Priniesla nám grécka finančná kríza brexit a Trumpa?

V našich končinách asi málo známy portál Who.What.Why (avšak blokovaný „európskymi hodnotami“) priniesol asi pred pol rokom rozhovor s bývalým gréckym ministrom financií Janisom Varufakisom. Pripomeniem, že ministrom bol za súčasnú vládnu stranu Syriza, pripravil stratégiu vzdorovania veriteľom Grécka, ale prekvapujúco odstúpil po víťaznom referende, v ktorom Gréci tejto strane dali mandát neprijať ultimátum „Trojky“, lebo vedel, že premiér Tsipras nie je pripravený dôsledne čeliť tlaku veriteľov.

Nasledujúci článok prináša prepis rozhovoru, ktoré za rádio WhoWhatWhy viedol Jeff Schechtmann.

WWW: Všetci poznáme efekt motýlích krídel. To je tá predstava, že aj nepatrné mávanie krídel motýľa môže ovplyvniť dianie kdesi veľmi ďaleko. Asi nikde sa tento efekt neprejavuje tak zreteľne ako v ekonomike a medzinárodných financiách. Udalosti, ktoré sa stali pred mnohými rokmi v luxusne zariadených pracovniach bánk a vo vlajkami ovešaných konferenčných miestnostiach, sa mnohými spôsobmi priamo prejavujú v politike aj ekonomickom svete, v ktorom dnes žijeme.

Ekonomické bubliny v USA a Európe, tsunami hnevu a politického extrémizmu, zvlášť toho pravicového, je možné vysledovať až k subtílnym ekonomickým rozhodnutiam, niekedy neférovým, ktoré vo vrstvách jedno po druhom, vytvorili náš dnešný svet.

Náš hosť, Janis Varufakis, je bývalý grécky minister financií a ako sa hovorí, videl priamo do kuchyne. Nedávno napísal knižku pamätí Adults in the room (pozn. prekl. – s podtitulom Môj boj s „deep establishmentom“ Európy – zatiaľ nevyšla v preklade) s veľmi podrobným a zrozumiteľným pohľadom za kulisy. Janis Varufakis mnoho rokov vyučoval v Spojených štátoch, Británii a Austrálii a dnes je profesorom ekonómie na univerzite v Aténach.

Porozprávaj našim poslucháčom, ktorí si možno celú históriu nepamätajú, stručne o finančnej kríze, ktorej Grécko čelilo v rokoch 2007 až 2009.

Janis Varufakis: Grécka kríza bola priamym dôsledkom kolapsu Wall Street z roku 2008. Ak chcete, náš utláčaný grécky národ bol pre Európu Lehman Brothers. Wall Street, pretože má nekonečnú múdrosť, dve desiatky rokov chrlila spústy privátnych peňazí, tak ich nazývam. Neboli to žiadne exotické deriváty, šlo o nové formy dlhu, ktoré sa začali chovať ako forma privátnych peňazí. Tieto privátne peniaze zaplavili celú Európu, počnúc od Wall Street, cez francúzske a nemecké bannky. A pretože v Európe máme jednotnú menu, tieto peniaze si našli cestu do všetkých kútov Európskej únie a najmä do tých najzadĺženejších a najdeficitnejších, konkrétnejšie napríklad Írsko, Portugalsko, Grécko, Španielsko, Taliansko.

Grécko malo svoje špecifiká, lebo my sme mali najvyššiu výkonnosť, čo sa týka tempa rastu. Začiatkom milénia nás vynášali do neba ako zázrak Európy. Každoročne sme rástli o 5, 6, 7 %. Všetko to však bol Ponziho rast na tsunami peňazí, ktoré k nám prichádzali cez francúzske a nemecké banky. Bol tu však rozdiel oproti Lehman Brothers. Keď skrachovalo Grécko, stalo sa niečo mimoriadne. Jeff, pamätáš si, ako to bolo, keď generálny z Lehman Brothers, pán Fuld, prišiel v roku 2008 za vašim ministrom financií, Hankom Pausenom, a požiadal o finančnú pomoc? Hank Paulsen povedal nie a Lehman Brothers skolabovala.

