Je Európska únia ako nadnárodná entita s centrálnym režimom moci legitímna a potrebná ? Aký súhlas dali členské štáty EÚ, aby bolo ustanovené právo EÚ ? Iba zásluhou politickej únie bude sa nám lepšie žiť ? Prečo nám politici a média nehovoria pravdu o EÚ, ale strašia nás dôsledkami, ak ich nebudeme počúvať ? Boli prístupové rokovania SR k EÚ z právnej stránky celkom v poriadku? Ozaj je štátna suverenita fungovaním EÚ nedotknutá ? Budeme musieť prisahať vernosť EÚ ako český národ Tretej ríši ? Na základe týchto otázok môžeme žiadať od kandidátov na funkciu prezidenta SR odpovede a tak sa zorientovať, koho voliť za prezidenta SR.

Časť I.

Do pozornosti táto myšlienka:

Podľa filozofie kritického racionalizmu ( predstaviteľ K. R. Popper ) nič nemôže byť vopred dané, čo by nebolo možné vystaviť racionálnej kritike.

Podľa skúsenosti z praktického života v našej spoločnosti, konkrétnejšie, podľa skúsenosti z politiky, ktorú robia naše politické elity a predstavitelia EÚ, je možné tvrdiť, že bolo vopred dané, a trvá to, že všetky aktuálne otázky ( témy ) týkajúce sa charakteru EÚ, jej fungovania a členstva Slovenskej republiky v EÚ, nie je možné vystavovať racionálnej kritike.

Je to v rozpore so základnými ľudskými právami a slobodami, ale rovnako aj s jedným z princípov liberalizmu: verejným zdôvodňovaním politiky vládnej moci.

Poučenie: V tej najdôležitejšej otázke života spoločnosti – občanov SR sa zámerne zrušila politika ako stretávanie názorov a presvedčení a zápas o získanie súhlasu a väčšiny. Vznikla z toho požiadavka na falošnú solidaritu, pretože Brusel a EÚ máme vnímať ako rodičov, ktorí svojím deťom chcú iba zabezpečiť dobrý a dôstojný život. Politický dôsledok tejto falošnej solidarity spočíva v tom, že my, ako občania, ručíme za to, čo sa deje v našom mene prostredníctvom štátnych orgánov a ich ( našich ) zástupcov. Prečo si máme myslieť, že iba v mene nás, občanov, sa v záležitostiach fungovania EÚ všetko deje ? Prečo si nepripustíme, že fungovanie EÚ môže sa diať v záležitostiach rôznych špecifických skupín a ich záujmov, ktoré disponujú peniazmi a skutočnou mocou ?

Členstvo SR v EÚ nemôže byť základom bytia svojbytného národa, ale iba jeho aktuálne potrebným doplnkom. Z EÚ sa stalo politické náboženstvo, v rámci ktorého sú občania indoktrinovaní k povrchnému poznaniu, že majú povinnosť iba veriť.

Najprv úvodné poznámky k dvom otázkam.

1. K otázke národného záujmu.

Táto poznámka je dôležitá pre každého z nás, aby sme si mohli uvedomiť, aké budú naše postoje k problematike fungovania EÚ. V prvom rade národný záujem je záujem politického národa, okolo ktorého existuje štát. Tomu zodpovedá ustanovenie v Ústave SR, že občania sú zdrojom štátnej moci. Národný záujem sa vzťahuje k zahraničnej politike a preto tento záujem majú mať občania a ich štát v svojej moci. Zásluhou vládnej moci toto sa zmenilo v neprospech občanov SR, ktorí o tom ešte dostatočne nevedia.

Národný záujem v sebe obsahuje ( skrýva ) dva dôležité záujmy. Prvý záujem je možné definovať ako objektívny záujem a týka sa zväčšovania či udržiavania štátnej moci na danom území, udržiavanie existencie, bezpečnosti, celistvosti a suverenity štátu. Štátna suverenita je právo vykonávať vládu a vydávať zákony vo vlastnej krajine a chovať sa ako nezávislá jednotka na medzinárodnom poli. Štátna suverenita je podmienkou pre obhajobu objektívnych záujmov a subjektívnych záujmov, o ktorých bude ešte poznámka.

