Časť VI.
V denníku Nový čas dňa 26.10.2016 bol uverejnený článok „Prečo škôlkari pózujú s fašistom Kotlebom?“. Z článku vyplýva, že deti MŠ Iľjušinova v Peržalke si počas návštevy parlamentu zapózovali s Mariánom Kotlebom, predsedom ĽS – NS. Táto fotografia vraj za niekoľko hodín pobúrila tisícky ľudí. Čo je na tomto článku zaujímavé? Že v jeho nadpise sa jednoznačne používa označenie, že Marián Kotleba je fašista, že v jednom z textov v rámci fotografie je uvedené, že je predsedom extrémistov ( ! ).
Denník Nový čas akoby si vyhradil „autorské právo“ na takéto označenie konkrétnej osoby, zrejme z dôvodov, že jeho redaktori pochopili podstatu fašizmu. Len pre názornosť je potrebné uviesť, čo v tomto prípade robí denník Nový čas. Pripomeniem konštrukciu boja proti extrémizmu podľa ministerky Žitňanskej. Hranicou, od ktorej je možné – potrebné trestať, je až zneužívanie slobody slová, ktoré podnecujú k páchaniu násilia voči iným ľuďom iného vierovyznania, pôvodu, sexuálnej orientácie, politického presvedčenia, deštrukcie demokratického štátu.
Podľa mňa, ak ide o násilie, toto môže byť tak fyzického ako aj duševného charakteru. Denník Nový čas teda využíva svoju slobodu šíriť svoje názory písmom a cez označenie „fašista“ podnecuje čitateľov ( verejnosť ) k páchaniu duševného násilia voči Mariánovi Kotlebovi za jeho politické presvedčenie, ktoré sa nezhoduje s presvedčením pracovníkov denníka Nový čas, resp. s presvedčením vládnej koalície. Toto podnecovanie duševného násilia denníka Nový čas v samotnom článku potvrdzuje, pretože na internete kolovala fotografia detičiek z MŠ Iľjušinova v Peržalke a za niekoľko hodín pobúrila tisícky ľudí.
Toto podnecovanie denníka Nový čas zároveň bolo rozšírené aj o verejný útok na vedenie MŠ, pretože redakciu denníka zaujíma odpoveď na otázku: Prečo škôlkari pózujú s fašistom Kotlebom? Z uvedeného vyplýva, že zo strany denníka Nový čas ide o cielenú aktivitu, ktorá bola zrealizovaná v rámci boja proti extrémizmu, pričom samotná redakcia denníka Nový čas splnila stanovenú podmienku extrémneho konania, pretože zneužila slobodu slová proti Mariánovi Kotlebovi a verejne pranierovala MŠ Iľjušinova v Peržalke za fotografiu s Mariánom Kotlebom. Zneužitie slobody slová môže zo strany redakcie denníka Nový čas pokračovať, rovnako môže pokračovať verejné pranierovanie voličov, ktorí volili ĽS – NS, resp. tých, ktorí s členmi strany budú v určitom kontakte.
Poučený týmto prípadom boja proti Mariánovi Kotlebovi a jeho ĽS – NS, vrátim sa k niektorým dôležitým myšlienkam týkajúcich sa problematiky fašizmu. Osobne mám problém nazvať Mariána Kotlebu fašistom, pretože určité otázky nemám vyjasnené, nebol som v osobnom kontakte s členmi ĽS – NS. Za každých okolnosti však nemôžem prijať tvrdenia médií či signatárov uvedenej výzvy, cez ktorých sa problém fašizmu zredukoval osobne na Mariána Kotlebu a jeho ĽS – NS.