Čo sa stalo s Gréckom, však nebolo normálne. Generálny Grécka, vtedajší premiér, človek, ktorého dobre poznám, prišiel za veriteľmi, za ostatnými partnermi z EÚ a z MMF a povedal niečo podobné. „Potrebujeme finančnú pomoc, pretože sme pred bankrotom“, a jemu odpovedali: „Nedostanete finančnú pomoc a nesmiete zbankrotovať“. Keby niečo také povedali generálnemu z Lehman Brothers, tak napriek nepríjemnej situácii na mieste vybuchne do smiechu.

Niekoľko mesiacov táto fraška pokračovala, až sa svetová finančná smotánka vo Washingtone, Berlíne a Fraknfurte, kde sídli ECB, a v Paríži, aj grécki oligarchovia, teda vládnuca trieda v Grécku, rozhodli sa urobiť niečo nevídané. Nielen že sa pokúsili ututlať ten bankrot, a to sa v minulosti stalo veľakrát. Pripomeniem ten škandál so spotrebiteľskými pôžičkami v USA. Títo však urobili niečo ešte horšie. V roku 2010 poskytli Grécku obrovský úver, najväčší v histórii ľudstva, pod podmienkou, že Gréci znížia svoje príjmy.

Príjem, ktorý nestačil na splatenie starých úverov, sa mal znížiť a potom sme mali splatiť tie staré úvery z tohto zníženého príjmu a navyše aj nové úvery. Desaťročný školák pochopí, že toto nemôže skončiť dobre. Tak sme sa teda dostali do dlhovo-inflačnej špirály, niečo ako bola veľká kríza. O období medzi rokmi 2010 a 2015 sa dá o Grécku napísať všetko to najhoršie, čo sa popísalo vtedy. Prešlo päť rokov a Gréci toho mali už po krk, tak zvolili ako ministra financií niekoho ako mňa, aby sa vybral do tých centier moci vo Washingtone, Frankfurte, Paríži a Berlíne a povedal im: „Dosť bolo toxických úverov. Sadnime si a reštrukturalizujme túto situáciu.“

WWW: Jedna z vecí, ktoré si spomenul, bola, že tieto úvery a táto finančná pomoc, mali viacero cieľov. Jednak že boli určené na riešenie problémov v Grécku, ale na druhej strane slúžili aj iným záujmom, na ktorých záležalo krajinám v EÚ a centrálnym bankárom.

Janis Varufakis: Jeff, v skutočnosti bola situácia oveľa horšia, pretože čo sa týka finančnej pomoci Grécku, žiadne z tých požičaných peňazí nedostalo Grécko na to, ako si už naznačil, aby sa Gréci vymanili zo svojich problémov. Bola to finančná pomoc francúzskym a nemeckým bankám, ktorú predali svetu ako finančnú pomoc Grécku. Príčina je veľmi jednoduchá. V EÚ nemáme nič podobného, ako je FED.

V USA, keď skolabovala Wall Street, FED efektívne preniesol pomocou rôznych nástrojov, jednoducho presunul všetky toxické záležitosti z bilancie bánk Wall Street do svojej vlastnej bilancie. Tak sa znovu naštartoval finančný sektor v USA. ECB niečo také nemôže urobiť, jej štatút ju na to neoprávňuje, aby urobila to isté ako vtedy FED. Nemôže zobrať všetky zlé aktíva z bilancií európskych bánk a preniesť ich do svojej bilancie a tam ich pekne nechať ležať, kým ich niekedy v ďalekej budúcnosti objavia archeológovia, to je presne to, čo robí FED.

Keď teda hrozil bankrot francúzskym a nemeckým bankám, riešilo sa to tak, že sa tieto zlé aktíva, tieto straty, preniesli na plecia daňových poplatníkov. Nemecká kancelárka potom nemohla prísť do Bundestagu, federálneho parlamentu a povedať vlastným poslancom, že potrebuje ďalšiu finančnú pomoc pre tie isté nemecké banky. Hovorím o druhej finančnej pomoci, lebo tú prvú dostali o rok skôr v 2008 a 2009, rovnako ako banky v USA.

