Odumierania politiky ako veci verejnej. Bola súčasťou tohto procesu aj voľba prezidenta SR ?

Časť I.

I.

V článku, ktorý má dve časti, budem písať o politickom boji. Budem písať o tom, proti akému zlu je potrebné bojovať a to najmä z úrovne prezidentského úradu a teda z úrovne ústavných činiteľov, ale aj z úrovne nás, občanov SR. Nepôjde o boj proti akýmkoľvek marginálnym prejavom zla, ale o tom najzložitejšom, najväčšom, najrafinovanejšom zle, ktoré sa do nášho štátu a do celej Európy „zavrtáva“, ktoré do každej spoločnosti preniká, formuje svojich prisluhovačov pre rôzne spoločenské a politické role a ktoré svoje ciele dosahuje cez ten najefektívnejší nástroj, ktorý sa podarilo „zostrojiť“ a ktorý je priebojnejším a výkonnejším nástrojom ako je vojenská sila – je to samotná EÚ so svojim právnym, inštitucionálnym, finančným a personálnym systémom vrátane lobistického zázemia.

Kandidátka na funkciu prezidenta SR pred voľbou prezidenta zlo nepomenovala. V článku sa zmieňujem o tom, koho prezidentka SR môže považovať za šíriteľov zla. Z jej pohľadu a z pohľadu ľudí rovnako zmýšľajúcich, zlo predstavujú tí občania SR, ktorí sú zástancami národno-štátnych záujmov SR a chápu, že s fungovaním EÚ je potrebné niečo robiť: buď ju reformovať v prospech členských štátov alebo z nej vystúpiť a vybudovať si novú medzinárodnú organizáciu, cez ktorú nikto nebude presadzovať ambície byť mocným super štátom v Európe a vo svete.

Dôležité je a bude, v existenciu ktorého zla veria či budú veriť občania SR ako národ. Ako sa v tom vyznať ?

Národno-štátne záujmy sú predmetom Ústavy SR, ktorá je základným zákonom našej spoločnosti. Z Ústavy SR vyplývajú úlohy a poslanie pre politikov a aj občanov – presadzovať a brániť národno-štátne záujmy slovenského národa. Z toho vyplýva, že vlastenecké sily nemôžeme pokladať za zlo, s ktorým sa treba raz a navždy vyporiadať. Toto je najchmúrnejšia pozícia politiky vládnej moci, pretože je očividné, že naša vládna moc a politické štruktúry ( až na výnimky ) s povinnosťou, ktorá vychádza z Ústavy SR, nepracujú. Pri každom spoločenskom podujatí, na ktorom zaznievajú príhovory politikov, sa vyzýva bojovať proti extrémistom, populistom a fašistom z radov občanov. Ako keby práve my, občania, sme chceli zničiť svoj štát, zapredať rôznym záujmom ( nadnárodných štruktúr ) náš slovenský národ.

Vlastenecké sily neohrozujú iné členské štáty EÚ v ich existencií, nepodporujú likvidáciu Európy masovou migráciou, nevykrikujú, že musia vzniknúť Spojené štáty európske a že národné štáty sa majú vzdať svojej štátnej suverenity, neveria tomu, že môže existovať nejaká pozitívna strata suverenity. Ak vlastenecké sily nepredstavujú v nadväznosti na našu Ústavu žiadne zlo, prečo je potom potrebné, aby naši ústavní činitelia a ďalší politici „pracovali“ s takýmto pojmovým označením ?

Deje sa to preto, aby bolo možné predstaviteľov národno-štátnych záujmov odpratať zatiaľ ešte „demokratickým spôsobom“ z cesty, po ktorej si vykračuje už dlhšiu dobu to hlavné, najväčšie zlo. Globalizácií sveta nesmie nikto stať v ceste. Ani žiadna štátna moc národného štátu. Naši politici skladajú sľub na našu Ústavu, ale neustále vysielajú signály a praktiky o svojej vernosti nadnárodným štruktúram, ktoré disponujú ohromnou mocou. Aj preto má E. Chmelár pravdu, keď zdôraznil, že zúfalo potrebujeme štátnikov, ktorí sa nezľaknú nátlaku akejkoľvek moci. A ja si dovolím k tomu dodať, že nemôže sa zľaknúť taký štátnik, ktorý je verný svojmu národu, ktorý sa radí so svojimi občanmi a svoje zásadné rozhodnutia robí nie iba s koaličnými partnermi, ale s vedomím a súhlasom občanov !