Súčasťou národného záujmu sú aj subjektívne záujmy občanov ako agregátu individuálnych a skupinových záujmov a hodnôt príslušníkov politického národa. Najpodstatnejšie je pochopiť, že subjektívne záujmy sú formované v demokratickom politickom procese ( politický boj, parlamentná demokracia, slobodné a demokratické voľby atď. ) Dôležitá poznámka: subjektívna záujmy občanov SR nie je možné formovať na úrovni EÚ či Bruselu.

Pod vplyvom EÚ a národnej vlády je štátna suverenita potláčaná, pretože právo vykonávať vládu a vydávať zákony vo vlastnej krajine a chovať sa ako nezávislá jednotka na medzinárodnom poli, boli významne obmedzené. Zároveň dochádza k deformovaniu a obmedzovaniu demokratického politického procesu, pretože tento proces sa jednoznačne týka a súvisí s formovaním subjektívnych záujmov občanov v štáte.

V národnom záujme preto každý štát potrebuje byť členom iba takej EÚ, ktorá má fungovať ako organizácia rovnoprávnych národných štátov na medzivládnom základe. Je potrebné si uvedomiť, že neexistuje európsky národný záujem. Lenže napriek tomu predstavitelia EÚ a národné vlády neustále pokračujú v integrácií tak, aby EÚ bola ustanovená ako európsky super štát.

2. K otázke pochybnosti, pochybovania.

Môžeme pochybovať o všetkom možnom: o existencií Boha, o vernosti partnera / partnerky, o svojom susedovi, o svojich schopnostiach o svojom zdraví, o svojich deťoch o svojej firme, o svojom štáte a podobne. Nesmieme však pochybovať o jednom: o Európskej únií so sídlom v Bruseli, o jej založení, o jej cieľoch a záujmoch, o jej nevyhnutnosti či potrebnosti. Neustále je nám zdôrazňované, že ak pochybujeme, tak chceme proti EÚ bojovať. A kto proti EÚ bojuje, ten ohrozuje hospodársky rast, pracovné miesta, euro, úspory ľudí v bankách ohrozuje teda európsku spoluprácu, prosperitu a dokonca aj mier. Toto ohrozenie nám za určitú krátku dobu predostreli politici zo SR: v prvom rade M. Šefčovič, v druhom rade I. Mikloš. A za nimi je možné spracovať menný zoznam ďalších prisluhovačov, ktorí nám pripomínajú, že máme byť poslušní. A poslušnosť si vyžaduje, aby sme nepochybovali, ale verili, teda mali nádej, že všetko bude dobre a v prospech všetkých, pretože architekti EÚ berú do úvahy len záujmy občanov.

Je takéto správanie sa politikov k občanom členských štátov EÚ a ich politické aktivity v tomto smere morálne dobre a morálne správne ? To rozhodne nie ! Niekedy dávno som čítal, že nemáme veriť nádeji, pretože nádej je prostitútkou života, lebo sa zveruje do rúk každému z nás. Pochybovanie je prirodzená potreba a vlastnosť človeka, pretože bez neho poznanie životných situácií a procesov, vrátane politických, nie je možné v dostatočnej hĺbke a s pochopením.

Aj v súčasnosti nám, občanom, vraj politici hovoria pravdu. Možno, lenže ich pravda sa netýka otázok nášho pochybovania, táto ich pravda sa netýka toho, aká je podstata a charakter EÚ, aby sme sa uistili, čo z nej vyrastá a k čomu má slúžiť. Pravda politikov je o tom, že nám nezakryte zdôrazňujú, že naše pochybovanie a vraj „boj“ proti EÚ bude mať pre všetkých negatívne dôsledky. Svojou pravdou zakrývajú inú a skutočnú pravdu a tá je o tom, že osud členských štátov v Európe sme neuvážene, s veľkou dávkou optimizmu a aj zásluhou rôznych konšpirácií z úrovne vládnej moci zverili do rúk EÚ, pričom sme sa jej charakterom vôbec nezaoberali, pretože dôvera k Západu bola a je bezhraničná.