Dôvod, prečo potrebovali druhú finančnú pomoc bol ten, že všetky úvery, ktoré poskytli určitým európskym krajinám ako Grécku, Taliansku, Portugalsku, Írsku, Španielsku sa začali stávať nesplatiteľnými. A tak namiesto toho, aby tento proces zastavili a poskytli finančnú pomoc pre Deutsche Bank a Societé Generale, teda francúzskym a nemeckým bankám, urobili niečo veľmi cynické. Vytvorili obrovský balík peňazí, nový úver gréckemu štátu, ale tento úver nebol určený Grécku. Tie peniaze neboli určené Grékom. Boli to peniaze, ktoré sa cez grécku štátnu pokladnicu mali dostať priamo späť do nemeckých a francúzskych bánk. Svetovej komunite sa tento plán predniesol ako akt solidarity s Grékmi, ale nebolo to nič iného ako socializmus voči francúzskym a nemeckým bankárom.

WWW: Vo svojej knihe Adults in the room si to vysvetlil ako svojim spôsobom zakrývanie trestného činu. Vyslovili sa určité lži a potom sa sústavne vykonávali kroky, ktoré ovplyvňovali medzinárodnú ekonomiku, ktoré mali zakryť predchádzajúce lži.

Janis Varufakis: Presne tak, je to ako Macbeth, alebo ako v gréckych antických tragédiách od Sofokla. Sú tu rovnaké postavy, ktoré najprv vykonajú zločin hlavne proti logike, a potom musia vykonať druhý, aby zakryli ten prvý a potom ďalší, aby zakryli ten druhý. Prvou vecou bolo, že nemecká kancelárka klamala vlastnému parlamentu a povedala, že finančná pomoc Grécku je akt solidarity s Grékmi a že nemecký ľud a daňoví poplatníci dostanú všetky svoje peniaze naspäť aj s úrokmi, a toto bola bohapustá lož. Nikdy nedostaneš svoje peniaze späť, keď požičiaš skrachovanej firme, a zvlášť, keď požičiaš s krutými podmienkami, ktoré tejto firme znížia príjmy, lebo niet z čoho tieto peniaze vrátiť.

Angela Merkelová, a jej okruh poradcov, toto vedela veľmi dobre. Klamala preto, že podľahla panike. Už raz poskytla nemeckým bankám finančnú pomoc a musela veľmi tlačiť na vlastný parlament, aby sa to udialo rýchlo. Keď už raz pred federálnym parlamentom vyhlásila takýto záväzok, tak sa stala zajatcom vlastného riešenia. Lebo pre Merkelovú bolo politicky neúnosné, aby sa znovu objavila pred tým istým parlamentom a povedala: „Ozaj, ešte mám takú maličkosť, pamätáte si, čo som vám povedala o Grécku? Klamala som. Nemyslela som to vážne, že všetky svoje peniaze dostaneme naspäť. Dali sme tieto peniaze krachujúcemu Grécku a vedeli sme, že to nie sú schopní splatiť, tak teraz poďme ten ich dlh zreštrukturalizovať.“

Samozrejme, reštrukturalizácia nášho dlhu, dlhu gréckeho štátu, bolo to samé hlavné, čo bolo treba urobiť. Bez toho nebolo možné ukončiť nekonečnú grécku krízu. Merkelová to vedela. Jej poradcovia to vedeli, ale ako náhle vykonali ten zločin proti logike a proti vlastnému parlamentu, keď vypustila to klamstvo, už nebolo cesty späť. Pani Merkelová je naďalej v Berlíne pri moci a darí sa jej to preto, že ešte o tejto veci nepovedala pravdu. Keby povedala pravdu, silne pochybujem, že by si ju zvolila jej vlastná CDU. Na tejto situácii je blbé to, že Grécko sa stalo kolaterálnou obeťou hier, ktoré politici hrajú v Berlíne a kde-kade inde, len aby zakryli, ako zachraňujú a financujú svojich nehanebných bankárov.

WWW: Keď sa na vec pozrieš spätne, prečo tomu nikto nezabránil? Mám na mysli, že si hovoril o kancelárke Merkelovej, že vedela, čo robí, tak isto ďalší vo Francúzsku a MMF, a Christine Lagardeová, o ktorej si písal v knihe, všetci vedeli, o čo v skutočnosti ide. Prečo sa nikto nesnažil tomu zabrániť, keď bolo jasné, že je to nereálne?