Žiaľ, výsledok voľby prezidenta SR ani zďaleka nesplnil tento sen E. Chmelára a nakoniec aj potrebu našej spoločnosti, slovenského národa. Ako je to možné poznať, keď Zuzana Čaputová ešte ani neprevzala prezidentský úrad ?

Prezradili sa tí páni politici a ich pomocníci, ktorí si vymysleli hesla ako „Poďme bojovať proti zlu !“ či “Potrebujeme prezidenta ako je Zuzana Čaputová, ktorá sa postaví zlu.“

Takéto vyhlásenia by boli úplne v poriadku, bolo by možné ich akceptovať, keby ich nositelia vedeli pomenovať, čo ( kto ) predstavuje najväčšie zlo, proti ktorému je potrebné bojovať. Toto zlo nedokázali pomenovať celkom objektívne a nestranne. A ak predsa len chcú bojovať proti zlu, tak sa veľmi snažia zavadzať občanov. Obrancovia národno-štátnych záujmov nemôžu byť označovaní ako zlo, proti ktorému treba bojovať, pretože na strane obrancov je Ústava SR.

Tí, ktoré chcú bojovať proti obrancom národno-štátnych záujmov, vedome a vopred svojou podporou kandidátke na funkciu prezidenta SR Zuzane Čaputovej určili poslanie bojovať proti takému „zlu“, ktoré je jasne v súlade s Ústavou SR. Tu sa skrýva choroba politiky ľudí, ktorí ju robia. Ako je možné ( aj s logického hľadiska ) taký nezmysel vyprodukovať a ešte aj verejne hlásať ? Je to možné, pretože chápanie pravdy, demokracie, štátu či národa sme si dali nepozorovane a kus po kúsku otočiť do polohy „postavené na hlavu.“

Na položenú otázku je možné odpovedať slovami MUDr. Ivana Davida, CSc., kandidáta č. 1 do Európskeho parlamentu za českú stranu SPD ( Sloboda a priama demokracia ). Ten sa v svojom videu ( viď server novarepublika.cz ) okrem iného vyjadril aj takto: „Hlavný politický boj sa preniesol na úplne iné bojisko – na druhú frontu. Ide o zachovanie štátov, národov a demokracie vôbec. Niekto to nazýva bojom globalistov s lokalistami. Ide o snahu nadnárodných koncernov podmaniť si pomocou rôznych projektov štáty a o reakciu vlastencov na túto snahu. EÚ je jedným z takýchto projektov. Z Bruselu sa zavádzajú pravidla vyhovujúce nadnárodným koncernom a ich spojencom. Cieľom tejto snahy globalistov v EÚ je vykorenený euroobčan necítiaci lojalitu k žiadnemu štátu a žiadnemu národu, ktorý je ľahko ovládateľný, pretože je celkom opustený. Globalisti ovládajú štátny aparát väčšiny štátov, väčšinu zdrojov, väčšinu médií a tým i veľkú časť verejnej mienky. Lenže akcia prináša reakciu a formuje sa Aliancia vlasteneckých síl …Medzi globalistami a vlastencami vedie hlavná politická fronta dnešnej doby.“

Toto môže slúžiť ako odpoveď na vyššie položenú otázku. Môžeme si teda každý osobne uvedomiť, o čo išlo vo voľbe prezidenta SR a ktorá strana politického frontu vyšla z volieb víťazne. A na základe tohto víťazstva si globalisti dovoľujú v rozpore s Ústavou SR legalizovať ich boj proti vlasteneckým silám, pretože tieto sily sú „ ZLO“.

Keďže 75 % občanov – voličov tejto politike neuverilo, pre vlastenecké sily to predstavuje signál, že je potrebné hlavný politický boj zintenzívniť a snažiť sa podvodné úsilie globalistov odhaľovať. U nás, v Slovenskej republike, sa do čela globalistov vlastnou „inauguračnou technikou“ zaradilo Progresívne Slovensko a už nám masíruje naše hlavy, že sa chystá prevziať moc. Lenže o skutočnom osude Slovenskej republiky nesmú rozhodovať politici ako naši zástupcovia, ale my, občania, ako základ štátnej moci. Politici by si mali od občanov pýtať dovolenie, či im bude umožnené, aby namiesto národno-štátnych záujmov bránili jednotnú Európu aj s Bruselom.

Všimnime si, čo zásadného sa doteraz dialo vo svete a deje sa to aj v rámci Európy pod vedením Bruselu, teda hlavne Nemecka a Francúzska.

