Dlhý blog o školstve, dokončenie

O minulosti a budúcnosti (Intermezzo)

Dlhý blog o školstve (kapitola I.) nebol veľmi vydarený. Bol som si toho vedomý už pri jeho vzniku a zvažoval som, či ho vôbec pustiť na verejnosť. Bol kŕčovitý, rozporuplný, zbytočne dlhý, zaoberal sa minulosťou. Nakoniec som sa rozhodol, ako som sa rozhodol. Mazať ho nebudem, naopak, dopíšem ho. Ak nepriniesol nikomu nič, bol určite užitočný pre mňa samého. Donútil ma zamyslieť sa. Ďakujem za kritické hodnotenie čitateľov. Odo mňa sa očakáva viac. Zaujímavé, že vôbec dostal kladné hodnotenie. Asi v duchu Krylovej piesne: „potlesk k umlčení a pískot na pochvalu“. Mal však vzniknúť a viem, prečo tomu tak bolo.

Článok bol odrazom našej doby, súčasného riadenia štátu. Nemá význam sa už ďalej zaoberať Ficom, ani Plavčanom. Dnes tak urobím posledný krát. Ľudia zhrčení okolo Fica sú predstaviteľmi riadenia patriaceho minulosti, snažia sa udržať svet prežitých dogiem pri živote, neschopní pochopiť aktuálne výzvy. Minulý týždeň Fico označil jedného poslanca za osamelého bežca, nevidiac, že osamelým bežcom sa stáva práve on sám. V súvislosti s touto udalosťou je povšimnutia hodné, že sa stala v súvislosti so zmenami vo VÚC. Myšlienka sa zhmotnila a to dokonca na pôde NR SR. A nebolo to po prvý krát. Už sa objavujú aj názory na zmenu volebného systému. Predstavitelia systému toto nemôžu dopustiť, pretože by to bola ich definitívna prehra. Niekoľkoročná práca začína prinášať výsledky. Kráčame správnou cestou. Fico minulý týždeň tiež spomenul stavanie hrádze. Akosi si nestihol všimnúť, že stavia hrádzu okolo seba. Ficovu politiku by som charakterizoval ako politiku impotentnej schizofrénie. Fico rozumie, vie aj chce, ale akosi nemôže. Príkladom je jeho snaha o presadenie jednej zdravotnej poisťovňe. Myšlienka dobrá, vysoké odhodlanie a výsledok žiadny. Namiesto toho vyslanec Penty na mieste ministra zdravotníctva. Alebo diaľnica do r.2010, nebude ani do r.2020. Vždy keď Fico odhalí svoje zámery niečo urobiť, niečo meniť, spomeniem si, ako presadil zmeny v ochrane prírody. Následok víchrice bol prezentovaný ako neexistencia národného parku, veď už nie je čo chrániť. Nasledovala zonácia, likvidácia riaditeľa Ochrany prírody a po Tatrách začali jazdiť buldozéry jednej z finančných skupín. Fico sa potom na verejnosti prezentoval oligarchickými hodinkami. Alebo kľúčová vec, ako zobchodoval s EÚ naše garancie za Grécko za 13,5 mld.€ z európskych fondov, len aby mohol vládnuť. Neverím mu ani slovo. Preto, hoci by som sa chcel nadchnúť pre reformu školstva, akosi to nejde. Ficova schizofrénia je známa. Naoko kritizuje európsku politiku, v praktických krokoch ju však podporuje. Fico si viditeľne hovie v polohe riaditeľa Európy, v pozícii významného hráča globálnej politiky. Aspoň sa tak domnieva. Nechá si hladkať svoje ego elitnými európskymi zombie za naše predsedníctvo, ktoré občanom neprinieslo nič. Ani Európe. Namiesto vyhodených peňazí za prezentáciu sme mohli občanom postaviť novú cestu z Martina do Turčianskych Teplíc. Naopak, nakúpili sme 9 amerických vrtuľníkov, s ktorými bude 40 nových záložákov chrániť našu dedinu proti nájazdu Mongolov, čím sme potešili nášho tútora spoza mláky. Fico sa stotožnil so štátom tak, ako aj jeho dvaja predchodcovia. To je predzvesť jeho kolapsu. Je presvedčený, že bez neho slovenskí občania umrú prebytkom idiotizmu v našej politike.