Janis Varufakis: Jeff, celé je to okruh zasvätených osôb. Kto bola Christine Lagardeová? V roku 2010, keď došlo k tomuto cynickému presunu bankových strát, presunu strát nemeckých a francúzskych bánk na grécky štát, slečna Christine Lagardeová, inak veľmi sympatická osoba… osobne mám z nej len tie najlepšie dojmy, ale aj tak, vtedy bola ministerkou financií Francúzska. Keby neurobili túto rošádu, aby údajnou pomocou Grécku zachránili francúzske banky, francúzskych daňových poplatníkov by táto pomoc stála obrovské peniaze. Ako političke a ministerke financií, jej na tejto rošáde veľmi záležalo.

Keď už ako ministerka financií vykonala túto rošádu a keď ju povýšili na generálnu riaditeľku MMF, už bolo veľmi nepravdepodobné, že by sa priznala k tomu, čo na predchádzajúcom pôsobisku vykonala. Presne to isté sa týka celého radu vplyvných osôb, s ktorými som jednal, ako Mario Draghi, prezident ECB. Veľmi dobre chápal, čo sa deje. Keď som bol ministrom financií, jeho hlavnou prioritou bolo zachrániť Taliansko pred osudom Grécka, aby sa nemuselo vzdať spoločnej meny, eura.

Bol v ťažkom konflikte s Nemeckou centrálnou bankou a jeho jedinou šancou, ako zachrániť euro a Taliansko, bolo udržať si dobré vzťahy s kancelárkou Nemecka a s MMF. Mohlo sa mu to podariť len za cenu toho, že prižmúril oko nad zločinom proti logike, ktorý vykonali môjmu ľudu.

WWW: Vo svojej knihe si napísal, že hna´d na začiatku vytvorenia spoločnej meny, eura, došlo k zásadným hrubým chybám. Janis, povedz nám o tom niečo.

Janis Varufakis: Euro vzniklo v panike po rozpade globálneho systému, ktorého autorom boli USA, systému Bretton Woods. Pripomínam, že to boli USA, ktoré sa po skončení vojny ujali iniciatívy a prevzali vedúcu úlohu pri konštrukcii finančného systému. Tomu systému sme hovorili Bretton Woods podľa miesta, kde sa v roku 1944 konala konferencia. Nasledujúce dve desaťročia sa USA mohli tešiť z obdobia veľkého rastu, stability, nízkej inflácie a znižujúcej sa nerovnosti.

Tento systém bol systémom pevných výmenných kurzov medzi dolárom na jednej strane a jenom, nemeckou markou, francúzskym frankom a vlastne aj gréckou drachmou. USA to nijako nezdôrazňovali, ale aby tento systém fungoval, museli mať USA vzhľadom na ostatný svet prebytok a tento prebytok používali na stabilizáciu svetového kapitalistického systému. Ako isto vieš, koncom 60-tych rokov USA prestali byť prebytkovou ekonomikou. Začali hospodáriť deficitne a tento systém skolaboval.

Náhle začali divoké fluktuácie výmenných kurzov s francúzskym frankom, nemeckou markou, britskou librou, holandským guldenom. Európska únia, ktorá medzi nami bola tiež americkým projektom, potrebovala mať pevné výmenné kurzy. Udržať tieto pevné kurzy stálo roky driny. Všetky pokusy stroskotávali na realite. A tak nakoniec začiatkom 90-tych rokov navrhli spoločnú menu. Bez toho, aby vytvorili skutočnú federáciu, zavedú jednotnú menu, čo znelo zaujímavo, ale bolo to úplne absurdné.

V skutočnosti tá spoločná mena, ktorej hovoríme euro, bola namodelované podľa medzivojnového zlatého štandardu z 20-tych rokov. Rovnako ako v 20-tych rokoch, keď dáme dohromady nekompatibilné ekonomiky, ktoré nemajú spoločnú politickú štruktúru, nevytvoria federáciu. To, čo sa docielilo, bol sprvoti enormný rast. Spomeň si na divoký rast v USA v 20-tych rokoch, ktorý sa samozrejme skončil krachom a Wall Street. Presne to isté sa stalo po divokom raste zo začiatku milénia.