John Pilger, austrálsky dokumentarista v jednom svojom videu si dovolil pripomenúť, že na Západe vieme veľa hovoriť o zločinoch iných, ale o tých vlastných skoro nič. Chyba jedno dôležité slovo, ktoré by sa malo používať. Je to slovo „impérium“. Existencia amerického impéria bola zriedka priznávaná, ktorého arogancia hovorí jasnou rečou: žiadna krajina nemá nárok ísť po vlastnej ceste, pokiaľ sa táto cesta nezhoduje so záujmami Spojných štátov. Pre impéria to nemá nič spoločného so slobodou. Bývajú kruté, starajú sa o dobývanie a krádeže a ovládanie a utajovanie. John Pilger pripomenul, že od roku 1945 Spojené štáty sa pokúsili zvrhnúť 50 vlád, mnoho z nich demokratických. V priebehu času 30 krajín bolo napadaných a bombardovaných, pričom zomrelo nespočetné množstvo ľudí. Prečo to spomínam ?

Pretože nejde iba o americké impérium a pretože to, čo robilo americké impérium, to sa teraz deje aj národným štátom v demokratickom kapitalizme – v Európe a to pod vedením EÚ. Dovolím si zdôrazniť, že aj v tomto prípade platí tá istá arogancia predstaviteľov nadnárodnej moci: žiadny členský štát EÚ nemá nárok ísť po vlastnej ceste, rozhodovať si po svojom, uplatňovať svoju vlastnú štátnu moc, pretože takáto cesta sa nemôže zhodovať so záujmami súdržnej, jednotnej a homogénnej Európy, ktorá jediná ( ! ) je schopná zaistiť občanom slobodu a prosperitu. Poznámka: zatiaľ západná propaganda svojim „láskavým“ prístupom k verejnosti vôbec nemá záujem pripomenúť, ako v slobode a prosperite žije grécky ľud, proti ktorému sa spojili tri nadnárodné štruktúry proti jednému.

Kde sa robí politika pre naplnenie záujmov súdržnej, jednotnej a homogénnej Európy ? Členské štáty sú povinné rešpektovať politiku Berlína, Bruselu a Paríža, ktorá sa stáva politikou donucovania k zjednoteniu a k podriadeniu sa EÚ, pričom na otázky demokracie sa neprihliada. Zlo Bruselu, Berlína a Paríža, zlo EÚ sa ukazuje v tom, že existujú samozvaní nadnárodní mocnári a mandaríni, ktorí sú nezvratne presvedčení, že im patrí akási základná idea o jednotnej Európe, že im patrí ozajstná moc a že ich záujmom sa musí podriadiť každý národ. Dnes sa už vyžaduje, aby každá vláda zvolená na základe parlamentných volieb a každý prezident mali vôľu spolupracovať s Bruselom, rešpektovať EÚ a všetky zákony, ktoré na upevnenie nadnárodnej moci nad členskými štátmi sú schvaľované nelegitímnymi inštitúciami EÚ pre potreby nelegitímnej nadnárodnej súdnej moci.

II.

Nie je to divné správanie, keď pred voľbou prezidenta SR nám „najpokrokovejšie“ sily SR v rámci svojho mediálneho a marketingového obrazu si dovolili predviesť pred občanmi – voličmi mimoriadne trápnu výzvu: „Poďme bojovať proti zlu !“ A na čelo tohto boja postavili kandidátku Zuzanu Čaputovú. Záhadou ostalo, proti akému zlu máme bojovať.

„Potrebujeme prezidenta ako je Zuzana Čaputová, ktorá sa postaví zlu.“ Povedal to súčasný prezident SR Andrej Kiska, podľa ktorého nová prezidentka bude hájiť politiku, ktorá vráti dôveru ľudí v štát a dôveru ľudí v spravodlivosť. Je tu teda úloha pomenovať zlo, ktoré ohrozuje bez rozdielu všetkých občanov SR a ktoré bude možné určitým spôsobom pod vedením prezidentky SR eliminovať. Ak spojíme reč Andreja Kisku a Ivety Radičovej, tak si máme podľa nich zapamätať, že v prezidentských voľbách vyhrala politika slušnosti a vysokej kultúry. Možno. Určite vak nevyhrala politika ako vec verejná.