EÚ za súčasného stavu je štátnou mocou, ktorá chce o všetkom rozhodovať, pričom práve táto nadnárodná moc ovplyvňuje život v Európe a preto môžeme pociťovať iba dôsledky jej moci a presadzovania jednotlivých politik. Ak sa teda zástancovia eurooptimistov či politici nadnárodných štruktúr rozhodli hovoriť pravdu, tak v skutočnosti zase nás, občanov iba zavádzajú, pretože občania nemajú žiadny vplyv na výkon moci z Bruselu. Ich pravda, žiaľ, má iba taký zmysel, ako téza, ktorú teraz uvediem: „Migrácia do Európy vznikla v dôsledku veľkých pochybnosti občanov členských štátov EÚ, pretože neverili, že je faktorom trvalo udržateľného rozvoja Európy.“ Takže v skutočnosti nám ľudia typu Šefčoviča, Mikloša či vládnej moci vôbec žiadnu pravdu o EÚ nepovedia, pretože nemajú záujem o tom viesť otvorené a racionálne diskusie.

I.

Nedávno má na Hlavných správach zaujal článok k vypočúvaniu záujemcov o post ústavného sudcu pre Ústavnoprávnym výborom NR SR. Zásluhou poslanca NR SR Rastislava Schlosára bola kandidátom na sudcov Ústavného súdu SR položená otázka, ako vnímajú ustanovenie Ústavy SR uvedené v § 7 ods. 2, ktoré hovorí o ukotvení SR v EÚ a teda faktický o obmedzení jej suverenity.

Článok Hlavných správ uvádza, že štyridsať elitných ústavných právnikov dostalo priestor vyjadriť sa k položenej otázke. Z ich odpovedí ( stanovísk ) redaktor Hlavných správ urobil tento záver: „Elita ústavnoprávnych expertov SR sa viacmenej zhoduje v tom, že zvrchovanosť Slovenska nie je účasťou v EÚ porušená.“

Tento zovšeobecňujúci výsledok si dovolím doplniť dvoma konkrétnymi názormi. Prvý príklad. Advokátka Zuzana Pitoňáková, dlhoročná poradkyňa ÚS SR, nevidí rozpor v tom, že európske právo je nadradené slovenskému. Druhý príklad. Róbert Fico, expremiér SR, už dávnejšie vyhlásil, že ak ide o pozitívnu stratu suverenity, treba byť ústretoví.

Aký odkaz záujemcovia o post sudcov Ústavného súdu SR vyslali nám, občanom ?

Všetko je v poriadku, pokiaľ ide o členstvo SR v EÚ a fungovanie EÚ. Nič zlého sa nedeje. Nemajte obavy !

V období pred voľbami do Európskeho parlamentu je to medvedia služba našim vládnym politikom, našej vládnej moci od nezávislých kandidátov z radov súdnej moci. Táto medvedia služba má navodiť atmosféru v spoločnosti, že občania majú povinnosť prijať súčasný stav v EÚ, súčasnú politiku EÚ ako nadnárodnej inštitúcie bez výhrad, s pochopením, že ide o ich blaho bez alternatívy.

O čom svedčia výpovede záujemcov o post ústavného sudcu na položenú otázku ?