Keď nastane krach, lebo chýbajú nástroje na absorbovanie šokov a chýba politický mechanizmus na reguláciu tokov kapitálu, dopadnú dôsledky na ramená tých najslabších. Slovami Johna Steinbecka, hrozno postupne dozrieva a tesne pred zberom je už príliš ťažké.

WWW: Pred rokmi bola napísaná kniha o finančnej kríze Enronu, volala sa The Smartest Guys in the Room (pozn. prekl. Tí najmúdrejší v sále). Na tomto príbehu je pozoruhodné hlavne to, že všetci tí, ktorí sa na tom podieľali a porobili všetky tie chybné rozhodnutia, boli veľmi rozumní ľudia, ktorí mali do veci lepšie vidieť.

Janis Varufakis: Rozdiel oproti mojej knihe Adults in the Room (pozn. prekl. Dospelí v sále) je v tom, že moji dospelí nie sú práve najmúdrejší. Ľudia okolo Enronu, ľudia z Goldman Sachs, boli zlatou mládežou z Wall Street a naozaj to boli veľmi šikovní ľudia. Veľmi dobre sa vyznali v matematike. Boli samozrejme aj veľmi prešibaní, no neuvedomili si, že absolútne sa nevyznajú v kapitalizme. Mysleli si, že kapitalizmu rozumejú, ale nebolo to tak. Rozumeli tomu, ako fungujú ich vlastné deriváty. Rozumeli, ako zarábať peniaze za predpokladu, že zvyšok systému drží pokope.

Nikdy nepostrehli, akým spôsobom ich vlastné akcie, v agregátnom vyjadrení, vytvorili ekonomické prostredie, ktoré nakoniec viedlo ku kolapsu Wall Street v roku 2008 a ku kríze 2015, ktorá sa už týkala mňa, ale ja som pôvodne nemal nič spoločné s ľuďmi z Goldman Sachs, Enronu, J.P. Morgan, ani Morgan Stanley. Ja som jednal s byrokratmi a politikmi, ktorí týchto vládcov vesmíru v minulosti finančne podporovali. Tí byrokrati a politici, s ktorými som mal do činenia, držali vo svojich bilanciách všetky tie straty súkromných osôb a finančného sektora, ktoré sa tam nahromadili za tie roky, kým finančný sektor takto podporovali.

Poviem príklad. V roku 2010 štát Grécko nebol dlžný jediné euro žiadnemu svojmu daňovému poplatníkovi. Všetky dlhy mal voči súkromným bankám a hedgeovým fondom. Vtedy, v roku 2010 do toho vstúpili MMF a EÚ a všetky straty preniesli zo svojich priateľov v súkromnom sektore do bilancií daňových poplatníkov, gréckych daňových poplatníkov, nemeckých daňových poplatníkov, francúzskych daňových poplatníkov atď.

V čase, keď som bol povolaný ľuďmi, ktorí ma zvolili, aby som čelil tejto kalamite, sme nič nedlžili súkromnému sektoru. Všetky dlhy boli sústredené vo verejnom sektore a teda bolo treba vec riešiť s dospelými v sále, ktorí síce nepatrili medzi najbystrejších, ale reprezentovali záujmy obrovského počtu ľudí, daňových poplatníkov, ktorých záujmy zradili.

WWW: Jedna z vecí, o ktorej si mi hovoril, celkom bežná medzi týmito byrokratmi, takzvanými dospelými v sále, bol ich pocit opovrhnutia. Povedz o tom niečo.

Janis Varufakis: Títo byrokrati a politici opovrhovali hlavne demokraciou. Ohromila ma reakcia hneď na moju prvú reč, ktorú som mal predniesť na stretnutí ministrov financií, tzv. Európskej skupiny. Chcel som ukázať čo najviac diplomacie a nekonfliktného tónu. V stručnosti som povedal asi toľko: „Uznávam princíp kontinuity, faktom je, že v Grécku máme novú vládu a na tomto fóre ju reprezentujem. Bol som zvolený s mandátom znovu prerokovať všetky podmienky dohôd, ktoré s vami Grécko uzavrelo.“ Čo sa stane v demokracii, keď proti sebe stoja dva protichodné princípy? Nájdeme spoločný základ a dohodneme sa na kompromise.