Aj Iveta Radičová sa už naučila vypúšťať poriadne dymové clony, aby dezorientovala občanov, ktorým pripomína, že vyhral typ politiky, ktorá odmieta agresivitu, útoky, vulgarizmy, že ide o politiku riešení a o politiku, ktorá reaguje na hlavné výzvy SR. Politika riešení si však vyžaduje spoluúčasť občanov SR a aj od nich záleží, ako pomenovať hlavné výzvy SR, ak sa už takáto súvislosť uviedla. Ivan Štefunka si zase myslí, že Zuzana Čaputová zvíťazila nad nenávisťou. Novozvolená prezidentka okrem iného povedala aj toto: „Povýšme spoluprácu nad boje, poďme za hodnotami, ktoré nás v týchto voľbách spojili.“

Vie sa občan – volič vysomariť z toho, aké hodnoty novozvolenú prezidentku SR a ľudí, ktorých som menovite spomínal, spojili ? Môže ísť len o hodnoty, ktoré sa dajú  pochopiť z reči A. Kisku, I. Radičovej, I. Štefunka či samotnej prezidentky. Lenže všetko sú to len všeobecné keci, nič jasného, konkrétneho. Žiadny volič sa nemal o čo v skutočnosti oprieť, pretože nikoho nezaujíma, aké názory má volič, čo požaduje, aká politika sa má robiť. My, občania – voliči, sme sa v predvolebnom období k skutočnej politike nedostali, ani nepriblížili, pretože v tomto smere tu panovalo a panuje úplné bezvládie, v ktorom bol dôležitý iba mediálny a marketingový obraz politiky, ktorým kandidáti na prezidenta SR a samotní občania boli efektívnym spôsobom od seba izolovaní.

Napriek mnohým a zásadným nedostatkom v uplatňovaní demokracie u nás, súčasný prezident SR veľmi optimistický zdôraznil: „Sme na dobrej ceste. Potrebujeme vrátiť dôveru ľudí v štát. Spravím všetko, čo je v mojich silách, aby bola aj nová vláda slušná a spravodlivá.“ Prečo dosluhujúci prezident SR Andrej Kiska neustále spomína, že je potrebné vrátiť dôveru ľudí v štát, keď za celé volebné obdobie nedokázal predložiť spoločnosti – občanom SR žiadne zásadné návrhy, ako tú dôveru obnoviť ? A je možné dostatočne účinne obnoviť dôveru v štát, ktorého ústavní činitelia postupne popodpisovali prenos mnohých kompetencií do Bruselu ( ako akt reprezentovania SR ) a ktorého zákonodarný zbor dodatočnou novelou Ústavy SR ( za vlády Mikuláša Dzurindu ) urobil neslýchanú vec- povýšil nadnárodnú tvorbu vôle ( koho a v prospech koho ? ) nad svoju vlastnú – vnútroštátnu tvorbu vôle ( viď § 7 ods. 2 novely Ústavy SR z februára 2001 ) ?

Stotožňujem sa s názorom, ktorý napísal Rafael Rafaj, predseda Inštitútu národnej politiky: „Národ je jediný hegemón. A jediný suverén, ktorý môže dať súhlas na zmeny v ústave, sú občania Slovenskej republiky vo všeobecnom hlasovaní.“

Ako majú občania dôverovať štátu, ktorého volení predstavitelia nedali občanom šancu vyjadriť sa k takýmto aktom a rozhodnúť o nich ? Ako majú občania dôverovať štátu, keď samotný štát rezignoval aj na dôslednú prípravu prezidentských volieb a jeho úlohy boli suplované mediálnou sférou a marketingovými ťahmi aj za pomoci izraelskej agentúry ?

Výber kandidátov na prezidenta SR a voľba prezidenta SR je výsostne vec verejná a nie vec súkromných firiem ( spoločnosti, agentúr ) a ich prisluhovačov. Je to obdobie, keď vec verejná má byť v rukách štátu a predovšetkým občanov. Je to obdobie, keď sa má hodnotiť činnosť a poslanie prezidentského úradu v širších súvislostiach a predovšetkým, keď sa majú nastoľovať rôzne politické témy na prediskutovanie nie s moderátormi, ale s občanmi. Je to obdobie, ktoré má byť ukážkovým príkladom účasti občanov na správe veci verejných. Iba občania so svojimi zástupcami v štátnych a samosprávnych orgánoch a za pomoci týchto orgánov sa majú podieľa na výbere kandidátov na prezidenta SR, priebehu volebnej kampane a samotnej voľbe prezidenta SR.

