Naše peniaze idú von!

To, čo nasleduje, to nie je konšpirácia, to sú fakty. Na ich potvrdenie uvedieme aj meno zahraničného experta, dokonca zo západu, a tam sa predsa nekonšpiruje.

Podľa oficiálnych údajov v rokoch 2004 – 2015 poslala Európska únia na Slovensko 19 miliárd eur po „vysúťažení“ a splnení množstva podmienok, ktoré príchod peňazí veľmi sťažujú a vedú ku korupcii. Naopak, Slovensko zaplatilo „na dosku“, teda bez podmienok 8 miliárd eur, matematicky teda vychádza plusový rozdiel 11 miliárd, ročne teda v priemere prichádza k nám z Únie okolo 1,7 miliardy eur a odchádza 750 miliónov.

Skutočný pomer, čo Slovensko dostáva a čo zo Slovenska odchádza je však opačný. Keď k sume, ktorú odvádzame Únii pripočítame iba transfer zisku bánk a poisťovní zo Slovenska, ktoré sú takmer v stopercentnom vlastníctve zahraničia – 850 miliónov eur ročne – už v tej chvíli sa plusy rovnajú mínusom. Aké sú však čísla za železiarne, elektrárne, plynovod, všetky tie „zlaté nosnice“, ktoré sme lacno predali západu a výnosy z nich od nás odchádzajú? Sumu čistého zisku peňazí z Európskej únie na Slovensko, 11 miliárd eur za 12 rokov, spomínané transfery západným smerom hravo prekonávajú, do zahraničia ide veľa viac našich peňazí, ako sem prichádza. Nedá sa teda povedať, že by sme vďaka členstvu v Európskej únii bohatli. Naopak, naše ťažko vyrobené peniaze idú do sveta a doma nám potom chýbajú prostriedky na zdravotníctvo, na údržbu ciest a výstavbu diaľnic, na školstvo, kultúru, šport… nehovoriac už o nezmyselných nákupoch amerických zbraní za miliardy eur!

Francúzsky ekonóm Thomas Piketty si tento problém všimol tiež. Hovorí, že európska integrácia síce priniesla východným štátom vyššiu produktivitu i nové pracovné miesta, ale zisky z veľkej časti odchádzajú na západ. Hovorí o Poľsku, z ktorého v rokoch 2010 – 2016 odišlo 4,7 % HDP v kapitálových príjmoch na západ, zatiaľ čo opačným smerom, z európskeho rozpočtu prišlo 2,7 %. Nepriaznivo toto porovnanie vyznieva pre Maďarsko (7,2 ku 4) a ešte horšie pre Česko: 7,6 ku 1,9 %. V prípade Slovenska podľa Pikettyho tento pomer činil 4,2 ku 2,2, teda takmer dvakrát toľko peňazí zo Slovenska odchádza ako na Slovensko prichádza.

Okrem toho je prístup medzi západnou a východnou časťou Európskej únie evidentne rozdielny. Počínajúc dotáciami pre poľnohospodárov, nedostatočnosť ktorých viedla u nás k zníženiu počtu pracujúcich v poľnohospodárstve z 350-tisíc v roku 1989 na 47-tisíc v roku 2014, až po dvojakú kvalitu potravín, a tak ďalej. Je zrejmé, že nielen my, ale aj naši susedia sme urobili ťažké chyby, ak sme naleteli na sladké slová zahraničných expertov, ktorí nemali nijaké skúsenosti s transformáciou plánovanej ekonomiky na trhovú, napokon nikto takúto skúsenosť nemal. Nemali sme veru za každú cenu len a len privatizovať, pričom išlo aj o „privatizáciu“, pri ktorej sme majetok predávali (pod cenu) cudzím štátom (plyn Nemecku, elektrinu Taliansku, a pod.). Ivan Mikloš pritom donekonečna opakoval, že štát je najhorším možným vlastníkom – myslel však len na slovenský štát.

Aj keď si teda oficiálne pochvaľujeme naše členstvo v Európskej únii, ekonóm Piketty hovorí, že Európa si „zarába“ na problém hlbšieho štiepenia medzi bohatším západom a chudobnejším východom pre masívny odliv prostriedkov z východu na západ cez odvádzanie ziskov dcérskych spoločností na východe do západných centrál. Dokedy to tak bude?