Vládna moc vyhlásila občanom boj proti extrémizmu z ich radov. Prečo ? Časť VIII.

Bojom proti extrémizmu sa narúša spravodlivosť  platných zákonov a nie je zo strany vládnej moci rešpektované spoločné dobro ako jeden zo sociálnych princípov spoločnosti. Je potrebné si uvedomiť, že spoločné dobro nie je výlučnou záležitosťou štátnej moci a bez občanov ani nemôže v životaschopnej podobe existovať. Je dôležité pochopiť, že spoločné dobro má dve roviny zmyslu:

1. zmysel pre plnenie si povinnosti zákonmi stanovených a
2. zmysel pre plnenie si svojich práv zákonmi umožnených či chránených.

V prípade bodu a) ide o zmysel pre spoločné stanovené zákonmi. V prípade bodu b) ide o zmysel pre spoločné stanovené vlastným duchom ( vnútorným postojom ) a tým o naplnenie ľudských práv chránených zákonom. Je neprípustné, aby si štátna moc vynucovala u občana zmysel pre spoločné podriadenosťou jeho ducha.

Nezmyselnosť boja proti extrémizmu vyplynie aj z toho, ak nadviažem na spravodlivosť ako cnosť, ktorú som už spomínal a pripomeniem, že existuje aj určitý pohľad na problematiku spravodlivosti rozdeľovania, spravodlivosti voči každému ( občanovi ) v tejto krajine. Ide o spravodlivosť vládnucich k ovládaným, teda ide o určitý výkon celku ( štátu ) k ovládaným – občanom ako nositeľom štátnej moci. Z hľadiska podstaty demokracie, ale aj z hľadiska politickej etiky táto spravodlivosť spočíva v ochote vládnucich dovoliť ( ! ) každému občanovi mať primeraným spôsobom účasť na spoločnom dobre a spoločných statkoch.

Politické elity sú čoraz viac presvedčené, že vláda väčšiny v parlamentnej demokracií postačuje a preto si myslia, že občania nemusia rozhodovať o dôležitých otázkach života spoločnosti. Zoberme si tak veľmi dôležité otázky našej existencie ako je členstvo v EÚ a NATO. Občanom Slovenska vládna moc nie je ochotná dovoliť rozhodnúť o tom, v akej forme európskej  integrácie môžeme ďalej existovať. Podobne je to v otázke nášho členstva v NATO a rozhodnutia našich občanov, či chceme na svojom území základňu NATO a akú politiku vonkajších vzťahov chceme presadzovať.

Pre občanov Slovenska je tragédiou, že ústavní činitelia patria práve do tej skupiny politickej elity či štátnej moci, ktorá vo vzťahu k ním ochotu dovoliť vyjadrovať sa k zásadným otázkam nemá a ktorá namiesto  verejného zdôvodňovania  svojej politiky radšej organizuje boj proti extrémizmu. O vzťahu vládnucich k ovládaným niečo vypovedá aj Predsedníctvo SR v Európskej rade v druhom polroku 2016. Z finančného hľadiska sme neváhali vyčleniť milióny eur na to, aby sme sa mohli pred EÚ a jej členskými krajinami prezentovať vo vynikajúcej kondícií, pohostinnosťou a záujmom o spoločné záležitosti. Ide pritom o tú istú EÚ, ktorá organizuje boj proti ruskej propagande a boj proti extrémizmu, pričom v obidvoch prípadoch ide o konfrontačnú politiku k Rusku a k vlastným občanom.

Vládna moc neuvoľnila ani jedno euro k tomu, aby otázky európskej integrácie odprezentovala vo vzťahu k občanom Slovenska, aby predložila alternatívne návrhy a riešenia. Pre vládnu moc je dôležité iba potvrdzovať svoj vzťah k nadnárodným štruktúram. K občanom Slovenska tento vzťah nepotrebuje vládna moc presadzovať z hľadiska toho, čo občanom je potrebné dovoliť. Týka sa to primeranej účasti občanov na vnútornej a vonkajšej politike, na ochranu práva a skutočného mieru v Európe a vo svete, na určitých inštitucionálnych a normatívnych predpokladoch života spoločnosti. Takže ak sa napríklad z úrovne vládnej moci tvrdí, že boj proti extrémizmu je spoločenská požiadavka, tak to musí vyplývať z toho, že občania dali súhlas k takejto požiadavke.