Nič z toho sa nerobí. Prečo je to tak ? Nemáme v radoch občanov a v radoch verejnej správy dostatok schopných ľudí, ktorí dokážu organizovať voľby v prospech občanov a celej spoločnosti ? Máme dostatok schopných ľudí, ale verejná správa nemá k dispozícií tú správnu ideu ( myšlienku ), ktorá všetkých zainteresovaných bude zjednocovať k výberu kandidátov a k voľbám ako k veci verejnej, pretože samotný zákon o voľbe prezidenta SR duchu skutočnej demokracie už veľmi nezodpovedá.

Súčasný prezident SR ani v prípade prípravy prezidentských volieb neurobil nič zásadného, čo by mohlo aktivizovať občanov SR, ale robil všetko k podpore úsilia súkromných spoločnosti o dosiahnutie úspechu. Ako je možné úspešne bojovať proti korupcií, ak ani prezident SR nie je iniciátorom nového zákona o voľbách do NR SR, ktorý by zabezpečil kvalitnejší výber zástupcov občanov a občanom samotným by umožnil mať na výber poslancov väčší vplyv a kontrolu ich práce. Ako je možné bojovať proti korupcií, ak obsadzovanie štátnych pozícií sa rieši v straníckych sekretariátoch koaličného zoskupenia.

Kto odhalí, komu sa podarilo dostať na dobrú cestu ? Dá sa veriť tomu, že na dobrú cestu sme sa dostali tým, že sme si zvolili Zuzanu Čaputovú za prezidentku SR? Z postoja Andreja Kisku vyplýva, že tak, ako je slušná a spravodlivá Zuzana Čaputová, tak ON zabezpečí, aby aj nová vláda, ktorá bude ustanovená po parlamentných voľbách, bola slušná a spravodlivá.

Prezident SR Andrej Kiska už dlhšiu dobu hovorí, že je potrebné vrátiť dôveru ľudí v štát. Túto svoju mantru iba opakuje, ale do dnešného dňa nepredložil občanom SR žiadny komplexný návrh, ako je to možné zrealizovať. Ak sa u občanov má obnoviť dôvera v ich štát, potom funkcia prezidenta SR je tá najlepšia politická pozícia, cez ktorú majú občania možnosť presadiť zásadné zmeny k lepšiemu.

Ak by bol prezident SR skutočne prezidentom všetkých občanov a mal by tu schopnosť pochopiť a uznať, že občania sa majú aktívne podieľať na správe vecí verejných, potom jeho povinnosťou by bolo nielen komplexný návrh opatrení na posilnenie dôvery občanov v štát a štátnu moc pripraviť, ale aj takýto dokument predložiť na otvorenú celospoločenskú diskusiu. Lenže nič takého v schopnostiach a v morálnych postojoch prezidenta SR nebolo odhalené.

Prezident SR pokladá EÚ za vynikajúci projekt a, žiaľ, doteraz si v rámci jej fungovania nevšimol žiadne zásadné problémy, ktoré sa bezprostredne dotýkajú práve existencie nášho štátu, ktorý bol založený v prospech slovenského národa, jeho občanov a ktorý nemôže dobre fungovať, ak bude zbavený svojej integrity, zvrchovanosti a suverenity. Podobne prezident SR postupuje v prípade nášho členstva v NATO. Čo sme to za ľudia ( politici ), že naše členstvo v NATO spájame s našou povinnosťou stotožniť sa so všetkými praktikami NATO vo svete. Rusko vidíme ako svojho nepriateľa, ktorého budeme ( neviem akými prostriedkami ) odstrašovať, aj keď o mierovej spolupráci s Ruskom ani neuvažujeme. A zase je to téma, ktorá sa netýka iba výlučne politikov, ale je to téma, ktorá sa týka všetkých občanov, ktorým sa odmieta právo kompetentne do zahraničnej politiky zasahovať. Je možné predpokladať, že novozvolená prezidentka SR nebude v šľapajach Andreja Kisku pokračovať ?

Z tohto dôvodu môžem tvrdiť, že po prezidentských voľbách, na rozdiel od Andreja Kisku, nie sme na dobrej ceste. Či A. Kiska, či I. Radičová, či Z. Čaputová alebo I. Štefunko a niektorí ďalší „bojovníci“ za lepšie Slovensko, do politiky vniesli iba bezobsažné frázy, čo vôbec neukazuje na ich vlastnosť mať v úcte občanov – voličov a pokladať ich za základ štátnej moci, či za základ ich politických funkcií. Bezobsažnými frázami iba deformujú politiku ako veci verejné na politiku rôznych skupín, ktoré sú naviazané na nadnárodné spoločnosti a štruktúry.

