetných materiálnych benefitov, ktoré v rámci politiky „pozitívnej diskriminácie“ smerovali a naďalej smerujú do prostredia cigánskych komunít. Inak povedané, tým hlavným a nevyhnutným predpokladom zlepšenia svojej situácie a postavenia je chápanie a realizácia tohto procesu ako procesu obojstranného, v ktorom nezastupiteľnú úlohu musia zohrávať aj samotní príslušníci cigánskeho obyvateľstva, čo však väčšina z nich odmieta akceptovať. Nie je možné len žiadať, požadovať, natŕčať ruky a čakať, kto nám čo dá. A v prípade, že nedostanú to, čo požadujú a na čo, podľa ich presvedčenia majú nespochybniteľné právo, tak sú diskriminovaní a ocitajú sa v postavení obetí intolerancie a nenávisti väčšinového obyvateľstva voči nim.

Je veľmi ľahké a v podstate aj pohodlnejšie prenášať vinu za našu domnelú diskrimináciu na tých druhých. Je to ukážka toho, aké ľahké je dôjsť k zjednodušeným a neobjektívnym záverom, aké ľahké je určiť vinníkov a zároveň preniesť vinu na plecia iných. Do určitej miery to potom ospravedlňuje náš neúspech, našu nezodpovednosť, naše zaostávanie, našu chudobu a náš pasívny prístup k riešeniu svojich problémov. V konečnom dôsledku to z nás robí nevinné obete rasizmu, obete proticigánskych nálad, obete diskriminácie a etnickej neznášanlivosti.

Žiaľ, takýto, zvlášť po roku 1989 ešte intenzívnejšie a masovejšie presadzovaný prístup k cigánskemu obyvateľstvu ako k obetiam, sa stal základom a určujúcim faktorom tvorby politiky štátnej pomoci tejto skupine ľudí. Od ich stotožnenia s obeťami je už len krok k hľadaniu vinníka, resp. vinníkov, ktorými sú, ako pravidlo občianske zložky spoločnosti,  štát, právny systém, vedenia obecných a mestských samospráv, zamestnávatelia a pod. Uznať a stotožniť sa s kolektívnou vinou (ako to dnes robia mnohé ľudskoprávne organizácie, mimovládky a sociálni rojkovia typu I. Biháriovej), za zlú sociálnu, ekonomickú, vzdelanostnú a kultúrnu situáciu veľkej časti cigánskeho obyvateľstva, znamená preberať na seba podstatnú mieru zodpovednosti za tento stav, čo následne legitimizuje ich požiadavky na ústretové správanie sa voči nim a na získanie „odškodnenia“ vo forme poskytovania nadštandardných práv a nezaslúženej sociálnej pomoci.

Vychádzajúc z vyjadrení predstaviteľov Progresívneho Slovenska/Spolu, ako aj z obsahu ich volebného programu pod názvom Bod zlomu vyplýva reálne nebezpečenstvo, že títo ľudia, spolu so svojimi politickými spojencami, v prípade ich víťazstva v nadchádzajúcich voľbách do NR SR a následnom získaní parlamentnej väčšiny budú ochotní prijať také legislatívne kroky, ktoré ešte viac rozšíria štátnu sociálnu pomoc pre neustále rastúci počet obyvateľov cigánskych osád a usadlostí. Vychádzajúc z ich naivného, zidealizovaného a neobjektívneho pohľadu na stav a aktivity cigánskych komunít, nie je možné vylúčiť ani to, že ich snaha pomôcť týmto obyvateľom môže vyústiť do prijatia takej zákonnej normy, ktorá cigánskym asociálom  zabezpečí trestnoprávnu imunitu vzťahujúcu sa na páchanie drobnej kriminálnej činnosti. Bolo by predsa neľudské a bezcitné trestať cigánskych osadníkov za krádeže, ktoré podľa vyjadrenia I. Biháriovej sú dôsledkom ich zlého finančného postavenia, v dôsledku čoho sú títo bezmocní ľudia nútení a odkázaní kradnúť. Skutočne, ukážkový príklad chápania právneho štátu a rešpektovania jedného z jeho základných princípov – rovnosti všetkých subjektov pred zákonom. A takýto a im podobní ľudia chcú získať moc v štáte a určovať jeho ďalší vývoj. Túto skutočnosť by si všetci zodpovedne konajúci občania a zároveň aj voliči mali uvedomiť a na základe toho prideliť svoje hlasy kandidujúcim subjektom.

PhDr. Štefan Surmánek, CSc.

ĽS Naše Slovensko, Košice