Občania a aj vládna moc majú mať vždy záujem na tom, aby v spoločnosti existoval spravodlivý systém inštitúcií a právneho poriadku. Či je takýto systém spravodlivý, to sa môže zdať ako ťažká úloha pre posúdenie. V skutočnosti spravodlivý systém  inštitúcií súvisí s jediným kritériom – čo je dovolené občanom z vôle vládnucich ( ! ). Politická etika má jedno zásadné pravidlo k tomuto vzťahu: chrániť sa z formovania spravodlivosti vylučovať občana ( jednotlivcov, skupiny ) alebo podriaďovať ich zvláštnemu právu. Zo strany vládnucich je to ťažké previnenie. Na Slovensku sa stalo to, čo nemuselo: boj proti extrémizmu je organizovaný na spôsob zvláštneho práva.

Môže sa páčiť občanom myšlienka, že niekto má dostať právo určovať, kedy je človek extrémista a kedy ešte nie ? Alebo. Prečo má občan byť presvedčený, že je potrebné v spoločnosti vôbec organizovať takú politickú činnosť ako je boj proti extrémizmu ? Pod vedením EÚ vládna moc na Slovensku  si určila, že je potrebné do politiky zahrnúť  boj proti extrémizmu a že ona bude za spolupráce s „humanitárnymi bojovníkmi“ určovať, ktorý človek je už extrémista, čo je už extrémistické a prečo.

Vládnej moci sa nesmie dovoliť, aby svoj boj proti extrémizmu odôvodňovala politikou zabezpečenia bezpečnosti a ochrany obyvateľov krajiny či nebodaj bojom  za kvalitnejší morálny profil človeka. V mene zabezpečenia bezpečnosti a ochrany občanov  sa totiž organizuje úsilie o obmedzovanie slobôd občana. V skutočnosti zavedenie boja proti extrémizmu je politickým opatrením na zabezpečenie ochrany a bezpečnosti politických elít a jej politiky, ktorú presadzujú bez ohľadu na názory občanov a na ich politické práva.

Kto sa chce vyznať v tom, či vládna moc má oprávnenie k tomu, aby organizovala boj proti extrémizmu, musí byť zameraný na určité súvislosti, ktoré sa dotýkajú  ľudských práv. Ľudské práva na slobodu musí štát aj rešpektovať. Hľadanie extrémistického materiálu a úradné konania vedúce  k určeniu, ktorý človek je extrémista, nemôžeme spájať s bezpečnosťou a ochranou ostatných občanov, ale toto hľadanie  je dôležité spájať s úsilím vládnej moci o narušenie ľudských práv. Ak postupujeme týmto spôsobom a zdôvodnenia vládnej moci ignorujeme ( výhovorky na bezpečnosť ), dostaneme sa k takým problémom, čo vlastne robí človeka človekom, človek ako subjekt nescudziteľných práv. Dostaneme sa vlastne k etike ľudských práv. Ak vládna moc vyhlásila boj proti extrémizmu, kde sa vlastne v etike ľudských práv dostala ? Sú tu dve možnosti a každá z nich má iný záver.