Roky 2017-2018 sa budú niesť v znamení zmien. Politická situácia v Európe sa stabilizuje po r.2020-2022. Už pred rokmi som vyslovil myšlienku, že Fico bude tretí a posledný. Bude tretím premiérom v poradí, ktorý významne poznačili Slovensko (výraz poznačili je správny). A bude aj vládou Fica v jej tretej verzii. S odchodom Fica začneme hlboké reformy na Slovensku. Na toto obdobie sa musíme dôkladne pripraviť. Do jari naformulovať vízie. Keď som vyhlásil, že máme nesmierny potenciál stať sa atraktívnou krajinou v priľahlom vesmíre, myslel som to vážne. My súčasníci sme zažili obdobie socializmu, niektorí si pamätajú aj vojnu, aktuálne zažívame obdobie bezbrehého kapitalizmu. Vieme porovnávať, hodnotiť, vyberať. Pre nás už niet inej cesty, len cesty k budovaniu občianskej spoločnosti. Späť nie je kam kráčať. Čas dozrel k naplneniu našich predstáv a snov. Čakajú nás veľké, prekvapivé a pre niektorých bolestivé systémové zmeny. Stojíme na ich prahu. Vitajte tí, ktorí ste došli až sem. Chystá sa k veľkej svetonázorovej bitke. My, občania, sme ju povinný vyhrať. Svetonázorová úroveň zastáva najvyšší, najdôležitejší post pomyselnej pyramídy riadenia. Ak bude naša snaha korunovaná úspechom, a to nepochybujem, že bude, všetko sa zrazu začne dariť a spoločnosť bude skokovo napredovať, pretože všetky ostatné úrovne sú jej podriadené. Absencia správneho svetonázoru je aj dôvodom Ficovej impotentnej schizofrenickej politiky.

Výchova, svetonázor

Pokým som stál na červenú na svetelnej križovatke v Bukurešti, oslovil ma žobrák. Dieťa, nemuselo mať ani 10 rokov: „Da-ți mi bani, domno.“

Vravím mu: „nerozumiem Ti, chlapče.“

„Give me some money for my brother, please.“

Zostal som šokovaný, úplne ma odzbrojil. Lenže v Rumusku, ako aj v mnohých iných štátoch Európy vysielajú televízie filmy v pôvodnom jazyku s titulkami. Tu je výsledok. Aj my by sme mohli žobrať vo svetových jazykoch, keby sme zmenili zákon a aspoň čiastočne umožnili uvedenie filmov (najlepšie seriálov) v pôvodnej verzii s domácimi titulkami. Ťažkopádnym spôsobom si teraz cudzie jazyky vtĺkame do hláv v škole, namiesto toho, aby sme s nimi prirodzene rástli.

Lenže vzdelávanie nie je takým zásadným problémom, ako výchova. Máme vzdelaných ľudí schopných vyrobiť aj lietajúce autá. Problém je udržať vzdelaných ľudí doma. Vzdelanostná elita národa opúšťa spoločnosť. Problémom je nesprávny rebríček hodnôt, výchova, svetonázor.

V Poľsku som navštívil známeho na internáte pri Vyššej škole biznesu v Nowom Saczi. Izba bola maličká, avšak ponúkala všetko potrebné pre študenta. Posteľ, pracovný stôl a skriňu. Dôležité je, že poskytovala azyl súkromia. Bolo tam čisto, vymaľované, nábytok bol očividne nový. Chodbička,  okrem možnosti uložiť topánky a kabáty, obsahovala aj malú kuchynku. Takýto komfort mal k dispozícii každý obyvateľ internátu. Dcéru som navštevoval pravidelne, ešte v minulom roku študovala v Bratislave a bývala v „átriákoch“ na Mlynoch. Predtým som tam zavítal naposledy niekedy pred 30. rokmi, v čase, keď tam bývali moji rovesníci. Vtedy aj dnes som sedel na tej istej rozheganej posteli a dcéra si veci ukladala do skrine, ktorá bola rozbitá už v časoch mojej mladosti. Izbu obývali štyri študentky. Steny zájdené, balkóny v stave ohrozujúcom život, areál zanedbaný. Mal som pocit, že aj vrátnik tam sedí ten istý. To je obrazom napredovania našej spoločnosti. Skutočne som sa hanbil sám pred sebou, aké podmienky pre štúdium vytvárame a aké prostredie ponúkame vlastným deťom. Takto chceme z nich vychovať odborníkov a morálne rovných ľudí. V krivom prostredí. Riešením je zakázať rodičom návštevy detí v školách a internátoch.

