Ukrajinský Euromaidan mi otvoril oči.
Pri sledovaní celého vývoja situácie, všetkých zvratov a tragického záveru som si uvedomil, aké je naše štátne zriadenie, koré nazývame systémom, krehke a vzácne. Ani si neuvedomujeme, za čo všetko vďačíme našim rodičom, rodičom našich rodičov a predkom vôbec.
Je to už hádam národný šport, nadávať na systém, vyzdvihovať jeho nedokonalé stránky, kydať hnoj na zákonodárcov a sťažovať sa na výšku svojho platu. Predbiehame sa v ironizovaní a bagatelizovaní ako „nič nefunguje“, ako všetci kradnú a ako to všetko speje do pr__e. Čo nám ale uniká je, že pri tom všetkom máme, hoci nie optimálne, ale predsa, fungujúci štát, fungujúce železnice, fungujúce zdravotníctvo, školstvo a tak ďalej. Máme školy, máme nemocnice, máme ústavu. Ale človek si neuvedomí čo mal, až keď to stratí.
Na príklade Ukrajiny vidíme, ako rýchlo sa všetko dá zničiť jednou chaotickou revolúciou. Nespokojní vyšli do ulíc, aby protestovali, a pritom nevedomky zničili svoj štát. A preto, ak mi niekto hovorí o tom, ako treba revoltovať, búriť sa, výjsť do ulíc a zrušiť súčasný systém, svrbí ma dlaň. Ako dobre si títo rýchlopečení demonštranti a rebelanti uvedomujú vážnosť takéhoto činu?
„To stačí vyhnať hentých čo tam sedia a bude…“ rozprávali mi aktivisti skvotujúci pol roka na Hodžovom námestí (kto si pamätá: https://panobcan.sk/obciansky-odpor-6-12-2013-hodzovo-namestie-bratislava/ ). Namiesto odpovede na otázku: „Aký majú plán?“, mi porozprávali o tom, aký majú nízky plat a že podľa článku 32. ústavy, mám právo zabiť policajta. Našťastie táto karavána odtiahla bez zabitia jediného policajta.
Priznávam, že kedysi, ako nedostatočne rozhľadený tínedžer, som videl tiež násilnú revolúciu ako jediné možné východisko z pomerne malicherných spoločenských problémov, ale rýchlo som pochopil, že revolučné akcie sú dvojsečná zbraň a až príliš často sekajú opačným smerom. Preto si myslím, že je známkou neskonalej hlúposti alebo zapredanosti, ak už 40 ročný človek stojí na námestí a megafónom volá do zbrane.
Myslím si, že práve teraz je čas uvažovať a nie konať. Miesto desiatich neuvážených a neriadených akcií je teraz potrebnejšie sadnúť si a premýšlať. Premyslieť si, čo chceme, ako to má vyzerať, ako to má fungovať a hlavne, vymyslieť konkrétny plán ako to vybudovať a skôr, ako niečo zničíme, trikrát si premyslíme, či je to správne.
Kamarát mi moju úvahu zavrhol ako naivnú a neskutočnú, lebo vraj tých hore môžem prosiť koľko chcem, sami nikdy neodídu. A má pravdu. Napriek tomu som naďalej presvedčený, že násilná revolúcia je krokom späť a bude trvať desiatky rokov, kým sa dostaneme aspoň na scasnú úroveň.
Problémom je, že chceme všetko mať hneď teraz a nechce sa nám čakať, nechce sa nám tvoriť, vychovávať v týchto intenciách dalšiu generáciu, aby oni vychovali ďalších, až snáď nakoniec možno štvrtá alebo piata generácia dosiahne to, o čom my dnes iba snívame. Jedine správnou výchovou, krôčik po krôčiku vytrvalou a cieľavedomou prácou je možné vytvoriť niečo hodnotné. Skutočná politická transformácia a spoločenská evolúcia je transgeneračná. Až naša spoločnosť dozreje, pre korupciu a iné neduhy nebude viac miesta.
Preto som si stanovil tri základné životné ciele:
-premýšlať,
-rozvíjať spoločenskú diskusiu,
-vychovať svoje deti v duchu týchto myšlienok.