Myslel som si, že z mojej strany to bol prostý nekonfliktný začiatok, že veci prediskutujeme a nájdeme nejaké kompromisné riešenie. Potom budeme pokračovať v rokovaní z tohto miesta. Ale všetko bolo inak. Vstal minister financií Nemecka, vyšiel na pódium a uzemnil ma takou dezinterpretáciou demokracie, s akou som sa v živote nestretol. Povedal doslova: „Voľbami nie je možné zmeniť ekonomickú politiku.“ Keď som sa spamätal z prvého šoku, odpovedal som mu: „Svojim vyhlásením ste urobili radosť Čínskej komunistickej strane, lebo oni majú rovnaký názor.“

Tento hlboký odpor k demokracii je asi to najmocnejšie, čo vyplňuje tieto paláce moci.

WWW: Povedz nám na záver niečo o tom, ako sa na tieto veci pozeráš z pohľadu dnešnej situácie a dnešnej politiky.

Janis Varufakis: Je veľmi zaujímavé, že v našom vzájomne prepojenom svete máme sklony zabúdať na súvislosti, ktoré sú medzi rôznymi krízami. Povedal som už, že Grécko bolo Lehman Brothers Európy. Je zreteľné prepojenie, ktoré vedie z udalostí v New York City, z Wall Street z roku 2008 priamo k francúzskym a nemeckým bankám a od nich k malej krajine s názvom Grécko, ktorá sa potopí ako dôsledok náhleho stroskotania globálneho finančného systému. Potom tu máme politikov z Nemecka a Francúzska, ktoré týmto bankám pomôžu na úkor Grécka a to potom zavrú do Dickensovského väzenia pre dlžníkov.

V roku 2015 sa ľud Grécka vzbúril proti takémuto zaobchádzaniu a zvolil si reprezentantov ako mňa. Šiel som za svoj ľud orodovať do Washingtonu, Londýna a Paríža a predložil som rozumné návrhy. Nepredstaviteľná moc nás zrazila na kolená, ale o rok neskôr sa stalo niečo nečakané. Briti sa v referende rozhodli pre vystúpenie z EÚ.

Dovolím si tvrdiť, že bez tohto hrubého potlačenia Grécka, našej vlády, by k brexitu nikdy nedošlo. Dobre som si to premyslel a zrejme sa nemýlim. Uvážte, že brexit vyhral o 1,8 % s výsledkom 51,8 % ľudí, ktorí boli za. Nepochybujem, že aspoň malé percento voličov v tomto referende, možno boli tri, možno štyri, možno päť, volili brexit, aj keď si v skutočnosti brexit neželali. Získal som dojem, a myslím, že vystihuje skutočnosť, že tisícky a tisícky britských voličov si nevedeli predstaviť zotrvanie v Európskej únii, ktorá sa takým spôsobom chovala ku Grécku.

Dôležité je to aj preto, že brexit sa čerstvým vetrom oprel do plachiet Donalda Trumpa na druhej strane Atlantiku. Víťazstvo Donalda Trumpa potom malo ten istý efekt na vzostup nacionalistických hnutí po celej Európe, vo Francúzsku, Maďarsku, Poľsku, Rakúsku, rôznych ďalších krajinách, aj v Grécku. Bol by si prekvapený, kto všetko oslavoval víťazstvo Donalda Trumpa. Vzájomné prepojenia medzi týmito procesmi a politickými javmi sa nikdy nesmú podceňovať.

Sme jednou globálnou dedinou a pochopenie tých síl, ktoré nás porazili v roku 2015, je dôležité na predstavu, akými spôsobmi sa hrá v politike v USA, Kanade, v Británii aj celosvetovo.

WWW: Janis Varufakis. Janis, ďakujem ti za čas, ktorý si nám dnes venoval.

Zdroje:

https://whowhatwhy.org/2017/10/20/greek-financial-crisis-give-us-brexit-trump/

———————————————————————

Písané pôvodne pre: https://poznamkypanabavora.wordpress.com/ (upravené)