Viete aký je rozdiel medzi policajným štátom a štátom vzdelaných a vychovaných ľudí? V prvom prípade stretnete policajta na každom rohu, jeho plat je vyšší ako plat učiteľa a jeho školy sú vyňaté spod gescie školstva. Nedávno ma zastavila v aute policajná hliadka neďaleko domova a aj samotným policajtom bolo z toho do smiechu. Bolo to v noci, vypýtali si doklady: „Idete domov?“

„Áno.“

„A odkiaľ?“

Auto napakované osobnými vecami, vercajchom, vzadu bicykel: „Z Holandska.“

„Už Vás niekde zastavili?“

„Nie, po 1500km ste prví a stáva sa mi to pravidelne práve na Slovensku.“

Ospravedlňujúco a so smiechom: „My za to nemôžeme, pokračujte, dovidenia.“

Nepotreboval som vtedy pomoc ani ochranu. Zastavili ma len tak, bezdôvodne. Ja viem, nitky ťahá niekto iný. V Holandsku bežne policajta nestretnete, na ceste vás zastaví, len v prípade porušenia predpisov. Asi nemajú kvóty na výber pokút. Ale videl som tam bitku, ktorá sa zomlela v noci pred jedným barom. Do dvoch minút prišla miestna hliadka. Muž a žena. Nezasahovali, len kontrolovali situáciu. Vzápätí prišiel diaľničný policajt na motorke. Ďalšie dve autá s policajtmi. O chvíľu policajt so psom. A ešte ďalší. Neviem, kde sa zrazu v našom mestečku vzalo toľko policajtov. Jeden z útočníkov sa dal na útek, toho neskôr dolapila tá ženská. Za 20 minút bolo po bitke, útočníci v putách, spacifikovaní, naložení v autách a život bežal normálne ďalej. Aký je rozdiel medzi pomáhať a chrániť tam a tu? Tam to nemajú napísané na autách. Ale to som odbočil. Avšak aj tu je vzájomná súvislosť. Štát, ktorý nedokáže vychovávať, potrebuje viac represívnych zložiek.

Nedávno bol v internetovom denníku HS zverejnený rozhovor s minškolom Plavčanom. Z rozhovoru vyplýva, že komunikácia v samotnej vláde viazne. Zdá sa, že výmena informácií na základnej úrovni medzi premiérom a jeho ministrom nefunguje a dokonca sa mi zdá, akoby sa jej Plavčan vyhýbal. Možno je príčinou príslušnosť ministra k inej strane. Neviem a nechcem to riešiť. Celý jeho rozhovor pôsobí alibisticky a stále sa odvoláva na podklady expertov, ktoré ministerstvo ešte nemá k dispozícii. Minister v rozhovore hovorí aj o príprave projektov, ktoré budú žiakom trpezlivo vysvetľovať prejavy extrémizmu, pretože až tretina mladých (skoro mi tam padlo mdlých) s ním sympatizuje. Opäť sa krútime v bludnom kruhu a chceme  riešiť prejavy a nie príčiny. Príčinou je nesprávne svetonázorové orientovanie štátnej politiky. Prejavy extrémizmu na Slovensku pohasnú až rozpadom EÚ a zmenou smerovania k tradičným ľudským hodnotám. Podporovanie bezbrehého liberalizmu a otvoreného ekonomického systému nemá medzi ľuďmi podporu. Je umocnené absenciou spravodlivosti, silovými riešeniami, aroganciou štátnej moci (napr. posledné vyhlásenie Kaliňáka o neexistencii korupcie na najvyšších miestach) a preto aj dobré úmysly vlády vychádzajú navnivoč. Aktivity, ako bola napríklad podpora dúhových pochodov zo strany MZV a to nespomínam to, čo si dovolil veľvyslanec Káčer v Maďarsku, vzbudzujú u občanov nedôveru k vláde. Treba si uvedomiť, že štáty Európy smerujú k národnému socializmu. Nová Európa musí byť založená na suverénnych slobodných národných štátoch schopných úzkej spolupráce mentálne si vyhovujúcich susedov. Preto je rozpad alebo systémová transformácia EÚ nevyhnutná. Ficova politika raziaca cestu: „s EÚ na večné časy a nikdy inak“ bude čoskoro na smiech. Prechod k národne socialistickým štátom by mal byť pre nás výzvou, pretože to bude pokus o reparát a verím, že ho zvládneme úspešne. Mali by sme sa na to pripraviť a hľadať spoluprácu v Európe v tom, čo nás spája.

