Krvavý 25. marec a Slovensko.

Ukončenie vojny zachránilo životy 8 tisíc väzňom holokaustu. Neznamenalo však koniec zabíjania: v tomto roku si pripomenieme aj 60 rokov od schválenia umelých potratov v Československej socialistickej republike (ČSSR)  Zákonom č. 68/1957 Zb. o umelom prerušení tehotnosti. Snaživo sme tak nasledovali príklad priekopníka: prvá socialistická krajina na svete Sovietske Rusko ako prvé na svete legalizovalo umelé potraty. Leninovi boľševici ich zároveň s  rozvodom schválili už v roku 1920. Až v r. 1938 nasledovalo socialistické Śvédsko a v r. 1939 nacistické Nemecko, ktoré legalizovalo umelé potraty, ale len pre Židov a Poliakov, teda pre „menejcenné rasy„. Pre Nemcov boli interrupcie trestané smrťou, lebo Hitler mal veľký záujem na populačnom prírastku čistej rasy.

V r. 1957 česká predkladateľka zdôvodnila potrebu legalizácie umelých potratov tým, že ročne zomiera 40-50 žien pri nelegálnom potrate. Tento „pokrokový“ a bezplatný štýl “antikoncepcie” sa okamžite rozmohol: po 12 383 umelých potratoch v prvom roku platnosti sa už o 3 roky neskôr počet zdvojnásobil na 24 244. Vrchol 51 tisíc dosiahol v roku 1988.

Za 60 rokov platnosti zákona tak Slovensko legálne potratilo vyše 1 400 000 počatých detí. Na tejto genocíde slovenského národa sa podieľali tisícky lekárov a viac, či menej vedome aj stotisíce „matiek“.

Židovský holokaust si už len s pietou pripomíname. Slovenská genocída však stále pokračuje: každý pracovný deň potratíme 20 detí. Bez vencov a bez všemocných médií. Preto už 16 rokov nám občianski aktivisti 25. marca, v Deň zápasu za ľudské práva, s bielymi stužtičkami pripomínajú Deň počatého dieťaťa.