V prvom rade o tom, že Ústavný súd SR ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti nezistil žiadne nedostatky či porušenie Ústavy SR vo veci členstva SR v EÚ a fungovania EÚ. Predpokladám, že nezistil preto, že sa žiadnymi návrhmi na konanie nezaoberal a nepodal žiadny výklad Ústavy SR, ktorý by súvisel s otázkou zvrchovanosti a štátnej suverenity. Lenže s touto otázkou bezprostredne súvisí aj otázka, či vo veciach obmedzenia suverenity SR, súhlas s ustanovením ( budovaním ) nadnárodného právneho poriadku ( komunitárneho práva ) mali dostatočné kompetencie zákonodárny zbor a výkonná moc.

Z môjho pohľadu zovšeobecňujúca odpoveď záujemcov o sudcov ÚS SR na položenú otázku je ukážkou „učenej nevedomosti“ ako absencie schopnosti skúmať problematiku fungovania EÚ v širších súvislostiach, špecifický zameranú na problém, ako je možné ( a ako bolo možné ) prejsť od práva ako výsledku vnútroštátnej vôle k právu ES ( EÚ ) ako výsledku nadnárodnej tvorby vôle. Som šokovaný z toho, že u záujemcov o sudcov ÚS SR absencia schopnosti ( či ochoty ) skúmať uvedený problém vôbec existuje a že nemajú žiadne pochybnosti k aktuálnemu stavu, že nadnárodné právo EÚ je s požehnaním národných vlád členských štátov EÚ nadradené národnému, slovenskému právu.

Je to priam tragické, že to nikomu z nich nevadí, nevidia v tom žiadny rozpor. Lenže ten existuje ! A malo sa to riešiť, pretože Ústavný súd SR je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti SR, konkrétnejšie, ústavnosti v rámci vnútroštátnej tvorby vôle. Je hanbou, že intelektuáli z prostredia súdnej moci či práva nemajú vedomosť o tom, že zvrchovanosť SR je členstvom v EÚ významne narušená a že samotný vývoj v EÚ či v Európe sa uberá v smere toho, čo chce a plánuje Nemecko.

Kandidáti na sudcov ÚS SR zrejme nemali čas oboznámiť sa s výrokom Martina Schulza, bývalého predsedu Európskeho parlamentu: „Najneskôr v roku 2024 budú Spojené štáty Európske skutočnosťou.“ Rovnako si kandidáti ani nevšimli nedávne vyhlásenie Angely Merkelovej: „Národné štáty dnes musia – alebo povedzme, majú povinnosť – vzdať sa vlastnej suverenity.“

To, že si kandidáti nevšimli výroky uvedených politikov, to nie je až také dôležité. Dôležité ( a veľmi ) je to, čo súvisí s ich profesionálnou orientáciou v oblasti práva. Bolo potrebné si všimnúť ( uvedomiť si ), že EÚ, celý jej integračný proces, je právnou realitou, pretože je výtvorom práva a je spoločenstvom na základe práva – lenže to všetko na úkor štátnej zvrchovanosti – suverenity národných štátov. Európsky súdny vor už dávno konštatoval, že členské štáty EÚ založením spoločenstiev obmedzili svoju zákonodarnú suverenitu a vytvorili samostatný právny poriadok, ktorý je záväzný pre ich členov a nich samotných a ich súdy ich musia ( ! ) rešpektovať.

Bez samostatnosti komunitárneho právneho poriadku ( unijného ) nie je možné ustanoviť európsky super štát, pretože svoju moc Brusel uplatňuje a rozširuje na všetkých územiach členských štátov EÚ. Dnes sa už tvrdí, že dve tretiny všetkých právnych aktov v 27 členských štátov EÚ prichádza z Bruselu. Pritom treba dodať, že právo EÚ sa nemôže považovať za obyčajný súbor medzištátnych dohovorov, a teda ani za medzinárodné právo, a ani za časť alebo prívesok národných právnych poriadkov.

Pýtam sa, či štátna zvrchovanosť – suverenita už pre inteligenciu v oblasti práva neznamená nič a že to, že nadnárodná tvorba vôle prevláda nad vnútroštátnou tvorbou vôle, tiež nič neznamená ? Aká je jasná zásada štátnej zvrchovanosti – suverenity ? Že ide o štátnu moc národného spoločenstva, ktorá je vo vzťahu k ostatným štátom rovnoprávna a nezávislá a na svojom území najvyššia a výlučná.