A. Prvá možnosť spočíva v tom, že ľudské práva spájame s etikou prináležania  človeka k ľudskému druhu. Nedotknuteľnosť človeka spočíva v tom, že každý človek je členom spoločnosti na základe svojho vlastného práva. V praktickom živote to znamená, že jeho postavenie v spoločnosti sa nespája s podmienkou plnenia určitých kritérií založených  napríklad na jeho vlastnostiach či výkonoch. Byť človekom v spoločnosti bez podmienok a kritérií má súvislosť s problematikou ľudských práv. Za situácie, že ľudské práva spájame s etikou prináležania človeka k spoločnosti, má platiť,  že nikto v tejto spoločnosti nesmie mať oprávnenie posudzovať či je ten druhý ( a každý ďalší ) subjektom ľudských práv.  Treba zdôrazniť, že demokratický právny štát svoje práva spája  s touto prvou možnosťou a teda s rešpektovaním  ľudských práv.  Iba tá prvá možnosť určuje, že občania si môžu byť istí svojimi právami, je možná ochrana jednotlivca pred štátom, pretože majú svoju nezávislosť na  určitých kritériách.  Čo urobila vládna moc podľa charakteristiky etiky prináležania človeka k ľudskému  druhu ? Rešpekt k ľudským právam bol odstránený, spoločné dobro vládna moc jednostranne zmenila tak, že občan si nemôže byť istý svojimi právami, stratila sa úplná nezávislosť občana na autoritách, viere a ostatných kritériách. Ľudské práva ako obrana jedinca pred štátom boli oslabené.

B. Druhá možnosť spočíva v tom, že ľudské práva spájame s etikou užitočnosti a s jej kritériami. Pri tejto možnosti sa stráca nedotknuteľnosť človeka, jeho členstvo v ľudskej spoločnosti na základe  jeho vlastného práva. Etika užitočnosti je o určitej kvalite človeka, ktorú musí v živote preukázať ( preukazovať ) a potom má nárok na zodpovedajúce naplnenie svojich práv. Posudzuje sa určitá spôsobilosť človeka k určitému výkonu, konaniu. Na základe spôsobilosti sa spúšťa proces vyčleňovania z okruhu buď už nespôsobilých alebo ešte nespôsobilých. Kritéria  užitočnosti či posúdenie  spôsobilosti a nakoniec proces vyčleňovania – to sú oprávnenia, ktoré dostali k dispozícií určité subjekty. Ak nastavíme politickú prax podľa etiky užitočnosti, potom zákonite nastupuje využitie oprávnení a rozhodnutie, či budú rešpektované ľudské práva u daného človeka. Ak  Róbert Fico vyhlásil, že obsah internetu nie je v súlade s podstatou štátu a tejto krajiny, tak vlastne prezentoval etiku užitočnosti spojenú s chápaním ľudských práv.

Podľa vládnej moci porušiť ľudské práva z úrovne vládnej moci je teda možné a potrebné, ak sa zistí, že určité osoby ( občania ) svojimi postojmi, myšlienkami, nápadmi, kritikou či morálnym správaním nevyhovujú požiadavkám vládnej politiky, pretože môžu podnecovať k určitým činom, ktoré môžu byť v rozpore napríklad s prozápadnými hodnotami. Ľudské práva chápané  z hľadiska etiky užitočnosti aj s jej kritériami boli tak vedomé deformované a majú svoju pôsobnosť pre celú krajinu. Táto základná zmena postoja vládnej moci k občanom nie je vôbec náhodná. Tých občanov, ktorí sa nedokážu pred obvineniami štátnej moci ubrániť, čakajú represívne opatrenia. Boj proti extrémizmu je však situovaný tak, aby plnil predovšetkým preventívnu úlohu – varovať občanov Slovenska aj s ich iniciatívnymi skupinami, že otvorený dialóg s občanmi sa nebude konať a že všetky pochybnosti  ohľadom budúcnosti Slovenska a Európy im nepatrí vhodným či nevhodným spôsobom komentovať.