Zaujímavý pohľad na prezidentské voľby v SR priniesol server protiproud. cz. z 9.4.2019. Citujem: „Ešte pre ôsmimi mesiacmi málokto na Slovensku vedel, kto je Zuzana Čaputová – a dnes je prezidentkou krajiny. Žena neprijímaná katolíkmi, komunistami ani nacionalitami, podľa rôznych pozorovateľov a komentátorov figúrka oligarchov, buddhistka, ekoteroristka, Sorosova agentka a lesbička dostala 58,4 % hlasov z toho mála voličov, ktorí sa dostavili k urnám. Jedným razom si tak Slováci zvolili gayparadu, manželstvá deviantov, adopciu deti pederasty, potraty, sebevraždy, dvere dokorán otvorené migrantom, podporu členstva Slovenska v EÚ a v NATO a orientáciu na Demokratickú stranu USA. Zbláznili sa azda Slováci ? Nie, len sú unavení z domácich politikov a ľahostajne podľahli úspešnej mediálnej masáži izraelskej agentúry „Shaviv Strategy and Compaigns.“

Zdá sa, že práve tieto záležitosti politiky uvedené v citáte prispeli k tomu, aby dosluhujúci prezident SR mohol konštatovať, že sme na správnej ceste. Novozvolená prezidentka SR preto mohla jasne vyhlásiť okrem iného aj toto: „Povýšme spoluprácu nad boje, poďme za hodnotami, ktoré nás v týchto voľbách spojili.“ Dá sa vyjsť v rámci SR v ústrety tomuto vyhláseniu či výzve prezidentky SR ?

Najskôr nie ! Dôvod je jednoduchý, pretože celková účasť zo všetkých oprávnených voličov dosiahla úroveň 41,79 % a samotnú prezidentku volilo len 23,91% hlasov. Nad takýmto výsledkom prezidentských volieb sa nedá jednoducho iba mávnuť rukou a povedať si, že život ide ďalej a nakoniec je to problém voličov. Politika je, má byť a má ostať vecou verejnou a preto sa týka všetkých občanov SR. Dovolím si tvrdiť, že výsledky prezidentských volieb v SR sú dokonalým odrazom kvality politiky a politikov, sú výsledkom takých „politických“ procesov, ktoré do popredia pretlačili zámer organizovať prípravu a priebeh prezidentských volieb ako záležitosť odborníkov a financmajstrov zaoberajúcich sa mediálnym a marketingovým priestorom.

V tomto „politickom“ priestore neexistuje žiadny skutočný záujem hovoriť o politike ako o veci verejnej a teda dovoliť niekomu, aby občanom bolo umožnené spolupodieľať sa na formovaní politiky, ktorú bude mať za povinnosť presadzovať aj prezidentka SR. Ak napríklad 24% občanov bude podporovať novozvolenú prezidentku SR v jej politike, tak ako bude možné zvládať 76% občanov – voličov, aby sa pridali či boli lojálni k hodnotám, ktoré bude presadzovať ? Vychádza mi iba jedna odpoveď: pri dnešných praktikách bude pokračovať mediálno – marketingové „ohlupovanie“ občanov SR !

Takéto „ohlupovanie“ občanov si vyžaduje neustále masírovanie ich vedomia hodnotou slušnosti, ktorá aj podľa A. Kisku symbolizuje práve Zuzana Čaputová. A takéto „ohlupovanie“ si vyžaduje, aby občania uverili výzve povýšiť spoluprácu nad boje, ako radí nová prezidentka SR. Lenže radí nám dobre ?

Zoberme si slovné spojenie „povýšiť spoluprácu nad boje“. Čo sa tým myslí ? Pojem „spolupráca“ je pomerne jasným pojmom a preto nie je potrebné k nemu napísať niečo viacej. Pojem „boj“ si však vyžaduje spresnenie. V demokratickej spoločnosti pojem „boj“ sa má ( a môže ) používať vo význame „politický boj“. Je možné predpokladať, že aj Zuzana Čaputová, ak použila pojem „boj“, mala na myslí iba vo význame „politický boj“ a nič iné ! Ak vetu Zuzany Čaputovej trochu „rozbalíme“, tak nám vlastne povedala toto: „Povýšme spoluprácu nad politické boje, poďme za hodnotami, ktoré nás v týchto voľbách spojili.“

Pri takomto „rozbalení“ jej výzvy je potrebné si všimnúť, v čom sa skrýva „ohlupovanie“ občanov. Že máme spolupracovať na tom, aké sú jej hodnoty, ale nemáme sa usilovať viesť politické boje !!! To je najzákladnejšia a zrejme vedomá chyba v politike a pre politiku, pretože politika nie je rozhodovaním o vecných, odborných otázkach, ale stretávaním sa názorov a presvedčení a hlavne zápasom o získanie súhlasu a väčšiny.