Nerozumiem tomu, že elita ústavnoprávnych expertov SR sa mohla zhodnúť v názore, že zvrchovanosť Slovenska nie je účasťou v EÚ porušená. Ak by títo experti vychádzali iba z analýzy faktov o charaktere komunitárneho či unijného práva, potom v žiadnom prípade nemôžu sa zhodnúť v názore, že nejde o potieranie štátnej zvrchovanosti. Pokiaľ sa experti zhodli v názore, že o nič negatívneho pre SR nejde, znamená to, že sa orientujú v praxi nie podľa toho, že súdna moc je nezávislá, ale najskôr podľa iného kritéria. Iné kritérium súvisí s právomocou zákonodarného zboru – jeho ústavnoprávnym výborom a plenárnym zasadaním. A tak sa dostávame k problému, že síce súdna moc je nezávislá, ale výber predstaviteľov Ústavného súdu SR je úplne v rukách politikov a teda v rukách vládnej moci. Výsledkom takéhoto paradoxu je potom to, že ústavnoprávni experti na vypočúvaní pred Ústavnoprávnym výborom NR SR sa svojimi postojmi prezentovali ako tí, čo nie sú ani trošku znalí o problematike štátnej zvrchovanosti – suverenity či v otázkach komunitárneho ( unijného ) práva.

Zvrchovanosť Slovenskej republiky nie je účasťou v EÚ porušená ! – tak toto stanovisko je iba plne v súlade s politikou vládnej moci, ktorá bezvýhradne podporuje integračný proces v rámci EÚ v takom smere, ako som ukázal na stanovisku M. Schulza a A. Merkelovej. Pritom ani v samotných dokumentoch o komunitárnom ( unijnom ) práve sa vôbec určitá strata suverenity členských štátov EÚ nezakrýva a toto právo sa pokladá za nadriadené právu v národnom štáte.

Dovolím si upozorniť na článok britského historika a špecialistu na medzinárodné právo Johna Laughlanda zo 7.3.2017 s názvom „11.september 1990: zriadenie Nového svetového poriadku …“ Autor článku ukazuje na určitú postupnosť politických aktivít Západu na čele s USA v rokoch 1990 a 1991, ktoré viedli k zásadným zmenám vo svete. Tak napríklad 11.9.1990 pred Kongresom USA odznel prejav H.W.Buscha o Novom svetovom poriadku. Hlavy európskych štátov sa stretli v holandskom meste Maastricht 9.12.1991 a dohodli nielen odstránenie národných mien, ale aj prekonanie národných štátov.

Autor upriamil pozornosť na úlohu Helmuta Kohla. Ten veril, že akúsi anarchiu svetového systému založeného na národných štátoch bude možné obmedziť iba vytvorením nadnárodného núteného ( ! ) poriadku. Autor článku pripomína, že nadnárodná ideológia nemeckého kancelára Helmuta Kohla bola zakotvená aj v nemeckej ústave. Nemecko sa stalo garantom tejto ideológie, z čoho vznikla zaujímavá situácia, že SRN je jediný štát EÚ, ktorý je povinný ( ! ) zostať členom EÚ a spolupracovať na jej „rozvoji“, čiže centralizácií. Súčasná kancelárka vedie svoju politiku práve v duchu tejto nadnárodnej ideológie.