Cez boj proti extrémizmu vládna moc nezakryte dokumentuje, že z hľadiska etiky užitočnosti patriacej do etiky ľudských práv občania potrebujú byť upozornení: a) že ich nespôsobilosť pre posudzovanie politiky politickej elity bude mať v konkrétnych prípadoch označenie „extrémista“, ktoré môže či bude posudzované v trestnoprávnej rovine, b)  že ich potenciálna spôsobilosť pre posudzovanie politiky politickej elity vo všeobecnosti sa nebude zakladať na bezhraničnom rešpektovaní slobody slová, prejavu, myslenia, postojov a podobne a v oblasti ľudských práv na slobodu sa končí obrana jednotlivca – občana pred štátom a začalo dochádzať k tomu, že vládna moc jasne určila, ako sa štát bude brániť pred „nevhodným správaním“ občanov.

 Spájanie ľudských práv s etikou užitočnosti za rozhodujúcej úlohy štátnej moci a jej prisluhovačov vytvorilo prvé predpoklady pre zavadzanie totalitných praktík do života spoločnosti. Obrazne povedané, je to už prejav „plazivej fašizácie“ krajiny, ktorú vládna moc dokázala vytvoriť a presadiť aj sama, bez spolupráce s ĽS – NS, ktorá je označovaná za jediný nevhodný subjekt pre demokratické prostredie spoločnosti.  Štátne orgány sa budú starať ( sledovať )  o to, ako človek – občan využíva svoje právo na slobodu slová, myslenia, prejavu, postojov.

Položil som otázku, kde sa vlastne vládna moc dostala v etike ľudských práv. Teraz je možné zhrnúť. Tým, že vládna moc prijala etiku užitočnosti, úplne zmenila prístup k ľudským právam. Znamená to, že odteraz vládna moc ľudské práva neprijíma s rešpektom, ale s určitými podmienkami, ktoré môžu podliehať flexibilným kritériám. Vládna moc sa rozhodla nedovoliť občanovi „tárať nezmysly“  o politike a politikoch a preto svojim bojom proti extrémizmu všetkých ovládaných – občanov Slovenska podriadila pod možnosť prísnej kontroly zvláštneho práva.  Posudzované z jej hľadiska – vládna moc sa dopustila vážneho extrému, ktorý jednoznačne patrí do politického extrémizmu.

Tento politický extrémizmus vládnej moci je plne v súlade s cieľmi globalistov, ktorí nezakryte vyhlásili vojnu ľudstvu a cez rôzne politické a nepolitické štruktúry a štátne orgány rozpracovali celý systém totalitnej kontroly ľudstva. Nepochybne veľkú úlohu v zavádzaní totalitných praktík zohráva samotný Brusel a EÚ. Google, Facebook, Teitter, Yahoa News neostali osamotení v tom, že vyhlásili vojnu na internete.  Naša vládna moc sa vzorne pridala k tejto vojne svojim bojom proti extrémizmu. Vládna moc, politické elity a ich prisluhovači  sa vôbec nerozpakovali  svojimi postojmi a rozhodnutiami začleniť obyvateľov Slovenska do totálnej kontroly ľudstva a tým sa prihlásiť k plneniu jednej z úloh globalistov.

Na prvý pohľad sa môže zdať, že proces začleňovania obyvateľstva     do totálnej kontroly ľudstva  je niečo tajomné a vie o tom iba niekoľko najvyšších predstaviteľov štátnej moci na Slovensku. Mimo akýchsi „tajných pokynov“ z môjho pohľadu je možné predpokladať, že všetko zásadné sa organizuje cez EÚ a jej inštitúcie a organizácie. Totálna kontrola obyvateľstva sa najlepšie organizuje cez neustále zdôrazňovanú „európsku integráciu“. Ak sa tento proces zavŕši ustanovením super štátu, potom totálnu kontrolu ako politickú činnosť nebude možné zrušiť. Vládna moc je dlžná obyvateľstvu vysvetliť a zdôvodniť, prečo takúto politiku presadzuje.  Jej boj proti extrémizmu nadväzuje na spoločný cieľ „európskej integrácie“ či globalistov – úplne eliminovať nesúhlasné postoje.

( Pokračovanie v časti IX. )

Dušan Hirjak