Neoslavujme 28. október

Oslavovať, či neoslavovať? To je otázka. Nevyslovil ju síce Hamlet v štáte Dánskom, ale mnohokrát sa ozvala v posledných rokoch u nás

Komentár z tlače: Ani jeden z tých vandalov, čo povalili československý štát, nebol osobnosťou jeho formátu. Ich neschopnosť pochopiť hodnoty spolupráce, tolerancie a demokracie, ich hlúposť a malosť sú silnejšie než historická pravda. Pripomenúť im, že nebyť 28. október 1918 nebol by dnes možno nijaký z nich, ani žiadne HZDS a SNS, je úplne zbytočné. K ich ušiam to nedoľahne a ich rozum to neosloví. Oni chcú prepísať dejiny… (Aleš Krátky, Nový čas, 30. 10. 1999)

Máme tu znovu október. Vždy sa vyznačoval tým, že prišli pľušte, padanie listov a všelijaké sychravosti. Vyznačoval sa aj tým ,že sme v ňom slávili ešte donedávna štátny sviatok – Deň vzniku republiky. Jeden čas bol aj Dňom znárodnenia, čo bol taký malý eufemizmus pre kradnutie vo veľkom. Určitý čas chceli z neho urobiť aj Deň federácie, ale tiež nie príliš úspešne. Tak či tak, bol to veľký Deň, kedy sme nemuseli ísť do školy a neskôr do práce. Až donedávna, keď sa ho naši velikí vlastenci rozhodli zrušiť. Prišli na to, že to nebol taký veľký deň s veľkým D pre Slovákov, pretože ten deň dvadsiatyôsmy mesiaca október roku pána 1918 Slováci nepohnuli ani maličkom, ale to tí mafiánski Čechúni z vnútorného a zahraničného odboja si dovolili zákonom vyhlásiť republiku Československú. Pod tým zákonom bol podpísaný len jeden Slovák, myslím, že ho Šrobárom nazývali a ten nemal žiadny mandát od nikoho a riadil sa len takým svojím inštinktom, ktorý nebol ani rýdzo slovenským, ale československým inštinktom.

Ten čechoslovakista Vavro Šrobár bol futrovaný vyvrheľ, ľahtikársky, rozlobený, štreberský darmožrút a lapikurkár, prašivá ovca slovenská a na kubus pozdvihnutý luhár a ošemetník, ako nazýval takýchto Slovákov okolo Vavra Šrobára odchovaných Masarykovou filozofiou, čo písali do časopisu Hlas podlé písačky, nebohý baťko Vajanský. .

Starý baťko a uznávaný bard slovenský Svaťo Vajanský mal utkvelú predstavu, že jedného báječného dňa puknú tatranské žuly, zjaví sa nad nimi biely ruský orol a príde ruský cár, nakope Maďarov a Rakušákov do zadnice, oslobodí bodrých Slovákov spod cudzieho jarma, ktorí potom vyjdú zo svetovej chumelenice s čistými rukami a zasadnú za stôl víťazov, márne proti nám sú vzteky, ako to tak voľajako rozpisoval vo svojich básničkách, románoch a úvahách. A tu si dovolia nejakí lapikurkári štreberskí alebo šrobárski ošemetníci podraziť jeho autoritu a vypisujú v tom svojom časopise Hlas podlé písačky, že by mali Slováci zdvihnúť svoje zadky a mali by pre svoje oslobodenie aj niečo urobiť a nielen predvádzať pasivitu.

Oni sa potom aj z tých pasivistov niekoľkí zišli o dva dni v Turčianskom Svätom Martine, aby podpísali Deklaráciu, že sa cítia byť vetva československého národa a hneď sa rýchlo rozišli do svojich dedovizni predvádzať pasivitu, lebo potom to už všetko išlo mimo nich a tie prašivé ovce hlasistické už ich nepripustili k veci, aby niečo nepobabrali. Niektorí pasivisti by boli dokonca aj ochotní skočiť na sladké rečičky nového uhorského premiéra grófa Károlyiho, ktorý začal vyhlasovať, že naozaj nejakí Slovania, či Slováci v Uhorsku žili a žijú a že by im mohol udeliť aj autonómiu, keď budú poslušní. Ale to už Čechúni nedovolili a hnali Maďarov zo Slovenska, keď sa tam dorútili aj s vojskami Bélu Kuna.

Však im to tým štrebérskym darmožrútom a hlasicistickým čechoslovakistom, aj tým bezbožným českým kacírom naši vlastenci patrične potom zrátali, keď sa spamätali z prvého šoku a prišli k moci po ďalších voľbách pomocou nábožensky uvedomelých voličov. Keď videli, že boli vysánkovaní zo všetkých lukratívnych štátnych flekov vtedajšími čechoslovakistami a dokonca aj rodilými Čechúňmi, vystúpili z maďarskej ľudovej strany Néppárt a zriadili si vlastnú ľudovú stranu, lebo zistili, že by mohli byť aj roduverní Slováci a nielen roduverní Maďaróni. Maďari sú síce starý národ, čo prišiel zbíjať do Európy na malých koňoch a vedeli dobre strieľať z lukov a je preto radosť byť členom takého národa a byť na to hrdý, ale aj Slováci sú starý národ, ako to už v 18. storočí zistil na svojej fare dôstojný pán Papánek a z nich (podľa neho) pochádzajú aj Kelti a Germáni. A tu sa musíme spýtať spolu s tými precitnuvšími roduvernými Slovákmi: Môže byť takýto starodávny národ bez štátnych funkcií? Odpoveď je jednoznačná: Nemôže!

Tak tu máme dnes roduverných Slovákov vo funkciách. Ale zas si nemyslíte, že je to pre nich voľajaké terno. Slovensko je malý štát a kde-kto o ňom vo svete nič nevie, ale také veľké Uhorsko, to už by bolo voľačo pre našich roduverných. Napríklad János Szlota, dnes už nie je ani poslanec, lebo všelijakí terajší čechoslovakisti furt do neho vŕtali. Ale vo Veľkom Uhorsku by do neho čechoslovakisti nevŕtali, to si píšte. Alebo chlapci z našej Pospolitosti, dneska by ani len netušili, že voľajakí Slovania v Uhorsku kedysi jestvovali. Nuž uvážte, niektorí nemajú ani uniformy, ale keby boli v uniformách Maďarskej gardy, to by bola paráda. A bývalý bánskobystrický župan. Uznajte, je to nejaký post pre človeka takého formátu? Dnes už mohol byť bez čechoslovakistov ďaleko, ďaleko ďalej. Nemám veľkú predstavivosť, ale viem si ho živo predstaviť v dolománe a s čákovom na hlave. Utešenejšieho Maďara by ste nenašli v šírošírom Veľkom Uhorsku. A my ostatní by sme dneska medzi sebou veselo mondokovali jadrnou maďarčinou, až by sa nám prášilo z huby. Preto si myslím, že nemáme dôvod oslavovať 28. október.

P.S. :Článok je prevzatý z knihy „Nemilujem Slovensko a iné blogy“, ktorú si môžete zadarmo stiahnuť z nasledujúceho linku kliknutím naň:

https://www.1000knih.sk/obchod/nemilujem-slovensko