V duchu tejto ideológie už nešlo o nový svetový poriadok založený na medzinárodnej spolupráci a rovnováhe, ale išlo výhradne o nadnárodné štruktúry pod západným velením, predovšetkým americkým. Tento nadnárodný systém je v priamom rozpore s medzinárodným právom a Chartou OSN a preto z jeho pohľadu takáto štruktúra je nezákonná !!! Národné vlády, média, rôzni prisluhovači nadnárodných štruktúr, samozrejme, nemali a nemajú záujem takéto stanovisko prezentovať verejnosti a diskutovať o ňom. Skôr je to výzva pre ústavných sudcov a ústavné súdy v členských štátoch utor článku si z politických udalosti v roku 1991 všimol ešte dve a to zásadného významu. Zaujala ho rezolúcia BR OSN z apríla 1991, ktorá bola vraj prijatá na ochranu Kurdov a šiitov v Iraku. BR OSN si tak prisvojila právo použiť z humanitárnych dôvodov donucovacie opatrenia proti určitému štátu.

Výsledkom takéhoto postupu bolo to, že americká a britská vláda potom 12 rokov Irak bombardovala. Touto rezolúciou sa zrodila idea, že Západ predstavuje „hodnoty“ a nie politickú moc. Touto ideou sa rovnako podporuje ( zdôvodňuje ) potreba nadnárodnej ideológie. Druhou udalosťou bol summit NATO v Ríme v decembri 1991, ktorý prijal novú strategickú koncepciu Aliancie.

Prečo som si dovolil uviesť zásadné otázky z článku britského historika ? Pretože komunitárne ( unijné ) právo ES ( EÚ ) či právny charakter ES a EÚ sa priamo nadnárodnej ideológie a jej cieľov dotýka, pretože trpezlivo pracuje na zničení štátnej zvrchovanosti – suverenity členských štátov EÚ. K tejto úlohe je komunitárne právo predurčené práve svojim charakterom. Z rozhodnutí Európskeho súdneho dvora je možné uviesť tieto prvky osobitosti a špecifickosti právneho charakteru ES a EÚ:

a) inštitucionálna výstavba ( inštitúcií EÚ ), ktorá má zaručiť nadnárodnú tvorbu vôle v EÚ, ktorá musí byť ovplyvnená európskymi ( ! ) záujmami,

b) prenos kompetencií, ktorý sa postupne realizuje v úplnej tichosti, je veľmi rozsiahly na rozdiel od medzinárodných organizácií a výrazne zasahuje do oblasti, ktoré sú bežne vyhradené štátom,

c) EÚ má svoj vlastný právny poriadok zásluhou členských štátov ( ich vlád a zákonodarného zboru ), ktorý je nezávislý od právnych poriadkov členských štátov,

d) existuje priama uplatniteľnosť práva EÚ, čo znamená, že jeho ustanovenia nadobúdajú svoju plnú účinnosť vo všetkých členských štátoch,

e) prednosť komunitárneho práva plní funkciu, že toto právo nemôže byť zrušené a ani zmenené národným právom, pričom pri určitej kolízií má prednosť pred národným právom.

Už z týchto prvkov právneho charakteru EÚ vyplýva, že EÚ nie je žiadnou bežnou medzinárodnou organizáciou, ktorá štátnu zvrchovanosť – suverenitu nenarúša. V odborných kruhoch sa dnes už jasne tvrdí, že EÚ prináležia úlohy, ktoré ako celok vytvárajú charakter štátnosti, že EÚ je autonómnou entitou či supranárodnou organizáciou. Je to vlastne nadnárodná organizácia, ktorá smeruje k svojmu definitívnemu zavŕšeniu – ustanoveniu super štátu, ktorý si bude celkom slobodne svoje ciele voliť ( oproti súčasným obmedzeniam ), plniť všetky úlohy moderného štátu a teda bude disponovať všeobecnou kompetenciou – sám si stanovovať kompetencie.

Podľa úloh je EÚ podobná ústavnému poriadku štátu a prvky jej právneho charakteru jasne dosvedčujú, že nejde o „rovnocenného partnera“ existujúcich členských štátov, ale o už spomínanú autonómnu entitu s vlastnými výsostnými právami a od členských štátov nezávislým právnym poriadkom, ktorému sú podriadené tak členské štáty ako aj ich príslušníci v oblastiach úloh vyčlenených pre EÚ.

Koniec časti I.

Dušan Hirjak