Nemôžem prijať ani snahu tých, čo chcú, aby ĽS – NS bola zakázaná, pretože napríklad hlási sa k odkazu slovenského štátu – čo je fašizmus, pretože neodsúdila holocaust a deportáciu Židov – čo je fašizmus, pretože Marián Kotleba používa rétoriku, ktorá je fašizmom, pretože od rétoriky k činom nie je ďaleko, pretože znevažuje SNP, pretože podporuje rodinkárstvo a tak ďalej. Všetky takéto a ďalšie – neuvedené výčitky sú pokladané za extrémne názory a praktiky, s ktorými sa musí z pohľadu určitých skupín ľudí čo najskôr skoncovať a preto treba zahájiť boj proti extrémizmu. Ten bol uzákonený a boj sa začal proti Mariánovi Kotlebovi a ĽS – NS, a nielen proti nemu !
Celá pestrá plejáda intelektuálov sa pustila do „záchrany“ Slovenska pred fašizmom. Ako som už na inom mieste uviedol, poslaním „záchranárov“ je poraziť v budúcich voľbách do Banskobystrického samosprávneho kraja ľudí, ktorí nepredstavujú demokratickú alternatívu. Aby došlo k porážke, tak sa nič nesmie ponechať náhode. „Záchranári“ preto musia pozorne monitorovať celý priestor Slovenska a prísne, pozorne sledovať, čo fašisti a nacisti robia, s kým sa stretávajú a podobne. V prípade potreby je vyslaná do terénu „záchranná skupina“, ktorá zisťuje, s kým sa kotlebovci stretávajú, čo sa vlastne deje.
A tak napríklad do terénu bola vyslaná skupina „Nový čas“, ktorá zistila závažné porušenie slobody pohybu zo strany MŠ Iľjušinova. Skupina „Nový čas“ sa osvedčila – získala po určitom šetrení verejné pokánie od zriaďovateľa MŠ. Ten vyhlásil: Dištancujeme sa od Mariána Kotlebu ! To je ono, takýmto spôsobom ( cez výjazdové skupiny do terénu ) sa dá nad fašizmom z pohľadu „záchranárov“ zvíťaziť. Len v tom treba pokračovať, aby voličská základňa bola poriadne frustrovaná.
Takýto úsmevný opis epizódy boja proti extrémizmu som zvolil preto, že v tomto boji sa skrýva iba obyčajná nenávisť proti ľuďom, ktorí majú iné názory a pozície a že samotná nenávisť sa môže vhodne spájať so zámerom likvidovať tých, ktorá nie sú politickí korektní. Koho ovláda nenávisť, ten tuží iba bojovať ( proti niekomu ) až do vynesenia rozsudku. Existuje však aj iný prístup k politickým protivníkom a ich názorom a presvedčeniam, ako je cesta boja proti extrémizmu. Ľudia, ktorí netrpia nenávisťou, môžu pokojným spôsobom, celkom rozvážne a zároveň zanietene sa rozhodnúť organizovať verejné diskusie na témy, ktoré rezonujú s nástupom fašizmu, môžu k týmto témam prizývať zástupcov rôznych skupín intelektuálov či vôbec z verejnosti.
Vzájomné ovplyvňovanie a vyjasňovanie si názorov je veľmi dôležité. Ochrana demokracie podľa ľudí s nenávisťou sa má zakladať na tvrdom potrestaní, ale podľa ľudí so srdcom a múdrosťou sa má zakladať na ochrane pozície slobody slová, myslenia a postojov. V konečnom dôsledku má platiť, aby zúčtovanie tým, ktorí sa uchádzajú o rôzne verejné funkcie, robili voliči a nie štátna moc. Vzájomná diskusia je základom demokracie. Preto aj vládna koalícia môže mať záujem organizovať boj proti extrémizmu z dvoch dôvodov: a ) nedovoliť opozičným názorom a ich subjektom získať na politickej sile, b) odstrašovať verejnosť od takých prejavov nespokojnosti, ktoré nie sú politickí korektné.
Môže preto platiť, že tí, ktorí organizujú boj proti extrémizmu, sú prvými ľuďmi, ktorí zneužívajú slobodu slová na šírenie nenávisti k ľuďom iného presvedčenia, pričom vedomé obchádzajú požiadavku kritický kooperovať ich rozum s rozumom tej druhej strany, ktorú napádajú. Títo organizátori sa predstavujú ako zasvätenci, ktorí veria svojej výnimočnej úlohe – požadovať od iných, aby ich poznanie bolo založené na istotách, aby sloboda slová, postojov, myslenia bola založená na princípe vedieť s istotou !
