Problematika ľudskej nahoty z duchovného hľadiska

Prvá otázka: V Biblii sa píše, že prví ľudia žili v raji nahí. Ani Stvoriteľ, ani títo prví ľudia to spočiatku vôbec nevnímali ako niečo nemorálne. Až neskôr sa to stalo veľmi nemorálnym, a takým je to z hľadiska kresťanstva i dnes. Prečo?

Odpoveď:

Telo človeka povstalo z evolučného vývoja. Telo je našim nástrojom v hmote a tvorí nižšiu podstatou našej bytosti.

Naše pravé “ja”, čiže naša skutočná osobnosť pochádza z Ducha – z duchovnej ríše a vstupuje do vyvíjajúceho sa tela vždy približne v polovici tehotenstva. Symbolicky je to popísané v Biblii, kde sa hovorí, že Stvoriteľ vytvoril ľudské telo z hliny a oživil ho svojim dychom – vdýchol do neho svojho nesmrteľného ducha. Telo človeka teda vzniklo s prachu zeme, čiže z evolučného vývoja, zatiaľ čo jeho skutočnou, vnútornou podstatou a jadrom jeho osobnosti je duch.

Pozemský človek má teda akési dve základné podstaty. Telo, pochádzajúce z hmoty a ducha, pochádzajúceho z duchovnej ríše. Z duchovnej ríše, nachádzajúcej sa vysoko nad hmotnosťou. Telo teda predstavuje nižšiu súčasť našej bytosti, pretože ide len určitý nástroj, ktorý v hmotnosti využíva naša pravá podstata. A síce náš duch, ktorý je vyšší časťou našej bytosti, alebo lepšie povedané, jadrom a podstatou našej osobnosti.

Osobnostný rast človeka a jeho duchovný vývoj spočíva v jeho postupnom odpútavaní sa od telesnosti a v jeho prikláňaní sa k duchu a duchovným hodnotám. Takto prebieha správny vývoj – vývoj od hmotného a dočasného k poznaniu, pochopeniu, prežitiu a stotožnenie sa s nehmotným, nadčasovým a duchovným. K stotožneniu sa s univerzálnymi, vysokými a večnými hodnotami.

Už teda nie telo, ale duch! Už teda nie dôraz na telo a hmotu, ale na vnútornú ušľachtilosť a vysoké hodnoty! Prirodzeným vývojom človek kultivuje svoj vzťah k vlastnému telu a to tak, že upúšťa od vyzývavej telesnosti. Osobnostne a duchovne zrelý človek nebude odhaľovať svoje telo a vyzdvihovať vlastnú telesnosť, pretože vnútorne sa už stotožňuje s vyššou podstatou svojej osobnosti, ktorou je duch a s ním súvisiace, duchovné hodnoty.

Nahotu, telesnosť a odhalené ľudské telo nemožno teda vnímať ako niečo nemorálneho. Je to niečo, čo má vo vývoji človek svoje prirodzené miesto. Treba ale povedať, že len na tých najnižších priečkach jeho vývoja! Nahé ľudské telo je totiž základná východiskovou pozíciou nášho vývoja na tejto zemi, a to nielen pri narodení každého ľudského jedinca, ale aj z hľadiska historického vývoja celej ľudskej civilizácie.

Čím je však človek osobnostne zrelší, tým kultivovanejšie pristupuje k svojej telesnosti a tým menší dôraz a pozornosť na ňu kladie. A to preto, že tento dôraz začína presúvať na niečo celkom iné. Na duchovné hodnoty, čiže na čistotu, dobro, ušľachtilosť, spravodlivosť, pravdu, poznanie zmyslu života, poznanie zákonov stvorenia a podobne.

V súčasnosti má už ľudstvo za sebou veľmi dlhý vývoj. Jeho vnútorná a duchovná zrelosť už dávno mala byť na značnej výške, čo sa malo v prvom rade premietnuť do omnoho kultivovanejšieho vzťahu k vlastnej telesnosti. A celkom konkrétne trebárs do spôsobu odievania, ktorý mal byť viditeľným vonkajším svedectvom vnútornej ušľachtilosti a výšky človeka.

Ak sa však po tisícročiach vývoja ľudského druhu na zemi dáva všade do popredia iba odhalené ľudské telo a v móde prevláda kult nahoty a dráždivého telesného odhaľovania, je to očividným signálom niečoho mimoriadne nezdravého, ba až chorobne patologického.

Po tisícročiach vývoja ľudského druhu na tejto zemi už totiž jednoducho nemožno argumentovať tým, že nás predsa Stvoriteľ stvoril nahých, tak prečo by potom mala byť nahota nemravnou? Takéto argumenty a takéto konanie je vzhľadom ku všetkému, vyššie uvedenému, návratom vo vývoji o celé tisícročia!