Politický boj sa zo skutočnej politiky nemôže odstrániť, je samozrejmou súčasťou politického konania a správania sa politikov ( a aj občanov ). Keď povie žena a ešte k tomu prezidentka SR, že máme spolupracovať a zanechať boje, na prvý pohľad to vyzerá tak slušne a nevinne, že sa dá tomu aj uveriť. Lenže práve v tom sa skrýva zámer mediálneho a marketingového „ohlupovania“ občanov.

Musím povedať, že ma mrzí, ak prezidentka SR sa takýmto spôsobom postavila k občanom, hoci v skutočnosti má byť na ich čele a zo svojej prezidentskej pozície politický boj múdro usmerňovať či ovplyvňovať, pretože skutočná politika sa dotýka ľudí ( občanov ) v ich záujmoch, názoroch, presvedčeniach. Politika je teda konfliktné jednanie, ktorému sa nemôžeme vyhýbať a nemá to robiť ani prezidentka SR.

Pod vedením Andreja Kisku sa v politike či v mediálnej a marketingovej sfére robí to, čo sa nesmie robiť. V skutočnosti sa máme držať pravidlá, že v každodennom sociálnom spolužití je treba sa vyhýbať konfliktom, ale pre oblasť politiky toto pravidlo neplatí. Pod vedením Andreja Kisku sa nám, občanom, neustále vnucuje predstava porušenia uvedeného pravidlá v politike, pretože sme neustále masírovaní potrebami slušnosti. Keď Andrej Kiska vyhlasuje, že spraví všetko, čo je v jeho silách, aby nová vláda bola okrem iného slušná, tak je to zase len o tom, že ani vláda nesmie dovoliť občanom, aby sa politické konanie v spoločnosti realizovalo na spôsob efektívneho politického boja, aby sa politika brala ako konfliktné konanie.

Cez politiku slušného Slovenska a slušnosti v politike je nám, občanom SR, znemožňované vstupovať do určitých politických konfliktov a pomáhať riešiť ich. Celkom okato sa cez mediálnu sféru a niektorých politikov presadzuje predstava, že mier v spoločnosti môže existovať len za situácie, že všetci budeme slušní a budeme počúvať názory a riešenia tých správnych ľudí. Keďže politika je v každom prípade zápasom o získanie súhlasu a väčšiny, tak v každom prípade sa v spoločnosti majú vytvárať podmienky pre politický boj a politické riešenie konfliktov. Od prezidenta SR majú občania očakávať, že im jasne ozrejmí, kto sa má pokladať za súčasť politickej sily, ktorá prináša mier v spoločnosti.

Občanom musí byť jasné, že mier v spoločnosti neohrozuje ten človek ( či skupina ), ktorý ( ktorá ) vstupuje do konfliktu, ale najskôr ten, kto znemožňuje druhým vstupovať do konfliktu, pretože iné možnosti či alternatíva vraj neexistujú. Príklad: vládna moc aj s podporou určitej časti opozície nedovolí občanom či skupinám politikov vstúpiť do konfliktov, ktoré súvisia s fungovaním EÚ a NATO a členstvom v týchto štruktúrach.

Prezidentka SR je presvedčená, že prezidentskými voľbami sa ( IM ) podarilo prekročiť hrádzu medzi konzervatívnym a liberálnym. V skutočnosti k tomu vôbec nedošlo, pretože táto hrádza bola obídená, keďže politický boj nebol ( nestal sa ) tým hlavným prostriedkom hľadania vhodného kandidáta s vhodným programom.

Cez politiku slušnosti a výzvam k zámene politického boja určitou spoluprácou, sa z hľadiska politickej etiky má zabezpečiť určitá deštrukcia morálnych kvalít ( cnosti ) potrebných pre politiku a samotnú spoločnosť ( ako politická múdrosť, politická statočnosť, spravodlivosť ako cnosť, umiernenosť v užívaní moci ). Nateraz si dovolím spomenúť politickú statočnosť. Práve schopnosť vstupovať do konfliktov patrí k politickej statočnosti.