„Návrh cieľov“ navrhuje, aby „súčasťou učenia sa každého jednotlivca bolo aj formovanie systému hodnôt a postojov, ktoré vychádzajú z princípov demokratického spoločenského poriadku a základných práv a slobôd“. Štát by mal jasne definovať čo myslí pod pojmom princípy demokratického spoločenského poriadku. Je to rozvrat spravodlivosti? Je to aj podpora LGBTI a marginalizácia významu rodiny v spoločnosti? Toto chcú učiť deti v škole? Práve toto sú príčiny rastúceho extrémizmu. Reformátori chcú: „aby sa deti oboznámili s ťažkými obdobiami ľudstva a slovenského národa.“ Metóda strašenia, vštepovaná do detských hlavičiek od útleho veku, praktizovaná na Slovákoch celé storočia, len aby Slováci nezodvihli hlavu. Vidieť, že elity neupustili od povinných návštev Osvienčimu. Celé zle. Odvekou výchovou strašením je poznačené vedomie slovenského národa. Majú to hlboko zakorenené ako učitelia, tak aj rodičia. Progresivita spoločnosti je postavená na slobode a láske. Namiesto strašenia detí by im mala byť táto vštepovaná. Nehovorím, že o pohromách vojny a nenávisti by nemali byť informované. Avšak láska je znakom posúvajúcej sa úspešnej spoločnosti. Láska k vlasti, kultúre, tradíciám. Výchova k vlastenectvu a patriotizmu. Ale aj láska a úcta k sebe, k rodine, k blížnemu, aby vlastenectvo neskĺzlo do nacionalizmu. Výchova k vedomiu, sebavedomiu, čo neznamená aroganciu, povýšenectvo, alebo pýchu. A výchova k zodpovednosti, ktorú práve súčasné elity postrádajú. K zodpovednosti za komunitu, za občana.

Ako chceme deti vychovávať, keď spoločnosť trpí schizofréniou. Darmo budeme viesť deti v škole a doma k ideálom, keď budú žiť v spoločnosti plnej zlodejov a podvodníkov pasovaných za ctihodných ľudí, spoločnosti plnej falošných celebrít, ilúzie rýchleho a ľahkého zbohatnutia, televízie plnej násilia a reklamných útokov na naše podvedomie a peňaženky, vyčerpaných rodičov, ktorí hrdlačia 12 hodín denne, aby zabezpečili rodine obživu, v spoločnosti, kde obyčajná každodenná poctivá práca nie je ocenená, v spoločnosti sociálnej nespravodlivosti. Deti prídu zo školy domov a zapnú televízor plný vrážd, násilia, drog, katastrof, podvodov a zlodejín. Toto považujú za štandard spoločnosti. Deti vidia a najviac poznatkov získavajú v útlom veku nie z hovoreného slova, ale práve z toho čo vidia a vnímajú navôkol. Darmo im budete hovoriť, že to nie je správne. Oni chápu a to formuje ich postoje. Spoločenská rozpoltenosť a neschopnosť  občana ovplyvniť dianie prerastá do extrémizmu. Zbytočne budeme sprísňovať zákony a postihy. Musíme zmeniť systém.

Je nutné nastoliť rovnováhu, alebo ak chcete harmóniu v súlade s univerzálnymi zákonmi života. Ale to len v prípade, ak chceme spoločnosť skutočne zmeniť, vyliečiť. A opäť som sa dostal oblúkom k tomu istému. K princípom, morálke a zásadám. Pretože aj minister Plavčan, hoci sa pýši mnohými titulmi, postráda titul MB. Nemá to nič spoločné s mladoboleslavskou Škodovkou, znamená to morálne bezúhonný. Ako šéf Študentského pôžičkového fondu totiž porušil zákon. Skonštatoval to aj policajný prezident Gašpar, s tým, že keďže nebola spôsobená škoda, nebola naplnená podstata trestného činu a vlastne sa nič nestalo. Vytvára sa tým zaujímavý precedens. Aj podobné výroky vplývajú nielen na deti, ale na celú spoločnosť a vykladáme si to po svojom. Zákony buď platia a vyžadujme ich napĺňanie, inak sú zbytočné a spôsobujú rozvrat spoločnosti. Ich nerešpektovanie vedie k anarchii a extrémizmu. Tu je pes zakopaný.

Keďže minister Plavčan postráda titul MB, porušil zákon, svojvoľne šafáril so zvereným majetkom, ktorý mal spravovať zákonne, jednalo sa o veľkú sumu, dokonca požičanú nebankovému subjektu patriaceho jednej z finančných skupín, dokonca tam pracovala jeho manželka a ja mám podozrenie, že hoci sa nestala škoda mohlo dôjsť k obohateniu, budem veľmi pozorne sledovať, kam budú nasmerované toky tých dvoch miliárd určených na reformu školstva. Sú to totiž moje peniaze určené pre moje deti a deti mojich detí. Nie pre Pentu.