A v tom je práve ich veľký omyl. Každý človek je omylný, má svoje životné skúsenosti, svoju úroveň vzdelania, svoje emocionálne a morálne predpoklady a zásady. Filozof K. R. Popper hovorí o tom, že poznanie môže byť legitimizované ( potvrdené, vyvrátené ) len kritikou a sebakritikou. Organizátori boja proti extrémizmu si toto neosvojili, pretože spôsoby legitimizovania neuznávajú a požadujú, že poznanie jednotlivca či skupiny musí ( ! ) ladiť – harmonizovať s autoritou moci, čiže musí byť politický korektné.
Táto zásadná zmena prináša do politiky a spoločnosti vôbec zásadný problém. Neorganizovať žiadne rozumné diskusie, zrušiť kooperáciu názorov, postojov, ideí a priamu zmenu postoja dosiahnuť demokratickým hlasovaním. Poznanie s autoritou sa tak stáva diktatúrou správneho myslenia, ktorej sa má podriadiť každý. A „plazivý fašizmus“ je na svete ! Je potrebná kritická komunikácia so všetkými skupinami obyvateľstva. V priestore médií je komunikácia obmedzená na niektorých politikov z parlamentných lavíc a niekoľkých politológov. Verejnoprávna RTVSR nemá také formáty, ktoré by zahŕňali do komunikácie aj pomerne veľký okruh odbornej a laickej verejnosti. Vládna moc vôbec nemá predstavu o tom, ako by mala robiť verejné zdôvodnenia svojej politiky a nezaoberá sa tým, ktoré záležitosti je potrebné za každých okolnosti prediskutovať s občanmi, prípadne ich žiadať o súhlas.
Z niekoľkých pohľadov si dovolím reagovať na problematiku fašizmu. Môj prvý pohľad je orientovaný na charakterizovanie fašizmu tak, ako sa o ňom píše vo Všeobecnom encyklopedickom slovníku z roku 2002. Fašizmus v prvom rade odmieta pluralitnú politickú kultúru. Toto odmietanie súvisí aj s takým dôležitým prvkom riadenia spoločnosti ako je diktatúra jednej strany. Nemám vedomosti o tom, že v tomto smere ĽS – NS podnikala nejaké zásadné kroky na zmenu politického systému na Slovensku, pretože odmietanie pluralitnej politickej kultúry si to vyžaduje.
Všimol som si však, že boj proti extrémizmu zo strany tých, čo o sebe tvrdia, že si ctia Ústavu SR, demokraciu, zákony a ľudské práva či predstavujú potešenie pre voličov, že sú štandardné politické strany, že títo angažovaní demokrati nemajú problém pluralitnú politickú kultúru bez mihnutia oka obmedzovať, stávať jej prekážky či priamo ju rušiť. Politickú stranu ĽS – NS treba nechať systéme pluralitnej politickej kultúry, neostrakizovať jej členov a zamerať sa na kooperáciu názorov, postojov či vyjasňovania si ideí.
Pluralitná politická kultúra si vyžaduje pluralitu myšlienok, presvedčení, skúsenosti, získaných poznatkov, ideí, programových návrhov, pluralitu nevyjasnených otázok tak, teoretického ako aj praktického významu. Pluralitná politická kultúra nemôže byť kultúrou vládnej strany či vládnej koalície a preto vládna moc je zodpovedná za úlohu vybudovať otvorené politické prostredie pre naplnenie tejto plurality. A keď som už pri kritike spôsobu obmedzovania pluralitnej politickej kultúry, tak si dovolím poznamenať, že k tomu patrí aj také politické rozhodnutie, ako je stanovenie päťpercentnej hranice pre vstup do parlamentu.
( Pokračovanie v časti VII. )
Dušan Hirjak