Spoločnosť potrebuje dostatok občianskej odvahy a tá je základom politického konania. V dnešnej dobe ešte viac platí, že je potrebná občianska odvaha slobodne hovoriť, kritizovať, mať svoje názory, zasadzovať sa za svoje práva aj proti tým, ktorí majú moc. V živote prichádzajú chvíle, keď je potrebné odolávať tlaku názorov, rôznych skupín ( a najmä politických či mimovládnych ), dokázať postaviť sa proti ich konformite, obhajovať vlastné názory a pozície.

Z hľadiska politickej etiky je potrebné jednoznačne u politikov a občanov podporovať formovanie politickej statočnosti. Občianska odvaha je potrebná pre spoluúčasť na verejnom živote. Takže cez „politiku“ slušnosti, ktorú presadzuje dosluhujúci prezident SR a ktorou začína novozvolená prezidentka SR, sa nedajú vytvárať podmienky, aby politika ďalej fungovala ako vec verejná ! Skôr ako s „politikou“ slušnosti prezident SR a vládna koalícia zaviedli do svojho „programového uspávania“ občanov politiku boja proti extrémizmu a antisemitizmu. Táto politika priamo pomáha deformovať to, čo politická etika od občana v demokratickom právnom štáte požaduje: politickú statočnosť v jej aktívnej či pasívnej forme.

Už je potrebné celkom jasne povedať, že kto vstúpi do politiky, musí mať schopnosť viesť konflikty, vstupovať do stretov, ktoré sú motivované rôznymi záujmami a presvedčeniami. Politická etika má za to, že iba v konkurencií záujmov a názorov je možné nachádzať obecné dobro a preto potrebujeme politický boj ako vzájomné spory a strety, ako zápasy o stúpencov a väčšinu. Tento politický boj sa v skutočnosti nedá ničím iným efektívnym nahradiť: pohodlím súkromia, tézami o mierumilovnosti, výzvami k slušnosti, obviňovaním z extrémizmu a podobne. Záver k tomuto je jasný: Ak prezidentka SR nepochopí podstatu politického boja, potom nedokáže pochopiť ani zmysel demokratických inštitúcií v spoločnosti.

V dnešnej dobe je už úplne čitateľné, že EÚ predstavuje inštitúciu ( štát ) s veľkým deficitom demokracie. A nielen to. V konečnom dôsledku ide o zlikvidovanie národných štátov a ustanovenie EÚ ako super štátu. Dovolím si citovať Petra Saka z jeho článku „Kompetencie politikov a ľudí.“ Citujem: „Systém funguje jednosmerne. Z Bruselu sa valia na európske národy príkazy, zákazy, zákony, zásadné strategické rozhodnutia pre ďalšiu existenciu jednotlivých národov, ale v opačnom smere je cesta uzatvorená.“

Ďalší citát od autora článku: „Jednosmernosť bruselského politického systému a vylúčenie občanov Európy z politických procesov a nahradenie autentickej demokracie virtuálnou či tieňovou hrou pomocou inštitútu a inštitúcií, na ktorých sa občania podieľajú, ale ktoré nemajú žiadny reálny význam ( napríklad bruselský parlament ) vytvárajú obdobný stav a následné procesy. Európsky politický systém osifikuje ( kostnatie – poznámka D.H. ) a odcudzuje sa ďalším systémom a občanom, ktorí ho tvoria. Medzi Bruselom a Európanmi a európskymi národmi narastá disonancia.“

Táto jednosmernosť pomáha vylučovať občanov členských štátov EÚ z politických procesov. EÚ je veľkou hrozbou pre národné štáty a ich občanov, hoci časť z nich pod vplyvom silnej indoktrinácie podlieha výzvam, že takto fungujúcu je potrebné zo všetkých síl brániť. Naša vládna moc nemôže a nesmie otvorene deklarovať, že EÚ je hrozbou pre SR, pretože sama v tomto komplote – plánovanej likvidácie národných štátov – figuruje. V každom prípade je tu spor o charakter EÚ, spor o tom, ako by mala fungovať EÚ, aby vyhovovala požiadavkám členských štátov a jej občanom. Práve vedomé a plánované vylúčenie občanov členských štátov z politických procesov bolo a je organizované preto, aby EÚ bola postupne zrealizovaná podľa predstáv nositeľov konceptuálnej moci, medzi ktorých patrí aj skupina s fašistickými koreňmi. Nejde však o politickú stranu ĽS – NS, pretože tá sa na budovaní EÚ ako super štátu nepodieľa.

Koniec I. časti

Dušan Hirjak