Druhá otázka: Prečo Boh vymyslel u ľudí rozmnožovanie, ktoré vyžaduje nahotu a sex, keď mohol vymyslieť niečo iné? Nie je to vari potrebné preto, že chcel, aby muž a žena mali spolu najskôr ten najintímnejší možný vnútorný vzťah, ktorý im umožní hlboko sa milovať a vychovávať potomstvo?

Odpoveď:

S týmto vašim postrehom sa dá len súhlasiť. Muž a žena sa musia naozaj hlboko vzájomne duševne spoznať a nadobudnúť k sebe dôveru, na základe ktorej môže nakoniec medzi nimi dôjsť aj k telesnému spojeniu. Telesné spojenie však vždy bolo a vždy zostane aktom, prislúchajúcim k nižšej podstate našej osobnosti, čiže k telesnosti. Je to telesné dedičstvo nášho evolučného vývoja, z ktorého sme vzišli.

Rozvojom a dôrazom na duchovný rozmer osobnosti človeka a na hodnoty s tým súvisiace však môžeme, ba dokonca máme zušľachtiť a povýšiť aj telesný styk dvoch pohlaví na úplne inú, vyššiu úroveň.

Telesné spojenie a rozmnožovanie nie je teda nemravné! Je úplne prirodzené! Jeho kvalita, ako aj kvalita potomstva, ktoré z neho vzíde však záleží na tom, či sa ako partneri pri vzájomnom telesnom kontakte necháme strhnúť k živočíšnej zmyselnosti, alebo naopak, či svojim zrelým vnútorným postojom dokážeme tento telesný akt pozdvihnúť na kvalitatívne omnoho vyššiu úroveň. A to tým, že ho dokážeme zušľachtiť svoju duchovnosťou.

Telesnosť má v živote každého človeka svoje miesto. Je to teda niečo úplne prirodzeného. Od ľudskej bytosti, ktorej podstatou je duch sa však očakáva preduchovnenie a pozdvihnutie vlastnej telesnosti. Pozdvihnutie, v rámci ktorého sa hlavný dôraz pri láske dvoch milujúcich ľudských bytostí nekladie na telo a telesnosť, ale na ducha a hlboké duševné porozumenie.

Neznamená to teda, že duchovní ľudia sa majú vzdať a zriecť radosti telesného spojenia. To by bolo nesprávne a niečo také je blud! V hmotnosti sa má a môže človek tešiť aj z tohto daru, inak by nám predsa nebol darovaný. Majú ho však preduchovniť, pozdvihnúť, povýšiť a zušľachtiť. Ľudská sexualita sa totiž nesmie stať niečím, čo nás strháva do bahna nečistej zmyselnosti a do živočíšnej zvrhlosti. Niečím, v čom klesáme na úroveň zvierat, ba niekedy až pod túto úroveň tak, ako sa tomu žiaľ u dnešných ľudí stalo zvykom.

Náš vnútorný postoj určuje hodnotu všetkým veciam okolo nás. Aby sme to lepšie pochopili, pozrime sa napríklad na ženskú krásu. Vnútorný postoj ženy k svojej kráse určuje jej kvalitu. Ak teda žena kladie vo svojom vnútri dôraz iba na to vonkajšie a hmotné, čiže na nižšiu podstatu svojej bytosti, vo vzťahu k jej ženskému pôvabu sa to premietne do vyzdvihovanie tela. A to hlavne do rôznych spôsobov módneho a dráždivého telesného odhaľovania. Súčasná móda a jej celkový trend je totiž byť “sexy”.

Úplne inak je to ale u ženy, ktorá vo svojom vnútri kladie dôraz na vyššiu podstatu svojej bytosti a spolu s ňou na vyššie duševné a duchovné hodnoty. Taká žena upúšťa od módneho zvýrazňovania svojej telesnosti a z jej osobnosti, z jej odievania, reči a vyjadrovania, jednoducho z celého jej zjavu vyžaruje niečo čisté, ušľachtilé a vznešené, čo jej dodáva neopakovateľný, čistý ženský pôvab.

Je naozaj šťastím našej zeme, že na nej také ženy ešte existujú. Kto mal možnosť aspoň jednu z nich osobne spoznať, ten určite vie, o čom hovorím. Ten vie, že takáto čistá krása a čistý pôvab je jednoducho kvalitatívne absolútne neporovnateľný s vyzývavou krásou takzvanej modernej ženy, zameranej iba na hmotu a súčasné, pochybné módne trendy.

Áno, platí a vždy bude platiť, že kvalita nášho vnútorného postoja k veciam určuje kvalitu týchto vecí! Platí to vo vzťahu ku kráse, vo vzťahu k telesnej láske muža a ženy, a platí to aj pri všetkom ostatnom. Pri úplne všetkých veciach okolo nás, ktorých hodnotu a kvalitu dokážeme pozdvihnúť na oveľa vyššiu úroveň práve svojim vyšším hodnotovým zameraním a vyššou mravnou kvalitou nášho vlastného, vnútorného postoja k nim.