Iba zhodou okolností som sa dostal do prvej desiatky signatárov petície proti Lisabonskej zmluve (link). Občas si na internete kontrolujem nálady ľudu. Určite nejde o jedinú metódu ako ich zistiť, ale petičná stránka umožňuje preveriť aspoň niektoré oblasti, ktoré ľudí trápia, ktoré politici vo svojej bohorovnosti ignorujú a ktoré sa môžu ukázať veľmi dôležité pre budúcnosť štátu. Ak v štáte s takou nízkou politickou angažovanosťou ľudí, akú má Slovensko, viac ako 33 tisíc ľudí na začiatku roka 2015 podpíše internetovú petíciu na odvolanie prezidenta, tak to nikto nemôže brať na ľahkú váhu.
Práve v deň komunálnych volieb a znechutený z ich vývoja, som pri rutinnej kontrole narazil hneď na dve petície. Jedna sa týkala odporu ľudí proti migračnému paktu (už bol vyzbieraný dostatok hlasov, organizátor petície podniká ďalšie kroky, druhá navrhuje odmietnutie Lisabonskej zmluvy a obsahuje odkaz na stále aktuálnu Nitriansku deklaráciu (link) spred roka. Nepochybne aktuálne témy.
Ľud ako nositeľ všetkej moci v štáte musí vyjadriť svoju vôľu a dať ju na vedomie vykonávateľom moci v štáte. Ak verí, že vláda koná v rozpore s vôľou ľudu, mal by mať priestor oznámiť svoj nesúhlas. Dať najavo nesúhlas s konaním vlády je akt slobody a skutočnej demokracie – žiadny ústavný súd o tom rozhodovať nemôže, na to nemá kompetencie. Petície sú len jedným z nástrojov vyjadrovania postoja ľudí.
Nebudem sa teraz tváriť, že som hneď podpísal. Medzi prvými signatármi som videl popri bývalom predsedovi SNS a podpredsedovi NR SR aj dvoch bývalých poslancov Federálneho zhromaždenia, ktorí sa svojimi hlasmi pričinili o mierový rozpad federácie a v konečnom dôsledku o štátnosť tak pre Slovákov ako aj pre Čechov. Vtedy si hovorím – ak otcovia štátnosti odmietajú niečo, musím sa o tom dozvedieť viac. A začal som čítať.
Lisabonská zmluva je popri veľmi zlej slovenčine neuveriteľne nudný dokument. Stovky strán. A ďalšie stovky zahmlievacích odvodených dokumentov, ďalšie tisícky strán, ktoré som už ani nemusel čítať. Čiže prečíta si ho naozaj len veľmi málo ľudí. K otrasnej gramatike len pár postrehov. Nemôžeme sa zúčastniť niečoho, ale na niečom. Slovenský preklad je doslova presiaknutý výrazom „politiky“ aj tam, kde patria úplne iné adekvátnejšie výrazy. Chcú robiť „šetrenie“ ale nie v zmysle hľadania úspor (práve naopak), ale v zmysle „vyšetrovania“ opovážlivcov.
Už na prvé čítanie je zrejmé, že za návnady o voľnom pohybe budú musieť národné štáty draho zaplatiť. Stratou štátnosti, absolútnou centralizáciou moci v rukách bruselskej elity. V rukách bohorovných, ktorí jediní vedia, čo je pre národy dobré, čo si majú ľudia myslieť. Ktorí majú právo trestať, vyhrážať sa, šikanovať, terorizovať všetkých, ktorí si myslia a chcú niečo iné, ako chce bruselská elita. V konečnom dôsledku ide jednoznačne o vytvorenie Európskeho zväzu sovietskych socialistických republík. .
Najprv som ani nechcel veriť. Prostredníctvom Lisabonskej zmluvy bohorovní vytvárajú šľachtu, vracajú nás do feudalizmu. Stačí pochopiť obsah a dikciu jednotlivých článkov, aj celej zmluvy. Vytvára sa kasta nedotknuteľných, desiatok tisíc euroúradníkov neplatiacich dane. Vysoko príjmových diktátorov, cenzorov a prisluhovačov, platených z peňazí členských štátov. S vysokými právomocami, ale netrestateľných, čiže bez zodpovednosti. Verchuška NSDAP v hitlerovskom Nemecku, ani najvyššie orgány komunistických strán nemali také privilégiá. Dokonca ich nemajú ani v dnešnej komunistickej Číne. EÚ sa dá potom porovnať len s dnešnou Severnou Kóreou. Lebo tam má vrchnosť veľmi podobné privilégiá, aké si prisvojili euroúradníci Lisabonskou zmluvou.
Podpísal som. Bez váhania už po prečítaní možno dvoch tretín dokumentu. Migračný pakt OSN je úplný odvar oproti Lisabonskej zmluve. Tento dokument už členským štátom obsahovo diktuje nielen migračno-azylovo-prisťahovalecký pakt, ale aj obranno-bezpečnostný pakt, policajný pakt, súdny pakt, finančný pakt, zahranično-politický pakt. Všetko piliere štátnosti. Národnej štátnosti. Blokačné mechanizmy na zmenu dokáže proti neposlušným uplatniť hŕstka veľmocí a ich bábkových satelitov. Na schválenie záväzných zákerností už netreba jednohlasný súhlas, stačí „kvalifikovaná väčšina“ – čítaj liberálnych bábkových režimov pôvodných členských štátov. Nechcel som uveriť, aké obrovské a závažné právomoci sa prisudzujú nevoleným orgánom EÚ, ale špecificky komisárovi, akémusi ministrovi zahraničných vecí EÚ. Členské štáty sú vnútorné záležitosti vážení!
Určite je potrebné odmietnuť migračný pakt pod kuratelou OSN. Ale o to skôr je nutné odmietnuť Lisabonskú zmluvu. To som pochopil ja, obyčajný človek s vysokoškolským vzdelaním z úplne krajného východu Slovenska. Ale nechápe to bratislavská kaviareň. Vykrikujúca o demokracii, pranierujúca každého, kto ohrozuje ich privilégiá. Ale nevidiaca fakt, že ľudia v referende o vstupe do EÚ nepodporili superštát EÚ ako to odhalili signatári Nitrianskej deklarácie. V tom čase niekoľko štátov v referendách odmietlo pokusy bruselskej euroúradníckej elity o zabetónovanie svojej moci a privilégií schválením Ústavy EÚ. Tak prišli s trikom s názvom Lisabonská zmluva. Obsahovo ústava, názvom obyčajná zmluva, ktorú nemusí odsúhlasiť ľud v referende.
Preto vyzývam všetkých – prebuďme sa. Ak sa vám celý dokument nechce čítať, prečítajte si aspoň zdôvodnenie petície proti Lisabonskej zmluve. Aj u nás bola prijatá nelegitímne. Bez dodatočného referenda, bez potvrdenia ľudom, ktorý bol podvedený a oklamaný vládcami. Aby si zabezpečili privilégiá. Pre seba, nie pre ľudí. Uverte mne, Košičanovi usadenému pri Sobranciach. Neverte bratislavskej krčmovo-kaviarenskej kaste, ktorá nás určite odsúdi. Všetka česť mnohým múdrym Bratislavčanom, ktorí sa už pod petíciu podpísali a ešte podpíšu. A nebojte sa podporiť ani Nitriansku deklaráciu, ani petíciu proti Globálnemu paktu OSN pre migráciu Nebojte sa ukázať hlas ľudu. Čo najmasovejšie. Petícia veci nezmení, ale masová podpora nebude dávať mocným a bohorovným pokojný spánok. Ide o štátnosť, ide o štát, ide o rovnosť a priateľstvo národných štátov. Nesmie ísť o privilégiá a moc euroúradníkov a ich vidinou teplých miest v eurobyrokracii skorumpovaných alebo zbabelých domácich prisluhovačov v národných štátoch.